9. 6. 2018, Sobota
Po prebudení sa ideme pozrieť na miestnu atrakciu - železnicu s premávajúcimi parnými lokomotívami. Ešte predtým, ako sa nám ukáže "železný kôň" nás prekvapí kreativita miestnych železničiarov, využívajúcich vskutku bizarné koľajové vozidlá:
kreativite sa na miestnej železnici medze nekladú...
Čakanie na parnú lokomotívu nám spríjemňuje pozorovanie okolitej prírody; nad našimi hlavami zakráka krkavec čierny (Corvus corax), zakrúži myšiak a z kostolnej veže o dušu vyspevuje žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus). V riečke si zas rumunská "babuška" podľa svojich zvyklostí perie bielizeň, okolo nás prechádza konský povoz, hore vo svahu sa pasie stračena, vo dvoroch sa opäť suší seno a v mysliach nám celé toto prostredie vytvára dojem návratu v čase o niekoľko desaťročí. Rozjímanie presekne pískanie vlaku, spojené s vŕzganím koľajníc a vláčik sa pomaly vynára spoza kopca. Následne pri riečke Janči rozozná hlas penice slávikovitej (Sylvia borin), ktorú sa nám na okamih podarí aj zahliadnuť.
perúca starenka
"železný kôň"
Vraciame sa na ubytovanie, kde nás čakajú rýchle raňajky a o niekoľko minút sa už opäť naloďujeme do auta. Našim najbližším cieľom je horské sedlo Prislop, deliace serpentínami 2 rumunské chránené oblasti, a síce Parcul Natural Munţii Maramureşului a Parcul Naţional Munţii Rodnei.
brána ku kláštoru (obsypaného hniezdami belorítok) na sedle Prislop
Odparkovávame auto a vydávame sa na túru do PN Munţii Rodnei, pozbierať horské druhy. Hneď za kláštorom počujeme a následne aj vidíme ľabtušky lúčne (Anthus pratensis) a aj prvé skaliariky sivé (Oenanthe oenanthe). Cesta začína stúpať do pomerne zachovalého ihličnatého lesa a zo strán sa ozývajú kolibkáriky čipčavé (Phylloscopus collybita), králiky zlatohlavé (Regulus regulus), sekundujú im sýkorky veľké (Parus major), belasé (Cyanistes caeruleus), hôrne (Poecile palustris) i uhliarky (Periparus ater). Na odumretom smreku registrujeme ďatľa veľkého a ozýva sa hlas sojky (Garrulus glandarius).
pohľad od sedla Prislop
Pred nami sa postupne otvárajú hole, udržiavané pasením početných čried dobytka. nad lesom po ľavej strane spieva ľabtuška hôrna (Anthus trivialis) a zo svahu na pravej strane vylietava a kontruje jej ľabtuška vrchovská (A. spinoletta). Pre nás z "dolniakov" potešujúci pohľad.
ľabtuška vrchovská
PN Munţii Rodnei, vrch Vârful Gărgălău (2158 m)
Pomaly sa dostávame na hornú hranicu lesa, aj tu vidíme pár skaliarikov. Dostávame sa na úpätie Vârful Gărgălău, ktorý po pravej strane obchádzame a vidíme roklinu, v ktorej by mal byť vodopád. Strmosť cesty, ktorá do rokliny vedie a pokročilý čas nás však presviedča, že lepšie bude po krátkej pauze zvoliť návrat k autu. Počas pauzy pozorujeme ornitocenózu a zaznamenávame vylietanú rodinku kolohrivcov (Trudus troquatus) a dokrmujúce vrchárky modré (Prunella modularis).
vrchárka modrá s potravou v zobáku
Celkovo pohoria Maramureșu nápadne pripomínajú slovenské pohoria, najbližšie majú k Nízkym Tatrám a severovýchodnejšie oblasti historického regiónu Bukovina sú zas veľmi podobné Orave. Cestou hore i dolu sa nám "pošťastilo" zažiť realitu národných parkov, ktorá je aj oproti našim trošku pritiahnutá za vlasy - po turistickej ceste sa štverajú autá (ani zďaleka nie všetky s pohonom 4x4) a parkujú priamo pod vrchmi pri jazierku Lacul Stiol, vidíme nejeden obal od keksíkov; na druhej strane, absentovali jazvy v podobe holorubov...
skľučujúca realita rumunských národných parkov
Ešte počas zostupu dole nás poteší krivonos smerkový (Loxia curvirostra) a pri kláštore opäť vidíme ľabtušky lúčne. O niekoľko minút už schádzame serpentínami dolu a pri potoku vedľa cesty sa mihne trasochvost horský (Motacilla cinerea). Pred nami sa už krajina vymanila zo zovretia hôr a prechádza do pahorkatín. Dostávame sa do kraja Suceava, ktorý, ako už vyššie spomínam je "rumunskou Oravou" - charakterom prostredia aj ľudovými tradíciami. Kdesi na polceste k ďalšej pamiatke sa zastavujeme na vyhliadke a vychutnávame si rozhľad. Až po chvíli si všimneme zaparkované auto so slovenskou značkou a zisťujeme, že posádka pozná Jančiho ešte z čias vysokoškolského štúdia. Naozaj nečakané, no príjemné stretnutie s krajanmi. Z rozhľadne začujeme penicu jarabú (Sylvia nisoria), ktorá tu má naozaj ideálne podmienky a ešte počas pozorovania biotopov z auta sme uvažovali, že by tu mala byť.
rozhľadňa v zvlnenom kraji Suceava
Prepracúvame sa až do komúny Vatra Moldoviţei, vystavanej okolo UNESCO kláštora - Mănăstirea Moldoviţa. Kláštor s centrálnym kostolom vyzerá naozaj pekne, zaujmú nás najmä maľby vo vnútri i na vonkajších stenách. Za zmienku stojí fakt, že kláštor je stále funkčný, vstupné 5 lei od nás vyberala mníška v habite a aj počas našej návštevy prebiehali večerné bohoslužby; vstup je povolený len so zahalením nôh (v lete požičiavajú pri vchode dlhý plášť na zakrytie kraťasov). Vo veži kostola zas našli útočisko dážďovníky.
Mănăstirea Moldoviţa
detail vonkajších fresiek, žiaľ, zohyzdený odkazmi a čmáranicami nezodpovedných návštevníkov
ďalší z kontrastov, ktoré sme mali možnosť zaznamenať - kostol a "chalúpka Deduška Večerníčka"
Pokračujeme návštevou veľmi podobného kláštora Mănăstirea Voroneț, prezývaného "Sixtínskou kaplnkou Východu". Výzdoba interiéru kostola bola naozaj pôsobivá; nanešťastie vám ju nemôžem reprodukovať, keďže vnútri prísne strážili zákaz fotografovania.
kostol Voronețského kláštora
ďalší kúsok mozaiky rumunských kontrastov - ubytovanie členov rádu vedľa historického kostola v kláštore
Okolo kláštora sa opäť stretávame s jarmočnými šiatrami, no sortiment je väčšinou oveľa vhodnejší vzhľadom na tradície. Opäť žasneme nad podobnosťou krojov a výšiviek s našimi tradičnými odevmi, obdivujeme valašky a ovčie rúna. Znova sa tak trochu doma a Rumunsko je nám čoraz srdcu bližšie... Ubytovávame sa vo vedľajšom mestečku Gura Humoruloi.
