Vstávame a ešte pred raňajkami ideme skontrolovať vtáky pri vode. Okamžite pri vchode sa k nám pripojí niekoľko psov a napriek tomu, že ich odháňame, trpezlivo nám robia na brehu spoločnosť. Sú to túlavé psy, ktorých je v Gruzínsku všade dosť. Rozkladáme ďalekohľady, nevidíme však nič nové. Dokonca aj pelikány sú približne na tom istom mieste ako včera. Pred raňajkami sa lúčime s našimi rodákmi, idú si za svojimi povinnosťami. Po raňajkách odchádzame aj my. Prechádzame bezlesou krajinou, míňame bezútešne vyzerajúce dediny s množstvom opustených chátrajúcich domov. Tie čo sú obývané poznáme podľa vychodených chodníkov vo vysokej burine a celých okien. Pôvodne tu bývalo množstvo Rusov, po nedávnych vojenských konfliktoch zostalo mnoho domov opustených. Na ceste sa zdržuje veľa psov, ktorých väčšinou ani nenapadne sa vyhnúť prichádzajúcemu autobusu. A tak sa autobus vyhýba im! Krajinu spestrujú občas myšiaky hôrne, vidíme aj niekoľko líšok (Vulpes vulpes). Zastavujeme pri prvom jazere - Paravani, s nadmorskou výškou 2 074 m.n.m. Je to najväčšie jazero v oblasti s rozlohou 37,5 km2. Okrem čajok arménskych pozorujeme niekoľko potápok chocholatých, jedného pelikána kučeravého (Pelecanus crispus). Po brehoch poletuje trasochvost žltý, elegantne sfarbený poddruh Motacilla flava feldegg, na prvý pohľad som si ho pomýlil so strnádkou čiernohlavou. Napriek nadmorskej výške opäť vidíme tunajší druh jašterice Darevskia rudis. Po stráňach nad cestou zbiera niekoľko žien korene akejsi rastliny, ktoré nakladajú do pohárov. Vidíme ich po celej trase Malým Kaukazom, je to popri pasení dobytka jedna z nemnohých ekonomických aktivít v oblasti. Tento región veľa pracovných príležitosti neponúka.
Jazero Paravani (P.Valachovič)
Trasochvost žltý (Motacilla flava feldegg) (J.Nožička)
Darevskia rudis (J.Nožička)
Ďalšou zástavkou je jazero Saghamo (1 996 m.n.m.). Cesta ide tesne vedľa brehu, takže stačí vystúpiť z autobusu a nastaviť optiku. Druhovo je podstatne pestrejšie obsadené ako predošlé. Naše rybníky nám pripomínajú kačice divé (Anas platyrhynchos), chochlačky sivé (Aythya ferina), chochlačky vrkočaté (Aythya fuligula), niekoľko chripľaviek (Anas strepera), jeden káčer kačice ostrochvostej (Anas acuta), lysky čierne (Fulica atra) a potápky chocholaté. „Domácku atmosféru“ slovenských rybníkov podčiarknutú čajkou smejivou (Larus ridibundus), narúšajú 2 pelikány kučeravé a niekoľko všadeprítomných čajok arménskych.
Ďalším cieľom je správne stredisko oblasti Ninotsminda. Mesto pôsobí omnoho optimistickejšie ako dediny, ktorými sme doteraz prechádzali. Je v ňom evidentný život. V centre mesta vystupujeme z autobusu a náš kamarát „s kynologickými skúsenosťami“ si ide po ďalšiu dávku vakcíny proti besnote. My sa ponevierame po centre, navštevujúc miestne kaviarne, pivárne, obchody s potravinami gruzínskych alebo arménskych majiteľov. Asi po jeden a pol hodine sa pohýname znovu. Tentoraz mierime na juh k arménskym hraniciam. Kvalita vozovky sa zhoršuje každým prejdeným kilometrom, napriek tomu, že je to jedná z mála spojníc Arménska z ostatným svetom. Pri obci Gorelovka plocha výmoľov výrazne prevyšuje asfaltový povrch vozovky. Je až neuveriteľné, ako pomaly sa posúvajú kamióny, motorky a osobné auta po tejto ceste medzinárodného významu. Obec je známa svojimi obyvateľmi, sú to tzv. duchobory, náboženská sekta vysídlená v 19. storočí do prakticky neobývaných oblasti Gruzínska, známych ako „Gruzínska Sibír“. Ich najväčšou necnosťou, kvôli ktorej boli vysídlení na perifériu ruského impéria, bolo absolútne odmietanie zbraní. Nakoľko duchobory odtiaľto postupne emigrujú, Gorelovka vyzerá ešte opustenejšia ako väčšina dedín, ktoré sme dnes prechádzali. Pozitívne je na tom iba to, že odchádzajúcich duchoborov nahradzujú bociany biele. Snáď na každej budove, na každej ruine je postavené bocianie hniezdo. Viaceré hniezda dosahujú úctyhodné rozmery, dvoj až trojmetrová výška vôbec nie je rarita. Treba podotknúť, že bocianie hniezda sú azda najoptimistickejším prvkom tejto depresie vyvolávajúcej dediny. Asi po dvadsaťminútovom kodrcaní dedinou odbočujeme z dopravnej tepny na nespevnenú cestu a teraz už podstatne rýchlejšie mierime z dediny von.
Gorelovka, smer Arménsko (J.Nožička)
Zastavujeme v rezervácii Bughdasheni, tvorenej neveľkým rovnomenným jazerom v nadmorskej výške 2 047 m.n.m.. Na jazere nás, v porovnaní s predošlými, prekvapuje čulý ruch. Jazero je domovom asi 250 húsok hrdzavých (Tadorna ferruginea). Asi 70 párov by tu malo aj hniezdiť, držíme sa však kraja jazera od cesty, tak prípadne hniezdne nory nemáme možnosť vidieť. Stretávame sa tu s chavkošmi nočnými (Nycticorax nycticorax) a belušami malými (Egretta garzetta). Na ostrovčeku popri nich odpočíva aj niekoľko kormoránov veľkých (Phalacracorax carbo) a početné čajky arménske. Po jazere sa plavia kačice divé, kačice chripľavky, lysky čierne a potápky chochlaté. Za jazerom vo vysokom trávnatom poraste sa popri bocianoch bielych prechádza pár žeriavov popolavých (Grus grus). Je to miestny poddruh Grus grus archibaldi. Jeho nepočetná populácia (okolo 75 párov) obýva náhorné plošiny Zakaukazska. Od nominatnej rasy sa táto nedávno uznaná rasa líši absenciou červenej farby na temene hlavy. Nad jazerom krúžia 3 pelikány biele (Pelecanus onocrotalus), po chvíli ich vystrieda pár pelikánov kučeravých. Nad lúkami pri jazere poletuje niekoľko cibíkov chochlatých (Vanellus vanellus), je to jeden z mála bahniakov, ktoré sme v Gruzínsku videli. Na brehoch jazera poletujú trasochvosty žlté, trasochvosty biele a objavujeme ďalšiu novinku - trasochvosta žltohlavého (Motacilla citreola). Spevavce dopĺňajú škovránky poľné, červenáky karmínové a trsteniariky malé (Acrocephalus schoenobaenus).
Trasochvost žltohlavý (Motacilla citreola) (J.Nožička)
Po ornitologickej „explautácii“ lokality smerujeme naspäť na hlavnú cestu a pokračujeme smerom k hraniciam. Asi 4 km pred hranicami zastavujeme pri jazera Madathapa (2 108 m.n.m.). Tak ako predošlé, aj toto jazero je rezerváciou tvoriacou Národný park Javakheti. Opäť vyťahujeme optiku a vystupujeme z autobusu. Na hladine pláva niekoľko pelikánov kučeravých, kačíc divých, kačíc lyžičiarok (Anas clypeata). Gruzínsky zoznam videných druhov rozširujeme o potápku červenokrkú (Podiceps grisegena). Niekoľko exemplárov pláva po hladine, po dlhšom pozorovaní ďalšie vidíme sedieť aj na hniezdach. V severnej časti jazera na akomsi polostrove je skoncentrovaný veľký kŕdeľ čajok arménskych. Za nimi na brehu je rozostavených niekoľko bocianov bielych. A opäť pár žeriavov popolavých zbiera potravu vo vysokej tráve. Jazero je rozsiahle, nedá sa z jedného miesta zistiť, či je žeriavov na lokalite viac. Pozorovania dopĺňame aj o jednu volavku popolavú (Ardea cinerea), jedinú ktorú som počas výpravy pozoroval. Nad hladinou vzdialenejšej časti jazera poletuje kŕdlik čoríkov bielokrídlych (Chlidonias leucoptera). Na brehu priamo pred nami poletuje prhľaviar červenkastý.
Jazero Madathapa (P.Valachovič)
Potápka červenokrká (Podiceps grisegena) (J.Nožička)
Od arménskych hraníc sa medzinárodným „tankodromom“ opäť vraciame do Ninotsmindy, odkiaľ pokračujeme do mesta Ahkalkalaki. V meste odbočujeme na cestu vedúcu k tureckým hraniciam. Kvalita vozovky je neporovnateľná s predošlou. Hladká asfaltová cesta, praktický bez výmoľov nás vedie k ďalšiemu jazeru. Jazero Kartsakhi (1 799 m.n.m.) sa nachádza na hraniciach Turecka a Gruzínska. Zastavujeme na benzínovej pumpe asi pol kilometra od hraničného prechodu. Vystupujeme z autobusu a ženieme sa vyzbrojení optikou na breh jazera asi 300 m od cesty. Napriek tomu, že sme na rozhraní dvoch svetov, nikomu to neprekáža, nikto sa o nás nestará. Potkýnajúc sa na hrboľatom trávnatom teréne prichádzame na breh jazera. Na hladine sa zdržuje niekoľko desiatok pelikánov kučeravých, kačice divé, lysky čierne a potápky chochlaté. Na neveľkom ostrove, ležiacom už na tureckej strane, sa nachádza zmiešaná kolónia pelikánov kučeravých, pelikánov bielych, kormoránov veľkých a samozrejme tu nechýbajú ani čajky arménske. Podľa literárnych údajov je to jediná hniezdna kolónia pelikánov na trase, ktorú sme prešli. V Gruzínsku pelikány nehniezdia. Napriek tomu, že vodná hladina je veľmi atraktívna, pozornosť priťahuje aj úzky pás tŕstia lemujúci pobrežnú líniu. V krátkom čase, ktorý nám je na túto lokalitu dopriaty, pozorujeme v trstí vedľa seba druhy v zložení, ktoré sme nečakali. Ako prvý sa predstavuje červenák karmínový. V rýchlom slede pozorujeme potom cetiu južnú (Cettia cetti), trsteniarika bahenného (Acrocephalus scirpaceus) a trsteniarika tamariškového (Acrocephalus melanopogon). Zmes seversko-stredomorských druhov dopĺňa prhľaviar červenkastý. Ďalší prieskum lokality zastavuje do ďaleka znejúce „Odjééééézd!“ vedúceho výpravy. Potkýnajúc sa cestou naspäť si uvedomujem, že početné hrbolce s priemerom do 1 m sú vlastne krtince slepca druhu Spalax nehringi. Samozrejme, šťastie vidieť živý exemplár tohto výlučne pod zemou žijúceho hlodavca, sme nemali.
Pelikán kučeravý (Pelecanus crispus) (I.Mikšík)
Autobus prebíjajúc sa dopravnou zápchou mieri naspäť do mesta Ahkalkalaki a odtiaľ dolinou rieky Paravani mierime na sever. Cesta nám z ľavej strany poskytuje pohľad na rieku, sprava je zas výhľad na Didi Abuli (3 301 m.n.m.), najvyšší vrch Malého Kaukazu v Gruzínsku. Pri pevnosti Khertvisi sa Paravani vlieva do rieky Kura. Autobus sa zas obracia proti prúdu rieky a ideme na juh. Zastavujeme sa v dedinke Tmogvi pri malom rodinnom hoteli. Vrháme sa na chladnúcu večeru, pozostávajúcu z domácich produktov. Ponúkajú nám aj domáce víno vyrábané tradičným spôsobom. Kvasenie muštu s neoddelenou strapinou a bobuľami, vínu dodáva špecifickú chuť, ktorú z nás však väčšina nedokáže prekonať. Po večeri sa rozdeľujú izby. Keďže veľkosť výpravy presahuje možnosti hotela, časť výpravy prespáva oddelene.
"Traffic jam" (J.Nožička)
