Balik Baykuşu

Clipboard06Na základe rozhodnutia rodinnej rady sme trávili dovolenku v Turecku. Po dlhšom preberaní sme si vybrali jeden z hotelov pri známom letovisku Side. Spočiatku som váhal, pretože táto oblasť je známa vysokou koncentráciou turistických rezortov a intenzívnym poľnohospodárstvom. Po krátkom štúdiu Google Earth, som miesto schválil aj ja. Okolo letoviska sa rozprestierajú rozľahlé prímorské lesíky, v tesnom susedstve sa nachádza jazero Titreyengöl a kúsok za ním tečie rieka Manavgat.

Turecko je známou birderskou destináciou pre európskych ctiteľov tejto aktivity. Prečítal som viacero článkov z výprav po vynikajúcich tureckých lokalitách oplývajúcich zmesou druhov mediteranného, turkestanského, kaukazského a stredovýchodného pôvodu. Samozrejme som nepredpokladal, že si odtiaľ priveziem dvojstranový zoznam pozorovaných druhov, ale dúfal som že niekoľko tureckých špecialít sa mi podarí pozorovať.

Prvú špecialitu som stretol na druhý deň ráno po našom príchode. Cestou na pláž hneď za bránou rezortu ma priam elektrizoval zvláštny hlas. Počul som ho viackrát z počítaču, keď som hľadal hlasové prejavy typických predstaviteľov tureckej avifauny. Na palmách lemujúcich areál rezortu sa rozkrikoval pár bylbylov okuliarnatých (Pycnonotus xanthopygos). Pre Europanov exotický vták, pre miestnych niečo tak bežné, ako pre nás čierne drozdy. Pycnonotidae je čeľaď typická pre tropickú Áziu a Afriku. V Európe sa prirodzene nevyskytuje ani jeden predstaviteľ tejto čeľade, najbližší predstavitelia sú v Turecku a v Severnej Afrike. Pozorovali sme ich počas celého pobytu, často poskakovali po stoloch hotelovej reštaurácie, vídaval som ich na najrozličnejších miestach v akčnom rádiu okolo hotela. Spôsobom života boli niekde medzi našim vrabcom a drozdom, boli málo plaché, pohybovali sa v blízkosti ľudí, veľmi často sme ich pozorovali ako robili inšpekciu medzi prestretými stolmi tesne pred večerou.

Turkey1_004

Bylbyl okuliarnatý (Pycnonotus xanthopygos)

Identifikácia ďalšej tureckej špeciality mi dala dosť zabrať. Opakované na vysokou trávou porastených plochách okolo jazera Titreyengöl spieval drobný penicovitý vták s extrémne dlhým chvostom. Sedel na vrcholoch stebiel, odkiaľ sa ozýval hlasom vzdialene podobným našim svrčiakom. Po nazretí do Svenssona som zostal trochu zarazený, pretože nič čo popisuje mi ho nepripomínalo. Prinia tamarišková (Prinia gracilis) jediný druh prichádzajúci do úvahy má iný tvar chvosta a ani vyobrazenie v knihe pre mňou pozorovanú siluetu mi nesedelo. Až doma pri viackrát zväčšenom pohľade na počítači som mohol pozorovať stupňovité chvostové perá. Charakteristická silueta na vrchole stebiel tráv alebo tŕstia bola mnohonásobne zvečnená na internetových stránkach.

Clipboard01

Prínia tamarišková (Prinia gracilis)

V lesíku pri rezorte ma pri skorej rannej vychádzke upútalo hlasito opakované ček ček. Intenzita tohto hlasu ma upútala a tak som trpezlivo prehľadával húštinu a priľahlé stromy, v snahe nájsť pôvodcu tohto volania. Zrazu volanie prerušilo niekoľko strof výbušného spevu a potom sa zas ozývalo naliehavé ček ček. Hneď sa mi vybavila cetia južná (Cettia cetti) známa svojim prudkými skokovými zmenami vo svojom speve. Po chvíli som ju v hustej spleti konárov a listov spozoroval, malý hnedosivý vták so zdvihnutým chvostom, pohybujúci sa vo vegetácii nízko nad zemou. Z vedľajšieho kríka sa ozvala ďalšia a vtedy som zbadal dôvod ich nepokojného chovania. Na malú svetlinu vybehla líška, okamžite sa otočila a utiekla do podrastu. Vzápätí vybehla na svetlinu mačka a tak som nevedel či reagovala líška na mňa alebo na mačku. Keďže cetia vo svojej aktivite neustávala, pripravil som si fotoaparát a čakal na príležitosť. Bez výsledku. Ten malý zmok sa mi ukázal viackrát, ale vždy keď som na neho namieril objektív, sa pohol a o 10 sekúnd sa objavil kúsok ďalej. V priebehu hodiny čakania mi neposkytol šancu odfotiť si ho. Týmto vzdávam poklonu všetkým tým, ktorým sa tohto vtáka podarilo nafotiť.

Turecko však nie je iba brown dull job ako s obľubou hovoria Angličania pozorovaniu nenápadných ťažšie určiteľných druhov vtákov. Delegát zájazdu nám na začiatku dovolenky predostrel ponuku fakultatívnych výletov. Bola tam napríklad ponuka pozrieť Pamukkale, jednu z najznámejších prírodných lokalít Turecka, vzdialenosť je cca 300 km a cesta tam trvá 5 hodín. My si vyberáme iný výlet, plavbu loďou po priehradnom jazere Oymapinar. Jazero vzniklo prehradením rieky Manavgat, z pútačov je známe tiež ako Green Canyon. Niečo som o tejto nádrži už čítal, tak som bol veľmi zvedavý na výsledok výletu. Autobusom sme sa ráno odviezli k priehradnému múru. Zatiaľ, čo iný fotografovali ja som si prezeral kŕdle beloritiek, poletujúcich okolo stien priehrady. Spozoroval som tam iba jednu brehuľu skalnú (Ptyonoprogne rupestris), ostatne boli nám dobre známe Delichon urbica. Po krátkej prestávke sme nasadli na loď a mohli sa oddávať pohľadom na nádherne scenérie vodnej hladiny so skalnatými vrchmi v pozadí, porastenými riedkym porastom borovíc, oleandrov a iných mne neznámych petrofilných druhov rastlín. Asi po polhodine výletná loď vplávala do úzkeho kaňonu nazývaného Malý kaňon, krátko postála na jednom mieste a pohla sa ďalej. Okrem úchvatnej prírodnej scenérie ma miesto upútalo ešte jedným. Strmé skalné steny a konáre stromov boli pokryté početnými bielymi výkalmi nejakého vtáka. Kým uvažujem, či tie výkaly patria súčasnému skvostu jazera, na palubu prišiel miestny fotograf a ukazoval fotografiu. Na fotografii bola zachytená ketupa rybárka (Ketupa zeylonensis), veľká sova živiaca sa prevažne rybami a inými vodnými živočíchmi. Chlapík ukazoval na steny a vravel, že na tomto mieste sa pravidelne vyskytuje. Horlivo som prezerál stenu, ale nič nevidel. Loď po niekoľkých minútach plávala preč a ja sklamaný som odložil ďalekohľad. O výskyte tejto sovy som už čítal niekoľko reportáži, najpodrobnejšie informácie som našiel v článku Ernsta Albeggera, administrátora rakúskej birderskej stránky club300.at A daytrip to Turkey to see Western Brown Fish Owl. Priehradné jazero Oymapinar je najzápadnejšia lokalita, kde sa táto pozoruhodná sova vyskytuje. Lokálny výskyt sa predpokladá v oblasti severnej Sýrie a na niekoľkých lokalitách v Iraku. Súvislý areál výskytu začína až na pobreží východného Iránu. Mikropopulácia z Oymapinaru láka množstvo birderov z Európy, mnohí podnikajú cestu do Turecka iba kvôli tejto sove.

Turkey1_186

Jazero Oymapinar

Pokiaľ som rozčarovaný trávil horký neúspech, loď pokračovala v okružnej plavbe po jazere. Po zástavke na obed sme sa vybrali objavovať sedem kilometrov dlhý Veľký kaňon. Striedavo som fotografoval kraj a vyzeral kozy bezaorové (Capra aegagrus), ktoré sa tam tiež vyskytujú. Šťastnejší účastníci predošlých plavieb ich mali možnosť pozorovať, my nie. Na vodnej hladine veľa vtákov nebolo, sporadicky som pozoroval čajky žltonohé (Larus michahellis), aspoň tak sa mi podarili určiť niektoré bližšie prelietnuvšie jedince a pár kormoránov malých (Phalacracorax pygmaeus). Na spiatočnej plavbe loď zrazu zastavila, prvé čo ma upútalo, boli opäť biele pásy trusu po skalách nad vodnou hladinou. Skôr než mozog pochopil čo oči vidia, vybehol na hornú palubu člen posádky a vzrušene nám ukazoval dva nádherné exempláre vytúženej sovy. Rýchlo som vymenil objektívy a snažil sa ich odfotiť. Loď sa medzitým pohla, takže som získal snímky vzďaľujúcich sa objektov. Podarilo sa mi iba pár záberov, ktoré horko ťažko spĺňajú kritéria dokumentačnej snímky. Na jednej strane ma hnevá, že som nemal dostatok času na poriadne snímky. Na druhej strane si uvedomujem, že prevádzkovatelia výletných plavieb sa snažia ukázať turistom to najlepšie a tým pádom na ketupy pozerá denne asi 100 - 200 turistov. Pritom 99 % z nich ani netuší, že sa pozerá na jeden z najzriedkavejších vtáčích druhov palaearktickej oblasti. Preto krátky čas pozorovania je aspoň jeden ústretový krok k týmto sovám. Našťastie, aspoň sa to tak doposiaľ vyvíja, ketupy nie sú citlivé na prítomnosť ľudí a väčšinou bez pohybu so stoickým pokojom pozerajú na okolo plaviace sa lode. Z brehu sa dostať k sovám je praktický vylúčené pre nedostupnosť terénu. Balik Baykuşu ako Turci túto sovu nazývajú, v oblasti svojho súvislého výskytu nie je vzácny druh. Podľa medzinárodných kritérií určujúcich stupeň ohrozenia, je táto sova zaradená do 4. skupiny Least Concern, označujúca druhy, ktorých ochrana si nevyžaduje zvláštnu pozornosť (http://www.iucnredlist.org).

Clipboard02

Ketupa rybárka (Ketupa zeylonensis)

V lesoch pozdĺž pláži to vtáčím životom nekypelo, pripisujem to vysokým horúčavám. Denné teploty sa pohybovali okolo 32 -38°C. Napriek tomu som tu našiel dudky (Upupa epops), veľmi početné boli vrabce domové (Passer domesticus) a vrany popolavé (Corvus corone), bežne som videl sýkorky veľké (Parus major), sporadicky som stretával iné, pre nás bežné druhy. Veľkú radosť mi urobila kolónia kraklí belasých (Coracias garulus), ktoré som našiel cca 2 km od hotela. Jediného dravca, ktorého som pozoroval počas celého pobytu, bol pre nás exotický, ale pre návštevníkov gréckych ostrovov známy sokol stredomorský (Falco eleonorae). Pozoroval som ho a fotografoval v lesíku medzi borovicami. Bol som trochu prekvapený biotopom, pretože som ho mal vždy spojeného so skalnatými útesmi niekde nad morom, nie s borovicovým lesom vzdialeným niekoľko kilometrov od mora.

Turkey1_347

Lesíky okolo Manavgatu

Clipboard03

Sokol stredomorský (Falco eleonorae)

Z plazov tu majú najbohatšie zastúpenie jašterice. Postupne som nachádzal Phoenicolacerta laevis, ktorá sa do oblasti vraj dostala vysádzaním banánových paliem, jaštericu hadookú (Ophisops elegans) najhojnejšieho plaza okolia. Tieto druhy sa mi podarilo bez veľkých problémov nafotiť. Horšie to bolo s jaštericou Lacerta pamphylica, blízkou príbuznou našej jašterice zelenej. Podstatne ťažšie sa hľadala ako predošlé druhy a keď som konečne našiel lokalitu ich pravidelného výskytu, fotografiu som nespravil kvôli jej plachosti. Žiaľbohu to bolo posledný deň nášho pobytu, na reparát už nebol čas.

Turkey1_281

Phoenicolacerta laevis

Turkey1_083

Jašterica hadooká (Ophisops elegans)

Problémy s fotografovaním som nemal pri agame (Laudakia stellio). Pri opatrnej chôdzi mi bežne pózovala podľa potreby a  keď som ju vyplašil, vybehla na strom. Zachovávala síce taktiku držať sa na opačnej strane kmeňa ako som bol ja, ale vždy, keď som mal o to záujem, som ju po nejakom čase oklamal alebo unavil a snímok som urobil. Z času na čas som v tráve nachádzal korytnačku žltohnedú (Testudo graeca). Nebola veľmi hojná, možno to bolo horúcim počasím, ale videl som ju aj v relatívne tesnej blízkosti ľudských príbytkov. Moje „ophiofilné chúťky“ zostali opäť nenaplnené, z hadov sa mi podarilo nájsť iba jednu užovku obojkovú (Natrix natrix). Treba však podotknúť, že takú užovku som ešte nevidel. Vplyvom teplého podnebia dorástla do dĺžky okolo 120 cm, hlavu mala veľkú ako detská päsť, hrúbku trupu som odhadoval na priemer cca 4 - 5 cm. Sfarbením sa veľmi naším užovkám nepodobala, úplne jej chýbali žlté polmesiace na krku, mala nápadný čierny dorsálny pás, ktorý lemovali rebrovité čierne pruhy. Žiaľbohu sa mi ju nepodarilo vyfotiť, pozoroval som ju iba ďalekohľadom, keď som sa priblížil zmizla v tŕstí.

Turkey1_032

Turkey1_380

Agama Laudakia stellio

Turkey1_105

Korytnačka žltohnedá (Testudo graeca)

V noci sa ozývali z okrasných jazierok okolo hotela početné skokany Rana bedriagae. Svojim škriekaním potvrdzovali skutočnosť, že popri ornitológoch aj batrachológovia môžu určovať druhy podľa hlasu. Hlas tamojších skokanov sa veľmi zreteľne líšil od hlasu stredoeurópskych foriem zelených skokanov. Z cicavcov som popri spomínanej líške pozoroval iba niekoľko zajacov (Lepus europaeus) a maloázijské veveričky Sciurus anomalus, obývajúce priľahlý borovicový les.

Clipboard05

Rana bedriagae

Clipboard04

 Sciurus anomalus

Termín akcie: 16. - 28.6.2012

 

 

Who's online

We have 77 guests and 2 members online