V poslednom období sa okolo nás začali množiť jedinci z radov kolegov a známych, ktorí navštívili Island. Ich nadšené chválospevy nás primerane nažhavili a tak sme sa tam toto leto rozhodli schladiť. Ja som sa veľmi nebránil, lebo okrem krás neživej prírody Island oplýva aj množstvom vtáctva.
Pre mňa ako sviatočného birdwatchera sa javilo výhodou aj to, že väčšinu druhov poznám z potuliek po Európe alebo dokonca ako viac či menej vzácnych zimných hostí u nás. Takže nemal by som mať problém so zaradením aspoň do vyššej taxonomickej jednotky :-).
Dovolenka mala byť navyše ozvláštnená tým, že prvý raz sme sa rozhodli ísť na vlastnú päsť, takže sa budem môcť slobodne pristaviť pri vtákovi, a nevidieť ho len ako rozmazanú čiaru za sklom zájazdového autobusu. Koncom júna sme teda nastupovali do lietadla síce s objednaným autom a nocľahom na prvé dva dni v Reykjavíku, ale inak len veľmi hmlistým plánom, každopádne vybavení zoznamom islandských druhov, IBA, Svenssonom a ďalekohľadom.
Stručne uvediem o čo na Islande ide: Je to ostrovná krajina, geograficky a historicky síce patriaca do Európy, ale tak často sa na ňu zabúda, že Islanďanom to už ani nevadí. Je umiestnený v severnom Atlantiku, tesne pod polárnym kruhom, ktorý je možné prekročiť len na ostrovčeku Grýmsey. Pri ploche ako dve Slovenské republiky má len cca 300 000 obyvateľov, z ktorých takmer dve tretiny ale žijú v hlavnom meste Reykjavíku. Zvyšok je viac-menej roztrúsený v úzkom pobrežnom páse. Vnútrozemie je pustatina. Na uvedený počet obyvateľov pripadá cca 100 000 koní a 500 000 oviec. Island je z geologického hľadiska mladá krajina a to je to, čo najviac priťahuje turistov. Všetky prejavy sopečnej aktivity , ako lávové polia, krátery, geotermálna aktivita, gejzíry, horúce pramene, čadičové stĺpy, bizarné skalné útvary a pod. v spojení s najväčšími ľadovcami a najväčšími a najkrajšími vodopádmi Európy robí túto zem skutočnou krajinou ohňa a ľadu. Okolitý oceán poskytuje dostatok obživy pre ľudí, morské cicavce a v neposlednom rade pre miliónové kolónie vtákov.
Áno, na Islande nenájdete druhové bohatstvo pralesov, či delty Okavango, ale fascinácia vtáčím svetom spočíva v masovom výskyte niektorých, prevažne morských druhov. O tom, že je na Islande len ťažké vyhnúť sa birdingu, svedčia aj ponuky lokálnych agentúr na pozorovanie mníšikov, a početné publikácie, atlasy, či mapy rozšírenia vtákov široko dostupné. Taktiež suveníry od výmyslu sveta s vyobrazeniami najpopulárnejších druhov vrátene vypchatých papuchalkov. V neposlednom rade treba pripomenúť, že život na Islande je tvrdý a Islanďania doteraz zbierajú vtáčie vajcia, lovia papuchalkov (okolo 250 000 ročne), ktorých nájdete na menu reštaurácií či v hypermarketoch a zbierajú kajčie perie. Jednu z modalít vzťahu Islanďanov k vtákom ilustruje aj citát vodiča autobusu zo sprievodcu Lonely planet: „ Kvôli ovciam zastavujeme, kvôli vtákom nikdy.“ Sebevražednými aktvitami na ceste vynikajú najmä lastúrničiare.
Pri transporte z letiska do Reykjavíku som symbolicky videl ako prvého vtáka krkavca, ktorý má významné miesto v islandskej mytológii, miestopise či ságach. Prvý Viking, ktorý vyplával z Faerských ostrovov, Flóki Vilgerðarson, neskôr zvaný Rafna-Flóki (rafna - krkavec), si vzal na loď troch krkavcov. Prvý sa po vypustení vrátil na Faerské ostrovy, druhý sa vrátil na loď, a tretí odletel smerom na severozápad , kde následne Flóki objavil Island.
V meste som prekvapivo uvidel škorce, ktoré som tu veľmi nečakal, a ktoré som potom ani nikde mimo mesto nevidel. Nad hlavou nám zapískal lastúrničiar. V parkoch výrazne dominovali drozdy červenkavé, pričom jeden si akurát staval hniezdo. Videli sme len bežné druhy čajok ako L. argentatus, L. ridibundus. Na čajky je na Islande a obzvlášť v Reykjavíckom prístave dobré zimné obdobie. Keďže nie som ktovie aký čajkológ, až taký zarmútený som nebol. Na pobreží sme objavili kajky vodiace mláďatá, z ktorých som bol celý uveličený, netušiac, že neskôr ich uvidím tisíce a tisíce. Na jazierku v strede mesta sme uvideli prvé labute spevavé v sprievode chochlačiek vrkočatých, chochlačiek morských, kačice divej a vyššie zmienených čajok. V reykjavíckom prístave už pribudlo kajok a ja som si nadšene fotil domnelé veľrybárske lode, kým som nezistil, že tie skutočné parkujú niekde inde. Zrejme by sa dobre nevynímali na pozadí reklamných tabúľ pozývajúcich na whale-watching. Islanďania, podobne ako Nóri či Japonci naďalej lovia menšie druhy veľrýb a bežne ich dostanete v obchode či reštaurácii. My sme si nedali, lebo sme tesne predtým podpísali na ulici petíciu proti ich lovu :-).
V kníhkupectve ma upútala na islandské pomery (a aj na naše) veľmi lacná publikácia Birds of Iceland, síce staršia, ale pekná, výpravná. Kníhkupec (!) mi povedal, že každoročne vďaka otepľovaniu evidujú 2-3 nové druhy, neskôr som sa dočítal, že naopak vyslovene arktické druhy ako napr. alkovec drobný z Islandu ustupujú.
Z Reyjkjavíku sme sa pustili po pobreží proti smeru hodinových ručičiek, ale prvá zástavka musela byť tradične na slávnom zlatom okruhu – Þingvellir, miesto prvého parlamentu na svete a súčasne miesto kde sa od seba oddeľujú americká a európska litosférická doska (2,5 cm /rok), obrovský vodopád Gullfoss a Geysir, t.č nefunkčný, ale vedľa neho Strokkur chrliaci vodu a paru cca á 9 min. Na Þingvellire sa nachádza jazero Þingvallavatn, z ornitologického hľadiska vďačné. Našiel som tu svojho prvého lyskonoha úzkozobého. Dúfal som aj v lyskonoha ploskozobého, ale cestou som sa dočítal, že sa vyskytuje len na jednej ostrovnej lokalite a je pomerne zriedkavý. V diaľke som zhliadol prvú potáplicu malú. Vo vŕbovej húštine som našiel vylietaných orieškov, viac som ich nevidel. To som mal celkom šťastie. Mal by to byť o čosi väčší severský poddruh. Doteraz neviem či tam prežíva zimu, alebo či dokáže takýto vtáčik preletieť tú diaľku. Celkovo sa dajú druhy spevavcov Islandu zrátať na prstoch dvoch rúk a ešte možno nejaké ostanú. Okrem zmienených sú masovo rozšírené v zatrávnených nižších polohách labťuška lúčna, trasochvost biely, v skalnatých polohách skaliarik sivý, a vysoko snehuľka severská. V lesíkoch nájdete drozda červenkavého. Regulérny les však na Islande nehľadajte, miestni tvrdia, že pokiaľ na Islande zablúdite v lese, stačí sa postaviť. Vikingovia holt museli niečím kúriť a stavať si domy a lode. No a dvadsaťročný strom tu má asi tak do 2 m. Najmilším prekvapením na Þingvellire boli dve samičky kamenárky strakatej. Podľa zdrojov popisujúcich jej výskyt len na jednom mieste, som sa obával či ju vôbec uvidím. Je to jeden z druhov, kvôli ktorým sa na Island chodí. No a videl som ich úplne všade. Na mori, v riečkach väčších či menších, ba aj na úzkom kanáli priamo v kempe. Pre úplnosť druhov Þingvelliru uvádzam aj rodinky husi divej, čo až taká exotika nie je.
Po opustení zlatého okruhu smerujeme k Dúhovým horám - Landmannalaugar. Cestou míňame masív Hekly. Landmannalaugar stojí za to, vychytávame tu najlepšie počasie a okrem nekonečnej farebnosti ryolitových vrchov obdivujem priamo v kempe v termálnej vode lyskonohy, ktoré krúžia po hladine ako pokazené lodičky na diaľkové ovládanie, a hlavne nádherné kamenárky strakaté na dva metre. Na zelených plochách horských údolí sa pohybujú labute spevavé. So zlovestnou čerňou a nehostinnosťou lávových polí ostro kontrastujú snehuľky so svojou veselou pesničkou.
Po krásnych chvíľach strávených v Dúhových horách smerujeme k najjužnejšiemu miestu Islandu. Cestou zisťujeme, že brehár čiernochvostý, kalužiak červenonohý, a hvizdák malý dominujú pobrežným lokalitám v kategórii bahniaky, pričom posledné dva menované sa dali vidieť aj na vyššie položených lúkach. Kalužiak červenonohý miluje vyššie položené miesta od stĺpikov oplotenia cez smreky až po komín správcu kempu v Landmannalaugare, odkiaľ celé dni šéfoval šíremu okoliu a príležitostne rozčúlene zaháňal psov. Z bahniakov nemôžem zabudnúť na močiarnicu mekotavú. Takmer v každom kempe sme zaspávali aj prebúdzali sa s jej nezabudnuteľným tajomným vibrujúcim zvukom. Keď si ten zvuk teraz prehrávam, úplne mi to evokuje Island. Aj pohľad na 3-4 vtáčikov vykrúcajúcich tie svoje sínusoidy na oblohe je očarujúci. Škoda že v našich končinách tak zriedkavý. Z drobných bahniakov po (ne)skúsenostich z Holandska som mal tak trochu trému. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že reálne tu stretnem dva druhy a to pobrežníka čiernozobého a v oveľa menšej miere pobrežníka morského. Z kulíkov sa pri vode vyskytovali kulíci piesoční, ale na horských lúkach som si patrične vychutnal kulíkov zlatých v svadobnom šate a často veľmi krotkých a zvedavých. Sú pre Islanďanov poslovia jari po dlhej a temnej zime a preto ich radi vyobrazujú od hrnčekov po obliečky, predávajú ich štylizované sošky a tuším ich dokonca ani nejedia :-). Lastúrničiare strakaté boli početné len lokálne a ich záľubu v rozfašírovaní sa na ceste som už spomínal.
Na Island bola zavlečená lupina mnoholistá, ktorá v tomto období tvorí obrovské modré polia. V jednom takomto poli plnom brehárov a kalužiakov sme sa prvý raz oboznámili s nepopulárnym pomorníkom príživným. Dostál svojmu menu, lebo vyrazil nám ponad auto so zmietajúcim sa kuriatkom brehára/kalužiaka v zobáku, prenasledovaný zmiešaným kŕdľom. Neskôr sme sa s ich nezameniteľnou siluetou stretávali prakticky všade okrem najvyšších polôh. Myslel som, že farebné rozdiely sú na vrub pohlavného dimorfizmu, avšak dočítal som sa, že pomorníky sa vyskytujú v dvoch (podľa iných až troch, tretia je niečo medzi tým) farebných morfách, ktoré sa dosť výrazne odlišujú. Zaujímavé je, že všetky tri sediace páry (aspoň predpokladám že to boli páry), čo som videl, boli vždy svetlá a tmavá morfa. Zatiaľ čo pomorník príživný napriek svojmu menu a spôsobu obživy vyzerá celkom milo, jeho väčší príbuzný pomorník veľký sa nedá neprirovnať k veľkej hnedej lietajúcej sliepke. Vyskytujú sa na rozsiahlych pieskoch prevažne na južnej strane ostrova, kde hniezdia. Návšteva ich hniezdiska je vraj dosť nebezpečný zážitok. Neskúšali sme. Zvyčajne sme ich videli sedieť a naťahovať niečo neidentifikovateľné, alebo hliadkovať pri kolóniách morských vtákov. Niekde v blízkosti miesta zážitku s pomorníkom príživným sme sa prvý raz stretli aj so snehuľou horskou, ktorá sa napriek svojmu menu vyskytovala ubikvitárne, aj v bezprostrednej blízkosti oceánu.
Na juhu ostrova v mestečku Vík sme spali v kempe pod útesmi, odkiaľ sa ozývali krákoravo hádavé hlasy fulmara ľadového. Tohto vtáka som si veľmi obľúbil pre iskrivo biele perie v kombinácii komplikovaným modrastým albatrosoidným zobákom a korálkovočiernymi očami. Obsadzovali horné etáže pobrežných útesov ale dali sa nájsť aj relatívne ďaleko od mora na strmých útesoch, napríklad v okolí vodopádov. Páči sa mi aj ich elegantný let, keď v rade za sebou sa tesne dotýkajú morskej hladiny, či preletujú cez dúhu v hmle nad vodopádom. Ďalšie výchrovníkovité, ktoré sa dajú na Islande vidieť sú víchrovník malý, víchrovníček severský a víchrovníček morský. Tieto pelagické druhy je možné vidieť na odľahlejších ostrovoch Islandu. Najdostupnejšie sú Vestmanské ostrovy, ktoré sú veľmi zaujímavé z ornitologického hľadiska, kam sme my ale nezavítali.
My sme sa ale ráno tešili na vytúžených papuchalkov, ktorých sme si užili na krásnom mieste zvanom Dyrholaey. Pekne pózovali turistom, ktorí sa kvôli nim nebezpečne približovali okraju útesu. Hoci som čítal mnoho posmeškov o ich lete a „núdzových“ pristátiach, myslím, že im to ide celkom dobre. Aj keď ich let mi trochu pripomína netopiere ☺. O tom že sú úspešní, svedčí ich 8-10 miliónová islandská populácia. Spolu s ostatnými útesovými hniezdičmi, tuleňmi, veľrybami a hlavne ľuďmi musia skonzumovať nenormálne tony rýb. Štedrosť týchto severných vôd je neuveriteľná. Vzhľadom na našu pomerne včasnú návštevu Islandu nemáme charakteristické obrázky puffinov (islandsky lundi) s plnými zobáčikmi rybičiek, keďže ešte len inkubovali.
Zatiaľ čo mníšiky si vyhrabávajú svoje nory v horných – plochších a zatrávnených partiách útesov, kolmé časti sú viac či menej striktne rozdelené medzi ostatných obyvateľov: Najvyššie, kde sa ešte dá nájsť nejaká tráva, sídlia fulmary, pod nimi alka malá, norce (tenkozobý a hrubozobý), takmer dole čajka trojprstá,a pokiaľ je ešte nejaká tráva, či skálie pri päte útesu, znovu fulmary a alky. Skaly sú biele od vtáčieho trusu.
Len na tomto mieste som videl norce, avšak pre vzdialenosť som nedokázal určiť druh. V blízkosti kempu mi ešte zapózoval hvizdák malý, ktorých je tu tiež požehnane. Tu niekde som aj jediný raz zahliadol stehlíky čečetky.
Naša cesta pokračuje pozdĺž južného pobrežia na východ cez piesočnú pustatinu vytvorenú ľadovcovými potopami (jokulhaupmi) po výbuchoch sopiek pod ľadovcom. Tu by mala byť naväčšia šanca vidiť polárne líšky, avšak na tie sme šťastie nemali. Cestou míňame jeden z hlavných turistických magnetov - ľadovcovú lagúnu Jökulsárlón, avšak vietor je taký silný, že máme problém udržať sa na nohách. Nekonajú sa ani tulene, ktoré tu často bývajú, ale tie si ešte užijeme. Pokocháme sa aspoň pomorníkom veľkým, ktorý sa venuje niečomu nedefinovateľnému. Nad lagúnou sa vo vetre vznášajú a na modré a biele kryhy sadajú kŕdle rybárov dlhochvostých. Z ich prvou kolóniou sa stretávame v mestečku Höfn. Kuriatka sú rozptýlené v pobrežných travinách a rodičia im usilovne nosia rybičky. Úctivo postávam na kraji, pripravený kryť sa alebo utiecť, ale kým neprekročím pomyslenú hranicu nič sa nedeje, len občas na mňa len tak z povinnosti naletí jednotlivec. Ich charakteristický hlas im dal islandské meno - Kría. Ťažko sa mi odtrháva od týchto fascinujúcich vtákov - najväčších cestovateľov vo vtáčej ríši. Ale ich pokrik si ešte užijeme, lebo v pobrežnej oblasti sú všadeprítomné.
K východným fjordom ideme skratkou cez hory a neľutujem, lebo sa mi tu krásne darí nafotiť kulíka zlatého. Od fjordov smerujeme na sever, ale ornitologicky lukratívny najsevernejší výbežok Islandu nestíhame. Mali tam niekde byť suly. Tie som však na tejto dovolenke musel oželieť. A to sa na ostrovčeku Eldey nachádza tretia najväčšia hniezdna kolónia na svete. Prístup je tam však zakázaný. Ostrov Eldey sa smutne zapísal do histórie ornitológie aj tým, že tu bol 3. júna 1844 zabitý posledný pár alky veľkej. Na pobreží však potešila skupinka potáplic malých a neskutočné hmýrenie kulíkov piesočných, pobrežníkov čiernozobých a brehárov.
Nocujeme v zvláštnom podkovovitom kaňone Ásbyrgi, o ktorom nikto nevie ako vlastne vznikol. Pričom je evidentné, že je to odtlačok kopyta osemnohého Odinovho koňa Sleipnira. Z miesta, ktoré sme si vyhliadli na stan odháňame rozospatú močiarnicu, ktorá sa urazene presúva k blízkemu stromu a ráno nás už obšťastňuje svojim mekotaním. V rámci raňajok kŕmime drozda červenkavého paradajkou a fičíme do Húsaviku na whale-watching. Vlny na mori sú také, že najprv posádka váha, či vôbec vypláva, ale nakoniec sa ide. Čakanie na veľrybu si krátime pozorovaním papuchalkov a leteckého majstrovstva fulmarov. Dočkáme sa aj vytúženej veľryby. Je to keporkak a darí sa mi ho aj celkom slušne odfotiť, napriek tomu že udržať sa na palube bez držania je nemožné. Udržím v sebe aj kakao a tradičnú islandskú šišku podávané posádkou prezieravo až po vplávaní do prístavu. Niekoľko zelených tvárí s vďakou odmieta.
Z Húsavíku naše pneumatiky smerujú k ornitologickej Mekke - jazeru Mývatn. Znamená to Jazero komárov a meno mu dali skôr pakomáre, ktorých larvy pokrývajúce dno ponúkajú prestretý stôl pre široké spektrum kačíc. V blízkosti kempu je aj vtáčie múzeum vytvorené zo zbierok miestneho nadšenca. Ja sa však zaujímam o živý materiál. Začína to dobre, pohľad z kempu na jazero pripomína vrchol vylodenia v Normandii, po kempe pomedzi stany hrdo mašírujú kačice hvizdárky s potomstvom, hneď pri brehu majú hniezdo potápky ušaté. Keďže ale prichádzame okolo 3.00 (v bielych nociach sa nám nejako prestavil biorytmus), nasledujúci deň dospávame, a potom chodíme po okolitých geologických zaujímavostiach. Darí sa mi aspoň zahliadnuť na malom jazierku hlaholku veľkú, cieľový druh, ktorý sa z celého Islandu vyskytuje prakticky len tu. V noci sa budíme na vietor, ktorý tak lomcuje so stanom, že sa obávame, že odletí aj s nami. Ráno sa celý kemp rozpŕchne, na jazere sú vlny ako domy a ja pozorujem zúfalé a márne úsilie páriku potápok, ktoré sa snažia navýšiť hniezdo, ale ich vajíčko odplavujú vlny.
Smutne opúšťame brehy jazera a mierime cez druhé najväčšie mesto Akureyri do mestečka Hvammstangi, kde navštívime tulenie múzeum, pokocháme sa preperujúcimi kajkami v prístave a mladým krkavcom nehanebne si pochutnávajúcom na sušiacich sa rybách. Padá rozhodnutie, že západné fjordy, kvôli ktorým sme sa celý čas hnali, škrtáme, takže máme čas na príjemné strávenie dňa pozorovaním tuleňov. Kúsok od ich kolónie sa nachádza bizardná skala trčiaca z mora zvaná “ The Monster” obsypaná hniezdami čajok trojprstých. V blízkosti si pekne vypozerám aj svišťúne zrkadlové (Toto by som ale strašne rád vedel, kam na to chodia názvoslovci.), ktoré lovili akési dlhé červy (ale asi to boli skôr sand eels – rybky z niektorého rodu Hyperoplus, Gymnammodytes alebo Ammodytes, možno „butterfish“ Pholis gunnellus). Cestou späť do Rejkjavíku nám ešte veľa auta vyletí bláznivým letom myšiarka močiarna. To je jediné stretnutie s dravcami na Islande, ak nerátam len za jazdy videných sokolov poľovníckych krúžiacich nad skalami blízko Rejkjavíku. Spoľahlivo som ho ale videl len vypchatého v nejakom infocentre a je to teda na sokola riadny kus. Inak na ostrovčekoch južne od západných fjordov je slušná populácia orliaka morského a príležitostne sem zaletí belaňa tundrová.
Výpočet islandského vtáctva sa chýli ku koncu a ešte som nespomenul nádhernú a nesmierne elegantnú potáplicu veľkú, ktorá je oproti potáplici malej, ako už názov hovorí, poriadny kaliber, blížiaci sa menšej husi. Videl som ich skôr na mori a hlbších jazerách, oproti p. malej, z ktorej som mal dojem, že preferuje skôr menšie a plytšie vodné plochy. Raz som zachytil aj ľadovku dlhochvostú, v svadobnom šate je to elegantný vták, predsa len tie zimujúce na Hrušovskej zdrži sú také mdlejšie. Niekoľkokrát som videl rodinku potápača prostredného. Prekvapilo ma, že som nevidel turpana čierneho, ale keďže z cca 300 párov 200 hniezdi na jazere Mývatn, už viem prečo. Možno boli medzi tými manévrami. Ďalší široko očakávaný druh bola hus krátkozobá. Videl som ich v minulosti ako populárne “pinkies” zimujúce na sverovýchodnom pobreží Anglicka vo veľkých množstvách a čosi podobné som čakal aj na Islande. To však trvá len krátko po prílete a neskôr sa desaťtisíce husí stratia vo vysočine okolo 400 m n. m. Tam sme nakoniec zopár rodiniek aj našli.
Toľko k výpočtu islandskej avifauny. Ako som spomenul, výpočet druhov nie je ohromujúci, ale v kontexte očarujúcej nespútanej prírody, nádherných a mohutných vodopádov, všadeprítomnej vulkanickej aktivity a najväčších európskych ľadovcov je Island miesto, ktoré sa určite oplatí vidieť a je to zážitok na celý život.
Pre prípadných záujemcov o návštevu Islandu pridávam zopár praktických informácií a zaujímavostí. Prelom jún - júl sa mi javí ako celkom vhodný čas na návštevu, je to čas vodenia mláďat a biele noci predlžujú čas pozorovania aj návštev turistických zaujímavostí. Spiatočná letenka z Viedne stála okolo 490 €, pri kombinovaní a dostatočnom predstihu sa dá pravdepodobne kúpiť aj lacnejšie. Najväčšia položka bola prenájom auta. Pokiaľ nepôjdete do extrémnych terénov dalo by sa aj bez 4x4, ale odporúčal by som aspoň Suzuki Jimny, človek zasa nemusí hľadieť na nejaký ten kameň či potôčik. Okrem okružnej cesty a miest sa budete pohybovať po len spevnených cestách a na cesty s označením F sa bez 4x4 nesmie ísť. Pre tých čo majú spústu času, je možné sa na Island dopraviť vlastným autom trajektom Norröna, ktorý odchádza z Dánska raz do týždňa. Plavba síce trvá necelé tri dni, ale máte to so zástavkou na Faerských ostrovoch..
Prestravovať sa dá za ceny podobné našim (relatívne lacná sieť potravín Bónus alebo Krónan), dá sa žiť aj na hot-dogoch – pylsa. Na alkohol a reštaurácie radšej zabudnite. Pokiaľ chcete ochutnať islandský alkohol Brennivín (Čierna smrť), počkajte si na Duty Free na letisku, kde stojí asi tretinu oproti tomu predávanému v jediných obchodoch z alkoholom – Vínbúðin. A tie sú extrémne zriedkavé a majú superkrátku otváracu dobu. Brennivínom sa skvele zapíja islandská špecialita hákarl. Sú to kúsky mäsa hlbokomorského žraloka, ktorý je presiaknutý amoniakom, no a keď ho sporovliví Islanďania už chytia, tak ho predsa nevyhodia. Zakopú ho na pláži na pár mesiacov, kým sa mäso nestane ako-tak požívateľné. Je to dosť drsné, stále ho mám ešte v chladničke, a vypľul to aj nás pes Čiko a ten teda zožerie všetko. Myslel som si ako sa na Islande budeme živiť sušenými treskami, ale tie ku podivu vôbec neboli lacné. Výživný a lacný je miestny jogurt Skyr. Palivo je cenovo podobné ako u nás. Pumpy sú takmer na 100% samoobslužné. Platba kartou ja na Islande dovedená k dokonalosti. Hotovosť absolútne nepotrebujete, kartou zaplatíte aj na záchode (!), či v kempe uprostred ničoho k vám príde majiteľ s terminálom. Kempy stoja priemerne 10€/os, špecialitou sú ubytovania pod strechou v posteli a s vybavením, ale vo vlastnom spacáku, ale ktovie aká lacnota to nie je.
Na otázku aké počasie je Islande znie odpoveď: všetky. Vidíte ako v jednej doline prší, v druhej sneží, v tretej svieti slnko a vo štvrtej je hmla. Počasie sa vám štyrikrát nezmení len počas túry ale aj keď idete v kempe na záchod. My sme si teda slnko veľmi neužili, čo je zrejmé aj z priložených fotiek. Kvalitné oblečenie je tu absolútnou podmienkou. Inak oblečenie sa tam prekvapivo oplatí kúpiť, lebo to čo je u nás luxus z outdoorového obchodu, je pre Islanďanov každodenný odev. Namiesto fleecovej bundy pokojne poslúži kvalitný islandský sveter, lebo miestne ovce s počasím očividne nemajú problém. Detailné a aktuálne informácie o počasí a zjazdnosti ciest sú na http://www.vegagerdin.is, hoci mám pocit, že tu si meteorológovia môžu akurát tak hádzať kockou.
Vrtkavé počasie skrátka k Islandu patrí a rozhodne by vás nemalo odradiť od návštevy tejto nádhernej krajiny.
Zoznam pozorovaných druhov:
Čajka morská Larus marinus
Čajka smejivá Larus ridibundus
Čajka tmavá Larus fuscus
Čajka striebristá Larus argentatus
Čajka trojprstá Rissa tridactyla
Pomorník príživný Stercorarius parasiticus
Pomorník veľký Starcorarius skua
Rybár dlhochvostý Sterna paradisaea
Potáplica malá Gavia stellata
Potáplica veľká Gavia immer
Norec sp. Uria sp.
Mníšik bielobradý Fratercula arctica (v texte používam aj papuchalk, puffin, lundi, lebo sa mi to tak páči)
Svišťúň zrkadlový Cepphus grylle
Fulmar ľadový Fulmarus glacialis
Labuť spevavá Cygnus cygnus
Hus divá Anser anser
Hus krátkozobá Anser brachyrhynchus
Kačica divá Anas platyrhynchos
Kačica hvizdárka Anas penelope
Chochlačka morská Aythya marila
Chochlačka vrkočatá Aythya fuligula
Ľadovka dlhochvostá Clangula hyemalis
Kamenárka strakatá Histrionicus histrionicus
Kajka morská Sommateria mollissima
Hlaholka veľká Bucephala islandica
Potápač prostredný Mergus serrator
Potápka ušatá Podiceps auritus
Močiarnica mekotavá Gallinago gallinago
Brehár čiernochvostý Limosa limosa
Hvizdák malý Numenius phaeopus
Kalužiak červenonohý Tringa totanus
Pobrežník čiernozobý Calidris alpina
Pobrežník morský Calidris maritima
Kulík piesočný Charadrius hiaticula
Kulík zlatý Pluvialis apricaria
Lastúrničiar strakatý Hematopus ostrelagus
Lyskonoh úzkozobý Phalaropus lobatus
Krkavec čierny Corvus corax
Trasochvost biely Motacilla alba
Stehlík čečetka Acanthis flammea
Skaliarik sivý Oenanthe oenanthe
Škorec obyčajný Sturnus vulgaris
Drozd červenkavý Turdus iliacus
Drozd čierny Turdus merula
Oriešok obyčajný Troglodytes troglodytes
Ľabtuška lúčna Anthus pratenesis
Snehuľka severská Plectrophenax nivalis
Snehuľa horská Lagopus mutus
Sokol poľovnícky Falco rusticolus
Myšiarka močiarna Asio flammeus
