1.3. - Laguna de Fuente de Piedra a El Chorro

Richard Schnürmacher Trip reporty 10. marec 2015

Obsah článku

Strana 3 z 9

1.3. 2015, Nedeľa

Prvý marec bol najočakávanejším dňom, pretože som v jeho plánovaní dostal voľnú ruku a mohol som tak vybrať najzaujímavejšie lokality z okolia Málagy. Rozhodol som sa pre známu La Reserva Natural Laguna de Fuente de Piedra (ďalej len Lagúna) a El Chorro (El Čorro), obe vzdialené asi hodinu cesty autom z Rinkónu. Lagúna je známa svojou hniezdnou populáciou plameniaka ružového (Phoenicopterus roseus), ktorá je najväčšia na Iberskom polostrove a je porovnateľná s tou v Camargue. Okrem plameniakov môžeme na jej brehoch nájsť rôznych zástupcov Charadriiformes či Anseriformes. Na predmetnú lokalitu sme sa dostali z južnej strany, a po chvíli sme zistili, že navigácia nás vedie po prašnej, nespevnenej ceste až kdesi k usadlosti, kde nás privítali brechotom 2 psy. Avšak majiteľ usadlosti o chvíľu vyšiel a priateľsky sa nás vypytoval, čo tu ráčime robiť. Po pohľade na môj krk s hompáľajúcim sa ďalekohľadom a fotoaparátom mu bolo všetko jasné a zaviedol nás poza dom k jazeru. Tam, asi na vzdialenosť pol kilometra sme zazreli desiatky plameniakov ružových (Phoenicopterus roseus), stojacich asi v 10-20 centimetrovej vode. Ono totiž celá Lagúna leží na slanej pôde, a tým pádom je aj voda v nej slaná a tak vhodná pre život potravy plameniakov – žiabronôžok (Artemia) a ďalších zástupcov planktónu. Medzi plameniakmi sme rozoznali i kazarky pestré (Tadorna tadorna) a veľké čajky (Larus sp.).

Pohľad na Lagúnu de Fuente de Piedra z juhu

Na brehu v poraste sme rozoznali aj malé spevavce, medzi inými aj samičku stehlíka konôpku (Carduelis cannabina) a samčeky žltochvosta domového (Phoenicurus ochruros) a pŕhľaviara čiernohlavého (Saxicola torquata). Na elektrickom vedení posedávali prvé lastovičky červenochrbté (Cecropis/Hirundo daurica). Dozvedáme sa o informačnom stredisku na severnom konci jazera a tak sa tam vydávame. Cestou sa dostávame k plameniakom z lepšieho uhla a tak robím dokumentačné fotky. Pred infostrediskom sa nachádza spleť menších jazierok s nepreberným množstvom bahniakov, kačíc a iného vodnej hávede, ktorú nemám šancu určiť. Rozoznávam aspoň šišily bocianovité (Himantopus himantopus), brehára čiernochvostého (Limosa limosa), kalužiačiky malé (Actitis hypoleucos), kačice chrapky, lyžičiarky, chrapačky (Anas crecca, A. clypeata, A. querquedula), lysky čierne (Fulica atra), čajky smejivé (Chroicocephalus/Larus ridibundus), sliepočka vodná (Gallinula chloropus). Nutno podotknúť, že breháre čiernochvosté boli najbežnejšími bahniakmi týchto jazierok (neporovnateľné napr. s koncentráciou na Neziderskom jazere, ktoré som považoval za brehárí raj). Bolo ich na každom jazierku minimálne 50, čo je ešte veľmi mierny odhad.

Pohľad na jedno z jazierok, pekne vidno početnosť brehára čiernochvostého

Potešil aj iberský poddruh trasochvosta žltého (Motacilla flava ssp. iberiae) - tá malá žltá bodka napravo od samca lyžičiarky

V kroviskách poskakujú kolibkáriky (Phylloscopus sp.), no ich zaradenie do druhu je pre mňa príliš tvrdým orieškom. Mohlo ísť aj o endemický druh Phylloscopus ibericus, no ako som už povedal, bolo takmer nemožné ich určiť vzhľadom na ich rýchlosť a pohyblivosť, ktorú poznáme aj pri našich druhoch.

Jeden z kolibkárikov pri infocentre

Samotné infocentrum bolo pekne zariadené, nechýbali výjavy zo života plameniakov a takisto texty o Lagúne, avšak, v drvivej väčšine len v španielčine. Zaujímavá bola vonkajšia fasáda, v ktorej boli náročky spravené dutiny, ktoré umožnili hniezdenie kavkám (Corvus monedula).

Kavky, hniezdiace v infocentre

Infocentrum

Chodníky ponad jazierka boli vkusne posadené na koloch

Ale vôbec najkrajším zážitkom z oblasti pri infocentre bolo pre mňa pozorovanie 2 hltaviek/volaviek chochlatých (Bubulcus ibis). Stáli nehybne na brehu jazierka až do chvíle, kedy sa ozval výstrel, zrejme z neďalekej dediny a následkom toho sa zdvihlo všetko vtáčie osadenstvo v okruhu 200 metrov a preletelo na pokojnejšiu časť jazera. Aspoň sa mi hltavky podarilo v tomto vtáčom pomykove zvečniť, kým nadobro neodleteli...

hltavky pred...

...a po vyrušení

Po tejto príhode opúšťame Lagúnu a mierime na juhozápad do hôr, do majestátnej rokliny El Čorro. Cestou sa zastavujeme pre jazerami Embalse del Guadalteba a Embalse del Guadalhorce a ja mám možnosť pozorovať svoje prvé supy bielohlavé (Gyps fulvus) - 14 jedincov stúpa v termike do výšok a tak sa nám naskytol úžasný pohľad. Dokumentačne ich fotografujem a všímam si menšieho dravca, ktorý letí podstatne nižšie a bližšie k nám. Ide o hadiara krátkoprstého (Circaetus gallicus)! Druh u nás veľmi vzácny, v Španielsku však pomerne bežný. V priebehu celého nášho pobytu v Andalúzii sme sa mohli presvedčiť o tom, že potravy tu má nadostač. Jaštericami a hadmi sa tunajší kraj len hemží. Po tejto krátkej zastávke pokračujeme v našej ceste do El Čorro.

Typická silueta supa s vyše dvojmetrovým rozpätím krídel

"Tam, někde v dálce je El Čorro.."

Avšak smer našej trasy sa mierne pozmenil, keď sme zbadali niekoľko supov, ako klesajú ku kopcu, na vrchu ktorého bola menšia zrúcanina o pod ňou učupené mestečko Ardales. Ak chcete zažiť pravé vidiecke mesto Andalúzie a vyskúšať neuveriteľnú jazdu v uličkách, miestami z neuveriteľným sklonom, kde svah, po ktorom sa vinie cesta vidíte pomaly po 45 stupňovým uhlom, vrelo odporúčam práve Ardales. Po peripetiách v týchto uličkách nachádzame miesto na parkovanie nad asi 50-metrovým útesom šliapeme posledné metre k vrcholu kopca, na ktorom je zrúcanina. Opäť pozorujeme hadiara a spomínané supy, no tentoraz z oveľa menšej vzdialenosti. Hoci dostať sa sem nám dalo zabrať, výhľad a celkový dojem stojí za to.

Typická ulička v Ardales - všimnite si schody napravo, ktoré sú vodorovne...

Informácie a fotografia zrúcaniny v Ardales

Sup bielohlavý v Ardales

hadiar krátkoprstý v rôznych fázach letu

Po tomto zážitku schádzame zo zrúcaniny späť k autu. Cestou nás vyprevádza samček žltochvosta domového, imponujúci samičke sediacej asi o 2 metre ďalej. Nad hlavami nám štebocú hašteriace sa lastovičky domové (Hirundo rustica).

šantiace lastovičky

Opúšťame Ardales a pokračujeme ďalej do hôr. Cestou sa zastavujeme v zákrute horskej cesty nad spomínanými jazerami. Je to nádherný pohľad na azúrovú hladinu vody a okolitú zeleň. Skorá jar tu vyzerá ako vrchol leta u nás nielen teplotou, ktorá sa šplhá k tridsiatke nad nulou, ale aj všadeprítomnou sviežou zeleňou v čase, keď sú u nás listnaté stromy ešte bez svojich zelených tovární na potravu.

Magické jazerá na ceste do El Čorra

Už o niekoľko minút sme zahliadli hlavný masív pohoria, týčiaceho sa nad dedinkou El Čorro a rovnomennou roklinou. Krásny pohľad. Síce nie sú také vysoké ako naše Tatry, no pohľad na tieto hordy skál v nás predsa len vyvolal pocit ľudskej malosti a ničoty oproti týmto obrom.

Masív nad El Čorro - fotené z auta

Masív nad El Čorro - fotené spod masívu v dedine

Mapka oblasti z kachličiek, približne v strede sa práve teraz nachádzame

Železničná stanica v El Čorre, trať pokračuje v tuneli skrz masív

Samozrejmosťou boli krúžiace supy, bohužiaľ opäť len bielohlavé. Tu vyskytujúceho sa supa tmavohnedého či dokonca bradáňa žltohlavého sa nám zahliadnuť žiaľ nepodarilo. Po hodine kochania sa odchádzame z tohto majestátneho miesta a vraciame sa do Rinkónu. Domov prichádzame spolu s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka.