Malajzia, leto 2012 - Taman Negara

Taman Negara – vtáky a všeobecne

 Na prvom prieskume nížinného (no nie rovinatého, lež dosť kopcovitého) pralesa 6.7. to moc nádejne nevyzeralo. Ak sa nám zdal birdwatching v CH ťažký, tak tu sa nám po prvých troch hodinách zdal doslova nemožný. Boli sme síce stále pozitívne nabudení v blízkosti našej ubytovne ranným pozorovaním zobákorožca A. (m.) albirostris a kukučky Centropus sinensis, no v pralese si do našich myslí nekompromisne razilo cestu obrovské sklamanie. Hoci každú chvíľu sa tu okrem neprestajne vyhrávajúcich cikád z vysokých korún (stromy sú tu oveľa vyššie ako v horskom pralese) ozývali aj nejaké vtáky, neboli sme schopní poriadne vidieť ani jedného. Išli sme si krky vykrútiť, no maximálne sa nám tak podarilo zahliadnuť nerozoznateľnú podexponovanú siluetu. V dolnej a strednej etáži sme tu nestretali nijaké rôznorodé vtáčie skupinky, v ktorých sa v CH skoro vždy dalo nájsť niečo zaujímavé. Aby to nebolo málo, podmienky komplikuje ani nie tak vysoká teplota (cca 34°), ako najmä desivá vlhkosť. Neprestajne zo mňa leje. Pot mi steká po okuliaroch, ktoré sa mi aj bez toho pod chvíľou zahmlievajú. Ešte nikdy som nepociťoval svoj očný hendikep (krátkozrakosť) tak silno ako tu. Situáciu znepríjemňujú samozrejme aj komáre, ale najmä pijavice. Kvôli týmto krvným parazitom sa odporúča chodiť v nížinných tropických pralesoch zásadne v dlhých rukávoch a s dlhými nohavicami zastrčenými do topánok.  Kvôli môjmu ďalšiemu hendikepu – silnému poteniu – som si však tento luxus nemohol dovoliť. Malária – nemalária, som nútený pohybovať sa tu iba v tenkých kraťasoch a bez trička. Končatiny som si síce natieral silným repelentom, no keďže som sa ním snažil šetriť, aj tak ma pod chvíľou nejaký komár dostal. Viac som si ho dával na nohy – proti pijaviciam. Neuvedomili sme si však, že nemajú nijaký problém dostať sa cez ponožky, takže trochu krvičky im každý z nás nevedomky daroval. Doteraz mám ako spomienku jednu vibramu sfarbenú znútra dočervena...  Pohybujú sa tu piadivkovitým pohybom, nie ako tie naše, takže ani sa nenazdáte a už ich máte aj napriek vibramkám na nohách. Niekedy sme to zistili, až keď už odpadli. Našťastie vraj nezvyknú prenášať nijaké nebezpečné choroby a zdá sa, že sme skutočne žiadne nedostali. Dodnes (november 2012) mi síce ešte slabúčko vidno jednu vyrážku na predlaktí (všetky ostatné zmizli max. do 10 dní. Z asi desiatich, čo ma dostali, to bola jediná na ruke. Ako sa mi tam dostala? Tak, že som si dovolil na nejaký čas posedieť si, hoc na kúsku karimatky pod zadkom.), ale pevne verím, že to nie je nič vážne. Pravdepodobne nielen kvôli ľahšiemu pohybu po blatistých chodníkoch, ale aj proti nim sú tu na počiatočných úsekoch niektorých chodníkov železné konštrukcie (10 až 200 cm nad zemou, ako kde) s priečnymi doskami, ktoré výrazne uľahčujú chôdzu. No pijavice sa nemajú problém dostať aj na ne... Zrovna počas nášho pobytu sa tu niektoré úseky opravovali a budovali, a tento hluk naše šance uvidieť nejaké zaujímavé vtáky rozhodne nezvyšoval. Jedny z mála hlasov, čo sa nám podarili v tento prvý deň identifikovať, patrili lobošovi Calyptomena viridis a barbetom Megalaima henricii a M. mystacophanos. Okrem týchto dvoch barbetov, ktoré sme tu počúvali pravidelne (najčastejšie M. henricii), sme počuli aj M. australis a M. chrysopogon. Stretli sme 3-člennú vtáčkarskú skupinku (dvaja Briti a jedna Azijatka), ktorá sa snažila zahliadnuť v neprehľadnom teréne prízemnej etáže sporadicky sa ozývajúceho tajomného spevavca Eupetes macrocerus (ako sme z knihy zistili. Aj keď sú to očividne vynikajúci vtáčkari, nikto z nich neovláda vedecké názvy. Je to škoda, pretože ich jediný význam spočíva práve v dorozumievaní sa s cudzincami. My zas nepoznáme anglické názvy, takže dorozumievanie priebiehalo väčšinou s pomocou atlasu.) Nepodarilo sa to ani nám, ani im. Až ku koncu prvého terénu (šli sme z Mutiara resort (ďalej len MR) popri rieke Tahan, potom do kopca na Jenet Muda trail, no z neho sme odbočili doprava a zostúpili sme tak späť na lúčku za MR) sa nám v prítmí pralesa konečne ukázali dva nové vtáky – najprv nehybne na konári sediaci krásny samec Philentoma velata a trochu neskôr, už blízko lúčky za MR bylbyl Criniger/Iole olivaceus/cea. To nás motivovalo ísť skúsiť šťastie ešte raz, takže miesto vrátenia sa do KT a zájdenia si na obed sme sa druhýkrát vydali na chodníček popri rieke Tahan, teraz však len kúsok. Ešte sme ani nevošli do lesa a na stromoch okraja lúky sa objavila skupina min. 10 makakov Macaca fascicularis. Ako sme rýchlo zistili, sú to tu najbežnejšie opice, navyše tu pri MR naprosto krotké. V pralese potešil na konári driemajúci varan Varanus bengalensis a ukázala sa nám aj vari najkrajšia zo všetkých 21 kukučiek žijúcich v KM – Ramphococcyx/Phaenicophaeus/Zanclostomus curvirostris. Keď sme sa druhý raz, už okolo tretej poobede vrátili na lúčku pri vstupe do lesa, spestrenú dvomi solitérmi, zrazu to tu nejako ožilo. Za cca 1 hodinu mi tu pribudlo 10 nových vtákov! Počas tohto intenzívneho vtáčkarenia som aj zabudol na hlad, ktorý sa medzičasom dostavil. Bolo už asi 16 hodín a od raňajok som mal len jedny sušienky. O to viac chutil potom obed. Podvečer som si ešte vybehol hore nad dedinu, kde  mi pribudli 2 tesáre Dryocopus javensis, ktoré dali birdwatcherskú bodku za týmto nezabudnuteľným dňom, ktorý sa dosť dlho rysoval byť poriadnym fiaskom.

 V ďalšie dni sa opäť striedali slabšie chvíle s úspešnejšími, no prevažovali priemerné. Zaujímavosťou je, že priamo v pralese sme zaznamenali len 3 druhy, ktoré sme aj v CH (aj z tých som videl v CH dva len ja a len v najnižšej časti, nad Laluánom). Spomenul som si na slová istého vtáčkara z internetu – „for first time visitors I would say that 2 weeks is the minimum you should stay at this place“. Mal pravdu. Spočiatku som si myslel, že preháňa. Reku 10 dní musí stačiť. Po desiatich dňoch strávených v tomto pekle i raji zároveň som si opäť myslel, že preháňa – ale tentoraz smerom nadol. Birdwatching je tu ťažký, no trpezlivosť prináša ovocie. Nikdy však neuvidíte všetko behom pár dní, zato každý deň uvidíte niečo nové, takže skutočne sa tu oplatí ostať tak dlho, ako sa vám len dá. Dá sa tu toho vidieť vskutku veľa. A čo všetko sme tu videli my? Len malú časť z teoreticky (a aj prakticky) možného. Napriek tomu rozhodne neľutujeme. Z kukučiek sme skoro každý deň videli Phaenicophaeus chlorophaeus, ktorá je tu očividne najbežnejšia a jediná, ktorú by som označil za „common“. Ešte raz sme stretli aj Ramphococcyx curvirostris, zo dvakrát Phaenicophaeus diardi, viackrát mladú, ale už schopnú letu Surniculus lugubris (raz aj pri kŕmení timáliou Stachyris erythroptera, ktorú sme videli viackrát) a ja aj tmavofialového červenozobého samca Chrysococcyx xanthorhynchus. Holubov sme videli priamo v pralese málo. Samo mal v MR šťastie na Treron curvirostra a nad riekou medzi KT a MR aj letiaceho Treron capellei, ja som dvakrát pekne videl Chalcophaps indica. Z kúr sme okrem nádherných, hoci pomerne bežných a nie veľmi plachých bažantov Lophura ignita videli raz aj nejaké menšie – ja som videl len siluetu jedného, Samo mal lepší výhľad a hovorí, že podľa všetkého to boli Lophura erythropthalma. Posledný deň v teréne, 15.7. v neskoré poobedie som na Jenet Muda trail narazil ešte na samca majestátneho argusa Argusianus argus.

Dravca som nevidel priamo v pralese ani jedného, Samo jedného - mladého Nisaetus alboniger

 Z dážďovníkov sme priamo v pralese pozorovali min. na dvoch miestach kŕdliky Rhaphidura leucopygialis. Raz sa nám už zmienený Angličan snažil v diaľke pred nami ukázať na konári sediaceho Hemiprocne comata (dážďovníky tohto rodu dokážu sedieť na konároch a sedávajú tak dokonca aj celé hodiny), no nedokázali sme vyrozumieť, ktorý z početných konárov v džungli má na mysli. Zbadal som ho až v binokulári, keď odlietal. Patrí to síce medzi isté, avšak medzi tie horšie pozorovania, a tak dúfam, že ho ešte niekedy uvidím aj poriadne. Samo ho na tom istom mieste (ktoré sme od toho dňa pravidelne kontrolovali) zbadal o niekoľko dní neskôr.

 V tejto nižšie položenej časti TN (pretože NP Taman Negara zahŕňa aj najvyšší vrch KM – 2 187 m n. m. vysoký Gunung Tahan) by malo žiť do 5 druhov trogónov. Žiaľ, počas 9 dní v ňom strávených som nevidel ani jedného. Nezazretie ani jedného zo štyroch druhov „čiernohlavých“ trogónov ma štvalo a doteraz štve naozaj pekelne a je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tu chcem vrátiť ešte aspoň raz. Ale už lepšie pripravený (t.j. naučiť sa poriadne hlasy a v lese sa lepšie dívať). Samo videl Harpactes duvaucelii, a to dokonca tri kusy. Jedného samca, ktorého podobne ako H. erythrocephalus v CH zbadal asi najlepšie sa z nás pozerajúci Dano, videli zrovna 8.7., kedy som bol na potravinových nákupoch v Jerantute. Kde mi síce tiež pribudlo zopár druhov, no tomuto sa nevyrovná žiadny z nich. Posledný deň pobytu v TN mal Samo šťastie dokonca na celý párik tohto tunajšieho najbežnejšieho (ale stále rovnako prekrásneho a exotického) trogóna – hoci ako vidíte, ani 9 dní nie je 100-%-ná záruka, že ho uvidíte.

Z krakľovcov dominovali zobákorožce – každý deň sme nejakých počuli, často videli aj prelietať, no väčšinou len v podobe siluet mihajúcich sa nad korunami mohutných stromov. Najmä hlboké chrapľavé hlasy vtákov r. Buceros dotvárajú jedinečnú atmosféru tunajšieho prostredia. Viackrát sme počuli aj najväčšieho a svojrázneho zobákorožca Rhinoplax vigil, ktorého počiatočné pomerne jemné úkanie postupne prechádza v nezameniteľný komický smiech, ktorým ma dva kusy obzvlášť mimoriadne dráždili v posledný podvečer nášho pobytu v TN na Jenet Muda trail, kedy sa ozývali z blízkych korún stromov (jeden z nich nebol odo mňa ďalej než 30 m), no zazrieť sa mi ich nepodarilo. Najprv som si vravel, že z Malajzie neodídem bez toho, aby som nevidel aspoň jedného z troch druhov býv. rodu Buceros (kam patril aj Rhinoplax vigil), no hoci som si vďaka B. rhinoceros tento cieľ splnil, keď už som bol tak blízko tohto Rhinoplaxa, povedal som si, že sa tu musím vrátiť niekedy v budúcnosti už len kvôli nemu. Všeobecne som mal na zobákorožce smolu – len raz sa mi podarilo jedného vidieť v pralese poriadne, no ten stál za to – bol to nádherný Buceros rhinoceros. Vďaka Dominicovi Davidsonovi (jednému (vynikajúcemu) z dvoch anglických vtáčkarov, ktorých sme stretli v prvý deň) si však môžem počítať aj Aceros corrugatus – spolu sme sa dívali na násťkusový kŕdeľ, no jemu sa vďaka inému uhlu na rozdiel odo mňa podarili zachytiť v ďh aj potrebné detaily. Samo okrem týchto dvoch videl aj Aceros undulatus (ktoré som videl asi určite aj ja, no počítať si, žiaľ, nemôžem) a – čo patrí medzi naj pozorovania vôbec – 3 ex. Berenicornis comatus. Keďže sme sa skoro vždy po čase rozdelili, bolo mnoho druhov, ktoré videl len jeden z nás. Samo videl aj rybárika Alcedo meninting  a obaja sme y reštaurácie počuli a možno aj videli nad riekou Tahan pískajúceho prelietavajúceho maličkého rybárika Ceyx (erithaca) rufidorsa.

Z ďatlovcov sme najčastejšie stretávali (hoci ani toho nie každý deň) Meiglyptes tukki (najbežnejší ďateľ TN, no rozhodne nie tak bežný, ako je u nás ďateľ veľký ). Okrem neho sme videli raz aj maličkého Hemicircus concretus, dve maličké Sasia abnormis, žlnu Picus puniceus, ďalej Celeus brachyurus, Samo aj Meiglyptes tristis (ktoré som videl ja nad dedinou) a veľkého Mulleripicus pulverulentus, ja zas párik Blythipicus rubiginosus. Barbety sme síce počúvali neprestajne, no nevidel som ani jednu! Samo mal k záveru v MR šťastie na jednu Megalaima rafflesii. Absolvovali sme aj niekoľko nočných vychádzok a na jednej z nich sme neďaleko MR počúvali tajomný hlas žaboústky (z radu lelkov) Batrachostomus stellatus a necelý kilometer od nej krátko aj Batrachostomus (javensis) affinis. Žiaľ, ani jednu sme nevideli.

 Hoci nespevavcov sme v TN videli už podstatne viac ako v CH, aj tu sme videli ďaleko najviac spevavcov. Z fylogeneticky staršieho podradu Suboscines sme viackrát pozorovali niekedy aj celú rodinku nádherného Cymbirhynchus macrorhynchos. Vari každý deň sme počúvali Eurylaimus ochromalus, no len mne sa ho podarilo raz vidieť, aj to iba na pár sekúnd. Samo zas videl Calyptomena viridis, ktoré sme tiež viackrát počuli. Pitu sme však nevideli žiadnu, hoci sme počuli niekoľko vtáčkarmi mimoriadne žiadaných Pitta granatina a Pitta guajana. Akonáhle sme za ich hlasmi vybočili z chodníka a  priblížili sa k hustým pralesným krovinám, zmĺkli. Ďalší dôvod sa sem vrátiť. Čím viac dní strávených v teréne, tým väčšia šanca ich stretnúť. Dominic Davidson, ktorého sme stretávali po celý náš pobyt (a ktorý tu ostal ešte dlho po nás, pretože „he really loves this place“ – a očividne mal dosť času a peňazí), mal šťastie na jednu Pitta guajana, ktorá sa mu ukázala priamo pred ním na blatistom chodníčku vpravo od rieky Tahan. Je asi lepšie chodiť sám, potichu a veľmi pomaly.

 Z bohatého zastúpenia druhov Oscines tu nejdem všetky vypisovať (na tento účel viď tabuľku), no niektoré za zmienku rozhodne stoja. Medzi najmajestátnejšie z nich patrí veľká škorcovitá majna Gracula religiosa, ktorú sa mne i Samovi podarilo raz (na rôznych miestach) pozorovať, pričom som počul aj jej na spevavca nezvyklý jedinečný hlas. Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bol dlhochvostý monarch Terpsiphone paradisi a tiež jeho príbuzný Hypothymis azurea (opäť samec) – hoci má krátky chvostík, aj on medzi pralesné klenoty nepochybne patrí. Videli sme ho hneď v prvý deň, na okraji pralesa, rovnako ako samca vlhy Oriolus xanthonotus. Potešil aj vejárnik Rhipidura perlata, čím som si skompletizoval všetky tri malajské Rhipidury. Pravidelne sme vídali dlhochvosté drongá Dicrurus paradisi a viackrát aj menšie D. aenaeus. Krkavcovitého vtáka sme priamo v pralese videli len jedného (hoc viackrát) (veľa ich tu ani nežije), no ten stál za to. Predovšetkým jeho hlas. Viaceré druhy tu vydávajú vskutku exotické zvuky, no hlas Platysmurus leucopterus nemá podľa mňa konkurenciu. Skutočne ako z iného sveta. Odporúčam vypočuť si na internete, napr. na xeno-canto.org. Podobne ako aj ďalšie druhy, ktorých hlasy tu spomínam. Stojí to za to. Krásnym pozorovaním bol aj párik Irena puella v MR a tiež jej príbuzné zelenáčiky Chloropsis sonneratiiCh. cyanopogon, no hlavne Ch. cochinchinensis (tento sa tu ukázal byť nakoniec relat. bežným a vďaka výraznej žltej a hrdzavej farbe na hlave sa dal samček veľmi ľahko rozlíšiť). Na č. Dicaeidae sme mali smolu. Z deviatich druhov, ktoré by sa v tejto nižšej časti mali teoreticky vyskytovať, sme nevideli ani jedného! Tak to v pralese chodí – nič nie je isté. Biodiverzita je síce vysoká, no početnosť väčšiny druhov relatívne nízka. Aby ste videli aspoň jedného zástupcu z každej skupiny, je nutné tu pobudnúť naozaj čo najdlhšie. Videli sme však dokopy 6 druhov nektároviek (hoc každý z nás len 5), z toho štyri pripomínajúce kolibríky (ktorých tu ekologicky zastupujú) aj svojím zobákom a dve zas pestrými farbami – potešila najmä krásna Anthreptes/Chalcoparia singalensis. Krásny je aj Sitta frontalis, ktorého však videl len Samo (ja som bol vtedy v Jerantute...). Zaujímavé je, že sme tu nevideli žiadnu zo štyroch oranžovo-modrých niltáv (muchárikovité vtáky r. Niltava, resp. dnes už aj Cyornis), ktoré by tu mali žiť; a ani ďalšie dve modré niltavy. Videl som aspoň oranžovoprsého muchárika Ficedula dumetoria, no aj toho len odzadu.

 Zatiaľ čo drozdovitá šáma Copsychus saularis patrí medzi najbežnejšie druhy ľudských sídel, Copsychus malabaricus patril medzi najbežnejšie druhy pralesa – avšak ani zďaleka nedosahoval početnosť saularisa. V pralese je to skrátka vyrovnanejšie a pestrejšie. Žiadny druh som tu nevyhodnotil ako vyslovene hojný. Dokopy sme štyrikrát naďabili aj na Enicurus leschenaultii, no ani raz to nebolo poriadne pozorovanie. Vždy len v rýchlosti na letku, kedy skôr než jeho tvar a čierno-biele sfarbenie upúta jeho pískanie.

 Hoci tu žije veľa druhov bylbylov, žiadneho z nich sme nemohli označiť za hojného. Fakt je ale aj ten, že často ostali v ťažkých pralesných podmienkach neidentifikované. Celkovo sme v Tamane zaznamenali 10 druhov, plus ďalšie min. dva v/ v okolí KT, z toho jeden len počutý. Relat. bežným druhom tu bol Pycnonotus finlaysoni, ktorého som videl v CH len jedného. Pekným pozorovaním bol aj P. eryhtropthalmosTricholestes criniger (tiež relat. bežný) či Alophoixus phaeocephalus.

Z bohatej čeľade timáliovitých sme tu toho až tak veľa nevideli. Navyše podľa očakávaní správne určiť druhy r. Malacopteron, Malacocincla a Trichastoma bolo extrémne ťažké, takže niektoré druhy nám aj preto „unikli“. Oko potešil najmä Stachyris nigricollis, na ktorého som mal však šťastie len ja; a ukričaná skupinka (vylietané mladé?) Stachyris maculata. Z penicovitých zas Orthotomus sericeus.

 

alt

 počiatočný "vydoskovaný" úsek chodníka v TN

 

alt

 bambus a Dano na porovnanie veľkosti

 

alt

 jeden z mohutnejších (no nie najmohutnejších) kmeňov v TN

 

http://www.youtube.com/watch?v=CGvfmKesW5Y

 ďalší obrovský a naviac typicky nížinno-pralesovito rozkonárený kmeň

 

alt

 asi najkrajšia kukučka Malajzie - Ramphococcyx/Phaenicophaeus/Zanclostomus curvirostris

 

http://www.youtube.com/watch?v=wXHeg8gwxPc

 samec najbežnejšej, no krásnej kukučky Phaenicophaeus chlorophaeus /Rhinortha chlorophaea

 

http://www.youtube.com/watch?v=FXE0KPx4gOc

 stará konštrukcia mostu na chodníku pri rieke Tahan, po ktorom sme chodievali najčastejšie

 

http://www.youtube.com/watch?v=9llH3IRzwLQ

 Počiatočná dezilúzia z birdwatchingu v Taman Negara. Prales je síce nádherný, no keď sa v ňom potíte už vyše dve hodiny bez toho, že by ste videli poriadne čo len jedného vtáka, začína to byť skutočne frustrujúce.

 

http://www.youtube.com/watch?v=KwmIo_8pOZw

  Toto video nedávam kvôli bažantovi (mám ich aj krajšie - viď nižšie), ale charakteristickému hlasu TN, ktorý patrí lobošovi Eurylaimus ochromalus

 

http://www.youtube.com/watch?v=t6lhcXWtouA

 ako na just sa zrovna počas nášho pobytu museli rekonštruovať niektoré úseky chodníkov

 

http://www.youtube.com/watch?v=NvotZoJ72bc

 ďalší pralesný velikán

 

http://www.youtube.com/watch?v=9cJv1_DKRwk

 vo vysokých korunách pozorovať vtáky len veľmi ťažko...

 

http://www.youtube.com/watch?v=cvkUAkhS7tc

 Žiaľ, motorové člny nás rušili aj pri rieke Tahan priamo v NP, 2 km od jeho okraja. Tie drongá boli nakoniec D. aeneus.

 

http://www.youtube.com/watch?v=h2FDWq75msc

 skupinka 4 samcov a 3 samíc nádherných bažantov Lophura ignita

 

http://www.youtube.com/watch?v=qRXCXM8PsO4

 bližší pohľad na jedného z nich

 

http://www.youtube.com/watch?v=uaoMuz9rz-I

 drongo D. paradisaeus s dlhými ozdobnými perami a jeho spev

 

http://www.youtube.com/watch?v=HBHwGjsEo4k

 jedinečný hlas krkavcovitého vtáka Platysmurus leucopterus

 

http://www.youtube.com/watch?v=V74rkke__nY

 Bumbun Tabing (bumbun = skrýša). Hoci je samotná miestnosť až dve poschodia nad zemou, aj tu bolo plno pijavíc. Pravdepodobne od turistov.

 

http://www.youtube.com/watch?v=YW4LN_Cfp00

 a výhľad z neho. Ako som spomenul vyššie, úspešné chvíle sa striedali so slabšími... A toto bola jedna z nich. Napokon nám však aj tu pribudol 1 druh, hoci z tých menej nápadných (timália Malacopteron affine).

 

http://www.youtube.com/watch?v=LzPRn56BBj8

 Tu pre zmenu jedna z tých najúspešnejších chvíľ - zobákorožec Buceros rhinoceros. 

 

http://www.youtube.com/watch?v=v71cCFALjKU

 Hlas lelkovitej žaboústky Batrachostomus stellatus. Vidieť aspoň jednu žaboústku ostalo jedným z mojich nesplnených malajských snov.

 

http://www.youtube.com/watch?v=1zG3N9psviU

  prales na chodníčku Jenet Muda

 

http://www.youtube.com/watch?v=MZYI8rFgJBg

 A priamo na ňom jeden z najmajestátnejších vtákov - argus Argusianus argus. V pozadí hlasy spevavcov Irena puella.

 

http://www.youtube.com/watch?v=uo6mJK1NRf0

 Na moje milé prekvapenie bol pomerne krotký.

 

http://www.youtube.com/watch?v=tU2N0l7Enuw

 Nakoniec ten hlas patril jemu (poznal som len jeho iný, známejší a melodickejší hlas).

 

 Taman Negara – ostatná háveď

Čo sa týka ostatných živočíšnych skupín, bolo to oveľa chudobnejšie, ako by neznalý človek (akým som bol aj ja) od tropického nížinného pralesa čakal. Z cicavcov ma najviac potešil tapír Tapirus indicus. Ak chcete zvýšiť šancu vidieť nejaké zaujímavé cicavce (ale aj plazy a žaby), večerné/nočné pochôdzky sú nevyhnutné. Najmä kvôli hroziacemu a niekedy aj reálnemu dažďu som však z celkových šiestich absolvoval len tri. Na všetkých, ktorých som sa zúčastnil, tapír absentoval a na všetkých, kedy som ostal v ubytovni písať si pozorovania a zážitky, tapír bol (raz dokonca až dva naraz). Vždy priamo v MR. Úplne krotkého si ho Dano so Samom fotili z bezprostrednej blízkosti, niekedy aj v prítomnosti skupiniek turistov. Našťastie posledný deň nášho pobytu v TN to zachránil. Vracal som sa z malého okruhu Swamp Loop k MR, keď som v džungli asi 25 m od chodníka začul cicavčí šuchot. Vybočil som do porastu a onedlho uvidel čierno-biele telo. Následne začul aj jeho roztomilé trúbivé písknutie. Tak predsa len som sa ho dočkal... Už som ani nedúfal. Nebol síce taký krotký ako býva v noci, no nebol ani vyslovene plachý. Vždy, keď som sa trochu priblížil, sa on trochu vzdialil. Vykašľal som sa teda na nekonečné pokúšanie sa urobiť čo najlepší záber kamerou (v pralese sa zvieratá bez blesku nedajú väčšinou fotiť ani cez deň) a nechal ho v pokoji odísť. Spomienkové zábery mi bohate stačia. Perfektný portrét si môžem predsa kedykoľvek pozrieť v knižke alebo na internete.

 Ďalším krotkým kopytníkom (hoci párno-), bol muntžak Muntiacus muntiak. Naprosto krotký dokonca aj cez deň. Stretli sme ho min. trikrát, z toho dvakrát priamo pri chodníčku pri rieke Tahan a raz na lúčke za MR. Pomaly sa presúvajúc obžieral listy rôznych krov a bylín a takmer vôbec si nás nevšímal. Domnievam sa, že takto by sa správali všetky zvieratá, keby sme ich dostatočne dlhý čas vôbec nelovili. Rovnako ako sa správajú v prítomnosti iných cicavcov, ktoré nie sú ich predátormi. Už menej krotké boli diviaky Sus scrofa, avšak stále podstatne viac než tie naše. Sú tu bežným druhom. Na rozdiel od tých našich sa im od temena až na chrbát tiahne výrazná hriva, pričom ostatná srsť je oveľa kratšia. Žiaľ, na ich príbuzné Sus barbata sme šťastie nemali. Rovnako ako na žiadnu šelmu, z čoho som bol dosť sklamaný. Žije tu 8 druhov mačkovitých, 9 cibetovitých, 3 mungá, medveď malajský, dhoul/kuon, 4 lasicovité – a my nič. Sú to naozaj plaché tvory, ktoré sa človeku vyhýbajú tak, ako sa len dá. Prečo by sa mali túlať po zopár kilometroch štvorcových najrušnejšej časti nár. parku, keď majú k dispozícii vyše 4300 km2 podstatne kľudnejšieho priestoru? Vraj o čosi ľahšie je to na ne na Borneu, najmä v nížinných pralesoch Sabahu. Snáď sa tam raz dostanem... Od Gregga White-a mám zas info, že svojrázne binturongy sú pomerne bežné v thajskom NP Khao Yai. Aj tam by som sa rád niekedy pozrel J

Štvrtým pozorovaným kopytníkom bol jeleň sambar (Cervus unicolor), ktorého 4 ex. sme so Samom videli v jednu noc na čistinke za Bumbun Tahan len vďaka silnému reflektoru miestneho sprievodcu, ktorý ich ovšem neukazoval nám, lež turistom, ktorí si ho zaplatili. My sme tu však boli prví a máme právo byť tu tak dlho, ako chceme, takže nám nemohli nič povedať J Koniec koncov aj tak som videl v podstate len 4 rozmazané škvrny...

Dano videl ešte aj roztomilého tragula Tragulus sp. (do úvahy prichádzajú až dva druhy).

Ako som už naznačil, z primátov tu sú ďaleko najbežnejšie makaky Macaca fascicularis, ktoré sú v MR a jeho okolí na ľudí takisto totálne zvyknuté. Pohybujú sa v skupinkách o niekoľko až –násť jedincov a pre svoje prirodzené správanie a akrobatické kúsky sú vďačným objektom pozorovania a fotografovania nenáročných turistov. Okrem nich videl Samo aj roztomilé hulmany Trachypithecus obscurus, ktoré som ja pozoroval nad KT.

Podobne ako v CH (ale ešte viac), aj tu sme každý deň vídavali nejaké veverice. Medzi najbežnejšie patrila Callosciurus canicepsCallosciurus notatus  a Sundasciurus sp. (dva príbuzné druhy sa veľmi ťažko rozlišujú). Raz som videl aj Callosciurus nigrovittatus a raz sme mali šťastie aj na obrovskú Ratufa bicolor, ktorú si všimol v značnej diaľke v dolnej časti koruny vysokého stromu Dano. Pol metra telo, pol metra chvost, nádherné sfarbenie.. len škoda, že bola tak ďaleko. Z toho väčšinu času oddychujúca tak, že sa ju nedalo ani identifikovať. Až jej odchod z vyhriateho konára mi poskytol pár sekúnd krajšieho pozorovania v binokulári potrebných na jej ID. Samo videl aj nejakú veľkú poletušku a spolu s Danom na jednej nočnej vychádzke aj dva dikobrazy Atherurus macrourus.

 Ak som písal v úvode o TN, že sme z hľadania vtákov boli spočiatku dosť zúfalí, Dano čo by herpetológ bol na tom ešte horšie. Nielenže videl plazov ďaleko menej než my vtákov, ale ešte sme ho zdržovali aj my každochvíľovým (a väčšinou zbytočným) snažením sa nájsť vysoko v korunách stromov nejakého drobizga. Že hľadať hady aj napriek ich obrovskej tunajšej diverzite nebude ľahké, som vedel. Že to bude ale až tak ťažké, som fakt netušil. A už vôbec nie, že rovnako ťažké bude hľadať aj agamy, o ktorých som si myslel, že sa to tu bude nimi hemžiť. Na moje prekvapenie druhým najčastejšie stretávaným plazom v pralese bol varan Varanus bengalensis. Najbežnejším (hoci ani toho si netrúfam nazvať skutočne bežným) bol veľký krásny scink Eutropis multifasciata, nám známy už z CH. Okrem neho potešil aj Eutropis rugifera. Videli sme aj iné, menšie, no neboli schopní ich bezpečne identifikovať. Z agamovitých sme niekoľkokrát videli zo stromu na strom plachtiace dráčiky r. Draco, no len u jedného z nich – Draco maximus – som si istý jeho určením. Teda aspoň myslím – pokiaľ ich nechytíte do rúk, ich ID je takmer nemožná. Žije ich tu totiž zo 10 druhov a väčšinou potrebujete vidieť kresbu ich roztiahnutého patágia, príp. aj hrdelný lalok. A že chytiť nejakého do ruky chce buď nadľudský výkon alebo mimoriadnu dávku šťastia, som pochopil už pri prvom z nich. Nie sú totiž také sprosté, aby pristávali na kmeňoch dva a pol metra metra nad zemou alebo menej. Navyše sú neuveriteľne ostražité. Napriek tomu aj oni spestrili úmorné terény vlhkou, horúcou, bahnistou, pijavicami a miestami aj komármi zamorenou džungľou. Agamu r. Gonocephalus sme – a teraz sa podržte – nevideli žiadnu. Calotes detto. Potešila aspoň menšia fádna Aphaniotis fusca – s Danom sme ich našli nezávisle od seba (vzdialení asi pol kilometra) v podstate v presne ten istý čas. Síce tiež veľmi ostražitá, ale chytiť sa dala. Konečne som si mohol niečo aj nafotiť. Čo ma však negatívne prekvapilo najviac zo všetkého, bolo, že sme priamo v pralese nezaregistrovali jediného gekóna! Jedine na chatkách v MR dva druhy – Gekko monarchus, ktorého sme stretli už aj v KT; a obrovský Gekko smithii, druhý najväčší gekón na svete – hneď po G. gecko, ktorého sme si síce priali vidieť viac, no aj tento riadne potešil. Mimo ľudských stavieb sme však skutočne nevideli jediného gekóna, a to aj napriek tomu, že tu žije celý rad stromových druhov. Buď sme tu boli v nesprávnom čase alebo sa nevieme dívať. Negatívnym faktorom mohli byť aj naše slabé čelovky. Ak môžem poradiť, na nočné pochôdzky si zaobstarajte takú silnú, akú len budete schopní finančne uniesť. Zavše sme sa však pritmolili aj k početným skupinkám turistov vedených miestnymi platenými sprievodcami a ani tých sme nevideli nájsť čo len jedného gekóna. Z hojných párov na stromoch svietiacich očí sa zakaždým vykľuli len vždy tie isté stredne veľké pavúky. Z bezstavovcov sme boli tiež sklamaní. Hoci to nie je nikoho z nás hlavný záujem, predsa len sme sa tešili aj na rôzne pestré motýle, čudesné exotické chrobáky, ešte čudesnejšie pakobylky a modlivky,... Ha-ha-ha. Opakovali sa zo tri druhy nie zrovna najexotickejšie vyzerajúcich motýľov, nejakého zaujímavého chrobáka si nespomínam žiadneho, akurát jednu cikádu z č. Fulgoridae (viď Danove fotky) a Dano našiel aj zopár pakobyliek. Inak tu len všade pobehovali obrovské mravce. O pijaviciach som sa už zmienil. Komáre boli početné len na niektorých miestach a na svitaní a za súmraku (aj to stačilo). Cikády bolo počuť síce nonstop, no videl som len jednu – priamo na našej ubytovni. Síce obrovská, ale ani od takej by som nečakal decibely, aké vydávala cikáda v prízemnej ružici listov dákej rastliny v noci v MR. Keď som sa k nej sklonil, myslel som, že mi prasknú bubienky. Skutočne. Nepreháňam. Taký hlasný zvuk som v prírode ešte nepočul.

alt

 makak Macaca fascicularis blízko rezortu Mutiara

http://www.youtube.com/watch?v=y6UD5aSXFuE

makačica s mláďatkom

alt

Krotký muntžak Muntiacus muntjak (fotený cez deň, avšak s bleskom, ktorý je v pralese väčšinou nevyhnutný)...

 http://www.youtube.com/watch?v=x2IQvHyy6v4

...sa pokojne prechádzal priamo pri turistickom chodníku...

http://www.youtube.com/watch?v=5uAGH1bFC3g

 ... a kŕmil sa.

  http://www.youtube.com/watch?v=QWLFCsnPp_4

Sus scrofa - oproti tej našej má oveľa kratšiu srsť a výraznú hrivu.

 http://www.youtube.com/watch?v=E6UIkgAqveM

Tapír - moje naj cicavčie pozorovanie a jedno z naj vôbec. Dočkal som sa ho až posledný deň v TN, 15.7.

http://www.youtube.com/watch?v=Slf8JVTivWA

 odpočívajúci Varanus bengalensis 

 http://www.youtube.com/watch?v=4PnJcgczyTo

 varan už spozornel

 http://www.youtube.com/watch?v=NfgvHx2nu_8

 Plachtením preslávený dráčik Draco maximus. Žiaľ, lepší záber sa nikomu z nás nepodaril.

  alt

obrovský zelenooký gekón Gekko smithii na chatke v rezorte Mutiara

 alt

 a jeho menší príbuzný - Gekko monarchus - na tejže chatke

 alt

scink Eutropis cf. multifasciatus

 alt

agamovitá Aphaniotis fusca

 http://www.youtube.com/watch?v=hTjcFAs-0hQ

a bližší pohľad na ňu

 alt

pestrý samček scinka Eutropis multifasciata

http://www.youtube.com/watch?v=PyeTWTVzrI8

termity a neprestajné hlasy cikád v TN

http://www.youtube.com/watch?v=qf2sfTod0pA

 Cikáda v rezorte Mutiara. Ak máte hlasitosť nastavenú tak, že idete z toho takmer ohluchnúť, máte ju nastavenú dobre. Porovnateľný hluk som v prírode ešte nezažil. Celkom k nej (skrývajúcej sa v prízemnej ružici listov nejakej rastliny) sa priblížiť nedalo.

 http://www.youtube.com/watch?v=4BvitzzJYX0

 pijavica - jeden z najhojnejších obyvateľov pralesa v TN

http://www.youtube.com/watch?v=Z2gp-eYw6BQ

 Pamodliviek a iného veľkého či zaujímavého hmyzu sme videli prekvapivo veľmi málo. 

 http://www.youtube.com/watch?v=q8MJyf0n0GU

 ...ako aj veľkých pestrých motýľov, o ktorých som si myslel, že sa to tu bude nimi len tak hmýriť. Toto je jeden z mála ako-tak zaujímavých.

 Keď som videl, aká je tu bieda na jaštery aj hmyz (aspoň z pohľadu „slepého belocha“), od hadov som si už tak veľa nesľuboval. Napriek tomu sme celkom naprázdno neobišli. Hoci dva druhy, ktoré si počítam, nemali od toho ďaleko. Vďaka jednej z mnohých skupiniek turistov videli Dano so Samom v jednu noc medzi MR a Bumbun Tahan stromovú užovkovitú Dendrelaphis formosus. Cez deň na inom mieste zbadal Samo hľadajúci vtáky úplnou náhodou v ďalekohľade po strome lezúceho hada. Ukázal ho Danovi, ktorý ho určil ako Dendrelaphis sp., no ja som ho nebol schopný uvidieť ani za nič, aj keď som spolu s Danom prišiel priamo k mohutnému kmeňu, po ktorom sa šplhal dohora. Dano mi celý nažhavený ukazoval, kadiaľ sa milý hadík šplhá, no ja som ho proste nevidel. Z koruny pralesného velikána visela aj polopráchnivá liana. Nohami som najprv polámal tŕnité palmové listy, ktoré ju pri zemi obklopovali a hor sa na lianu. Reku vyšplhám sa do výšky, kde má byť tá Dendrelaphis a snáď ju identifikujem, ak sa mi ju aj nepodarí chytiť do ruky. Vyšplhal som sa asi 6-7 m vysoko, no hada som stále nevidel. Dano zospodu volá, že už je zas vyššie a keď som sa pozrel dohora a uvidel, po akej chatrnej liane sa šplhám, vzdal som to a celý zašpinený zišiel dolu. Žiaľ. Nabudúce budeme mať hádam viac šťastia. Tak aj bolo. Na nočnej vychádzke 11.7. sme s Danom (Samo vtedy ostal na ubytovni) vďaka skupinke turistov niekde za MR natrafili na nádhernú bojgu Boiga cynodon. Lozila po konároch a lianách v ideálnej výške  1,5 – 2 m nad chodníkom. No báli sme sa ju chytať pred očami ani nie tak turistov, ako najmä miestneho sprievodcu. Chceli sme si ju  – ostatne ako všetko ostatné – síce len poriadne nafotiť, no vieme, že niektorí ľudia sú dosť citlíví už aj na púhe dotýkanie sa živočíchov. Nechceli sme skrátka prísť do zbytočných problémov. A tak sme s tichým smútkom pozerali, ako sa bojga pomaličky plazí vyššie a vyššie a vyššie, až celkom zmizla z dohľadu. Našťastie len nakrátko. Opäť sa objavila o pár metrov ďalej, vo výške asi 5 metrov. Stále však prichádzali ďalší a ďalší zvedaví turisti. Zdalo sa, že nemajú konca. Bolo len otázkou času, kedy sa bojga zas odplazí z nášho dohľadu. „Boris, teď ji již musíme chytit.“ – hovorí mi vzrušený Dano. „Vyšplhám sa za ňou?“ – odpovedám otázkou dívajúc sa na tenký stromček, po ktorom by sa dalo vyšplhať takmer ako po tyči v telocvični. „Jo. Dělej.“ Vybočil som teda z chodníka, Dano sa otočil k sprievodcovi a vraví: „We are herpetologists. Don´t worry.“ Vyšplhal som sa teda po „drevenej tyči“, do jednej ruky uchopil bojgu a zošplhal s ňou dole. Čakal som agresívneho hryzúceho hada, no na naše prekvapenie bola naprosto pokojná. Vzrušenie a radosť nemali konca kraja. Bojgu sme pofotili, nafilmovali, poukazovali západným turistom, vysvetlili im aj sprievodcovi, že sa jej nemusia báť a nakoniec vypustili na konáre, nech si lozí ďalej. Neďaleko tohto miesta zbadal Dano o dva dni neskôr ďalšieho exotického stromového, pre človeka neškodného hada – zelenú Ahaetulla prasina. Ja a Samo sme boli trochu popredu, no Dano prišiel za nami aj s ňou, aby sme sa aj my mohli pokochať pohľadom na ňu a pofotiť si ju. Bola len asi dva metre nad zemou, takže sa nebolo treba po ňu ani šplhať. Od sprievodcu jednej skupinky sa dozvedáme, že tu nedávno videli na zemi aj koralovca s červenou hlavou a červeným chvostom, čiže buď Maticora bivirgata alebo Bungarus flaviceps. Zdá sa, že tu je toho naozaj dosť, len sa treba vedieť dívať, mať poriadnu lampu a chodiť tak pomaly, ako sa len dá. Každým krokom sa vám otvárajú nové pohľady, vidíte ďalšie a ďalšie konáre, ktoré môžu byť potenciálnymi nosičmi rôznych plazov. Len jedného hada sme videli v džungli cez deň, aj to iba ja, aj to len nakrátko. Kvôli pokusu uvidieť lepšie Enicurus leschenaultii som šiel chvíľu mimo chodníka, blízko strmého brehu rieky Tahan, keď v tom vidím vlniť sa pred sebou na zemi riadne hadisko. Predná až stredná časť nevýrazná, fádne hnedá, v zadnej časti však aj v rýchlom pohybe bili do očí čierne boky a olivový stredový chrbtový pás. Dĺžka do dvoch metrov. Ptyas fusca! Chvíľu som zaváhal (predsa len – nemôže to byť nejak čudne sfarbená kobra? – preblesklo mi mysľou), a to rozhodlo. Snažiac sa ho potom chytiť som utekal v neľahkých podmienkach džungle za ním, no nie dlho – zaplietol som sa do liany, ktorá ma otočila o 180 stupňov, spadli mi okuliare a veľký užovkovitý had zmizol v bujnom brehovom poraste. Ponaučenie: Nabudúce si musím byť určením okamžite istý a v prípade nejedovatého hada na zemi sa po ňom okamžite hodiť.

Čo sa týka žiab, priznám sa, že som to odflákol. Nezohnal som na ne žiadny atlas, takže som sa ich ani nenaučil. Na amphibia.my sú síce všetky druhy, no nie ku všetkým je aj opis alebo fotka a aj mnohé z tých, ku ktorým je, sa na jeho/ich základe bezpečne určiť dajú len veľmi ťažko. 88 žiab, jedna jak druhá, kto sa to má všetko bifliť? Dá sa to vôbec naučiť? 450 vtákov sa dá, ale 90 žiab, čo je len pätina z toho, mi pripadalo ako nemožné. Na rozdiel od vtákov sa dajú na základe sfarbenia určovať len málokedy a tvarmi sú si navzájom ďaleko podobnejšie. Koho však tak veľmi zaujímajú, nech si pozrie Danove fotky, sú tam asi všetky druhy, čo sme videli (ja a Samo sme aj z tých videli len menšiu časť, keďže sme im nevenovali pozornosť). Tie najzaujímavejšie nám aj tak unikli.

 alt

  Boiga cynodon. Hľadanie hadov v nočnom pralese je oveľa oveľa ťažšie ako sme si mysleli. No podľa všetkého stále ľahšie než cez deň.

 alt

 Boiga cynodon - môj najkrajší herpeto-zážitok vôbec

 alt

Musím dať ešte jednu :-) Radosť, akú som z nej prežíval, nedokážem slovami opísať.

http://www.youtube.com/watch?v=P8mTWmu5G_o

Bojgu sme poukazovali aj západným turistom. Aj malé deti pochopili, že tohto druhu hada (a väčšiny ostatných) sa báť vôbec netreba.

 alt

 Ahaetulla prasina, ktorú našiel Dano.

 http://www.youtube.com/watch?v=5eSyIYy7YVw

 Ahaetulla a zvuky nočného pralesa

 

Tips - upload