Trip Reporty

Rumunsko, osobitne Dunajská delta: dokonalý stratený svet divočiny v mori európskej civilizácie. Dávna zem Rimanov (čo patrične súčasní obyvatelia tejto oblasti využívajú ako turistické lákadlo), dnes krajina plná kontrastov a plná aj pre nás tým najzaujímavejším - vtáčími druhmi, ktoré by sme v takej koncentrácii a zároveň diverzite na Starom kontinente inde len ťažko hľadali. Za 10 dní sme stihli len načrieť do studne pozoruhodností, ktoré táto úžasná krajina skrýva. Ide o poklady obrovskej prírodnej, kultúrnej i historickej hodnoty, žiaľ, aj na nich sa už neľútostne začína prejavovať duch komercie a génius loci sa z týchto miest pomaly vytráca... No stále ide o krajinu, kde mátekaždú chvíľu možnosť stretnúť na (už) asfaltovej ceste konský povoz, na stĺpoch okolo ciest zahliadnuť belasý drahokam v podobe krakle belasej, alebo sa plaviť kľukatými zákutiami nekonečnej Medúzy dunajských ramien s pocitom prieskumu pralesov ďaleko v trópoch.

Počas našej cesty sme veľa ráz mali pocit Déjà vu - vskutku, nemálo miest sa podobalo na naše kraje, no na druhej strane sme každým dňom stále viac žasli nad rozmanitosťou rôznorodých krajinných obrazov, ktoré sa pred nami otvárali. Rumunsko je štátom veľmi dynamickým a rýchlo napredujúcim, s úrovňou poskytovaných služieb rýchlo dorovnávajúcou sa zvyšku Európy. Vďaka členstvu v EÚ od roku 2007 môže budovať a rekonštruovať infraštruktúru nebývalou rýchlosťou, často sme pri novo vyasfaltovaných cestách či renovovaných budovách zbadali cedule, známe aj zo Slovenska s vlajkou Únie a popisom realizovaného projektu. V úplnom protiklade s týmito poznatkami je Moldavsko, čo rozoberieme neskôr. 

Rumunsko je zároveň, v porovnaní s minulými rokmi či desaťročiami dozadu, v súčasnosti naozaj bezpečniu krajinou. Za celých 10 dní sme sa nestretli so žiadnymi problémami; dokonca aj svorky túlavých psov, ktorými bolo Rumunsko nechvalne známe, sú už zdá sa minulosťou. Nie, že by sa úplne tohto problému zbavili, no dokázali ho značne redukovať na individuálne jedince popri cestách vďaka sterilizačnému programu. Špecifikom rumunských ciest však naďalej zostávajú vodiči, ktorí sú, mierne povedané, "typicky balkánski", čo v praxi znamená konštantnú rýchlosť +80 km/h v obci i mimo nej, k čomu sa často pridáva predbiehanie v takých situáciách, že našinec len zatvára oči a modlí sa, aby sa to obišlo bez ujmy na zdraví i majetku. Miernym problémom je aj komunikácia, keďže rumunčina patrí k románskym jazykom a pripomína skomolenú taliančinu/latinčinu s prvkami španielčiny a francúzštiny, no ak je vôľa, človek sa "rukami-nohami" dohovorí aj v najzapadnutejšej dedinke. Nemenej zaujímavé je i písmo, ktoré má ešte aj oproti slovenčine oveľa viac zložitých "kvačiek a chvostíkov".

V texte sa nachádzajú takto vyznačené hypertextové prepojenia (odkazy/linky), odkazujúce najmä na GPS pozíciu danej lokality, prípadne na stránku s väčším množstvom informácií o danej problematike. Pre lepšiu orientáciu v texte sú po prvý raz pozorované druhy na expedícii vyznačené tučným písmom; druhy zriedkavo sa vyskytujúce, resp. vôbec sa nevyskytujúce na Slovensku majú žlté podfarbenie; v prípade, že ide o pre mňa novo pozorovaného vtáka do life listu je názov červenou.

Plánom našej cesty bola "okružná jazda", zaberajúca to najzaujímavejšie najmä z hľadiska vtáctva. Posádku nášho Seatu Alhambra okrem mňa tvorili ďalší dvaja súputníci - Janči Dobšovič, ako konateľ CK Watching vedúci výpravy a hlavný šofér, a Lukáš Sekelský, IT-čkar a wildlife fotograf. Celú akciu pôvodne Janči zamýšľal pre 4 - 7 ľudí, no nakoniec sa z týchto plánov vykľula len takáto skromná uzavretá spoločnosť, čo však vôbec nebolo na škodu veci, práve naopak. Vďaka tomuto faktu sme si mohli celú cestu viac-menej ideálne prispôsobiť našim požiadavkám. Jej výsledok sa vám budem snažiť čo najvernejšie priblížiť v nasledujúcich riadkoch. 

vyrážame z Bratislavy (zľava autor článku, Lukáš a Janči)

8. 6. 2018, Piatok

Ráno o 7:30 sa stretávame pri vchode do bratislavskej ZOO a po krátkom zvítaní a naložení vecí sa pripájame na diaľnicu smerom na našich južných "čípoš-susedov". Ešte na bašom území zaznamenávame lastovičky obyčajné (Hirundo rustica), straky obyčajné (Pica pica) a havrany čierne (Corvus frugilegos). S nádejou sa neďaleko hraníc pozeráme doprava dúfajúc, že zahliadneme dropy, no bezvýsledne. Bez problémov pokračujeme v ceste až k Budapešti, kde nás zbrzdí asi na pol hodinu kolóna kvôli kamiónu pri krajnici, no za hlavným mestom Maďarska cesta opäť hladko ubieha. Medzitým máme v okolí diaľnice možnosť vidieť kormorány (Phalacrocorax carbo) a beluše veľké (Casmerodius albus), volavky popolavé (Ardea cinerea); prelieta i včelár lesný (Pernis apivorus) a myšiaky hôrne (Buteo buteo). Počas cesty sa začala naplno prejavovať popri birdwatchingu aj ďalšia Jančiho "mánia" - geocaching, čiže virtuálny zber väčšinou fyzických krabičiek-kešiek, lokalizovaných na základe GPS súradníc. Vďaka tomu sme si však na odpočívadle pri diaľnici pripísali do zoznamu škovránka poľného (Alauda arvensis) a penicu obyčajnú (Sylvia communis). V meste Níreďháza (maď. Nyíregyháza) sme sa zastavili v tradičnej csárde na neskorší obed. Maďarská kuchyňa nesklamala a tak sme spokojne mohli pokračovať v ceste ďalej. Krátko za Níreďházou sa inak dobre vybudovaná diaľnica končí a smerom na rumunský Satu Mare už vedú len cesty maďarským vidiekom. To nám až tak neprekáža, keďže vďaka pomalšej jazde registrujeme ďalšie druhy vtáctva, medzi inými sokoly myšiare (Falco tinnunculus), hrdličky domové (Streptopelia decaocto), či hniezdiace bociany biele (Ciconia ciconia).

Prepracovávame sa až k hraniciam, kde prebieha kontrola dokladov, keďže Rumunsko reálne nepatrí do Schengenu a tak hranice (formálne) kontroluje. Priamo na budove hraničnej kontroly hniezdia belorítky obyčajné (Delichon urbicum). Po pár minútach prichádzame do prvého väčšieho mesta, Satu Mare, kde sa dostávame do kontaktu s už vyššie spomínaným balkánskym štýlom šoférovania. Potešili nás hvízdajúce dážďovníky obyčajné (Apus apus) okolo kostolnej veže. Za Satu Mare sa dostávame do rurálnej krajiny, kde nás prekvapuje rôznorodosť architektonických štýlov, ktoré miestni obyvatelia (najmä rómskeho etnika, tzv. Olašskí cigáni) radi využívajú:

kreativita a zároveň zmysel pre bizarnosť miestnych obyvateľov pri stavbe domov nepozná hraníc...

Pomaly sa krajina okolo nás začína zvlňovať a vstupujeme do rumunskej časti Karpatského oblúku, kde nás učupená v dolinke prekvapí dedina, ktorá nesie dvojjazyčnú ceduľu - pod názvom Huta-Certeze sa vyníma nápis Ľudovítovo údolie. Ako sa vďaka vševediacemu internetu dozvedáme, skutočne ešte stále časť populácie obce tvoria Slováci, ktorí sa sem presťahovali v polovici 19. storočia zo severu vtedajšej Hornej zeme pre potreby rozvoja sklárskych a železných hút (ako napovedá aj samotný názov).

V lesnatých oblastiach začínajú opäť pribúdať vtáčie druhy, známe však aj z našich končín - pinka obyčajná (Fringilla coelebs), ďateľ veľký (Dendrocopos major); na hranici lesa a v otvorenejších krovinatých biotopoch penica popolavá (Sylvia curruca), červienka obyčajná (Erithacus rubecula) a drozd čierny (Turdus merula); kolmé svahy zeminy slúžia ako hniezdne steny včelárikom zlatým (Merops apiaster).

Lemujeme rieku Tisu, oddeľujúcu Rumunsko od Ukrajiny. Dostávame sa až do turistickej obce Săpânţa známej "Veselým cintorínom", rum. Cimitrul Vesel. Jeho "veselosť" spočíva opäť v kontraste - z dôvodu smrti vzniká niečo nové, krásne; a síce maľované náhrobky z dreva, kovu, či porcelánu. Dozvedáme sa, že predná strana prezentuje dobré a zadná zasa zlé vlastnosti a pasáže zo života zosnulého. Pokoj na cintoríne stráži pomerne impozantný kostol.

Cimitrul Vesel

detail náhrobku traktoristu

Tradícia však siaha len do roku 1935, no ujala sa a až do súčasnosti si drvivá väčšina obyvateľov Săpânţy má hroby v takomto štýle. Je to zvláštny pohľad, no dáva človeku pocítiť aj trochu iný rozmer celkového vnímania života a smrti... Jedinečnosť tohto miesta však narúša charakteristický prvok (takmer všetkých) východoeurópskych turistických atrakcií, keďže okolo cintorína sú rozostavané šiatre predajcov rôznych jedál, suvenírov a hračiek.

Opúšťame Săpânţu a smerujeme ďalej na východ. Krajina sa zvlňuje čoraz viac, prichádzame do srdca kraja Valachov; práve odtiaľto pochádza veľká časť nášho tradičného folklóru, ktorý do odľahlých oblastí Slovenska v priebehu 14. - 17. storočia priniesli predkovia ľudí, ktorých vidíme okolo seba. Opäť nás premkýna zvláštny pocit, že sme akoby doma. Umocňuje ho návšteva dreveného pravoslávneho kostolíka v obci Bârsana, zapísaného do Svetového dedičstva UNESCO, ktorý nám opäť pripomína časť našej kultúry.

kostolík na vŕšku nad Bârsanou

Ďalšou zastávkou je skanzen a zároveň kláštor, situovaný na druhom konci Bârsany; je ňom situovaných niekoľko prevažne sakrálnych stavieb. Všímame si stopy po blate na ceste a až na druhý deň ráno sa v správach dozvedáme, že oblasťou sa len niekoľko hodín pred naším príchodom prehnali prívalové dažde. Príroda však vďaka tomu nádherne ožila a predviedla nám v žiare zapadajúceho slnka nádhernú paletu farieb: 

 

sviežozelené svahy rumunských, tzv. Východných Karpát

Prechádzame cez doslova Bohom zabudnutý kraj, v dedinách len zriedkakedy vidieť elektrické stĺpy a v každom dvore sa na tradičných ostrvách suší seno. Rurálnu idylku dopĺňajú čriedy oviec a pasúce sa kravky na zelených kopcoch. Presúvame sa k našej poslednej zastávke pred ubytovaním; opäť ide o drevený kostol v Ieude, krčiaci sa pod mohutnými stromami priľahlého cintorína, na ktorých registrujeme rodinku ďatľov hnedkavých (Dendrocopos syriacus). Po vonkajšej prehliadke kostolíka už pokračujeme do Vişeu de Sus, kde máme zarezervované ubytovanie. Hneď po vynesení vecí na izbu ešte vychádzame na neskorú večeru do vyslovene "hipsterského" podniku, ktorý nám odporučil majiteľ nášho penziónu. Jeho vkus hodno pochváliť, keďže okrem tradičných rumunských špecialít vrátane bryndze sme si mohli vychutnať aj kvalitné grilované rebierka. Po gastrozážitku sme už šli naberať sily na zajtrajšiu cestu... 

 9. 6. 2018, Sobota

Po prebudení sa ideme pozrieť na miestnu atrakciu - železnicu s premávajúcimi parnými lokomotívami. Ešte predtým, ako sa nám ukáže "železný kôň" nás prekvapí kreativita miestnych železničiarov, využívajúcich vskutku bizarné koľajové vozidlá:

kreativite sa na miestnej železnici medze nekladú...

Čakanie na parnú lokomotívu nám spríjemňuje pozorovanie okolitej prírody; nad našimi hlavami zakráka krkavec čierny (Corvus corax), zakrúži myšiak a z kostolnej veže o dušu vyspevuje žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus). V riečke si zas rumunská "babuška" podľa svojich zvyklostí perie bielizeň, okolo nás prechádza konský povoz, hore vo svahu sa pasie stračena, vo dvoroch sa opäť suší seno a v mysliach nám celé toto prostredie vytvára dojem návratu v čase o niekoľko desaťročí. Rozjímanie presekne pískanie vlaku, spojené s vŕzganím koľajníc a vláčik sa pomaly vynára spoza kopca. Následne pri riečke Janči rozozná hlas penice slávikovitej (Sylvia borin), ktorú sa nám na okamih podarí aj zahliadnuť.

perúca starenka

"železný kôň"

Vraciame sa na ubytovanie, kde nás čakajú rýchle raňajky a o niekoľko minút sa už opäť naloďujeme do auta. Našim najbližším cieľom je horské sedlo Prislop, deliace serpentínami 2 rumunské chránené oblasti, a síce Parcul Natural Munţii Maramureşului a Parcul Naţional Munţii Rodnei.

brána ku kláštoru (obsypaného hniezdami belorítok) na sedle Prislop

Odparkovávame auto a vydávame sa na túru do PN Munţii Rodnei, pozbierať horské druhy. Hneď za kláštorom počujeme a následne aj vidíme ľabtušky lúčne (Anthus pratensis) a aj prvé skaliariky sivé (Oenanthe oenanthe). Cesta začína stúpať do pomerne zachovalého ihličnatého lesa a zo strán sa ozývajú kolibkáriky čipčavé (Phylloscopus collybita), králiky zlatohlavé (Regulus regulus), sekundujú im sýkorky veľké (Parus major), belasé (Cyanistes caeruleus), hôrne (Poecile palustris) i uhliarky (Periparus ater). Na odumretom smreku registrujeme ďatľa veľkého a ozýva sa hlas sojky (Garrulus glandarius).

pohľad od sedla Prislop

Pred nami sa postupne otvárajú hole, udržiavané pasením početných čried dobytka. nad lesom po ľavej strane spieva ľabtuška hôrna (Anthus trivialis) a zo svahu na pravej strane vylietava a kontruje jej ľabtuška vrchovská (A. spinoletta). Pre nás z "dolniakov" potešujúci pohľad.

ľabtuška vrchovská

PN Munţii Rodnei, vrch Vârful Gărgălău (2158 m)

Pomaly sa dostávame na hornú hranicu lesa, aj tu vidíme pár skaliarikov. Dostávame sa na úpätie Vârful Gărgălău, ktorý po pravej strane obchádzame a vidíme roklinu, v ktorej by mal byť vodopád. Strmosť cesty, ktorá do rokliny vedie a pokročilý čas nás však presviedča, že lepšie bude po krátkej pauze zvoliť návrat k autu. Počas pauzy pozorujeme ornitocenózu a zaznamenávame vylietanú rodinku kolohrivcov (Trudus troquatus) a dokrmujúce vrchárky modré (Prunella modularis).

vrchárka modrá s potravou v zobáku

 Celkovo pohoria Maramureșu nápadne pripomínajú slovenské pohoria, najbližšie majú k Nízkym Tatrám a severovýchodnejšie oblasti historického regiónu Bukovina sú zas veľmi podobné Orave. Cestou hore i dolu sa nám "pošťastilo" zažiť realitu národných parkov, ktorá je aj oproti našim trošku pritiahnutá za vlasy - po turistickej ceste sa štverajú autá (ani zďaleka nie všetky s pohonom 4x4) a parkujú priamo pod vrchmi pri jazierku Lacul Stiol, vidíme nejeden obal od keksíkov; na druhej strane, absentovali jazvy v podobe holorubov...

skľučujúca realita rumunských národných parkov

Ešte počas zostupu dole nás poteší krivonos smerkový (Loxia curvirostra) a pri kláštore opäť vidíme ľabtušky lúčne. O niekoľko minút už schádzame serpentínami dolu a pri potoku vedľa cesty sa mihne trasochvost horský (Motacilla cinerea). Pred nami sa už krajina vymanila zo zovretia hôr a prechádza do pahorkatín. Dostávame sa do kraja Suceava, ktorý, ako už vyššie spomínam je "rumunskou Oravou" - charakterom prostredia aj ľudovými tradíciami. Kdesi na polceste k ďalšej pamiatke sa zastavujeme na vyhliadke a vychutnávame si rozhľad. Až po chvíli si všimneme zaparkované auto so slovenskou značkou a zisťujeme, že posádka pozná Jančiho ešte z čias vysokoškolského štúdia. Naozaj nečakané, no príjemné stretnutie s krajanmi. Z rozhľadne začujeme penicu jarabú (Sylvia nisoria), ktorá tu má naozaj ideálne podmienky a ešte počas pozorovania biotopov z auta sme uvažovali, že by tu mala byť.

rozhľadňa v zvlnenom kraji Suceava

Prepracúvame sa až do komúny Vatra Moldoviţei, vystavanej okolo UNESCO kláštora - Mănăstirea Moldoviţa. Kláštor s centrálnym kostolom vyzerá naozaj pekne, zaujmú nás najmä maľby vo vnútri i na vonkajších stenách. Za zmienku stojí fakt, že kláštor je stále funkčný, vstupné 5 lei od nás vyberala mníška v habite a aj počas našej návštevy prebiehali večerné bohoslužby; vstup je povolený len so zahalením nôh (v lete požičiavajú pri vchode dlhý plášť na zakrytie kraťasov). Vo veži kostola zas našli útočisko dážďovníky.

Mănăstirea Moldoviţa

detail vonkajších fresiek, žiaľ, zohyzdený odkazmi a čmáranicami nezodpovedných návštevníkov

ďalší z kontrastov, ktoré sme mali možnosť zaznamenať - kostol a "chalúpka Deduška Večerníčka"

Pokračujeme návštevou veľmi podobného kláštora Mănăstirea Voroneț, prezývaného "Sixtínskou kaplnkou Východu". Výzdoba interiéru kostola bola naozaj pôsobivá; nanešťastie vám ju nemôžem reprodukovať, keďže vnútri prísne strážili zákaz fotografovania.

kostol Voronețského kláštora

ďalší kúsok mozaiky rumunských kontrastov - ubytovanie členov rádu vedľa historického kostola v kláštore

Okolo kláštora sa opäť stretávame s jarmočnými šiatrami, no sortiment je väčšinou oveľa vhodnejší vzhľadom na tradície. Opäť žasneme nad podobnosťou krojov a výšiviek s našimi tradičnými odevmi, obdivujeme valašky a ovčie rúna. Znova sa tak trochu doma a Rumunsko je nám čoraz srdcu bližšie... Ubytovávame sa vo vedľajšom mestečku Gura Humoruloi.

10. 6. 2018, Nedeľa

Dnes máme v pláne nazrieť do najchudobnejšej krajiny Európy, Moldavska; no najskôr sa tam musíme dostať. Opúšťame Guru a ideme stále ďalej na východ. Zastavujeme pri rieke Moldove (tento severovýchodný región Rumunska tvoril spolu s dnešným územím Moldavska Moldavské kniežactvo), kde Janči nachádza ďalšiu kešku a pri tejto príležitosti sa zameriavame na vtáctvo, ktoré sem životodarná sila vody pritiahla. Ako prvé registrujeme varovné volanie cíbika chochlatého (Vanellus vanellus), pohľadom na brehy rieky a štrkové lavice dopĺňame zoznam pozorovaných druhov o kulíky riečne (Charadrius dubius), hniezdiace kalužiaky červenonohé (Tringa totanus) a rybáre riečne (Sterna hirundo), na protiľahlom hlinitom brehu je situovaná kolónia brehúľ hnedých (Riparia riparia). Na brehu zas máme možnosť pozorovať straky, krkavce a skaliariky. Zrazu sa však nad riekou medzi rybármi riečnymi mihnú aj o dva o poznanie menšie vtáky - ide o pre mňa prvý nový druh, rybáre malé (Sternula albifrons). Tento nález nás veľmi poteší a je predzvesťou toho, že z hľadiska druhového zloženia nám svitá na lepšie časy.

Lukáš pred Moldovou

 rybár malý

samček skaliarika sivého

Keďže sme kvôli tejto lokalite mierne odbočili z trasy (no oplatilo sa), otáčame sa a vraciame na pôvodnú trasu. Ešte predtým zazrieme medzi vysadenými zemiakmi "bramborníčka", čiže pŕhľaviara čiernohlavého (Saxicola rubicola) a nad ním na elektrickom vedení vyspevujú škorce. Pri prechode Păltinoasou nám pred čelným sklom preletia 3 väčšie dážďovníky s bledým bruchom - ide o dážďovníky skalné (Tachymarptus melba). Po prechode lesnatým úsekom za Păltinoasou sa konečne dostávame medzi kultúrne agrocenózy a po chvíli aj s prvkami prírodnej stepi. Po posilnení sa "obedoraňajkami" v Carrefoure krajského mesta Suceava prechádzame po ďalších desiatkach minút do Botoşani, krajského mesta rovnomenného kraja. V Botoşani sme si pozreli historické centrum, opäť nie nepodobné architektúre, ktorá je nám známa od nás, no už s prímesou Balkánu.

vchádzame do Botoşani

Botoşani; vlajky sú v Rumunsku všadeprítomné

bizarný stánok so svadobnými šatami v historickom centre Botoşani

Medzi obcami Stăuceni a Victoria sa stretávame s druhmi, viazanými na otvorené biotopy - prvé spievajúce strnádky lúčne (Emberiza calandra) a pipíšky chochlaté (Galerida cristata); ako lovisko miestne polia využíva aj orol krikľavý (Clanga pomarina). Za Silişcani sa k vyššie spomínaným druhom pridal aj 2 strakoše kolesáre (Lanius minor) a trasochvosty žlté (Motacilla flava), v strome nachádzame aj opustené hniezdo vrabca obojkového. Z lesíka neďaleko Viforeni počujeme vlhu (Oriolus oriolus) a nad autom nám pomerne nízko prelieta ďalší "krikľúň".

orol krikľavý pri Viforeni

Prepracúvame sa až k rumunsko-moldavskej hranici, ktorá je po celej dĺžke tvorená riekou Prut. V mieste nášho prekročenia tejto rieky, medzi dedinami Stânca na rumunskej, resp. Costeşti na moldavskej strane je na rieke vytvorená veľká zdrž, z hľadiska vtáctva však málo zaujímavá. Cez "čiaru" prechádzame po miernych obštrukciách s dokladmi a kúpou cestnej známky, no so 400 moldavskými lei vo vrecku opúšťame colnicu, na ktorej sa, podobne ako na HU-RO hraniciach zabývali belorítky. 

Moldavsko

Na úvod k Moldavskej republike jednoduché porovnanie ekonomík: HDP na obyvateľa Moldavska len 5 000$, pre porovnanie v Rumunsku je to 20 700$ a na Slovensku dokonca 29 700$. Už len tieto jednoduché čísla nám môžu pomôcť pri vytvorení si predstavy o situácii v tejto krajine. Priepastný rozdiel bol zjavný hneď po prechode štátnej hranice a nám bolo jasné, že "naše prdele poznaj středověk"... Naozaj, kvalita cestnej siete je v Moldavsku katastrofálna a veľká väčšina ciest, ktorými sme prechádzali boli prašné bez asfaltového povrchu a akejkoľvek úpravy či údržby, na každom s dierami dosťveľkými na zlomenie nápravy.

ukážka tých lepších moldavských ciest 

Najtrefnejšie sa dá reálny stav v Moldavsku pripodobniť k stereotypnej predstave Slováka o Rumunsku, ktorá však dnes už neplatí. Ide o naozaj chudobnú krajinu, čo je zrejmé na prvý pohľad. Chudoba na nás priam kričala od každej chalupy, priemerná mzda sa tu pohybuje v prepočte pod 300 eurami; za prvé 2 hodiny sme videli 3 autá, aj tie v stave, v ktorom by dokonca aj u nás ťažko prešli technickou kontrolou. Aj túlavé psy boli v o poznanie horšom stave ako ich rumunskí súkmeňovci. Prosto stav mladej a malej krajiny (1991, 3 milióny obyvateľov) s takmer polovicou ekonomicky aktívneho obyvateľstva zamestnanou v poľnohospodárstve na úrodných černozemiach, naň sú úzko orientované aj ďalšie odvetvia priemyslu (potravinársky, strojársky a sklársky). Je závislé na dovoze energie a surovín z Ruska. Známym artiklom sú kvalitné vína. Poľnohospodárstvu padli za obeť lesy, ktoré tvoria len 6% územia. K ekonomickej nestabilite sa pridružuje aj spoločenská, keďže oficiálnou súčasťou republiky je aj "posledná komunistická krajina Európy", dodnes neuznaný štát Podnestersko; autonómna oblasť Gagauzsko a početná ruská a ukrajinská menšina; vnútropolitické trenice medzi komunistickými a proeurópskymi stranami, a i.

Hneď za Costeşti máme možnosť vidieť jednu z prírodných krás - časť zvyškov treťohorných koralových útesov, zvaných "toltrele", v slovenčine správne tovtre. Tieto skalné útvary sa čnejú 100 - 200 metrov nad povrchom a začínajú na severozápadnom cípe Moldavska a pokračujú 200 km nesúvislým pásom až po oblasť, v ktorej sa práve nachádzame. Vychádzame sa k jednému z týchto riftov pozrieť, keďže Janči tam zasa raz má kešku; vidíme prelietať prvého dudka chochlatého (Upupa epops) a samotné tovtre tvoria veľmi vhodný biotop napríklad pre strnádku záhradnú, hadiara krátkoprstého, skaliariky i skaliare; vidíme aj včeláriky.

tovtre

tovrte zblízka; pre nami jaskynka, obývaná už v paleolite

Slimačím tempom sa posúvame šírou pláňou a opäť "cestujeme v čase". Prezeráme si z cesty chyže, zhľadúvame vtáky, no aj tých je tu akosi chudobnejšie; len zopár strnádok lúčnych, nad poliami sa občas mihne kaňa močiarna.

typická moldavská chalupa

Pred nami sa týči jeden z ďalších tovtrov v tvare slona/mravčiara pri dedinke Buteşti . Charakter biotopov opäť sľubuje zaujímavé xerotermné druhy, no musíme sa uspokojiť len s krásnou scenériou; pipíškami, včelárikmi a korytnačkou, ktorú zahliadol Lukáš v potoku pod skalami, od ktorého sme vyplašili kalužiaka perlavého (Tringa ochropus) a zo skromných trstín vyspevoval trsteniarik veľký (Acrocephalus arundinaceus).

panoráma "slonej skaly" pri Buşteni

juhovýchodný svah tovtru pri Buşteni

Ďalším bodom programu v Moldavsku sú močaristé oblasti rieky Prut pri Moara Domneasca, kde sa nám darí zaznamenať trsteniarika obyčajného (Acrocephalus palustris) a z porastov ostrice a trstiny vystrkujú hlávky fúzatky trstinové (Panurus biarmicus); na neďalekom jazere z brehu vidíme volavky popolavé, beluše a kormorány veľké. Cestu nám spríjemňuje ďalší dudok a kaňa močiarna, pri krátkej prestávke počujeme penicu čiernohlavú.

mokrade pri Moare

Zastavujeme v ďalšej dedine, Chetriș, a prehľadávame jedno z ramien Prutu; skromnú ornitocenózu tvorí 6 volaviek popolavých, kŕdeľ vrabcov a škorcov, cíbik a trasochvost biely. Onedlho prichádzame k hraničnému priechodu, no naše masochistické sklony ešte neboli dostatočne uspokojené a keďže cesty vedú viac-menej paralelne v Moldavsku i v Rumunsku, rozhodujeme sa zostať ešte na východnom brehu rieky. Situácia s kvalitou ciest sa pred mestom Ungheni začína lepšiť, po vyše 100 kilometroch prašných ciest sú asfalt a stredová čiara balzamom na naše duše i zadnice. Ungheni nás prekvapilo pomerne vysokou úrovňou infraštruktúry aj architektúry a prichádzame do kontaktu s prvými moldavskými svetelnými križovatkami. V lokálnom obchodíku na periférii mesta kupujeme "suveníry" - moldavské likérové víno (30 moldavských lei = 1,5€); skúšame tradičný kvas (takmer nealkoholický obilnýnápoj, veľmi populárny na východ od našej hranice) a v mraziacom boxe s radosťou nachádzam Eskimo. Za Ungheni doslova naháňame búrku, no našťastie nás len mierne pokropí a vytvorí krásnu dúhu.

bizarností nikdy nie je dosť - zastávka autobusu

Moldavsko po búrke...

...a po búrke prichádza dúha

Pred hranicami ešte tankujeme a dúfame, že Veľký Ruský Brat nedováža do Moldavska treťotriedne pohonné hmoty (našťastie, po celý zvyšok cesty motor šliapal ako mal). Mierny chaos vládne na moldavskej colnici. Chalani sa ešte zastavili v Duty-Free shope a mne sa zatiaľ podarilo počuť v hraničnom pásme krutohlava hnedého (Jynx torquilla).  Následne sme takmer 2 hodiny čakali na naše opätovné vpustenie do EÚ, keďže rumunskí colníci každé auto pred nami takmer prevrátili hore nohami a ľudia museli vykladať batožinu pred colníkmi na kontrolu. Obchádzali nás mrákoty pri predstave, že budeme musieť celý kufor vyhádzať, no našťastie sa nás colník len spýtal, či nevezieme cigarety. Pri našej negatívnej odpovedi gúľal očami, akoby sme boli (minimálne) v ten deň prví, ktorí mu takto odpovedali. Bez slov si vzal baterku a naoko nám prezrel auto a po 15 sekundách sme už frčali po kvalitnej rumunskej asfalke. Do postelí sme zaľahli zničení v Penzióne Diana v Trestiane kúsok od Bârladu.

 11. 6. 2018, Pondelok

     Dnes sa to konečne takpovediac "rozbehlo" a máme možnosť naplno precítiť sever Balkánu z hľadiska scenérií aj pozorovaného vtáctva. Po odchode s Trestiany za Bălăbăneşti nachádzame ďalší z čriepkov kurióznej mozaiky - kríže, maketu stíhačky a zastávku autobusu vedľa seba pri ceste. Na stíhačke sedia škorce, zababrané od neďalekých čerešní.

stíhačka s krížmi, zastávka naľavo sa mi už "nezmestila"

škorec na krídle

O 10 minút pred Zimbru sa kocháme párom kolesárov, sediacich na elektrickom vedenia a zaletujúcich do topoľovej aleje pri ceste, kde pravdepodobne hniezdili. Odvšadiaľ sa ozývajú strnádky lúčne a škovránky. Chvíľku rozjímania v poli nám pretína letiaca silueta ďaleko nad poliami na východ, v ktorej vďaka monokuláru rozoznávame prvého myšiaka hrdzavého (Buteo rufinus), ktorý, ako sa neskôr ukáže, patrí v tejto časti Rumunska (Dobrudža a okolie) k najčastejšie sa vyskytujúcim dravcom.

Apropo, Dobrudža. Ide o historický región pobrežia Čierneho mora, siahajúci na severe od Delty Dunaja a na juhu je ohraničený bulharským pohorím Stará planina (staršie Balkán) a zo západu lemovaný Dunajom. Obývaná bola už v staroveku Thrákmi, bola súčasťou ríše Alexandra Veľkého i Rímskeho impéria (známy Trajánov val), bola začlenená do Bulharského štátu, na 2 storočia bola súčasťou východorímskej Byzancie, opäť pripadla Bulharsku a na takmer poltisícročie ju obsadili Osmania, až nakoniec bola roku 1878 rozdelená na väčšiu rumunskú Severnú Dobrudžu a menšiu bulharskú časť, zvanú Južná Dobrudža. Turbulentné časy zažívalo územie aj počas oboch svetových vojen, kedy eskalovali spory Rumunov a Bulharov o nárok na tento región. Po druhej svetovej vojne rozdelenie sa opäť vrátilo k ustanoveniu na severnú rumunskú a južnú bulharskú Dobrudžu. Je veľmi rôznorodou oblasťou z hľadiska prírodného (stepi, mokrade, nižšie pohoria) i kultúrneho (mix kresťanskej, osmanskej a pôvodnej polyteistickej kultúry).

Do takéhoto zaujímavého kraja teda smerujeme; no na to, aby sme sa doň dostali potrebujeme zdolať prírodnú prekážku, rozdeľujúcu Európu ako modrá stuha už od nepamäti - Istros, Danuvius, Danubio, Donau, Duna, Dunărea; správne, Dunaj. Táto rieka sa po vyše 2 500 kilometroch rozlieva do svojho ústa, najzachovalejšieho a druhého najväčšieho v Európe. Cez Dunaj prechádzame v meste Brăila, kde sa kompou prepravujeme do srdca Dobrudže.

Brăila

plavba kompou

Na druhej strane nás premkýna nadšenie z toho, že sme konečne tu. Dobrudža nám takmer okamžite začína zasväcovať svojich tajov. Po ľavej strane elektrické vedenie so sediacim živým zafírom - u nás už vymiznutou krakľou belasou (Coracias garrulus), po strane pravej jedno z myriád ramien, ktorého šírka pripomína hlavné koryto Dunaja v našich končinách; pozorujeme na nad ním poletujúce čoríky bahenné (Chlidonias hybrida), v tieni zaplavených stromov sediace kormorány malé (Microcarbo pygmeus), sliepočky vodné (Gallinula chloropus) a lysky čierne (Fulica atra), vedúce kuriatka pomedzi listy vodných rastlín a všetko to kypenie života takmer nepozorovane sleduje moja prvá čaplička vlasatá (Ardeola ralloides) v živote.

časť mokrade jedného z ramien

kormorán malý

obrovský topoľ, pod ním stojaci Janči

Măcin

Mokrade na chvíľu meníme za agrocenózy a predovšetkým skalnaté xerotermné biotopy severozápadného výbežku pohoria Parcul Național Munții Măcinului.  Práve táto časť pohoria je známa výskytom viacerých atraktívnych vtáčích druhov. Jedným z nich je ľabtuška poľná (Anthus campestris), ktorá tu nachádza ideálny habitat a je početným druhom. Neprekvapuje nás ani 4 - 5 kraklí, spolu s "campestriskami" striehnucich z vyvýšených miest na dianie pod nimi. Pri zemi sa drží pre Stredoeurópana nemenej zaujímavý druh, ako predošlé dva, pomerne nenápadný skaliarik plavý (Oenanthe isabellina). Dostávame sa pred uzamknuté brány aktívneho kameňolomu na západnej strane Măcinu, kde sa mi po niekoľkých minútach plní "detský" ornitologický sen - simultánne s Jančim nachádzam na vrchole kameňolomu skaliara pestrého (Monticola saxatilis)! Jeden z vysnívaných druhov asi každého pozorovateľa vtáctva na Slovensku, kde ho postihol osud podobný krakli... A to nebolo všetko, pri posúvaní sa monokulárom po hornej hrane nachádzam postupne 3 samce a 1 vtáka s výzorom samice/juvenila. Síce ide o pozorovanie z viac ako pol kilometra, no ten nádherný pocit mi už nič nevezme. Vzápätí vidíme tieň dravého vtáka a popri stene zbadáme jeho nositeľa, v tento deň už 2. "rufinusa". Na opačnej strane kameňolomu z toho istého miesta monokulárom nachádzame aj tretí druh rodu Oenanthe, skaliarika plešanku (O. pleschanka). Nad kameňolomom prelieta ďalšia impozantná silueta a ja si v priebehu štvrťhodiny pripisujem už štvrtý "lifer", keďže ide o symbol Delty, pelikána ružového (Pelecanus onocrotalus).

ľabtuška poľná zhľadúva potravu z elektrického stĺpu

kameňolom v Măcine

Nestačíme sa ani spamätať z toho, čo sme práve videli a o kúsok ďalej registrujeme z hrany slnečnicového lánu a mladých agátovmladých agátov zvláštny, z našej domoviny neznámy spev. Na základe prvkov v ňom ho určujeme ako strnádku a nastavujeme monokuláre. Po chvíľke Janči hlási zatiaľ najväčší "špek" výpravy, spievajúceho samca strnádky čiernohlavej (Emberiza melanocephala)! Pomaličky sa približujeme, samec si nás vôbec nevšíma a stále sedí na agátoch Dostávame sa neuveriteľne blízko, čupíme pod košatým orechom a samec vyspevuje jedna radosť. Napadá nám vyskúšať reakciu na nahrávku - je okamžitá a intenzívna, uzávierky naplno cvakajú; samec dokonca sadá na slnečnice a do koruny "nášho" orecha, úžasné...

samček strnádky čiernohlavej

 

biotop strnádky čiernohlavej

Roztúženého "strnada" po chvíli opúšťame a presúvame sa o pár sto metrov na severozápad k miestnemu kláštoru, kde odparkovávame pri lesíku auto a ideme peši vyššie do svahu. Nad hlavami registrujeme ďalší neobvyklý hlas a Janči nadhadzuje, že by to mohol byť jastrab krátkoprstý. V lese všade okolo nás na listoch posedávajú kobylky zelené, ideálna potrava pre výrika; zrazu začujeme šuchot v tráve a vidíme aj jej pohyb. Jeho pôvodcom je korytnačka žltohnedá (Testudo graeca ssp. iberica), ktorú som najprv mylne považoval za jej príbuznú korytnačku zelenkastú (T. hermanni), no doma som na základe porovnania určovacích znakov prišiel k záveru, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou o "grékyňu"; o pár metrov ďalej sme našli ešte jednu, veľkostne dosahovala asi len jednu tretinu väčšieho jedinca.

korytnačka žltohnedá

Pri malej kaplnke odbáčame vľavo a otvára sa pred nami lesostep. Z plochej skaly sa rozhliadame po okolí a opäť počujeme rovnaký zvuk ako pri výstupe. Nedá nám to a púšťame nahrávku jastraba krátkoprstého (Accipiter brevipes) a hlasy sa zhodujú. Vzápätí si určenie potvrdzujeme aj vizuálne, jastrab vylieta z porastu pred nami a prelietava nad lesom. Opäť ďalší druh, s ktorým sa nedalo na istotu rátať.

"krátkoprstý" lesík

letiaci jastrab krátkoprstý - koláž

Pri zostupe sa nám podarí zazrieť aj ďalšie dva dravce, sokola myšiara a myšiaka hrdzavého; pravdepodobne rovnakého jedinca (príp. jeho partnera z páru) ako v lome. Pri kaplnke nás zas poteší ešte jeden zástupca triedy Reptilia, jašterica trávová (Podarcis taurica), nebojácne pózujúca v poraste.

samček jašterice trávovej

Janči fotí modela-jaštericu

Skúšame ešte nájsť aj strnádku záhradnú, no ani provokácia hlasom neprináša žiadne ovocie. Cestou dolu znova obdivujeme kobylky a sliedime po korytnačkách. Počas návratu po rovnakej poľnej ceste máme možnosť sa pokochať krakľami aj pipíškou na love.

prvé bližšie stretnutie s krakľou...

...vzápätí nahradené ešte bližším

pipíška s potravou v zobáku

Zhodujeme sa, že páľava je neznesiteľná a je čas na taktický ústup do stravovacieho zariadenia v rovnomennom mestečku, ktoré nesie celé pohorie. Krmom sa nám stalo tradičné mici (čítaj mič), rumunské čevabčiči. Po obede sme pokračovali v prieskume pohoria, no tentoraz na východnej strane užnám známeho výbežku. Typickým vtákom úpätí Măcinu je dudok, popri ceste sme vyplašili 2 jedince a pri prvej zastávke pozorujeme ďalší pár. Na tomto mieste - nízkotrávnom pasienku hraničiacom s lesostepou - nás víta rodinka skaliarikov plavých, celkovo 3 vidíme 3 mladé vtáky a 2 adulty.

fázy preletu mladého skaliarika plavého z konára na konár; na poslednej fotke súrodenci

namosúrený rodič-skaliarik

Charakter lesostepi nad pasienkom nás opäť láka skúsiť šťastie na hortulanu, a tentoraz nebolo márne. Po chvíľke začujeme spev z hustého porastu drevín a vieme, že máme vyhrané. Sadáme si pod hlošinu a čakáme, ako sa situácia vyvinie. Postupne počujeme až 4 rôzne samce strnádky záhradnej (Emberiza hortulana), no poriadne sa nechce ukázať ani jeden a aj keď preletujú v tesnej blízkosti, hrajú sa s nami na skrývačku...

to najlepšie, čo sa nám podarilo z plachých strnádok záhradných odfotiť 

Zameraní na koruny drevín si by sme si skoro ani nevšimli, čo sa nám tmolí pri nohách, nebyť Lukáša. Zrazu nás len upozornil, že je to VEĽKÉ; a naozaj, nikto z nás sa s takým veľkým zástupcom rovnokrídlovcov ešte nestretol. Bradyporus dasypus je totiž naozaj riadny "macek", veľký 60 - 70 milimetrov, samice s kladielkom ešte o dobrý centimeter viac. "Cvrčkokobylky" veľké ako prst nás okamžite fascinujú, hortulany hádžeme za hlavu a hráme sa s makrofotením - sledujeme samičku, zapichávajúcu kladielko do sypkej pôdy a neďaleko sa tmoliaceho samca. Postupne nachádzame desiatku týchto predhistoricky vyzerajúcich tvorov v pomere 3 M ku 7 F. Nikde predtým ani potom sme sa s týmto obrími nelietavými kobylkami v Rumunsku nestretli, iba v tomto ekotónovom biotope. Kedysi sa vyskytovali aj na puste centrálneho Maďarska, no druh je v súčasnosti u našich južných susedov evidovaný ako vyhynutý. Nad hrebeňom vidíme prelietať ďalšieho u nás veľmi vzácneho dravca, orla malého (Hieraaetus pennatus), a to rovno v páre.

 

samička B. dasypus

biotop E. hortulana a B. dasypus

Našim posledným cieľom je menší kameňolom, odkiaľ sú na rumunskom Birdingu hlásené pozorovania skaliara. Keď prichádzame k lomu, sme mierne skeptickí a odrádza nás aj fakt, že areál je oplotený. Z kontajnerovej búdy vychádza strážnik a snažíme sa mu rukami-nohami vysvetliť, čo tu hľadáme. Pomohla moja chabá znalosť taliančiny a ilustrácia skaliara v Svenssonovi a chlapíkovi sa rozžiarili oči, živo gestikuluje smerom k pravému okraju kameňolomu a opakuje po taliansky "destra, destra", čiže "vpravo, vpravo". Ešte nám aj radí, že oplotenie sa na hrane lomu končí a že ak chceme, môžeme ísť zhora. To nás presviedča a skúšame šťastie. Zhora máme skvelý výhľad na celý ťažobný oblúk a po prvý raz sa relatívne zblízka pozeráme na samčeka skaliarika plešanku. Názov plešanka pochádza z ruštiny, slovo pleš má rovnaký význam ako v slovenčine a zjavne odkazuje na bielu čiapočku na inak čiernej hlave tohto operenca.

 

skaliarik plešanka, samec

Janči fotografuje "kampestrisku", no po skaliaroch ani stopa. Chalani to teda vzdávajú a pomaly sa vracajú k auto, no mne to predsa len nedá. Moje nasadenie je korunované úspechom, vidím letieť mladého skaliara. Okamžite volám Jančiho s Lukášom naspäť a skúšame nájsť aj sploditeľov tohto mladíka. Sadám si na hranu lomu a ďalekohľadom sledujem svah podo mnou. Zrazu dám ďalekohľad dolu z očí a pozriem doprava - ani nie 20 metrov odo mňa sa vyníma podľa môjho názoru najkrajší spevavec Európy, samček skaliara pestrého. Ani nedýcham, stláčam spúšť a modlím sa za dobrý záber. Skaliar ma chvíľku pozoruje a vzápätí odletí do sute na úpätí svahu, kde ho strácam z dohľadu. Výsledok si môžete pozrieť a zhodnotiť sami:

samec skaliara pestrého

hniezdny habitat skaliara pestrého 

Plný euforického šťastia sa vraciam k autu so snímkami na karte, ktoré si veľmi cením nie tak pre technickú kvalitu, ale pre zážitok ktorý sa s nimi spája. Ďalším cieľom je už len nájsť tohto fešáka niekde v Bielych Karpatoch, či v Slovenskom krase... Pri našom odchode nad lomom krúži nádherne sfarbený včelár lesný. Počas návratu na hlavnú cestu opäť narážame na fotogenické dudky zbierajúce potravu (Janči prvého ani nie 10 metrov od nás ohlásil habkaním od nadšenia ako "Dud..du...du...DUDOK!") a už menej fotogenické skaliariky plavé, schovávajúce sa v kríkoch.

 

dudok chochlatý

Ubytovanie sme pre dnešnú noc zarezervovali v prístavnom meste Tulcea, vstupnej brány do vlastnej Dunajskej delty; keďže práve v týchto miestach sa Dunaj vetví na 3 hlavné ramená - Kilijské (tvorí hranicu s Ukrajinou a v mieste ústia Prutu do Dunaja aj polkilometrové hraničné pásmo s Moldavskom), Sulinské (najviac využívané na vstup do splete ramien, keďže ich rozdeľuje približne na polovicu) a Svätojurajské (ohraničuje Deltu z juhu). Práve rozľahlosť (4 152 km², z toho 3446 km² v Rumunsku) a súčasne nedotknutosť zabezpečila, že bola zaradená do Svetového zoznamu prírodného dedičstva UNESCO a je súčasne aj Biosférickou rezerváciou.

zaujímavá animácia zmien Dunajskej delty od začiatku letopočtu, dôvodom sú najmä nánosy, ktoré Dunaj prináša zo svojej púte po 11 európskych štátoch

(zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/File:Danube_Delta_evolution.gif)

No ešte predtým, ako dorazíme do Tulce nás ešte zaujme striebristo sfarbená líška (Vulpes vulpes), ktorú sme sprvu považovali za šakala. Prechádzame dedinou Cerna, kde Lukáš upozorňuje na kuvika (Athene noctua), ktorého zbadal počas jazdy. Vyskakujeme z auta, a naozaj, vidíme ho vo veľmi fotogenickom prostredí, v okne opustenej budovy. No jeden cvak a je preč, zalezený niekde vo vnútri. Po tomto zážitku sledujeme už len sadajúci plášť noci na Dobrudžu a za svetiel pouličných lámp sa ubytovávame v Penzióne Delta a vyrážame na neskorú večeru. Zajtra nás už čaká méta každého európskeho birdera - ramená Dunajskej delty...

strieborná líška

kuvik na okennom ráme, Cerna

12. 6. 2018, Utorok

Po prebudení a rýchlom nákupe v miestnom obchode sme už nažhavení na Deltu, no pre nedorozumenie v e-mailovej komunikácii s naším miestnym sprievodcom pre nás môže prísť až poobede. Rozhodujeme sa preto tento čas využiť produktívne a preskúmať sústavu jazier a mokradí západne od Tulce. Zastavujeme pri jazere Somova a obdivujeme vzdialené kŕdle pelikánov ružových a labutí veľkých na jeho hladine.

Druhou vytipovanou zastávkou je mokraď; ako inak, pri kláštore (Mănăstirea Saon). Návšteva tejto lokality sa ukázala byť jedným z najlepších spontánnych ťahov počas našej cesty. Ako prvé nás vítajú vrabce obojkové v "bytovke" - hniezdach postavených pod bocianím, sprevádzané ohlášajúcimi sa čoríkmi bahennými nad hladinou mokrade. No len čo sa pozrieme na vzdialenejší breh močiara, naskytá sa nám úžasný pohľad - na ploche 20 metrov štvorcových stoja ibisovce hnedé (Plegadis falcinellus), lyžičiare biele (Platalea leucorodia), kazarka hrdzavá (Tadorna ferruginea) a najväčším ternom je čajka tenkozobá (Chroicocephalus genei). Takáto "squadra" sa vedľa seba môže zozbierať naozaj len v Delte...

loviaci čorík bahenný

unikátna zostava - zľava ibisovec hnedý, lyžičiar biely, kazarka hrdzavá, čajka tenkozobá

ibisovec s čajkou tenkozobou

volajúca kazarka hrdzavá

celkový pohľad na mokraď

Nad hladinou sa mihol rybárik riečny (Alcedo atthis) - konečne druh, ktorý si pomerne bežne môžeme pozrieť aj u nás... Stojím pred touto nevábnou a odpadkov plnou vodou a neveriacky si snažím v hlave upratať, že som práve videl vedľa seba 4 vtáky, ktoré mám (až na lyžičiara) len teoretickú šancu vidieť na Slovensku a nieto ešte POHROMADE. Ako naznačuje červená farba písma, kazarka a čajka boli pre mňa novými druhmi.

Užasnutí sa presúvame ešte na tretiu lokalitu len kúsok od magického močiara, kde zaznamenávame čapličku, kúdeľníčku lužnú (Remiz pendulinus) a pomerne nebojácnu krakľu na ruine.

 

krakľa v "prirodzenom" prostredí

Delta

Vraciame sa do Tulce a v prístave nás už čaká plavidlo so sprievodcom Andrejom. Krátke zvítanie a už brázdime vody Sulinského kanálu. Okolo nás je na vode prekvapivo čulo aj ďaleko za mestom - predháňajúce sa motorové člny aj pomerne veľké výletné lode. Pocit chaosu na vode sa bije s naturálnosťou a pokojom okolitej prírody.

vyrážame...

Po vyše hodine cesty konečne odbáčame vľavo do jedného z ramien. Okamžite sa nám otvára iný svet - každých pár metrov odlieta z brehu beluša malá (Egretta garzetta), u nás pomerne vzácny druh. Nepreniknuteľný baldachýn stromov nás obklopuje z oboch strán, odvšadiaľ vidíme tisícky odtieňov zelenej a miestami charakter vegetácie pripomína dažďový prales.

 

odbáčame do menšieho ramena - širšieho ako Morava...

štyridsaťmetrové stromy akoby pohltené lianami 

Pribúdajú chavkoše nočné (Nycticorax nycticorax), zakrátko pozorujeme prvé čapličky, no odfotiť ich si vyžaduje priam nadľudský výkon, keďže veľká väčšina volí "taktický ústup" ešte predtým ako sa dostaneme na fotiteľnú vzdialenosť. Niekoľko odvážnejších jedincov však vydrží dostatočne dlho natoľko, aby sme ich mohli zvečniť:

 

čapličkovský výber

Ukazujú sa aj kŕdle pelikánov ružových, ktoré máme možnosť pozorovať zo všetkých uhlov či už letiace alebo plávajúce medzi vodnou vegetáciou. Prekvapuje nás adultný orliak morský (Haliaeetus albicilla), na ktorého nám nad hlavou nalietavajú vrany popolavé.

 početné pelikány ružové

Idyla je však opäť narušená konvojom iných turistov s revúcimi motormi na svojich člnoch. Je to naozaj vypuklý problém, ktorý môže rezultovať až do bodu, že sa nezanedbateľná časť vtáčích populácií bude koncentrovať v tých častiach Delty, do ktorých je prístup zakázaný a nebude tak možné obdivovať to, čo sa nám odohráva pred očami... Na druhej strane, peniaze z turizmu majú majoritný podiel na rozvoji miestnej ekonomiky a Delta je hlavným lákadlom, ktorým sa môže Rumunsko pýšiť. 

Na otvorenejšej hladine pokrytej leknami, leknicami a inými makrofytmi máme možnosť pozorovať dva druhy potápok rodu Podiceps - chochlatú (P. cristatus) a vzácnejšiu červenokrkú (P. grisegena). Vedľa nich na konároch trčiacich z vody posedávajú čajky smejivé a rybáre riečne. Na hladine pred nami prebieha párenie kačíc divých.  Pomerne často sa mihne aj volavka purpurová (Ardea purpurea), no tá je, zdá sa, ešte viac plachá ako čapličky.

dve červenokrčky a potápka chochlatá s odrastenými mláďatami

letiacia purpurka

 Zrazu pred nami pozorujeme veľkú bielu masu - opäť pelikán, no pomerne nebojácny. Stišujeme motor a nečujne sa približujeme. V zápätí ale zbadáme aj čapličku na skvelom mieste ani nie 4 metre od nás na brehu a dilema je na svete. Kýveme sa na malej loďke zo strany na stranu a striedavo fotíme raz jedného, raz druhého vtáka. Pelikán sa však rozhoduje, že toho má dosť a z asi 10-metrovej vzdialenosti sa zdvíha a odlieta. Fantázia...

pelikán kúsok od nás...

...čaplička ešte bližšie...

...pelikán stráca s nami nervy

jedinec o niekoľko desiatok metrov ďalej po prúde

Pelikánov však nikdy nie je dosť, aj keď je ich tu ako hadov. Apropo, hady. Na vode sa čas od času mihne či už užovka obojková (Natrix natrix) i fŕkaná (N. tessellata). Vráťme sa ale k našim opereným priateľom. Často sme pelikány vídavali v pároch, ktoré ale vytvárajú len počas hniezdnej sezóny a inak sú veľmi sociálne, hniezdia väčšinou taktiež kolóniovo. Nevadí im ani blízkosť človeka, respektíve ľudských obydlí, o čom sme sa mohli presvedčiť pri komúne Mila 23.

dvojica pelikánov pri Mila 23 - titulná fotka článku

 Zdá sa, že toto spolunažívanie znášajú pelikány aj ľudia veľmi dobre, v ohybe ramena pri domoch sme ich napočítali 7, báli sa očividne menej ako ich súkmeňovci v prírodnejšom prostredí.

 

  letiaci pelikán, bez dodatočného orezu

jedno z užších ramien

V podvečer sa dostávame k prístavu Sulina, jedinému mestu vo vnútri Delty; udržujúcemu spojenie s civilizáciou len prostredníctvom 70 kilometrov dlhej vodnej cesty. V Suline odbáčame vľavo smerom na komúnu Cardon, kde budeme nasledujúce dve noci spať. Pri plavbe Cardonským kanálom máme možnosť znova vidieť niekoľko purpuriek a teší nás aj pohľad na kukučku (Cuculus canorus), sediacu na vysokom napätí. 

kukučka obyčajná

Uťahaní, ale šťastní prichádzame do Cardonu; dedinky pozostávajúcej zo siedmich domov uprostred ničoho, a zároveň všetkého - panenskej mozaiky močiarov, stepi, pieskových dún a špecifických lesov. Večer ešte vychádzame na prechádzku po okolí - dudky, loviace sokoly lastovičiare (Falco subbuteo) a kobcovité (F. vespertinus) a nádherné zapadajúce slnko dotvárajú unikátnu atmosféru. S dotykom slnečného kotúča so zemským povrchom začínajú vyliezať a poletovať tisícky chrústov mramorových (Polyphylla fullo), v strednej Európe sa vyskytujúce len v najteplejších piesčitých oblastiach s dostatkom borovíc. Po výdatnej večeri sme sa uložili na odpočinok, nabrať sily na to, čo nás čaká zajtra...

13. 6. 2018, Streda

Na svitaní sa 3 postavy plížia šerom v dedine na konci sveta. Správne, som to ja, Janči a Lukáš. V kontraste s večerom, kedy sme išli po ceste na sever dnes volíme opačný smer. Našim cieľom je vidieť Deltu prebúdzať sa; naše prianie nám plnia dudky, prelietajúca krakľa, či spievajúce penice popolavé. Nad hlavami nám preletia 2 páry chochlačiek bielookých (Aythya nyroca), jeden z najpočetnejších druhov kačíc v oblasti. 

 

ráno (čas 5:22) pri Cordone 

Zastavujeme pri kríkoch hlošiny úzkolistej (Elaeagnus angustifolia), ktoré Janči poznal už z predošlých výletov do Rumunska ako obľúbený biotop sedmohláska plavého (Iduna pallida). A naozaj, z porastu spievajú charakteristickým hlasom 2 samce.

habitat sedmohláska plavého

Snažíme sa spevákov lokalizovať, no ide o mimoriadne náročnú úlohu, keďže sa ako väčšina krovinových druhov zašívajú v labyrinte konárikov a listov. Na opačnej strane cesty taktiež rastú hlošiny, ideme teda skúsiť šťastie tam. Znova počujeme 2 samce; naveľa sa nám jedného podarí vylákať nahrávkou a darí sa mi spraviť jediný záber, aj na ňom je čiastočne zakrytý listami:

"zašivák" - sedmohlások bledý

Tešíme sa aj z mála a vydávame sa smerom k nášmu domčeku. Času do raňajok je však ešte dosť a tak sa rozhodujeme prejsť aspoň časť z našej včerajšej trasy. Robíme dobre, keďže hneď ešte prakticky v dedine počujeme z trstiny tlmené hlboké "rrru...rrru" - tokajúci samec najmenšej európskej volavky, bučiačika močiarneho (Ixobrychus minutus). Keďže druh dobre reaguje na provokáciu hlasom soka, po spustení nahrávky vybehol po trstine ako strela a zhľadúval konkurenta, čo nám umožnilo vychutnať si tohto krásavca z bezprostrednej blízkosti.

fešák v hniezdnom šate - bučiačik močiarny, samec

Po pomerne vzácnej konfrontácii z bučiačikom bol už čas na raňajky, po ktorých nasleduje "safari jazda" do okolia najstaršej prírodnej rezervácie Rumunska (1938), Pădurea Letea, Letejský les. Tento kúsok zachovaného lesného biotopu predstavuje refúgium druhov naň viazaných; zo stromov majú výrazné zastúpenie oba druhy topoľov, duby, bresty, lipy a jesene.  No aj samotná jazda k lesu na korbe džípu stojí zato, pohľad na loviace krakle, dudky a vesperťáky nás tak skoro neomrzí.

biotop pri Cardone, v pozadí ženský kláštor

piesčitá step - lovisko kraklí a sokolov kobcovitých

Vo východnej časti Letejský les hraničí so sústavou poloprirodzených mokradí a rybníkov, na ktorých máme možnosť vidieť po prvý raz počas tejto expedície breháre čiernochvosté (Limosa limosa) a šišily bocianovité (Himantopus himantopus), stojace v plytkej vode pri brehu. Vchádzame do okrajovej časti lesa, kde razom počujeme spev sedmohláska, no už nášho, obyčajného (Hippolais icterina), muchárika bielokrkého (Ficedula albicollis), muchára, kolibiarika čipčavého, krutihlava, pinky; ozýva sa aj žlna sivá (Picus canus). Práve na mieste, kde počujeme žlnu náš sprievodca Andrej zastavil z iného dôvodu. Takmer sme zrazili korytnačku močiarnu (Emys orbicularis), no našťastie prežila bez ujmy a tak sme sa ňou mohli pokochať.

 

korytnačka močiarna

Dostávame sa do veľmi zaujímavého prostredia, na rozhranie pieskových dún a močiara pri poslednej rumunskej obci pred Ukrajinou na druhej strane, Periprava, z ktorej sa dá trajektom dostať mimo územie EÚ. Zastavujeme pri mokradi a počúvame. Okrem strnádky trstinovej (Emberiza schoeniclus) sa nám na okamih zdá, že počujeme chriašťa malého, no prišli sme k záveru, že išlo len o kŕkanie žiab, ktorým sa vzápätí rozozvučal celý močiar.

extenzívny chov dobytka pomáha udržiavať prirodzený charakter miestnych xerotermných biotopov

mokrade pri Periprave

Späť na území Lesa pridávame ďalšie druhy, a síce 3 druhy ďatľov - tesára čierneho (Dryocopus martius), ďatľa hnedkavého (Dendrocopos syriacus) a malého (Dryobates minor). Ide o naozaj unikátne miesto, čo nám potvrdzuje aj pohľad na rozľahlé pieskové duny v centrálnej časti lesa, posiate malými lievikmi - pascami lariev mravcolevov. Po chvíli nachádzame aj jedno imágo, na ktoré Janči vyťahuje makroobjektív, následne kolujúci po fotoaparátoch všetkých členov výpravy.

kontrasty Letejského lesa

dospelý mravcolev

Safari sa však ešte nekončí, Andrej má pre nás pripravené ešte jedno eso v rukáve - periodické jazero neďaleko obce, ktorá dala meno celej oblasti, Letea. Na malom jazierku pred hlavným jazerom nám ukazuje rodinku kazarky pestrej (Tadorna tadorna). Zastavujeme na vyvýšenej hrane jazera, odkiaľ máme dobrý rozhľad na celú plochu teraz takmer vyschnutej vody. Takmer okamžite púta našu pozornosť viditeľne väčšia čajka s čiernou hlavou. Je to ona, čajka orlia (Ichthyaetus ichthyaetus), predlanský nováčik v zozname slovenskej avifauny. Okrem čajky orlej registrujeme desiatky brehárov aj s mladými, čajky smejivé; na severnom okraji jazera zas lietajú takmer až mračná zvláštnych vtákov. Pri bližšom pohľade zisťujeme, že sú to prieložníky stepné (Glareola pratincola)! To však nie je všetko, keďže v dvoch dravých vtákoch, sediacich na zemi spoznávame sokoly rárohy (Falco cherrug); hádam prvý pozorovaný druh, ktorý je u nás relatívne bežnejší ako v Rumunsku.

čajka orlia (v strede) medzi "veľkými" čajkami bielohlavými

 Cesta pokračuje po východnom okraji jazera, kde sa nám otvára pohľad priamo na prieložníky, ktoré obchádzame, no aj tak máme šťastie sledovať hniezdiace jedince na lokalite spoločne obývanej aj šabliarkami modronohými (Recurvirostra avisetta), pre ktoré toto prostredie predstavuje ideálny hniezdny biotop.

kolónia prieložníkov

nebojácne prieložníky

hniezdili v priehlbinách po hovädzom dobytku, ktorý sem zjavne miestni farmári privádzali sa napiť

Kocháme sa a uvažujeme nad zvláštnosťou vtákov, ktoré pred sebou vidíme. Prieložník, patriaci medzi bahniaky do vlastnej čeľade prieložníkovité (Glareolidae) totiž vyzerá ako mix niekoľkých rôznych taxonomických skupín: môžeme na ňom pozorovať znaky dážďovníka, behavca, cíbika, rybára či stepiara; vo svojej podstate taký "ornito-vtákopysk". Snažíme sa hľadať aj vzácnejšieho prieložníka čiernokrídleho, no nedarí sa nám.

Dostávame sa na západný okraj jazera, odkiaľ znovu sledujeme stred jazera, kde sa koncentruje najväčšie množstvo vtáctva. Rozoznávame breháre, cíbiky, kazarky pestré; no aj bojovníka bahenného (Calidris pugnax) vo svadobnom šate a prekvapuje nás dvojica masívnych rybárov - čegráv veľkozobých (Hydroprogne caspia) -, ktoré sa aj s doteraz sediacou čajkou orľou zdvíhajú a letia do protisvetla, no darí sa nám zhotoviť niekoľko použiteľných fotografií. Na tejto strane jazera sa tiež nachádza menšia kolónia prieložníkov, preto ju rýchlo opúšťame.

 

zmeska na vodu viazaného vtáctva na Letejskom jazere

letiaca čajka orlia

čegravy veľkozobé

Poludňajšia páľava nás presviedča o tom, že nasledujúce 2 hodiny strávime regeneráciou v chládku nášho "hlavného stanu" v Cardone. Nasleduje plavba do miest, kde sa Sulinský kanál vlieva o Čierneho mora, v zálive Musura. Pred nami sa otvára pohľad na miliardy hektolitrov zmiešavajúcej sa sladkej a slanej vody, hladinu pokrýva koberec kotvice plávajúcej (Trapa natans).

kotvica plávajúca na hladine 

Husté porasty kotvice využívajú na kolónie čoríkov bahenných, hniezdiacich priamo na otvorenej hladine zálivu. Je to fascinujúci pohľad, dopĺňaný desiatkami potápok medzi listami kotvice. 

čoríky bahenné na hniezde

O trochu ďalej v zálive vidíme pelikána, no tento je akýsi iný. Našu domnienku si potvrdzujeme po priblížení sa k nemu na dostatočnú vzdialenosť. Vskutku, je to vzácnejší z dvojice európskych druhov, pelikán kučeravý (Pelecanus crispus). Kocháme sa pohľadom na tohto majestátneho vtáka, pôsobiaceho prísnejším dojmom ako jeho ružový príbuzný.

pelikán kučeravý

Plány ísť sa pozrieť ďalej na more nám prekazilo vlnobitie a tak sa vraciame do ramennej sústavy. Vidíme sliepočku s mláďaťom a v stromoch postupne prelietava niekoľko kraklí, jedna si dokonca sadá na trstinu a tak sa nám naskytá unikátna možnosť zdokumentovať ju v takomto nezvyčajnom prostredí.

krakľa na steblách trstiny

Prechádzame doteraz najužším ramenom, konáre nás šľahajú zo všetkých strán a čln sa plní bezstavovcami rôznych tvarov a veľkostí; pavúkmi, chrobákmi a dokonca stonôžkami.

 

už širšia časť úzkeho ramena, paralelného so Sulinským

Na otvorenej vode Sulinského ramena/kanála vidíme 3 ibisovce hnedé, aj tu pomerne vzácne vtáky. Prechádzame popri Suline a obdivujeme rôznorodú architektúru tohto mestečka, odrezaného od zvyšku sveta.

Sulina

Od Suliny vedie ďalší kanál do Golful Musura, kde znova obdivujeme otvorenú hladinu Čierneho mora, na ktorej vidíme labute, pelikány ružové a kormorány. Pri odbočke do z hlavného kanála stráži cestu starý maják.

"zarámovaný" sulinský maják

Keďže Janči spomína, že za cintorínom v Suline sú súvislé porasty hlošiny a tým pádom ideálny habitat pre sedmohláska plavého, rozhodujeme sa zastaviť v prístave a prepraviť sa na dané miesto. Sedmohlásky tu skutočne nachádzame, no nie sú o nič väčší exhibicionisti ako ich kolegovia pri Cardone a vytrvalo sa schovávajú a až pri odchode sa pri moste smerom na pláž jeden z nich akoby zázrakom ukáže v plnej kráse.

vytrvalosť korunovaná úspechom - sedmohlások plavý

Večer na ubytovaní znova trávime prechádzkou na step severne od komúny; sledujeme dudky, loviace sokoly, poletujúce chrústy mramorové a prekvapuje nás zvláštne zavýjanie šakalov.

dudky počas "zlatej hodinky"

loviaci vesperťák

krehká krása mravcoleva

14. 6. 2018, Štvrtok

Tento mimoriadne plodný deň sme začali na Letejskom jazere, kde sme si zamaskovaní od svitania ležali v dostatočnej vzdialenosti od prieložníkov, no aj tak sa nám podarili nádherné zábery týchto nevšedných operencov, ktorí si na nás ako na ležiace nerovnosti v teréne pomerne dobre zvykli. Až teraz sme mali možnosť vidieť reálnu veľkosť kolónie a sadajúce jedince na hniezda všade pred nami. Len pár metrov od nás sa prechádzajú aj šabliarky. Toto všetko dotvára nádherné ranné slnko.

prieložník stepný

šabliarka modronohá

Čas strávený pri prieložníkoch sme sa snažili minimalizovať a tak ich po pár minútach opúšťame, smerujúc k rozsiahlemu mokraďnému kompexu, susediacemu s periodickým jazerom. Natrafili sme tu na pár chochlačiek bielookých, lyžičiare, hniezdiace rybáre riečne a z nových druhov pribudla kačica chrapačka (Spatula querquedula).

mokrade pri Letei

chochlačky bielooké, pár

Lúčime sa pri raňajkách s našimi sprievodcami a ich rodinami v Cardone a Andrej nás berie na poslednú plavbu do mestečka Murighiol na južnom okraji Delty, odkiaľ už plánujeme pokračovať ďalej. Pri plavbe Cardonským kanálom naposledy sledujeme volavky purpurové, prekvapivo dobre zamaskované až do poslednej chvíle pred vyletením z okraja trstiny. Andrej nás opäť berie nakuknúť do Golful Musura, kde vidíme našu druhú čajku orliu (na základe neskoršieho porovnania škvŕn na letkách s exemplárom od Letei išlo o dva rôzne jedince).

čajka orlia v Musurskom zálive

V Suline musíme ešte "dotankovať" nášho motorového tátoša, a to priamo z lode do lode; zaujmú nás pneumatiky, ktoré používajú na zabránenie prílišným nárazom lodí o ukotvenú čerpaciu stanicu. No zaujímavé pre nás sú predovšetkým nápisy na gumách: "Made in Slovakia - Púchov". Aj takto ďaleko od rodnej hrudy sme vlastne stále tak trochu doma...

slovenské pneumatiky na čerpačke v Suline

Za Sulinou máme na úseku asi 3 kilometrov šťastie na 4 pelikány kučeravé, ktoré nám dovolili priblížiť sa natoľko, že sa nám takmer nezmestili do hľadáčikov.

 

nebojácne "kučeriaky"

jedna z v Delte všadeprítomných beluší malých

Smerom na Murighiol sa odpájame zo Sulinského ramena a znova sa vnárame medzi ramená; v tejto časti delty sú výrazným prvkom malé ostrovy voľnej hladiny v mori trstinových porastov.

jedno z jazierok, ukrytých v trstinách

Vo vode si všímame vrše plné rýb, ktoré tu nastražili miestni obyvatelia, pre ktorých tvoria hlavný zdroj obživy práve pokrmy z rýb. Onedlho aj vidíme rybárov priamo pri vyťahovaní vrší.

rybári pri práci

Ešte pred Murighiolom plávame obrovským jazerom Lacul Isac, na ktorom sú desiatky pelikánov, veľkých čajok a kormoránov. Lukáš si všíma jednu z mála čapličiek, ktoré sa nám podarilo vidieť mimo porastov trstín a tak sa pokúšame na minimálny výkon k nej priblížiť. Darí sa nám to dokonale a čaplička sa nerušene prechádza po listoch lekníc zatiaľ čo ju dokumentujeme.

čaplička na lekniciach

V Murighiole s Lukášom obedujeme a Janči sa zatiaľ stopom snaží dostať do 40 kilometrov vzdialenej Tulce, kde máme odparkované auto. Pomerne rýchlo sa vracia, taktiež do seba hodí nejaké to sústo a pokračuje sa ďalej. Hneď za Murighiolom zastavujeme pri archeologických vykopávkach, ktoré sú zároveň známym sysľoviskom. Syslíkom sa však nechce pri vyše 30 stupňoch a pražiacom slnku veľmi predvádzať a tak po štvrťhodine usudzujeme, že radšej skúsime šťastie na iných miestach.

vykúkajúci syseľ pasienkový

Na druhej strane Murighiolu sa nachádza chránená oblasť v okolí jazera Lacul Sărăturii. Jazero je významné pre svoju kolóniu čajkovitých vtákov. Pomimo čajky smejivej a bielohlavej sme si pripísali k novo pozorovaným druhom čajky čiernohlavé (Ichthyaetus melanocephalus) a medzi subtílnejšími príbuznými vynikali 3 čajky orlie. V kolóniách na ostrovčekoch uprostred jazera spolu s čajkami zahniezdili aj rybáre riečne a blízkosť čajok smejivých využívali potápky čiernokrké (Podiceps nigricollis). Pri brehoch zas pobehuje známa dvojica druhov - šišily a šabliarky. Vo východnej časti cestou rozdeleného jazera sa vyskytovalo pomerne veľa zúbkozobcov, z nových druhov kačica chripľavka (Anas strepera).

kolónia čajkovitých na Lacul Sărăturii, na spodnej fotografii je možné vidieť 3 čajky orlie

Druhou dedinou za jazerom je Colina, ktorá je východiskovým bodom ku kameňolomu Cariera de dolomită Mahmudia, kde by mali hniezdiť pastiere ružové. Lokalita okolo lomu vyzerá dobre aj na ležiaka úhorového, no nedarí sa nám nájsť ani jeden z vytypovaných druhov. Pri návrate do dediny však vidíme čosi zvláštne zaletieť do stromoradia pri ohrade s dobytkom. Priblížime sa a z koruny stromu na nás pozerá nádherný kuvik. Po chvíľke zlieta na jeden z betónových kolov na ohrade a tak ho máme takmer na dosah ruky. Fascinujúca sovička.

"nevidíš ma...

...teraz už hej...

...troška sa pozvŕtam...

...pootáčam hlávku a vymením konár...

...a ukážem sa v plnej kráse!"

Po takmer až neuveriteľnom stretnutí s kuvikom ešte za plného denného svetla prichádzame k zrúcanine hradu Cetatea Enisala, pod ktorou sa nachádza kolónia včelárikov a vidíme aj pár krakle belasej. Nad hlavami nám zakrúži dravec - orol malý s potravou v pazúroch.

orol malý

"pestrofarebná ruža medzi tŕňmi" - včelárik a škorce

Cetatea Enisala

strakoš kolesár na vedení hneď za Cetatea Enisala

Jedným z nemnohých súvislých lesných porastov Dobrudže je Babadagský les, čiže Rezervaţia Naturală Pădurea Babadag. Je známy výskytom sýkorky smútočnej (Poecile lugubris) či jastraba krátkoprstého, no nemali sme to šťastie ich tu nájsť. Potešil však pohľad na rôznorodý les s dominantným zastúpením dubov a jaseňov a roztrúsené maringotky s úľmi miestnych včelárov. Akusticky zaznamenávame drozda plavého, muchára sivého a muchárika bielokrkého; vizuálne na okraji lesa hrdličku poľnú a dudka.

minaret v Babadagu, meste s významnou moslimskou menšinou

Babadagský les

kuvik v obci Baia, opäť ho našiel Lukáš

Po ceste sa zastavujeme v Sinoe, kde je na stĺpe veľmi pekne situované hniezdo bociana bieleho aj s podnájomníkmi vo forme vrabcov obojkových. V takomto dobrom svetle sme južanské vrabčiaky ešte nemali a tak sa tešíme z dobrých záberov.

bociano-vrabčí panelák

samce vrabca obojkového

Po pár metroch zastavujeme znova, dnes je prosto deň kuvikov - dva sedia v jednom dvore na budovách a vyhrievajú sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Nakoniec so sadajúcou tmou si exemplár od cesty prisadol na vzdialenejšiu budovu k svetlejšiemu náprotivku, odkiaľ následne svorne vykúkali spoza komína.

bližší kuvik pri ceste v Sinoe

oba jedince na jednej streche

Za tmy prichádzame do Corbu, kde sme zložili batožinu v Camere de închiriat Ionut, išli sme sa najesť do miestneho "Pizza Baru", kde sme sa 2 hodiny po objednaní dočkali pizze. Po 22:30 ešte skúšame púšťať hlas chriašťa najmenšieho (Zapornia pusilla) na známej lokalite mokradí pri Vadu, no bezvýsledne; pribudlo nám aspoň "pět peněz" prepelice poľnej (Coturnix coturnix).

15. 6. 2018, Piatok

Polia Corbu - Piatra

Na pláne dňa sú pastiere a Cheia. Cesta k obom lokalitám vedie od Corbu poliami do Piatry. Práve voľba tejto vyznačenej trasy sa ukázala ako jeden z našich najlepších ťahov, v čom nás hneď za Corbu utvrdzuje pár dudkov a myšiaky s kaňami močiarnymi nad poľom. Agrocenózy sú veľmi často prehliadané pre svoju monotónnosť, no v skutočnosti sú rovnako pulzujúcim ekosystémom ako ktorýkoľvek iný. Presviedča nás o tom prelietavší škovran stepný (Melanocorypha calandra), určený podľa bielych okrajov krídel. Na tejto trase sme ich spozorovali celkovo 6, po 3 jedince pri slnečnicových a obilninových monokultúrach.

letiaci škovran stepný

koláž škovrana, sediaceho priamo na ceste

Ďalším často prehliadaným druhom je škovránka krátkoprstá (Calandrella brachydactyla), v 90. rokoch zahniezdila aj na východnom Slovensku. Pozorovali sme ju najmä priamo na okrajoch vozovky lemovanej slnečnicou, prípadne repkou pri love potravy; aj pri tomto druhu sme zaznamenali minimálne 6 exemplárov. 

škovránka krátkoprstá

Nález týchto vtákov nás nesmierne teší, no korunu tejto trase nasadzuje spievajúci samček strnádky čiernohlavej, po măcinskom "spevákovi" už druhý. Sprvu sa držal nižšie pri zemi a tak sme ho len podľa spevu nedokázali identifikovať, no v okamihu nám doplo, že toto sme už počas našej cesty počuli. Po následnej provokácii nahrávkou reagoval rovnako srdnato ako jeho druh pod Măcinom a vyspevoval z hlávky slnečnice. 

strnádka čiernohlavá

Atmosféru poľa dopĺňajú 2 hlasy prepelíc a samček rumunského poddruhu trasochvosta žltého (Motacilla flava ssp. "dombrowskii")

trasochvost žltý "dombrowskii"

Na poli pred Piatrou vidíme desiatky škorcov, no ani jeden nemá "ružový overal". Nič to, keďže už o pár minút dorazíme do Cariera Sitorman.  

Cariera Sitorman

Jeden z desiatok kameňolomov v Dobrudži. Navonok ničím zvláštny, no skrýva ornitologický poklad - hrubým odhadom dva a pol tisíca párov pastierov ružových (Pastor roseus). Prichádzame mierne skepticky pred súradnice zverejnené na rumunskom Birdingu, no keď zdvihneme k očiam ďalekohľady, vidíme ružové eldorádo. Stovky pastierov prilietajú s potravou do hniezd medzi skaliskami v presvetlenej južnej stene lomu. Rýchlo zaujímame každý svoj flek a už len cvakáme... Napätie v kolónii na krátku chvíľu stúpa pri prelete a zosadnutí myšiaka hrdzavého, no o pár sekúnd bezodný prísun hmyzu za neustáleho škrekotu pokračuje. Nikde v okolí sme nevideli jediného pastiera, o to krajšie je predstavenie, ktoré sa pred nami odohráva.

časť lomu, v ktorej sídli kolónia

ružoví fešáci - samci

príčina povyku - myšiak hrdzavý

no, priatelia, malá hádanka: aj keď sa zdajú byť veľmi výrazne sfarbené, skúste zrátať, koľko pastierov sa na obrázku nachádza

správna odpoveď je 28, no aj mne mohol nejaký ten kus uniknúť

keď sa zdvihnú, hneď je ľahšie ich zbadať

pár portrétov výrazných samčekov...

...i menej výrazných samičiek, no s rovnakou usilovnosťou vláčiacich hmyz pre mlaďasov

Vedeli by sme tu stráviť aj celý deň, no je čas pohnúť sa ďalej. Ešte pred odjazdom počujeme strnádku záhradnú, pravdepodobne odniekiaľ z dna lomu. Najbližšou dedinou je Gura Dobrogei, kde sme opäť videli hniezda vrabcov obojkových a na konci dediny odletel z dopravnej značky kuvik. V lese za Gurou sa zastavujeme pre možnosť pozorovania sýkorky smútočnej, no počujeme len slávika obyčajného (Luscinia megarhynchos).

Cheia

Cheile Dobrogei, resp. Cheia podľa najbližšieho sídla je nádherný a pomerne rozľahlý krasový kaňon, atraktívny z hľadiska faunistického i floristického. Prichádzame sem najmä z dôvodu výskytu ležiaka, keďže sa ho tu Jančimu pri minulých 2 expedíciách podarilo zaznamenať. Hneď od auta obdivujeme plešanky, spievajúce z vyvýšených častí krasových útvarov; ponad cestu prelieta krakľa. Ďalekohľady smerujeme k oblohe a nad západnou časťou lomu  vidíme plachtiaceho rufinusa. Posúvam ďalekohľad nad horizontom a zrazu vidím niečo väčšie a mám celkom presné tušenie, o čo ide. Pre istotu však upozorňujem chalanov a môj predpoklad sa ukazuje ako správny. Zo severu do kaňonu prilieta hadiar krátkoprstý (Circaetus gallicus) a stáča sa do západnej steny, kde sa stráca v poraste. Pohľad na tohto zaujímavého dravého vtáka ma vždy veľmi teší a oživujem 3 roky staré spomienky na tento druh zo Španielska. Pokračujeme peši popri severnej stene kaňonu; každý z nás "fasuje" spoločníka v podobe navoľno pustených pastierskych psov miestneho baču. 

severný svah kaňonu pri Chei, aj so štvornohými nasledovníkmi

birderi v Chei

Na zem dopadá veľký tieň. Dvíhame hlavy a fotoaparáty nám skoro padajú z rúk. Dvadsať metrov nad nami letí hadiar a smerom k nám. Horúčkovito cvakáme, nehľadiac na nastavenia fotoaparátu na plešanky, ktoré sme fotili pred pár minútami. Dokonca sa mi nezmestí do hľadáčika, no v tom momente mi nenapadá odzoomovať na menšie ohnisko. Až keď vykrúži do 30 - 40-metrovej výšky si ho vychutnávam naprataného v 550 mm ohnisku. Vôbec nereaguje na jašenie sa pod ním a pomaličky sa presúva za nás, do protisvetla. Predvádza sa asi 2 minúty, po ktorých sa znova stratí v západnom svahu. O tomto sa nám ani nesnívalo...

prvá fotka hadiara, ešte rozostrená a s odrezanými krídlami...

...ďalšie však vychádzajú oveľa lepšie

Po tomto strhujúcom zážitku si ani nedokážeme predstaviť, čo lepšie by nás ešte mohlo postretnúť. Škriabeme sa hore do svahu, keďže Janči ani v eufórii nezabúda na zber kešiek. Psíky nás verne nasledujú, čo nám ale práve nepomáha pri nerušenom hľadaní vtáctva. Pod krásnym košatým dubom v lesostepnej stráni lieta niekoľko mravcolevov, jedného nachádzame pomerne fotogenicky sedieť na úzkom konáriku a tak sa znova chopíme príležitosti a Jančiho makroobjektív koluje po "mašinkách". 

Chejský kaňon zhora

mravcolev

Vychádzame na otvorené škrapy, ktoré vyzerajú byť ako šité na veľkookého bahniakového fantóma, ktorého sme sem prišli hľadať. Utvárame rojnicu s asi 100-metrovými rozostupmi a ideme ho hľadať (ha-ha...). Pomerne očakávane sa výsledok nedostavil, no aspoň máme pekný výhľad na celú oblasť. Teší nás aspoň spievajúca ľabtuška poľná, trochu ďalej z lesostepi škovrániky stromové (Lullula arborea) a výrazne sfarbená veľká húsenica lišaja mliečnikového (Hyles euphorbiae).

škrapové pole nad Cheiou

ľabtuška poľná

lišaj mliečnikový, húsenica

Schádzame dolu a skúšame šťastie na južnom svahu, kde sa presúvame autom. Pri ceste na dopravnej značke sedí krakľa "akoby sa nechumelilo", zatiaľ najbližšie a najlepšie osvetlená počas celej expedície, čo náležito využívame.

krakľa belasá, Cheia

Ani južný svah neprináša ovocie v podobe ležiaka, preto fotíme výhľad a vraciame sa na pôvodné miesto ešte sa trošku "pohrať" so samcami plešaniek.

panoráma Cheile Doborgei z juhu

Pri aute sa rozdeľujeme na tímy ja + Lukáš, Jano ako samostatná jednotka vychádza preskúmať východnú časť kaňonu. My z Lukášom sa zatiaľ liepame na nižšie skaly a čakáme na skaliariky, ktoré sprvu nechcú veľmi spolupracovať, no o pár minút sa už predvádzajú v plnej paráde. Popritom sa nám darí dosledovať aj miesto v náprotivných skalách, do ktorého zalietavajú pustovky s potravou.

pôvabné samce plešaniek vo fotogenickom prostredí lišajníkmi obrastených skál

plešankovské skalky, v skalách v pozadí hniezdia pustovky

Po očku sledujeme Jana, ktorý vyzerá byť tiež pohrúžený do dokumentácie nejakého operenca a tak sa po zošuchnutí z "plešankovských skál" plížime k nemu. Fotografuje práve večne sa skrývajúcu strnádku záhradnú, no nakoniec sa nám daria aké-také použiteľné zábery. Začínam chápať, že ak aj na Slovensku ešte niekde pár kusov je, veľmi ľahko unikajú pozornosti...

trošku smelšia strnádka záhradná

Hneď za Cheiou sa z kopčeka pri ceste zdvíha myšiak hrdzavý a tak sa mi z miesta spolujazdca darí spraviť aspoň fotku čiastočne zboku.

myšiak hrdzavý

Vadu

Po výdatnom obede v námornícky ladenej reštaurácii v mestečku Mihail Kogălniceanu sa stáčame späť na Vadu, vedľajšiu dedinu od nášho ubytovania v Corbu. Za denného svetla to tu vyzerá oveľa prívetivejšie ako počas nášho nočného hľadania chriašťov. Zastavujeme hneď na okraji pri jazierkach, kde sa to len hemží zmesou bahniakov a zúbkozobcov. Aj tu sa tmolia kazarky pestré z mladými, kačice chripľavky, chrapačky a aj chrapky (Anas crecca), vidíme červené hlávky hrdzaviek potápavých; medzi bahniakmi dominuje klasický dvojzáprah šišila + šabliarka, no v plytkej vode pobehujú kalužiaky močiarne a na naše prekvapenie aj 4 - 5 kalužiakov štíhlych (Tringa stagnatilis), opäť jeden z druhov vzácne sa vyskytujúcich na migrácii aj u nás, na ktoré som (zatiaľ) nemal šťastie; rozoznávame aj niekoľko čajok malých (Hydrocoloeus minutus). Prelietajú 2 kulíky riečne, Janči spomína, že by tu mohli byť aj kulíky morské (Charadrius alexandrinus); jeho domnienka sa potvrdzuje na dne vyschnutého močiara, kde sa alexandrinusy krčia v kolónii prieložníkov.

Vadu 

3 kalužiaky štíhle medzi čajkami, digiscoping

O umelú vodnú plochu ďalej je zas v strede na ostrovčeku kolónia rybárov a na jej okraji dopĺňame mozaiku v Európe sa vyskytujúcich druhov čoríkov - bielokrídly (Chlidonias leucoptera; na fotke) a čierny (Chlidonias niger).

čoríky bielokrídle, v pozadí rybáre riečne a kalužiak červenonohý; digiscoping

Vo vhodnom ekotónovom biotope mokrade a bylinného porastu skúšame púšťať spev trsteniarika roľného (Acrocephalus agricola). Takmer okamžite prichádza z trstiny reakcia a dva "trsťoše" sa mihajú trstinou pred nami. O 20 metrov ďalej vidíme ešte bližšie ďalšieho, loviaceho potravu v burinách hneď vedľa cesty.

blízke stretnutie s trsteniarikmi roľnými

Po osviežení sa na pláži v skvelej vode Čierneho mora ešte postupujeme na sever, kam nás cesta pustí. Loviace krakle, dudky a sokoly myšiare a kobcovité; sediaci kolesár a hniezda vrabcov obojkových sú len výberom ornitocenózy, ktorá sa nám ukázala ešte pred zotmením. Otáčame sa pri ohradenej časti, vyznačujúcu oblasť Lacul Sinoe. Okamžite pri vystúpení z auta sa na nás vyhrnú hordy komárov, neľútostne sa zahryzávajúcich do každého voľného kúska pokožky. Rýchlo nás prestáva baviť byť barom pre tieto krvilačné beštie, doplnené o muškovité (Simuliidae). Pri návrate sa nám pred autom prebiehajú šakaly zlaté (Canis aureus) - konečne ich vidíme, no na fotenie je už príliš veľká tma. Zastavujeme pri mokradiach a počúvame monotónny nízkofrekvenčný tok bučiaka. Po chriašťoch, či aspoň chriašteľoch však ani stopy.

 

16. 6. 2018, Sobota

Posledný celý deň strávený v Rumunsku, aj to väčšmi cestovaním ako birdwatchingom. Posledný raz navštevujeme Vadu, kde počet stagnatilisov stúpol na 8 a k pozorovaným druhom zapisujeme kalužiačika malého (Actitis hypoleucos). V trstine počujeme kontaktné volanie fúzatiek trstinových a vzápätí aj vidíme kŕdlik mladých vtákov.

jazierka vo Vadu

kalužiaky štíhle, na prvej fotke so šišilami

mladý samec fúzatky trstinovej

Prechádzame okolo kolónie prieložníkov a vidíme dvoch chlapíkov, ktorí vzpriamene kráčajú v kolónii a pozerajú na zem. Najskôr nám napadá, že sú to zlodeji vajec, no naša domnienka je našťastie vyvrátená, keďže jeden z nich prichádza k nám a po anglicky nám vysvetľuje, že sú Belgičania a pri fotení ešte za tmy stratili kľúče od požičaného auta a teraz ich nevedia nájsť... Našťastie, keď sme sa po vyše hodine vracali tou istou trasou, už tam neboli. Medzitým sa však udialo ešte veľa ďalších vecí. Pri "prebehnutí" kolónie rybárov sme žiaden nový druh neobjavili, no bolo pomerne komické sledovať len tak ledabolo rozmiestnené vajcia na štrkovom podloží a okolo nich chodiace rybáre. A predsa si každý svoje pozná...

kolónia rybárov

Strakoša sme zbadali približne v rovnakých miestach ako večer, akurát teraz sedel v hustejšej drevine; na vedľajšej hlošine na nás z hniezda vykúkali 3 mladé sokoly myšiare.

strakoš kolesár

mladé sokolíky

Skúšame ešte fotiť vrabce pri prírodných hniezdach, no akosi sa im nechce spolupracovať, takže volíme taktický ústup. No vynahradil nám to jeden zo šakalov, ktorý nám za bieleho svetla prebehol cez cestu a stratil sa v mori kvitnúcich kvetov na lúke po pravej strane auta, no toto pozorovanie sme si aj tak užili.

v tejto hlošine hniezdili vrabce obojkové

maskovaný šakal zlatý

Na pláži sa ešte pokúšame nájsť rybára sivého, no nedarí sa nám; aj keď nad morom vo veľkej diaľke vidíme nejaké rybáre poletovať, na takú vzdialenosť sa s istotou určiť nedajú.

pláž Vadu

pred odchodom si vychutnávame pohľady na mokraďné biotopy s fotogenickou továrňou v pozadí a na betónových pylónoch fotografujeme malé skaliariky

V Corbu balíme posledné veci a vyrážame smer Bukurešť. K diaľniciam dodám len toľko, že asi len v Rumunsku môžete vidieť na výjazde na diaľnicu náves upozorňujúci na zákaz jazdy na konskom povoze na diaľnici... Krajina sa začína meniť a objavujú sa prvé kopce, čo ale nebráni tomu, aby sa aj okolo diaľnice pásli ovce a poletovali krakle.

zaujímavý trojitý most Podul Anghel Saligny - diaľničný, starý a nový železničný; mesto Cernavodă

Cesta ubieha rýchlo a za 2 hodinky sme na okraji Bukurešti, vyše dvojmiliónovej metropole Rumunska. V týchto oblastiach badáme výrazný nárast disperzie "sociálnych pracovníčok"; darmo, hlavné mesto je hlavné mesto... Po menších kolónach sa z Bukurešti vymotávame a napriek pomerne vysokej premávke na diaľnici na Ploješť je premávka plynulá. Obedujeme v motoreste na okraji Campiny, kde mali doteraz najlepšie papanași (čítaj papanaš) - tradičný rumunský dezert zo šiškového cesta, poliaty smotanou a čučoriedkami.

Počasie sa nám začína po prvý raz počas našej expedície obracať chrbtom a kvapky klopkajú na karosériu Alhambry. Naším cieľom je Buşteni, podhorské mestečko, z ktorého vedie lanovka na hrebeň pohoria Bucegi, ktoré je súčasťou Južných Karpát a kde hniezdi "malý batman" - uškárik vrchovský. Práve táto populácia je známa tým, že sa drží blízko hornej stanice lanovky a turistických chodníkov; šípime analógiu s čavkami v Alpách. No hneď ako prichádzame k dolnej stanici lanovky vidíme, že niečo nehrá. Pribiehajú k nám miestni so zalaminovanými papiermi s cenovkami v rukách a oznamujú nám, že lanovku budú ešte vyše mesiaca rekonštruovať a hore sa tak máme možnosť dostať len na džípe, ktorý zhodou okolností každý z nich za mastný poplatok prenajíma... Ideme sa radšej presvedčiť na vlastné oči, no naozaj je na vchode do stanice lanovky vycapený papier v rumunčine s nápisom, z ktorého rozumieme "Iulie 2018" a okrem toho vidíme pristavenú kabínu lanovky v otvorenej dolnej časti a je nám jasné, že ujkovia z parkoviska nás nechcú ogabať, ale len šikovne využívajú situáciu. Najviac nás na celej tejto komédii rozčúlil fakt, že na webovej stránke lanovky sme nenašli žiadne upozornenie o prebiehajúcej rekonštrukcii a normálne bolo napísané, že od 15. júna štartuje sezóna.

pohorie Bucegi a nefunkčná lanovka v Buşteni

Znechutení sa rozhodujeme uškáriky z programu vypustiť a pomotať sa aspoň v lesoch okolo Buşteni. Naše rozhodnutie sa ukazuje ako rozumné, keďže ihličnatý les nám prináša nový druh v podobe králika ohnivohlavého (Regulus ignicapilla) a počujeme aj čížika a drozda plavého. Obdivujeme zachovalý stav lesa prakticky ešte v intraviláne.

úžasný ihličnan, ktorý prežil aj rozštvrtenie (možno bleskom) a vyhnal 4 nové kmene

pekný výhľad na Bucegi

Rumuni zaviedli veľmi prísne normy na obchod z drevom a je vidieť, že sa to vypláca. Celá oblasť patrí do Parcul Natural Bucegi, tešíme sa informačným tabuliam o chránenom území okrem rumunčiny aj v angličtine vedľa turistického chodníka. Rozhodujeme sa vydať sa po chodníku a skúsiť naďabiť na ďalšie druhy vtáctva preferujúce zmiešané až koniferné lesy. Tie na seba nenechajú dlho čakať a popri speve sýkorky čiernohlavej (Poecile montanus) počujeme a aj vidíme oba druhy králičkov a vylietanú rodinku vrchárky modrej. Po strome sa zas šplhá kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris) a na 9. deň cesty sa konečne ozýva brhlík (Sitta europaea).

králik ohnivohlavý

Lukáš s Jančim fotia vrchárky

Dojem nám kazí len veľmi nahlas púšťaná hudba z intravilánu, ktorú sme počuli aj pol kilometra vysoko na chodníku v lese. Nuž, nie všetko tu môže byť dokonalé. Pri zostupe sa nám podarí naďabiť na pekné porasty orchidey, ide najpravdepodobnejšie o nejaký druh vstavačov (Orchis sp.); za dodatočné určenie budem veľmi vďačný.

orchidea (vstavač)

Mierne sklamaní, no zato namiesto s jedným so štyrmi novými druhmi do zoznamu pozorovaných vtákov sadáme do auta a vydávame sa k bájnemu hradu Vlada III. Ţepeşa, Bran. Sme totiž v Sedmohradsku, resp. z latinčiny v Transylvánii, teda kraju za lesmi. Táto bájami o upíroch opradená oblasť vďačí za svoju povesť práve Vladovi Narážačovi a následne nabaleniu príbehu o Drakulovi v rovnomennom román írskeho spisovateľa Brama Stokera. Ide naozaj o kraj hôr a nepreniknuteľných lesov, aká to len paralela s "Hornou zemou, t. j. Felvidékom"; niet divu, že práve Oravský hrad bol zvolený ako lokácia pre natáčanie prvého filmu o upírskom grófovi. Apropo, Dracula v rumunčine znamená "Čert, Diabol" a nie draco (drak); kedže jeho otec, Vlad II., dostal prídomok Dracul; no bol aj členom rytierskeho Dračieho rádu, aby to bolo ešte zamotanejšie. Akási podivná mystika a nezlomná sila prírody sála z týchto miest dodnes, čo dodáva regiónu neodolateľnú atraktivitu najmä pre turistov zo západnej Európy, ktorí sa prichádzajú pozrieť na tento v ich ponímaní "divoký, exotický kraj". Pre nás to však až taký kultúrny šok nie je a neprekvapuje nás ani trhovisko pod hradom, čo je, ako som už spomínal na začiatku tohto trip reportu príznačné pre akékoľvek turisticky vyhľadávané miesta. Do vnútra sme sa už nehotovali, keďže hrad sa už pre návštevníkov zatváral, no poobzerali sme si ho aspoň pekne zvonku. Z vtákov registrujeme domové vrabčiaky, drozdy čvíkoty v parku a nad hradom krúžiaceho myšiaka.

hrad Bran v zajatí predajcov suvenírov...

...odtiaľto je to už lepšie

Celkovo má mestečko nesúce meno podľa hradu pekný historický charakter, no podobne ako u nás ho veľmi narúša vizuálny smog v podobe veľkých reklamných pútačov a, žiaľ, aj ošarpaných budov.

pekná architektúra v Brane, no s poškrvnou reklamy

Prechádzame mestom Rašnov, ktoré, podobne ako krajské mesto Brašov má na kopci nad mestom nápis nesúci názov na štýl Hollywoodu. Kľučkujeme Brašovom až do aglomerácie Sânpetru, kde máme zarezervovanú poslednú noc v penzióne Queen Mary. Na večeru ideme do Brašova na veľmi chutné rebierka a papanaš v reštaurácii zariadenej v rímskom štýle, Four Roses. Večer v penzióne ešte krátko pred polnocou počujeme kuvika.

17. 6. 2018, Nedeľa

 Vyrážame domov. Kilometre ubiehajú a nám v hlavách beží celý film toho, čo sme za ostatných 10 dní zažili. Na obed zastavujeme v meste Arad, kde nás zastihla riadna prietrž mračien.

búrka pred Aradom

historické centrum Aradu

Na rumunsko-maďarských hraniciach chvíľu čakáme, no zdržanie nie je nijako výrazné. Na rozľahlých poliach južného Maďarska vidíme loviť kane močiarne a myšiaky hôrne, ponad diaľnicu prelietajú straky a na odpočívadle počujeme strnádku obyčajnú. Skrumáž pred Budapešťou sa nekoná a po približne deviatich hodinách sme doma, na Slovensku. Ako prvý som "vysadený" pri dome ja; lúčime sa a navzájom si sľubujeme, že takéto niečo si raz určite budeme musieť zopakovať...

Záver

Čo dodať. Vyše 3 600 kilometrov na kolesách, 12 poludníkov smerom na východ a časový posun o 1 hodinu dopredu na východoeurópsky čas. Rumunsko je krásne, často však nepochopené a nespravodlivo bilagované ako špinavé, necivilizované a nebezpečné miesto. Za celý čas strávený na našej ceste sme okrem zavretej lanovky nemali jedinú zlú skúsenosť s rumunskými službami a bezpečnosťou. Kvalita zvoleného ubytovania zodpovedala normálnym štandardom, hygiena bola taktiež na dobrej úrovni a to za cenu okolo 10€/osoba na noc. Stravovanie je možné riešiť či už v reštauračných zariadeniach, ale aj v obchodoch (Carrefour, Kaufland, Lidl, Penny) v priemere za ceny na úrovni 80 - 90 % našich. Ľudia boli prívetiví, ostatne, ako všade pokiaľ sa aj vy k nim správate rovnako.

Moldavsko sme brali sme ho ako spestrenie a "exotiku", to, čo sme od neho čakali splnilo; ako som spomínal vyššie v texte, približne zodpovedá zažitým predstavám Slováka o Rumunsku.

Najväčším lákadlom z ornitologického hľadiska je rozhodne Dunajská delta (kde si ale poriadne priplatíte za sprevádzanie), no môžem vrelo odporučiť aj ostatné lokality uvedené v tomto článku (Măcin, Cheia, Vadu). "Na svoje" sme si prišli ako po stránke birderskej aj fotografickej, čo ostatne dokladuje materiál použitý v tomto trip reporte. Janči celú organizáciu zájazdu zvládol perfektne a taktiež ho môžem len odporučiť ako sprievodcu či už na akciách na Slovensku ale aj v zahraničí.

Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas na prečítanie tohto článku; pevne verím, že takto strávený čas bol pre vás príjemným obohatením voľných chvíľ a možno zároveň inšpiráciou na to, aby ste sa na podobný výlet vydali aj vy a následne nás potešili fotografiami a popisom z neho. :)

Užitočné odkazy

watching.sk - cestovná kancelária zameraná na pozorovanie prírody, prostredníctvom ktorej bol náš zájazd organizovaný; okrem výletov do zahraničia organizuje aj mnohé exkurzie a kurzy

https://rombird.ro/ - rumunská verzia Birdingu (aj v angličtine), obsahujúca podrobné informácie a súradnice o najaktuálnejšie zaznamenaných druhoch; určite odporúčam stránku prehliadať aj priamo počas vášho pohybu v Rumunsku

FatBirder - tradične dobrá stránka zbierajúca informácie o birdwatchingu po celom svete, kde samozrejme nesmie chýbať ani Rumunsko; zhŕňa trip reporty aj odkazy na sprievodcov

maps.google.com - odkaz na našu mapu, kde je vyznačená veľká väčšina lokalít a ubytovaní; určite je vhodné prezrieť si satelitné snímky v okolí vašej plánovanej trasy a zhodnotiť, či by charakter biotopu mohol zodpovedať výskytu cieľových druhov

booking.com, airbnb.com - dobré stránky na rezerváciu ubytovania nielen v Rumunsku

Zaznamenané druhy

Na úvod musím povedať, že som nečakal, že sa nám nakoniec podarí pozorovať 178 druhov vtákov, z toho pre mňa 18 nových. V prvý deň sme si všetci traja zapísali naše tipy, koľko druhov zaznamenáme: Lukáš tipoval 155, Janči 166 a ja (mal som pocit, že až príliš optimisticky) 172 druhov.

Ako sa ukázalo, aj môj tip bol nakoniec podhodnotený. K tomuto číslu prispela rôznorodosť navštívených lokalít (horské prostredie, agrocenózy, vodné biotopy, xerotermné lokality) a príprava bodov na vhodné lokality pre cieľové druhy (skaliar, jastrab krátkoprstý, hadiar, pastiere...).

Napriek tomu nám niektoré vtáky, s ktorými sa viac-menej dalo rátať a unikli - sýkorka smútočná, ležiak úhorový, chriašť najmenší, rybár sivý; z aj u nás pozorovateľných jarabica, kaňa popolavá, orol kráľovský (počas tranzitu cez HU), chriašte, drop (S. polia), viac druhov bahniakov, nočné druhy (sovy, lelek). K absencii niektorých druhov, najmä spevavcov zaiste prispel aj pokročilejší dátum a s tým súvisiaca nižšia hlasová aktivita. Ideálny čas by pravdepodobne bola posledná dekáda mája, kedy sú už späť migranty a zároveň ešte prebieha hľadanie partnerov.

Celkovo však môžeme zhodnotiť celú akciu z ornitologického hľadiska rozhodne za úspešnú keďže sa nám podarilo zaznamenať druhy, s ktorými sme naopak nerátali - napr. strnádka čiernohlavá, kazarka hrdzavá, čajka tenkozobá, rybár malý či dážďovníky skalné; podarilo sa nám viac ako dobre nafotiť zaujímavých zástupcov triedy Aves (skaliariky plavé a plešanky, kuviky, pelikány, čapličky, prieložníky, pastiere...). Bolo potešujúce vidieť stav, na akom sa životné prostredie v Rumunsku drží; je len dobre, že aspoň niekde v Európe tomu tak stále je...

Ako úplný záver prikladám kompletný Zoznam pozorovaných druhov vtákov. 

{jcomments on}