27. 5. - Benalup, Cantarranas a La Janda

Južné Španielsko II., 23. - 30. máj 2016 - 27. 5. - Benalup, Cantarranas a La Janda

Richard Schnürmacher Trip reporty 27. júl 2016

Obsah článku

Strana 6 z 10

27. 5. 2016, Piatok

Navštívené lokality: Benalup Casas-Viejas, Cantarranas a La Janda

V tento deň som mal poslednú šancu na spozorovanie posledných 2 druhov z mojej osobnej andalúzskej "veľkej vtáčej päťky" - krakľa belasá, drop obojkový, potápnica bielohlavá, ibis skalný a luniak sivý. Práve luniak a drop obojkový nám zatiaľ unikali a ja som si zaumienil, že dnes urobím všetko preto, aby sme ich spozorovali. Mali sme plán - navštíviť odporúčené lokality - polia v okolí Benalupu pre dropa obojkového a oblasť Cantarranas a La Chandy pre luniaka sivého. Keďže oba druhy sú pozorovateľné najlepšie ráno a podvečer, tomu sme prispôsobili aj náš program. Začíname v Benalupe, ktorý by mal byť na dropy obojkové "tutovka".

Benalup-Casas Viejas

Ako som už povedal, Benalup bol našou prvou zastávkou. Prichádzame za svitania a tak máme možnosť okamžite po príchode na lokalitu začuť volanie výrika lesného (Otus scops). Momentálne sme ale zameraní na iný druh, nachádzajúci sa priamo na poliach pred nami. Problém je v tom, že na rozdiel od svojho výrazne väčšieho príbuzného, ktorý je najťažším lietajúcim vtákom Európy, drop obojkový, alebo ak chcete, príznačnejšie malý, dorastá asi do veľkosti samice bažanta, a tak je pomerne obtiažne zbadať ho v hustej zmesi tráv a obilnín.

mapka oblasti Benalup

Máme ale šťastie, pretože ešte stále je možné zbadať samce, i keď sa už obdobie párenia chýli ku koncu. Práve v tomto období samce vyskakujú pomerne vysoko nad porast a mávajú pritom krídlami, aby sa udržali hore čo najdlhšie. To priťahuje nielen pozornosť samičiek, ale aj predátorov a v neposlednom rade birdwatcherov. Zatiaľ však s ďalekohľadom v ruke prečesávam polia, no žiadneho skáčuceho fešáka nevidím. Medzitým nám striehnutie na dropy spríjemňuje samička pŕhľaviara čiernohlavého (Saxicola rubicola)a opäť spievajúca strnádka lúčna (Emberiza calandra), ktorej hlas patrí k neodmysliteľnému koloritu miestnej krajiny.

ranná idylka na poliach v okolí Benalupu

samička pŕhľaviara červenkastého

ďalšia zo strnádok lúčnych

Začínam už pomaly viac obdivovať miestne spevavce ako sa zaoberať dropmi, no vtom prichádza druhé auto, z ktorého vystupuje postraší pán s výzorom typického španielskeho šesťdesiatnika. Prichádzam k nemu a zisťujem, ako sa veci majú. Keďže pán po anglicky nerozumie, skúšam lámanú nemčinu, no tiež bez úspechu. Mierne spozornie pri latinskom Tetrax tetrax, no a keď začnem rukami napodobňovať mávanie krídlami a vyskakovať, hneď je nám obom jasné, koľká bije. Vysvitlo, že pán je tu na obhliadke svojich polí a pritom pozoruje dropy obojkové. Požičiavam mu ďalekohľad, on pozerá asi 10 sekúnd a už mi aj ukazuje rukou do obilnín. "Hay, hay" (aj), čiže, "tam, tam!". Idem si oči vyočiť, no nič nevidím. Až keď sa po pár minútach tri jedince zdvihnú a letia po hrane poľa ho konečne vidím - drop obojkový (Tetrax tetrax)je predsa len tu!

letiaci samček dropa obojkového

Ďalej sa dozvedám, že si máme všímať nezorané pásy zelene, v ktorých sú "fimels", čiže samičky skomolenou angličtinou a majú tam "huevos" (uévos), čo značí po španielsky vajcia. Táto cenná informácia sa nám stala ešte cennejšou, keď sa práve z pásu zelene pred nami zdvihli dva samce a leteli asi 20 metrov od nás smerom na Benalup. Úžasné vtáky.

dva samce, vyletuvšie z neobrábaného zeleného pásu

Po tomto krásnom zážitku sa s nami miestny farmár a znalec dropov rozlúčil a posunul sa ďalej, my sme ešte ostali a oplatilo sa.

pán, ktorý nám odovzdal podstatné informácie o miestnych dropoch

"El Sisón común", ako ho Španieli nazývajú, sa nám tu ukazuje v celej kráse. A to ani zďaleka nebolo všetko, keďže sa mi podľa typického hlasu, v angličtine tzv. "raspberry call", čiže malinové volanie, sa mi podarilo jedného samca lokalizovať. Neviem síce, ako tento výraz vznikol, no v slovenčine by sa mohol uplatniť výraz "krtkové", prípadne "prtkové" volanie. Takto by sme totiž tento zaujímavý hlasový prejav mohli prepísať, ako krátke "krrt/prrt", opakujúce sa v pravidelných niekoľkosekundových intervaloch. Práve vďaka tomuto "prtkaniu", počuteľnému na pomerne veľkú vzdialenosť, som mohol samca dohľadať. Bol, ako inak, pred pásom neobrobenej zelene. Tam neohrozene stál v pokosenej tráve a nevšímajúc si okolie si len tak "poprtkával". Postupne sa presúval popred "svoj" zelený pás, kde ho pravdepodobne čakala samička sediaca na vajciach a otec bol vyslaný na hliadku.

samček dropa obojkového

Avšak po prelete samca kane popolavej (Circus pyrgagus) samček dropa pre istotu radšej "takticky ustúpil" a zaliezol do zelene. My sme mu boli vďační za to, že sa nám tak krásne predviedol.

samec kane popolavej, ubúdajúceho druhu v Andalúzii

preletel aj bocian biely

Užasnutí sme opustili Benalup a vydali sme sa smerom ku Cantarranas, kde by sa mal vyskytovať luniak sivý.

pohľad na biotop dropa malého v oblasti Benalup

Cantarranas (1.)

Priamo z Benalupu sme vyrazili do južne ležiaceho Cantarranas (Kantaranas). K odbočke sme prišli už o štvrť hodiny, no a hneď sme opäť pocítili úroveň španielskych okresiek. Samá jama, niektoré dosť hlboké na to, aby zlomili nápravu.

mapka oblasti Cantarranas

Prechádzali sme pekným borovicovým hájom, no na obzeranie nezostal pri početných jamách čas. Našťastie, táto Rally Kantaranas netrvala dlho a na najbližšej križovatke už bola cesta pomerne dobre zjazdná. Pred nami sa zjavila otvorená krajina, podobná tej v Benalupe. Rozdiel bol v tom, že tu omnoho homogénnejšie prevládali lány obilnín.

krajina v okolí Kantarranasu

Zodpovedalo tomu aj druhové zloženie vtáctva, dominovali pipíšky a aj prvé škovránky poľné (Alauda arvensis) a bažanty obyčajné (Phasianus colchicus). Opäť potešili aj početné kuropty červené, ktoré odbiehali každých pár metrov od cesty.

jedna z kurôpt, opúšťajúcich priestor cesty

polia v strede oblasti Kantaranas

Zrazu sa však od cesty, po ktorej prechádzal pred nami traktor, zdvihlo čosi iné ako kuropta a odletelo to za najbližší kopec. Rýchlo beriem do rúk fotoaparát a toto čudo zachytávam. Spätne prezerám fotky a voilá - je to jeden z veľmi ťažko spozorovateľných druhov s perfektným maskovaním - ležiak úhorový (Burhinus oedicnemus). Priznám sa, že tento druh som mal vo svojom wishliste už dávno, no to, že ho uvidím práve takto som rozhodne nečakal.

v rýchlosti odfotený letiaci ležiak úhorový (Burhinus oedicnemus) - orez

Šťastní z tohto nečakaného pozorovania pokračujeme ďalej, opúšťame otvorenú krajinu a znovu sa vraciame do riedkych lesíkov. Dostávame sa k menšej usadlosti, kde vidíme ďalších z obyvateľov Kantaranasu - párik dudkov chochlatých, sediacich na stĺpoch elektrického vedenia.

hľadaj dudka

letiaci oranžovočierny šíp

párik spolu

posledný pohľad na polia "od dudkov"

Pri dudkoch odbáčame na T-čkovej križovatke doľava a dostávame sa na hlavnú cestu, ktorá nás už vedie po druhý raz na La Chandu. Ešte predtým nás však čaká jedno milé náhodné stretnutie. Sestra za volantom prudko brzdí, ja vyskakujem z auta a tento krásny moment zachytávam:

mama kuropta si vedie svoje kuriatka priamo cez cestu

La Janda (2.)

Prechádzame opäť cez Benalup a na La Chandu prichádzame po slabej polhodinke. Cesta prebehla bez problémov, cesty sú štandardne prázdne. Veď kto by sa sem už okrem nás trepal...

mapka navštívenej časti La Chandy

Okamžite po odbočení do vchodu S zbadáme nad našimi hlavami 3 supy bielohlavé (Gyps fulvus) - prvé pre tento pobyt. Rozpätie krídel týchto dravcov je naozaj úctyhodné.

supy bielohlavé (Gyps fulvus) na La Chande

Začína to dobre, pomyslím si. Pokračujeme po ceste, ktorá opäť začína naberať charakter tankodrómu, kde na pravej strane vidíme v tieni stromov oddychovať "burritos", čiže oslíky, pre španielsky hovoriace krajiny typické domáce zvieratá.

somáre, chované na La Chande

Za mostom cez jeden zo zavodňovacích kanálov sa dostávame do z oblasti 5 do štvorky, kde vidíme v termikách krúžiť nádherného orla malého (Hieraaetus pennatus), tentoraz bledú formu. Postupne sa približuje k nášmu autu, až ho nakoniec nadletí a pokračuje v nastolenej trase, hľadiac pozorne na pole po nejakej koristi.

orol malý, bledá forma

Na križovatke odbáčame doprava (viď. mapka) a cesta sa razantne zlepšuje. Charakter krajiny prechádza do pasienkov pre dobytok, posiatych menšími i väčšími skupinkami stromov. Pasúce sa kravy sprevádzajú aj ibisovce hnedé a hltavky chochlaté, loviace hmyz, zhromaždený okolo rožného statku. Mimochodom, v tejto oblasti je rozšírený chov býkov na tradičnú španielsku korridu, takže sem neodporúčam chodiť v červenom aute...

pasúce sa kravky...

...a ich sprievod v podobe ibisovcov

pohľad na Benalup z La Chandy

Pasienky sa menia na riedky olivový lesík, poprerývaný menšími čistinkami, plnými kvetov. Je to krásna scenéria, no nás viac zaujíma to, čo sa deje nad ňou. Tam si totiž účty vybavujú dva orly malé, predvádzajúce neskutočné vzdušné akrobatické kúsky s úžasnou ľahkosťou, akoby to pre nich nebolo nič.

súboj orlov malých

Oba jedince ale nakoniec po krátkom čase stratili o ďalšiu interakciu záujem išli si svojou cestou. Bola to však ďalšia časť úžasnej mozaiky s názvom La Chanda. Pred nami stojí v podstate jediná budova La Chandy, tvoriaca prístrešky pre chovaný dobytok. Nad ňou sa vznáša štvrtý sup bielohlavý. Bez jediného mávnutia krídel využíva teplé vzdušné prúdy a po chvíli je už niekoľko stoviek metrov vysoko.

sup bielohlavý

Za rančom, postavenom na miernom pahorku opäť vidíme poľnohospodársku krajinu s množstvom zavlažovacích trubiek, často využívaných dravými vtákmi na lepší rozhľad.

La Chanda za stajňami pre dobytok, mesto na kopci v pozadí je Vecher

Prechádzame popri zavlažovačoch, no ,žiaľ, žiadneho dravca ani iné vtáctvo nie je v dohľade. Postupujeme až ku mláke, ktorá zastavila náš včerajší postup ďalej. Našťastie mali naši španielski kolegovia pravdu a prebrodenie je bezpečné. Za mlákou prelieta svojim typickým letom jeden z cistovníkov ryšavých a ja robím najlepšiu fotku tohto druhu za celý pobyt, avšak, ako si môžete všimnúť, ani tá vzhľadom na obtiažnosť fotografovaného objektu nestojí zaveľa.

cistovník ryšavý - výrazný orez

Na elektrickom vedení sedí osamotená hrdlička záhradná, ktorú nechávame za sebou a sme v časti 3, kde sa nachádza hniezdna kolónia hltaviek a ibisovcov, ktorá nám opäť poskytuje úžasné pohľady priamo do súkromia jej obyvateľov, často sa mi skoro nezmestili do hľadáčika.

hltavky chochlaté - z očí do očí

Ako som sľúbil, spomeniem ešte jeden špeciálny prípad nebojácnej hltavky. Tento jedinec sa totiž vôbec nebál nášho auta a pokojne si ďalej sedel na ceste, keď sme prechádzali okolo neho na ani nie 1 a pol metra. Dokonca som si kvôli nemu musel prehodiť objektív na 50mm a aj tak zaplnil značnú časť výslednej snímky. Náš prechod autom ho nerozhodil, na ceste zostal sedieť aj po tom, čo sme prešli...

Nebojácna volavka - fotené z auta s 50mm objektívom, neorezávané

Vychádzame vchodom Z, no ešte predtým si vychutnávame pohľad na Vecher, žiariaci ako sneh v pozadí La Chandy.

Vecher de la Frontera z La Chandy

Obedovali sme znovu vo Vecheri, najväčšiu horúčavu sme prečkali v hoteli a keď sa už silné španielske slnko zmiernilo, išli sme vyskúšať pláže Atlantického oceánu. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše - bola to paráda. Kto už mal možnosť porovnať si more a oceán, tak rozdiel určite videl sám. More, najmä Stredozemné, je v podstate také väčšie jazero s pomerne malými a nie príliš silnými vlnami. Oceán - to sú miliardy miliárd litrov vody, tá obrovská sila je cítiť v každej vlne. Plávanie v oceáne? Nič pre slabších plavcov, vlny najprv človeka odnesú 20 metrov späť k pobrežiu a v ďalšej sekunde ho odtiaľ stiahnu o 30 metrov späť. Vlny majú takú silu, že zrážajú stojacich ľudí do vody. Pár metrov od pobrežia sa na vlnách, vysokých aj 2 či 3 metre preháňajú surferi.

Atlantik

Túto obrovskú masu som si vychutnával plnými dúškami, avšak stále som mal na zreteli, že nás čaká ešte posledný pokus na nájdenie môjho vysnívaného luniaka. Zbalili sme si teda veci a vyrazili sme po tretí krát na La Chandu, kde sme začali náš "hon" na prízrak menom Elanus.

La Janda (3.)

Prichádzame sem krátko po 19-ej hodine, no slnko sa zatiaľ stále drží pomerne vysoko a ešte veľmi nebadať večernú "zlatú hodinku". Ideme opäť od Benalupu, čiže vchodom S, ktorý je zjavne najschodnejším a najlepším pre prejdenie najzaujímavejších miest La Chandy. Až po ranč so stajňami pre dobytok sme nič zaujímavé nespozorovali, no v tom vidíme, ako niečo pomerne malé sedí na zavlažovacích konštrukciách. Podídeme bližšie a rozoznávame kontúry sovy. Je to kuvik obyčajný (Athene noctua). Pozerá na nás zvedavo veľkými očami, zľava osvetlený slnečnými lúčmi. O pár desiatok metrov ďalej sedí ďalší jedinec, tento je však otočený do protisvetla.

kuvik obyčajný (Athene noctua)

Povzbudení touto "gučou" peria prezeráme každý zavlažovač v nádeji, že na niektorom nájdeme luniaka. Pri mláke sa ale otáčame a vraciame sa späť. V tej chvíli mi skrsla v hlave spásonosná myšlienka vyliezť na v podstate jediný vyvýšený bod La Chandy - kopec neďaleko mláky, na ktorom sa nachádzala malá búdka, asi pozorovateľňa, ktorý bol našou poslednou nádejou na lepší rozhľad. Auto sme teda nechali dole na ceste, sestra ňom zostala sedieť a ja som stúpal po prašnej cestičke na vrchol kopca. Zrazu ma však zaujalo niečo, letiace nad poľom vpravo...

v tej chvíli pre mňa najcennejšie pole na svete

Namierim fotoaparát a cvakám, vták zatiaľ sadá na pole. Prezerám zhotovené fotografie a nebyť popruhu na krku, tak by mi fotoaparát vypadol z rúk. Veď posúďte sami, ako by ste zareagovali v situácii, keď pred vami na poli na pevninskej Európe sadne behavec plavý (Cursorius cursor)!?!

letiaci behavec plavý (Cursorius cursor)

Stál tam, kúpajúc sa v svetle večerného slnka, ktoré osvetľovalo atypickú pieskovú farbu tohto púštneho drahokamu. Pomaličky som sa prikrčil a plížil som sa bližšie k nemu. Keď som bol už príliš blízko, dal mi to najavo pobehnutím o pár metrov ďalej. Nechcel som túto úžasnú raritu vyplašiť, preto som sa snažil kontrolovať a držať sa mimo jeho únikovej vzdialenosti. Aj tak ma pustil pomerne blízko, asi na vzdialenosť okolo 20-25 metrov.

behavec plavý na poli na La Chande

Som ako vo vytržení, no všímam si aj slnko a vidím, že už je čas ísť, ak chceme stihnúť ešte poslednú šancu na luniaka v Cantarranas. S ťažkým srdcom tento poklad opúšťam a nevýslovne šťastný sadám k sestre do auta, ktorá si určite myslela, že som sa pomiatol od šťastia. Avšak človeku sa nepodarí často vidieť druh, ktorého areál rozšírenia začína v strednom Maroku a na Kanárskych ostrovoch a vôbec nie je každoročnou záležitosťou ani v takej vtáčej veľmoci, akou je pevninská časť Španielska. Tento jedinec si asi spravil dovolenku a preletel cez Gibraltársky prieplav, pozrieť polia na La Chande. Vraj pred desiatkami rokov žili behavce aj v Andalúzii, no posledný hniezdny údaj pochádza ešte z päťdesiatych rokov minulého storočia, čiže si ako drop malý u nás.

Paradoxom provincie Cádiz oproti Slovensku je to, že u nás sa zatiaľ drop fúzatý zubami-nechtami drží a bojuje o prežitie, no drop malý už z našej prírody, žiaľ, pred polstoročím vymizol. V cádizskej provincii je situácia úplne opačná - drop malý je pomerne bežným druhom, no za regionálne vyhynutým dropom fúzatým musíte ísť až do okolia Osuny, ktorá je jednou z mála bášt najťažšieho lietajúceho vtáka Európy v Andalúzii.

mapka miest pozorovania kuvikov a behavca na La Chande

Cestou ešte vidíme niekoľko bažantov a samicu sokola myšiara pomerne blízko cesty, no zastavujeme len nachvíľku, pretože sa ponáhľame do Kantaranasu.

loviaca samica sokola myšiara

bažanty na ceste

Cantarranas (2.)

Zápasíme s časom a snažíme sa čím skôr dostať do Kantaranasu, kde by sme podľa JC (Johna Cantela) mali na 100% večer nájsť luniaka. Prichádzame 15 minút pred západom slnka. Priznám sa, som trochu skeptický, najmä po tom, čo stretneme starší pár s vnučkou a spytujeme sa ich, či tu náhodou nevideli "Elánio común", čiže luniaka. Obyčajne sa vyplatí poznať miestne vtáčie názvy, ako sme sa presvedčili pri dropovi malom. Podľa názvu však nič, tak vyťahujem Collins Bird Guide a ukazujem obrázok. Starček ihneď zareaguje a hovorí, že skôr ich tu vídala lietať plno, no teraz už je neskoro a, naznačí zopnutím rúk a ich priložením k hlave, spia v stromoch. My sme však doobeda nemali šťastie ani na jediného, škoda...

No nič, ale tak aspoň do úplného západu slnka vydržíme, snáď sa nejaký zblúdilec nájde. Naše čakanie sa napodiv vyplatí a už o pár minút skutočne od stromov prilieta tmavý tieň, veľká okrúhla hlava, pomerne široké krídla, udržujúc sa na jednom mieste mávaním krídel podobným spôsobom, ako sokol myšiar. Je to on, tak predsa! Luniak sivý (Elanus caeruleus), ako sivočierny duch, po pravej strane od nášho auta ešte zhľadúva nejakú neskorú večeru v posledných lúčoch dnešného dňa.

prvý luniak sivý (Elanus caeruleus)

No to ani zďaleka nebolo všetko: Naľavo nad kopcom vidíme ďalšieho jedinca, tiež loviaceho nad poľom. Presúvame sa trochu bližšie k nemu a zastavujeme na zákrute.

luniak, loviaci nad kopcom

Nad zákrutou preletel tretí jedinec, vľavo na poli sme videli štvrtého. Ukázalo sa teda, že Johnove neoceniteľné skúsenosti sa opäť vyplnili, ako tvrdil, na 100%.

luniak v zákrute

mapka pozorovaní luniakov v oblasti Kantaranas

Ďalšie tri jedince sa objavili po pravej strane, keď sme postupovali k ceste A-396, smerujúcej do Vecheru. Po tom, ako nám tento druh po celý čas unikal, bola táto koncentrácia toľkých exemplárov na pomerne malom priestore až absurdná, no veľmi som sa z toho tešil. Lúčime sa s touto úžasnou lokalitou a po pol hodine cesty úplne vysilení padáme do hotelových postelí. Bol to rozhodne úspešný deň, plný skvelých zážitkov a pozorovaní.