15. 8. 2018, Streda
Budíme sa skoro, keďže prvým dnešným cieľom je vrch Blorenge (561 m n. m.), na ktorom má Jano jednu z najstarších kešiek v Británii a zároveň je na okolitých vresoviskách (angl. Heather moorlands) dobrá šanca nájsť špecialitu Britských ostrovov - miestny (pod)druh snehule kapcavej. Počasie nám však nepraje, do hnusného sychravého počasia sa pridá silný nárazový vietor a razom sme po vystúpení z auta na parkovisku do nitky premočení.
vresovisko na Blorenge od parkoviska
Nevzdávame sa však a predsa len vyrážame k vrcholu. Hneď v okolí parkoviska sa nám ukazujú jednotlivo i v kŕdlikoch ľabtušky lúčne (Anthus pratensis) a Janči započul aj ľabtušku vrchovskú (Anthus spinoletta). Pasúce sa ovce sprevádza niekoľko krkavcov čiernych (Corvus corax). Stúpame vyššie miestami veľmi zaujímavým chodníkom, ktorý nás na chvíľku vďaka svojmi trasovaniu kryje pred vetrom.
cesta na Blorenge "prírodným vetrolamom"
Drsná krása tohto prostredia je uchvacujúca, no určite by pomohlo, ak by sme si ju mohli aspoň chvíľu vychutnať bez sprchy do tváre. Po hodine výstupu sa dostávame k vrcholu, kde sa napodiv počasie umúdrilo a Jano sa tak môže pustiť do hľadania vojenskej krabice. Nachádzame ju pod jedným z kameňov kus na východ od vrcholu. Je odtiaľto krásny výhľad, no snehule, ak tu nejaké sú, zostávajú pred nami dobre skryté. Po ceste späť k parkovisku ešte vidíme prelietať jastraba krahulca (Accipiter nisus) aj s potravou v pazúroch.
Janči s keškou a výhľad z Blorenge; zelený porast tvoria dvojmetrové paprade
Zatiaľ sa naša cesta podobá viac na keškársko-kultúrny zájazd, no to by sa malo rýchlo zmeniť na našej prvej výsostne ornitologickej lokalite, na polostrove Marloes. Cestou tam vidíme na jazere vedľa cesty labute veľké (Cygnus olor) a chochlačky vrkočaté (Aythya fuligula), ponad cestu prelieta neurčiteľný sokol (Falco sp.), vzhľadom na veľkosť by mohlo ísť o sťahováka. Prechádzame okresným mestečkom Haverfordwest, kde nás zaujal jeden z typicky anglických kostolov, St. Mary's Church. Nakrátko preto vystupujeme z auta a robíme niekoľko záberov.
St. Mary's Church, Haverfordwest
Marloes Peninsula
Od Haverfordwestu nás delí už iba pár kilometrov od Martin's Haven, parkoviska na polostrove Marloes. Tu sa po prvý raz naplno stretávame s fenoménom britského vidieka - cestami úzkymi akurát tak na 1 auto, lemovanými poldruhametrovými živými plotmi znemožňujúcimi akýkoľvek rozhľad. V podstate taká jazda v jarku; zábava nastáva počas toho, keď oproti stretnete druhé auto. Našťastie, "soudruzi z UK" mysleli aj na to a "chybu neudělali", keďže každých 200 - 300 metrov ústi do cesty brána na niektorú z pastvín a v tomto mieste sa dá protiidúcemu vozidlu ako-tak vyhnúť. Prichádzame na (spoplatnené) parkovisko, hneď po vystúpení prelietajú stehlíky konôpky (Linaria cannabina). Vydávame sa vyznačenou cestičkou najprv do malého prístavu, podľa ktorého je pomenovaná aj oblasť, Martin's Haven. Na skalách obopínajúcich záliv si všímame mladého kormorána chochlatého (Phalacrocorax aristotelis), konečne nejaký nový druh!
prístav Martin's Haven
juvenilný kormorán chochlatý, Martin's Haven
Stúpame hore na vrchol polostrova, kde je zjavne hydrometeorologická búdka. Od nej sa rozhliadame a na východ, respektíve juhovýchod od nás sa rozprestierajú ostrovy Skomer a Skokholm, jedny z najväčších kolónií morských vtákov vo Walese; napríklad na Skomeri hniezdi najvyšší počet mníšikov bielobradých v celej južnej Británii. Nanešťastie pre nás, hniezdna sezóna skončila už aj na Britských ostrovoch a prakticky všetky druhy aliek a aj mníšiky sú už v tomto čase na otvorenom mori.
vpravo Wooltack Point, na mori Skomer
Počasie sa znova zhoršuje a prudký nárazový vietor od mora nám dáva zabrať, aby sme sa vôbec udržali na nohách. Schádzame preto nižšie do závetria na Wooltack Point, odkiaľ sa nám naskytá voľný rozhľad na more i ostrov Skomer. Ešte počas zostupu si však Janči všíma veľké sivé teleso v zálive pod útesom, z ktorého sa vykľuje tuleň sivý (Halichoerus grypus). Tento sympatický plutvonožec si bezstarostne užíva pár stupňov "teplú" vodu Keltského mora, ktoré je už v podstate otvoreným Atlantickým oceánom, po pár sekundách na hladine sa ponára a znova vynára o kus ďalej. Ešte nikdy sa mi takto dobre nepodarilo vychutnať si pohľad na nejakého morského cicavca vo voľnej prírode, preto si cením aj toto pozorovanie.
tuleň sivý vo vodách Wooltack Bay
Sadáme si k okraju útesu do mierneho závetria a pozorujeme prelietajúce vtáctvo, najmä čajky tmavé a striebristé, no pribúda k nim čajka morská (Larus marinus) a vďaka monokuláru máme možnosť dovidieť až na zrázy Skomeru, kde sa nám darí rozoznať čajky trojprsté (Rissa tridactyla). Už od meteorologickej stanice sa mi zdalo, že na mori vpravo (severne) od Skomeru vidím suly biele (Morus bassanus) a moja domnienka sa vzápätí potvrdzuje. Tieto kráľovné medzi morskými vtákmi sa pred našimi očami vrhajú do hlbín, či ladne hliadkujú nad hladinou. Z ľavej strany prilieta niečo iné, čo už z diaľky nevyzerá ako čajka - prvý fulmar ľadový (Fulmarus glacialis). V priebehu hodiny pribúda pre mňa 5 nových druhov vtákov a jeden cicavec. Darmo, to more u nás chýba...
Skomer z Wooltack Point
suly vyše pol kilometra od pobrežia na mori
adultná čajka striebristá
plávajúca sula
oproti našim čajkám výrazne mohutnejšie stavaná čajka morská
fulmar ľadový
Povzbudení týmito pozorovaniami prechádzame hranou útesu, kde nás znova zhadzuje z nôh víchor od mora. Zaznamenávame prvého lastúrničiara strakatého (Haematopus ostralegus), druh u nás vzácny, no tu sme v nasledujúcich dňoch mali možnosť vychutnať si tisíce týchto nezvyčajných bahniakov. V malej zátoke si Janči všíma vylihujúceho tuleňa, takmer až pod stenou spozorujeme aj druhého a postupne sa nám podarí vo vode nájsť ďalšie tri jedince. Ako sa môžeme presvedčiť na vlastné oči, vďaka vodám bohatým na ryby tu nachádzajú dosť potravy početné populácie morských vtákov i cicavcov.
náš prvý lastúrničiar v Británii
zátoka tuleňov
jednotliví plutvonožci
V ďalšom zálive zas nachádzame ešte posledné hniezdiace páry fulmarov a tak sa kocháme pohľadom na mláďatá v prachovom perí a ich pitoreskných rodičov. Nevieme sa zhodnúť, kto z nich vyzerá bizarnejšie, a pritom krajšie.
hniezdiace fulmare
na spásanie skromnej príbrežnej vegetácie slúži stádo čiernych kráv
St. Davids
Polostrov Marloes sme si užili dostatočne na to, aby sme uvážili, že je čas pohnúť sa ďalej. V prvej dedine (Marloes) sme sa zastavili na obed a takto posilnení sa hýbeme k St. Davids, kde by nás mal čakať podobný scenár, ako tu na Marloes. Žiaľ, počasie sa natoľko kazí, že nám znemožňuje prakticky aj vystúpiť z auta. Zdržiavame sa tu preto len krátko, radšej sa rozhodujeme prečkať tú najhoršiu etapu búrky v katedrále, ktorá dala názov celej oblasti - St. David's Cathedral, prekvapivo v mestečku St Davids. Pokiaľ ide o geografické názvy, Welšania naozaj prekypujú kreativitou... Katedrála sa zvonku ani zvnútra nedá popísať ináč ako majestátna; zložená je z niekoľkých lodí a pričlenených kláštorných budov, je dlhá 90 a vysoká 35 metrov.
pobrežie St Davids, najzápadnejšieho bodu welšskej pevniny
St. David's Cathedral - interiér a exteriér
Rozhodujeme sa chvíľu zotrvať v mestečku, hneď vedľa katedrály sme narazili na kanceláriu RSPB, kde sme si potvrdili predpoklad, že alky už nie je možné nájsť ani na ostrove Ramsey (wal. Ynys Dewi), ktorý je podobne významnou lokalitou ako ostrovy pri Marloes; no pracovníčka nás aspoň poteší správou, že zajtra by sa mala umúdriť poveternostná situácia. Vedľajšou budovou je miestny pub, respektíve kaviareň v jednom. Janči si po takmer celom dni šoférovania po welšských krkahájoch kávu naozaj zaslúži, preto odbáčame k "pubokaviarni". V nej nastáva zaujímavá situácia, keď si od čašníka pýtam heslo na internet; vychádza z neho približne takýto zvuk: "Hapapa!" Mierne zmätene ho prosím o zopakovanie, no Janči v tom akosi podvedome vycítil formuláciu "happy pub", šťastná krčma. Veru, niekedy si človek ani na Britských ostrovoch s angličtinou nevystačí; obzvlášť vo Walese, či Škótsku. Aj napriek pokročilému času máme naplánované ešte dva body, ktoré by sme chceli navštíviť, ostrov Dinas a útes Strumble Head. Katedrálu teda nechávame za hlavou a "tešíme sa" na jazdu "v jarku" medzi nespočetnými pasienkami. Náhodou sa kvôli výhľadu zastavujeme na odpočívadle popri jednom z mála úsekov, kde je z ceste prehľad. Tu odpočíva aj pekný exemplár "argentatusky", ktorý sa nedá vyrušiť ani našou prítomnosťou a spokojne stojí na asfalte.
čajka striebristá na odpočívadle
Dinas
Na Ynys Dinas prichádzame v povážlivom čase, vydávame sa aspoň kúsok hore vyznačenou cestou. V kríkoch pri parkovisku cupitá vrchárka modrá (Prunella modularis), z pláže pod nami počujeme a na chvíľku aj vidíme prelietať hvizdáka veľkého (Numenius arquata) a pod nami na úpätí útesu hľadajú vo vyplavených chaluhách potravu dve čajky trojprsté. Aspoň z hľadiska toho, že nám do zoznamu pribudli tieto dva druhy a mohli sme si z bližšia prezrieť "trojprsťáčky". Preto vyrážame k poslednému bodu pre tento deň, k majáku na Strumble Head.
pobrežie ostrova Dinas
Strumble Head Lighthouse
Toto miesto sme do našich záujmových bodov zaradili z jediného dôvodu - je známy ako najlepší pevninský bod vo Walese pre pozorovanie víchrovníkov malých (Puffinus puffinus), ktorí ráno a večer dennodenne prelietajú okolo tohto majáku zo svojich hniezdisk na odľahlých ostrovoch. Ako na väčšine lokalít, aj tu je príjemnou starosťou hľadanie parkovacieho miesta, keďže je tu vybudované pomerne rozmerné parkovisko; ktoré však v čase, keď sa nad Britskými ostrovmi rozpadali zvyšky orkánu nebolo práve vyhľadávanou turistickou destináciou, a tak sme až na nemecký karavan boli na ňom sami. Okamžite po vytiahnutí monokuláru rozoznávame typický potácavý let tejto skupiny vtákov, striedajúc rýchle a pomalé fázy mávania krídlami.
slávny "seawatcherský" maják na Strumble Head
dokumentačný záber víchrovníkov malých
Je to pre našinca veľmi zaujímavý pohľad, vidieť stovky zástupcov tohto druhu a venovať sa tzv. "seawatchingu" (pozorovaniu morských vtákov); no zážitok nám značne znepríjemňuje vodorovná sprcha. Preto po polhodinke ukončujeme naše trápenie a po tretí raz sa v aute sušíme. Ubytovanie máme vybavené v neďalekej rybárskej dedinke Solva, kde v miestnom penzióne jeme jedny z najlepšie pripravených rebierok, aké sme kedy mali možnosť ochutnať. Ubytovanie si drží dobrý štandard predošlých dní, nás zo všetkého najviac však samozrejme zaujíma posteľ a čo najdlhší čas spánku na načerpanie síl pre to, čo nás ešte čaká...
na záver dnešného dňa už viackrát spomínané klišé o Walese, zhrnuté do tohto obrázku - charakter vozovky a počasia, chýbajú už len ovce
