12. 6. 2018, Utorok
Po prebudení a rýchlom nákupe v miestnom obchode sme už nažhavení na Deltu, no pre nedorozumenie v e-mailovej komunikácii s naším miestnym sprievodcom pre nás môže prísť až poobede. Rozhodujeme sa preto tento čas využiť produktívne a preskúmať sústavu jazier a mokradí západne od Tulce. Zastavujeme pri jazere Somova a obdivujeme vzdialené kŕdle pelikánov ružových a labutí veľkých na jeho hladine.
Druhou vytipovanou zastávkou je mokraď; ako inak, pri kláštore (Mănăstirea Saon). Návšteva tejto lokality sa ukázala byť jedným z najlepších spontánnych ťahov počas našej cesty. Ako prvé nás vítajú vrabce obojkové v "bytovke" - hniezdach postavených pod bocianím, sprevádzané ohlášajúcimi sa čoríkmi bahennými nad hladinou mokrade. No len čo sa pozrieme na vzdialenejší breh močiara, naskytá sa nám úžasný pohľad - na ploche 20 metrov štvorcových stoja ibisovce hnedé (Plegadis falcinellus), lyžičiare biele (Platalea leucorodia), kazarka hrdzavá (Tadorna ferruginea) a najväčším ternom je čajka tenkozobá (Chroicocephalus genei). Takáto "squadra" sa vedľa seba môže zozbierať naozaj len v Delte...
loviaci čorík bahenný
unikátna zostava - zľava ibisovec hnedý, lyžičiar biely, kazarka hrdzavá, čajka tenkozobá
ibisovec s čajkou tenkozobou
volajúca kazarka hrdzavá
celkový pohľad na mokraď
Nad hladinou sa mihol rybárik riečny (Alcedo atthis) - konečne druh, ktorý si pomerne bežne môžeme pozrieť aj u nás... Stojím pred touto nevábnou a odpadkov plnou vodou a neveriacky si snažím v hlave upratať, že som práve videl vedľa seba 4 vtáky, ktoré mám (až na lyžičiara) len teoretickú šancu vidieť na Slovensku a nieto ešte POHROMADE. Ako naznačuje červená farba písma, kazarka a čajka boli pre mňa novými druhmi.
Užasnutí sa presúvame ešte na tretiu lokalitu len kúsok od magického močiara, kde zaznamenávame čapličku, kúdeľníčku lužnú (Remiz pendulinus) a pomerne nebojácnu krakľu na ruine.
krakľa v "prirodzenom" prostredí
Delta
Vraciame sa do Tulce a v prístave nás už čaká plavidlo so sprievodcom Andrejom. Krátke zvítanie a už brázdime vody Sulinského kanálu. Okolo nás je na vode prekvapivo čulo aj ďaleko za mestom - predháňajúce sa motorové člny aj pomerne veľké výletné lode. Pocit chaosu na vode sa bije s naturálnosťou a pokojom okolitej prírody.
vyrážame...
Po vyše hodine cesty konečne odbáčame vľavo do jedného z ramien. Okamžite sa nám otvára iný svet - každých pár metrov odlieta z brehu beluša malá (Egretta garzetta), u nás pomerne vzácny druh. Nepreniknuteľný baldachýn stromov nás obklopuje z oboch strán, odvšadiaľ vidíme tisícky odtieňov zelenej a miestami charakter vegetácie pripomína dažďový prales.
odbáčame do menšieho ramena - širšieho ako Morava...
štyridsaťmetrové stromy akoby pohltené lianami
Pribúdajú chavkoše nočné (Nycticorax nycticorax), zakrátko pozorujeme prvé čapličky, no odfotiť ich si vyžaduje priam nadľudský výkon, keďže veľká väčšina volí "taktický ústup" ešte predtým ako sa dostaneme na fotiteľnú vzdialenosť. Niekoľko odvážnejších jedincov však vydrží dostatočne dlho natoľko, aby sme ich mohli zvečniť:
čapličkovský výber
Ukazujú sa aj kŕdle pelikánov ružových, ktoré máme možnosť pozorovať zo všetkých uhlov či už letiace alebo plávajúce medzi vodnou vegetáciou. Prekvapuje nás adultný orliak morský (Haliaeetus albicilla), na ktorého nám nad hlavou nalietavajú vrany popolavé.
početné pelikány ružové
Idyla je však opäť narušená konvojom iných turistov s revúcimi motormi na svojich člnoch. Je to naozaj vypuklý problém, ktorý môže rezultovať až do bodu, že sa nezanedbateľná časť vtáčích populácií bude koncentrovať v tých častiach Delty, do ktorých je prístup zakázaný a nebude tak možné obdivovať to, čo sa nám odohráva pred očami... Na druhej strane, peniaze z turizmu majú majoritný podiel na rozvoji miestnej ekonomiky a Delta je hlavným lákadlom, ktorým sa môže Rumunsko pýšiť.
Na otvorenejšej hladine pokrytej leknami, leknicami a inými makrofytmi máme možnosť pozorovať dva druhy potápok rodu Podiceps - chochlatú (P. cristatus) a vzácnejšiu červenokrkú (P. grisegena). Vedľa nich na konároch trčiacich z vody posedávajú čajky smejivé a rybáre riečne. Na hladine pred nami prebieha párenie kačíc divých. Pomerne často sa mihne aj volavka purpurová (Ardea purpurea), no tá je, zdá sa, ešte viac plachá ako čapličky.
dve červenokrčky a potápka chochlatá s odrastenými mláďatami
letiacia purpurka
Zrazu pred nami pozorujeme veľkú bielu masu - opäť pelikán, no pomerne nebojácny. Stišujeme motor a nečujne sa približujeme. V zápätí ale zbadáme aj čapličku na skvelom mieste ani nie 4 metre od nás na brehu a dilema je na svete. Kýveme sa na malej loďke zo strany na stranu a striedavo fotíme raz jedného, raz druhého vtáka. Pelikán sa však rozhoduje, že toho má dosť a z asi 10-metrovej vzdialenosti sa zdvíha a odlieta. Fantázia...
pelikán kúsok od nás...
...čaplička ešte bližšie...
...pelikán stráca s nami nervy
jedinec o niekoľko desiatok metrov ďalej po prúde
Pelikánov však nikdy nie je dosť, aj keď je ich tu ako hadov. Apropo, hady. Na vode sa čas od času mihne či už užovka obojková (Natrix natrix) i fŕkaná (N. tessellata). Vráťme sa ale k našim opereným priateľom. Často sme pelikány vídavali v pároch, ktoré ale vytvárajú len počas hniezdnej sezóny a inak sú veľmi sociálne, hniezdia väčšinou taktiež kolóniovo. Nevadí im ani blízkosť človeka, respektíve ľudských obydlí, o čom sme sa mohli presvedčiť pri komúne Mila 23.
dvojica pelikánov pri Mila 23 - titulná fotka článku
Zdá sa, že toto spolunažívanie znášajú pelikány aj ľudia veľmi dobre, v ohybe ramena pri domoch sme ich napočítali 7, báli sa očividne menej ako ich súkmeňovci v prírodnejšom prostredí.
letiaci pelikán, bez dodatočného orezu
jedno z užších ramien
V podvečer sa dostávame k prístavu Sulina, jedinému mestu vo vnútri Delty; udržujúcemu spojenie s civilizáciou len prostredníctvom 70 kilometrov dlhej vodnej cesty. V Suline odbáčame vľavo smerom na komúnu Cardon, kde budeme nasledujúce dve noci spať. Pri plavbe Cardonským kanálom máme možnosť znova vidieť niekoľko purpuriek a teší nás aj pohľad na kukučku (Cuculus canorus), sediacu na vysokom napätí.
kukučka obyčajná
Uťahaní, ale šťastní prichádzame do Cardonu; dedinky pozostávajúcej zo siedmich domov uprostred ničoho, a zároveň všetkého - panenskej mozaiky močiarov, stepi, pieskových dún a špecifických lesov. Večer ešte vychádzame na prechádzku po okolí - dudky, loviace sokoly lastovičiare (Falco subbuteo) a kobcovité (F. vespertinus) a nádherné zapadajúce slnko dotvárajú unikátnu atmosféru. S dotykom slnečného kotúča so zemským povrchom začínajú vyliezať a poletovať tisícky chrústov mramorových (Polyphylla fullo), v strednej Európe sa vyskytujúce len v najteplejších piesčitých oblastiach s dostatkom borovíc. Po výdatnej večeri sme sa uložili na odpočinok, nabrať sily na to, čo nás čaká zajtra...