14. 6. 2018, Štvrtok
Tento mimoriadne plodný deň sme začali na Letejskom jazere, kde sme si zamaskovaní od svitania ležali v dostatočnej vzdialenosti od prieložníkov, no aj tak sa nám podarili nádherné zábery týchto nevšedných operencov, ktorí si na nás ako na ležiace nerovnosti v teréne pomerne dobre zvykli. Až teraz sme mali možnosť vidieť reálnu veľkosť kolónie a sadajúce jedince na hniezda všade pred nami. Len pár metrov od nás sa prechádzajú aj šabliarky. Toto všetko dotvára nádherné ranné slnko.
prieložník stepný
šabliarka modronohá
Čas strávený pri prieložníkoch sme sa snažili minimalizovať a tak ich po pár minútach opúšťame, smerujúc k rozsiahlemu mokraďnému kompexu, susediacemu s periodickým jazerom. Natrafili sme tu na pár chochlačiek bielookých, lyžičiare, hniezdiace rybáre riečne a z nových druhov pribudla kačica chrapačka (Spatula querquedula).
mokrade pri Letei
chochlačky bielooké, pár
Lúčime sa pri raňajkách s našimi sprievodcami a ich rodinami v Cardone a Andrej nás berie na poslednú plavbu do mestečka Murighiol na južnom okraji Delty, odkiaľ už plánujeme pokračovať ďalej. Pri plavbe Cardonským kanálom naposledy sledujeme volavky purpurové, prekvapivo dobre zamaskované až do poslednej chvíle pred vyletením z okraja trstiny. Andrej nás opäť berie nakuknúť do Golful Musura, kde vidíme našu druhú čajku orliu (na základe neskoršieho porovnania škvŕn na letkách s exemplárom od Letei išlo o dva rôzne jedince).
čajka orlia v Musurskom zálive
V Suline musíme ešte "dotankovať" nášho motorového tátoša, a to priamo z lode do lode; zaujmú nás pneumatiky, ktoré používajú na zabránenie prílišným nárazom lodí o ukotvenú čerpaciu stanicu. No zaujímavé pre nás sú predovšetkým nápisy na gumách: "Made in Slovakia - Púchov". Aj takto ďaleko od rodnej hrudy sme vlastne stále tak trochu doma...
slovenské pneumatiky na čerpačke v Suline
Za Sulinou máme na úseku asi 3 kilometrov šťastie na 4 pelikány kučeravé, ktoré nám dovolili priblížiť sa natoľko, že sa nám takmer nezmestili do hľadáčikov.
nebojácne "kučeriaky"
jedna z v Delte všadeprítomných beluší malých
Smerom na Murighiol sa odpájame zo Sulinského ramena a znova sa vnárame medzi ramená; v tejto časti delty sú výrazným prvkom malé ostrovy voľnej hladiny v mori trstinových porastov.
jedno z jazierok, ukrytých v trstinách
Vo vode si všímame vrše plné rýb, ktoré tu nastražili miestni obyvatelia, pre ktorých tvoria hlavný zdroj obživy práve pokrmy z rýb. Onedlho aj vidíme rybárov priamo pri vyťahovaní vrší.
rybári pri práci
Ešte pred Murighiolom plávame obrovským jazerom Lacul Isac, na ktorom sú desiatky pelikánov, veľkých čajok a kormoránov. Lukáš si všíma jednu z mála čapličiek, ktoré sa nám podarilo vidieť mimo porastov trstín a tak sa pokúšame na minimálny výkon k nej priblížiť. Darí sa nám to dokonale a čaplička sa nerušene prechádza po listoch lekníc zatiaľ čo ju dokumentujeme.
čaplička na lekniciach
V Murighiole s Lukášom obedujeme a Janči sa zatiaľ stopom snaží dostať do 40 kilometrov vzdialenej Tulce, kde máme odparkované auto. Pomerne rýchlo sa vracia, taktiež do seba hodí nejaké to sústo a pokračuje sa ďalej. Hneď za Murighiolom zastavujeme pri archeologických vykopávkach, ktoré sú zároveň známym sysľoviskom. Syslíkom sa však nechce pri vyše 30 stupňoch a pražiacom slnku veľmi predvádzať a tak po štvrťhodine usudzujeme, že radšej skúsime šťastie na iných miestach.
vykúkajúci syseľ pasienkový
Na druhej strane Murighiolu sa nachádza chránená oblasť v okolí jazera Lacul Sărăturii. Jazero je významné pre svoju kolóniu čajkovitých vtákov. Pomimo čajky smejivej a bielohlavej sme si pripísali k novo pozorovaným druhom čajky čiernohlavé (Ichthyaetus melanocephalus) a medzi subtílnejšími príbuznými vynikali 3 čajky orlie. V kolóniách na ostrovčekoch uprostred jazera spolu s čajkami zahniezdili aj rybáre riečne a blízkosť čajok smejivých využívali potápky čiernokrké (Podiceps nigricollis). Pri brehoch zas pobehuje známa dvojica druhov - šišily a šabliarky. Vo východnej časti cestou rozdeleného jazera sa vyskytovalo pomerne veľa zúbkozobcov, z nových druhov kačica chripľavka (Anas strepera).
kolónia čajkovitých na Lacul Sărăturii, na spodnej fotografii je možné vidieť 3 čajky orlie
Druhou dedinou za jazerom je Colina, ktorá je východiskovým bodom ku kameňolomu Cariera de dolomită Mahmudia, kde by mali hniezdiť pastiere ružové. Lokalita okolo lomu vyzerá dobre aj na ležiaka úhorového, no nedarí sa nám nájsť ani jeden z vytypovaných druhov. Pri návrate do dediny však vidíme čosi zvláštne zaletieť do stromoradia pri ohrade s dobytkom. Priblížime sa a z koruny stromu na nás pozerá nádherný kuvik. Po chvíľke zlieta na jeden z betónových kolov na ohrade a tak ho máme takmer na dosah ruky. Fascinujúca sovička.
"nevidíš ma...
...teraz už hej...
...troška sa pozvŕtam...
...pootáčam hlávku a vymením konár...
...a ukážem sa v plnej kráse!"
Po takmer až neuveriteľnom stretnutí s kuvikom ešte za plného denného svetla prichádzame k zrúcanine hradu Cetatea Enisala, pod ktorou sa nachádza kolónia včelárikov a vidíme aj pár krakle belasej. Nad hlavami nám zakrúži dravec - orol malý s potravou v pazúroch.
orol malý
"pestrofarebná ruža medzi tŕňmi" - včelárik a škorce
Cetatea Enisala
strakoš kolesár na vedení hneď za Cetatea Enisala
Jedným z nemnohých súvislých lesných porastov Dobrudže je Babadagský les, čiže Rezervaţia Naturală Pădurea Babadag. Je známy výskytom sýkorky smútočnej (Poecile lugubris) či jastraba krátkoprstého, no nemali sme to šťastie ich tu nájsť. Potešil však pohľad na rôznorodý les s dominantným zastúpením dubov a jaseňov a roztrúsené maringotky s úľmi miestnych včelárov. Akusticky zaznamenávame drozda plavého, muchára sivého a muchárika bielokrkého; vizuálne na okraji lesa hrdličku poľnú a dudka.
minaret v Babadagu, meste s významnou moslimskou menšinou
Babadagský les
kuvik v obci Baia, opäť ho našiel Lukáš
Po ceste sa zastavujeme v Sinoe, kde je na stĺpe veľmi pekne situované hniezdo bociana bieleho aj s podnájomníkmi vo forme vrabcov obojkových. V takomto dobrom svetle sme južanské vrabčiaky ešte nemali a tak sa tešíme z dobrých záberov.
bociano-vrabčí panelák
samce vrabca obojkového
Po pár metroch zastavujeme znova, dnes je prosto deň kuvikov - dva sedia v jednom dvore na budovách a vyhrievajú sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Nakoniec so sadajúcou tmou si exemplár od cesty prisadol na vzdialenejšiu budovu k svetlejšiemu náprotivku, odkiaľ následne svorne vykúkali spoza komína.
bližší kuvik pri ceste v Sinoe
oba jedince na jednej streche
Za tmy prichádzame do Corbu, kde sme zložili batožinu v Camere de închiriat Ionut, išli sme sa najesť do miestneho "Pizza Baru", kde sme sa 2 hodiny po objednaní dočkali pizze. Po 22:30 ešte skúšame púšťať hlas chriašťa najmenšieho (Zapornia pusilla) na známej lokalite mokradí pri Vadu, no bezvýsledne; pribudlo nám aspoň "pět peněz" prepelice poľnej (Coturnix coturnix).
