Mal som asi 8 rokov, keď mi kúpil otec na narodeniny knižku od slávneho Cousteau-a „Tajomstvá Amazónie“. Môj záujem o tropické oblasti však nebol podmienený touto knižkou, ale naopak – výber darčeka bol podmienený mojím záujmom, ktorý vo mne rástol už vtedy niekoľko rokov. No hoci snívam o trópoch už od útleho detstva, až v decembri 2011 začalo mať snívanie aj reálnu podobu. Vysokú školu som mal už ukončenú a nájdenie si poriadnej práce sa zdalo byť v nedohľadne. V žiadnom vzťahu a s nejakými našetrenými peniazmi – reku teraz je ten pravý čas. Keď už budem mať pevnú prácu, vyše 3 týždňov dovolenky si možno vziať len tak hocikedy môcť nebudem. A keď budem mať prípadne aj ženu a hlavne deti, bude to ešte zložitejšie. Cestovať tak ďaleko, dať toľké peniaze za letenku a byť tam len týždeň – dva, to je málo. Okrem toho treba mať na pamäti, že celý jeden týždeň môžu byť kľudne lejaky. Čím dlhší pobyt, tým väčšia šanca na (aj) pekné dni.
KDE: stredná časť polostrovnej Malajzie (Cameron highlands, N. P. Taman
Negara a prír. park Kuala Selangor)
KEDY: 27. jún – 19. júl 2012
KTO: autor článku (Boris Demovič ml.), Daniel Jablonski & Samuel Pačenovský
FOTOGRAFIE: autor článku (okrem dvoch od Daniela Jablonského)
VIDEÁ: autor článku (okrem dvoch od D. Jablonského a jedného od
S. Pačenovského)
PREČO PRÁVE MALAJZIA, ČO JEJ PREDCHÁDZALO A POĎAKOVANIE
Mal som asi 8 rokov, keď mi kúpil otec na narodeniny knižku od slávneho Cousteau-a „Tajomstvá Amazónie“. Môj záujem o tropické oblasti však nebol podmienený touto knižkou, ale naopak – výber darčeka bol podmienený mojím záujmom, ktorý vo mne rástol už vtedy niekoľko rokov. No hoci snívam o trópoch už od útleho detstva, až v decembri 2011 začalo mať snívanie aj reálnu podobu. Vysokú školu som mal už ukončenú a nájdenie si poriadnej práce sa zdalo byť v nedohľadne. V žiadnom vzťahu a s nejakými našetrenými peniazmi – reku teraz je ten pravý čas. Keď už budem mať pevnú prácu, vyše 3 týždňov dovolenky si možno vziať len tak hocikedy môcť nebudem. A keď budem mať prípadne aj ženu a hlavne deti, bude to ešte zložitejšie. Cestovať tak ďaleko, dať toľké peniaze za letenku a byť tam len týždeň – dva, to je málo. Okrem toho treba mať na pamäti, že celý jeden týždeň môžu byť kľudne lejaky. Čím dlhší pobyt, tým väčšia šanca na (aj) pekné dni.
Minúť značnú časť svojich úspor na jednu, hoci akokoľvek vydarenú 3-týždňovú výpravu sa síce mnohým ľuďom môže zdať bláznivé, ale každý má iné priority. Ja som si povedal, že nesmiem z tohto sveta odísť bez toho, aby som aspoň raz videl na vlastné oči tropický dažďový les, bióm s najväčšou biodiverzitou celej našej planéty. V budúcnosti možno budem mať viac peňazí (hoci o tom pochybujem), no pravdepodobne nebudem mať čas. A šetriť si na byt z výplat, aké podľa všetkého budem mávať a navyše v tejto dobe predraženého bývania a hypotekárneho otroctva nepovažujem za zmysluplné. Druhý dôvod, prečo som tam chcel ísť už teraz, je ten, že devastácia tropických lesov neúprosne napreduje a čím neskôr by som šiel, tým menej by som z nich pravdepodobne videl. Vďaka prospechovým štipendiám a občasným brigádam sa mi podarilo našetriť si potrebné peniaze. Našetril som si ich však len vďaka rodičom, ktorí ma aj napriek svojim nie zrovna závideniahodným platom živili celú výšku a ešte aj po nej, kým som bol nezamestnaný a bez ktorých by som sa tam preto nikdy nedostal. Im patrí najväčšia vďaka za túto moju životnú výpravu. Na oplátku som sa snažil žiť relatívne skromne, čo teraz prinieslo svoje ovocie. Ďalej patrí veľká vďaka mojim dvom parťákom – českému, presnejšie moravskému a ešte presnejšie sliezskemu herpetológovi Danielovi Jablonskému (opäť dávam link na jeho fotky - http://www.danieljablonski.com/f-Malaysia_2012 ) a košickému ornitológovi Samuelovi Pačenovskému, ktorí sa tam podujali ísť so mnou. Za mnohé cenné rady a informácie ďakujem najmä veľkému českému cestovateľovi, ornitológovi a birdwatcherovi Tomášovi Grimovi, potom Greggovi White-ovi, Michalovi Dubovskému a viacerým západným vtáčkarom, ktorí ich poskytli verejnosti vo svojich trip reportoch (v ktorých som čítal iba praktické informácie – nemalo zmysel zisťovať, aký druh sa kde najlepšie dá vidieť, keďže pre nás tam bolo nové skoro úplne všetko) na rôznych vtáčkarských www stránkach.
Jedného decembrového dňa, inšpirovaný Danovou jesennou návštevou Juhoafrickej republiky, som si skrátka povedal: „Dosť bolo snívania. Už je na čase do tých diaľav skutočne ísť.“ Ale kam? Vždy som najviac túžil spoznať tropickú Ameriku a Austráliu. No v španielčine som len začiatočník, portugalsky, holandsky a francúzsky neviem vôbec a Belize je príšerne drahé. Navyše boli letenky do tropickej Ameriky hodne drahé a nijakú akciu čo len pod 800 eur som nezaregistroval (hoci výnimočne sa dá dostať do Venezuely aj za 500 eur). Trópy Nového sveta snáď niekedy v budúcnosti. Do Austrálie sú letenky ešte drahšie a aj na cestovanie je oveľa drahšia. Tropická Afrika je pomerne nebezpečná a tiež nie zrovna najlacnejšia. Južnú Afriku je lepšie navštíviť na jeseň, kedy tam majú jar. Ale do jesene sa mi čakať nechce (správne som predpokladal, že to už budem možno zamestnaný). Okrem toho ma na Afrike odrádza to, že do väčšiny najzaujímavejších národných parkov je vstup povolený len autom a platí tam zákaz opúšťať ho. Také niečo by sa mi moc nerátalo. Nehovoriac o komplikácii pozorovania a fotografovania plazov, ako aj o zvýšených finančných nákladoch za vstupy do nár. parkov, sprievodcov a auto. Jazyk, peniaze a bezpečnosť sú teda tri hlavné dôvody, ktoré rozhodli, že som sa začal orientovať na tropickú JV Áziu (ktorá mi je oveľa sympatickejšia ako ľuďmi už dávno totálne pozmenená JZ Ázia), vzhľadom na bezpečnosť krajín (najmä čo sa týka chorôb) a ceny leteniek hlavne na Thajsko a polostrovnú Malajziu. Skúsený cestovateľ za vtákmi celého sveta – Tomáš Grim – mi napísal: „Osobne vam doporucuju pevninskou Malajsii - idealni zacatek nakouknuti do tropu, je tam levne, domluvite se snadno anglicky, vsechno je blizko, ptaku primerene (vs. treba Peru ci Ekvador, kde to je opravdu sok), skvele jidlo...“ Predposledný dôvod je štvrtým hlavným, prečo si Amerika musí ešte počkať. Treba ísť na tie vtáky pekne postupne J Piaty a veľmi smutný je ten, že podľa všetkého tropické lesy Ázie zmiznú podstatne skôr než americké. Západné korporácie meniace lesy s neopísateľnou biodiverzitou na plantáže palmy olejovej majú v systéme „slobodného“ trhu väčšiu moc než tamojšie vlády a v kombinácii s desivým rastom obyvateľstva (kým r. 1954 mala Malajzia 6,9 mil. obyvateľov, r. 1986 to bolo už 16,1 mil. a r. 2010 28,3 mil., čo je vyše 4-násobný nárast za 56 rokov), ako aj zvyšovaním materiálnej a energetickej spotreby všetko nasvedčuje tomu, že možno až na zopár relatívne malých národných parkov a strmých svahov hôr to majú ázijské pralesy už spočítané. Optimizmus mi nedodal ani veľký anglický cestovateľ a vtáčkar Gregg White, ktorý pobudol v JV Ázii dlhšiu dobu koncom 90-ych rokov. „I would for sure head to the National Parks as it is very unlikely you will stumble upon some untouched primary rain forest, its all gone! An example was when I was next door in Sumatra, I travelled on a bus for about 11hrs and for 9 of those hrs the forest was gone, the landscape looked like the aftermath of a nuclear bomb. Very sad indeed!“ (= "Pre istotu by som šiel do národných parkov, keďže je veľmi nepravdepodobné, že naďabíš na nejaký nedotknutý primárny dažďový les - je to všetko preč! Napr. keď som bol vedľa na Sumatre, cestoval som autobusom okolo 11 hodín, z toho 9 hodín vyzerala krajina ako po výbuchu jadrovej bomby. Skutočne veľmi smutné!"). Faktom je, že primárnych lesov – a obzvlášť v nížinách – je v JV Ázii už desivo málo, väčšina sa zachovala v pre ľudí ťažšie prístupných horách. Našťastie v Malajzii je ešte aj relat. rozľahlý nížinný primárny les, a to najmä v NP Taman Negara (mimochodom v kontinentálnej Malajzii sú nár. parky len dva, s celkovou rozlohou 5 213 km2, čo je len 3,96 % jej rozlohy), no mimo hraníc tohto parku každým rokom z neho nekompromisne ubúda... Voľný trh si tu vyberá svoju krutú daň.
Vzhľadom na monzúny je do Thajska najlepšie ísť v januári až apríli – no v januári to už nestíham (kúpiť atlasy a naučiť sa tamojšie vtáky a plazy, zaočkovať sa,...) a od februára do pólky júna z dočasných pracovných dôvodov nemôžem. V kontin. Malajzii sú zrážky v priebehu roka vyrovnanejšie, a hoci sa medzi horskými časťami (Cameron highlands), východnou nížinnou (Taman Negara) a západnou prímorskou časťou (Kuala Selangor) výrazne líšia, jún a júl patria na všetkých lokalitách k tým menej daždivým – hoci u nás by boli najdaždivejšími. To, že nie sú ani zďaleka tak suché ako mesiace obdobia sucha v centrálnom Thajsku, vedia oceniť všetci „herperi“. V monzúnových oblastiach je večná dilema, či ísť radšej počas obdobia sucha, kedy sa síce dobre cestuje a je menšia šanca chytiť nejakú chorobu, ale zároveň mimoriadne ťažké nájsť nejakého hada, alebo v období dažďov, kedy je to na plazy a žaby oveľa lepšie, no úplný opak platí o cestovaní a možnosti nakazenia sa tropickými chorobami.
Z hľadiska vtákov je do Malajzie najlepšie ísť asi v marci, no keďže sú to trópy, veľa druhov hniezdi aj počas leta a aj v júli či auguste tam dokážu západní vtáčkari pozorovať počas 3 - 4 týždňov bežne cez 200 druhov. No a keď som na pelikan.sk našiel spiatočné letenky Budapešť – Kuala Lumpur za 470 eur, bolo rozhodnuté. Už len zohnať aspoň jedného parťáka. Z pôvodných piatich ostal nakoniec jeden – Daniel. V januári boli letenky s odletom z Budapešti a príletom do Viedne dokonca po 454 eur, no neboli sme sa schopní dohodnúť na termíne. Ja som chcel ísť už 24.6. (reku keď už dáme toľko za letenku, treba tam byť čo najdlhšie, však ubytko, strava aj doprava sú tam vraj lacnejšie než u nás), Dano kvôli škole radšej až 26.6. Dano okrem toho tajne dúfal, že budú ešte akcie od lepších spoločností ako Egyptair, s ktorou sprvu ísť nechcel. Dohadovali sme sa, až letenky zas zdraželi. Potom sa ozval ďalší záujemca – Samo Pačenovský. Potešil som sa, že nebudem na vtáky sám. Jemu by však zas viac vyhovoval august. Dano v auguste nebude môcť, ja som mal v pláne na august brigádu (ktorú som však nakoniec nemal...), navyše v auguste sú letenky o čosi drahšie, takže kompromis sa zdal byť nereálny. Napriek tomu som sa z atlasov, ktoré som si objednal cez internet už v decembri, začal (tajne dúfajúc, že či už tento rok alebo iný sa mi to raz zíde) drtiť vyše 450 tam sa v lete vyskytujúcich druhov vtákov. Žiaľ, na plazy som mal iba jeden malý atlas (A photographic guide to snakes and other reptiles of Peninsular Malaysia, Singapore and Thailand – autormi sú Cox, van Dijk, Nabhitabhata a Thirakhupt), v ktorom je len 83 z tamojších 130 druhov hadov (nerátam priľahlé ostrovčeky, s kt. ich je až 134), 54 zo 116 druhov jašterov (ako som však neskôr zistil, 18 z nich žije len na priľahlých malých ostrovčekoch a množstvo ďalších sa nevyskytuje na miestach, ktoré sme navštívili), 15 z 18 sladkovodných korytnačiek, všetky 4 morské korytnačky a obidva krokodíly. Hady som sa však vďaka internetu (najmä vďaka amphibia.my, naturemalaysia.org a ecologyasia.com) naučil skoro všetky.
No začiatkom februára sa vyšplhali letenky na 546 eur a ja som postupne prestal na Malajziu myslieť nadobro. Atlasy som schoval do police a zmieril sa s tým, že skrátka tohto roku sa ešte do trópov nedostanem. Keď sa mi 27.2. napriek tomu prisnil vôbec prvýkrát sen, ako som v nej naozaj bol (sen končil tým, ako som bol naspäť doma a rodičom, ktorí ma od nej stále odhovárali, vravel: „No vidíte, maláriu som nedostal.“ Zároveň som cítil silnú túžbu vrátiť sa tam zas...), moc vážne som ho nebral. Toho času som mával sny predpovedajúce budúcnosť už len zriedka. No presne o mesiac, 27.3., som zrazu pocítil nutkanie po dlhej dobe pozrieť ceny leteniek. ČO AK... A neveril som vlastným očiam – klesli o 70 eur, v termíne 26.6. – 20.7. boli po 475! Síce drahšie ako v januári, ale ešte v cene, ktorú som bol ochotný zaplatiť. Okamžite som volal Danovi a tiež Samovi, ktorý medzitým povedal, že by mohol ísť už aj koncom júna. Odrazu, keď sme už pochopili, že druhá príležitosť sa nám naskytnúť už nemusí, sme sa zázračne veľmi rýchlo na termíne dohodli. Keďže ide o nie dvakrát slávnu leteckú spoločnosť Egyptair (ich veľká prednosť však spočíva v cene...), s letenkami boli sprvu isté problémy, no 28.3. sme ich po 481 eur kúpili (+ 16 eur poistenie storna letenky a mínus 10 eur zľavnený kupón) a 29.3. nám po telefonickej konzultácii skutočne aj došli. Ideme do trópov!!!! Opäť som sa vrhol do učenia sa tamojších vtákov. Za dva týždne som sa naučil vizuálne rozlišovať všetky tam sa v lete vyskytujúce druhy. No len na obrázkoch – ako ich vidí človek len za ideálnych podmienok. Preto som si začal vyhľadávať na internete aj fotky jednotlivých druhov. A musím povedať, že mi to dosť pomohlo. Na naučenie sa hlasov som však už toľko síl nemal. Keď si predstavím, koľko rokov mi trvalo, než som sa ako-tak naučil hlasy tých našich... A bifľovať sa hlasy druhov, ktoré som ešte nikdy nevidel, je ešte nepomerne ťažšie. Nemôže si ich človek asociovať s nijakým zážitkom. Snažil som sa preto zo stránky xeno-canto.org naučiť len hlasy sov, lelkov a niektorých vizuálne ťažšie rozlíšiteľných druhov. Reku tie bežnejšie sa tam snáď po pár dňoch naučím... Mýlil som sa. Jednoznačne odporúčam naučiť sa toľko hlasov, koľko len dokážete a obzvlášť tých druhov, ktoré si prajete vidieť väčšmi než iné (napr. trogóny), ako aj tých, ktoré sa kvôli ich plachosti ťažko dajú vidieť (napr. pity, ktoré však patria aj do 1. supiny). Opäť som sa teda vrátil k ich vizuálnemu určovaniu. Stále som však nemohol uveriť tomu, že nejaké z nich už onedlho uvidím na vlastné oči a vo voľnej prírode. Že by sa mal konečne splniť jeden z mojich veľkých detských snov? Cesta do trópov??? Isto ešte niečo do toho príde. Buď si zlomím nohu, alebo ochoriem, alebo sa mi odniekiaľ ozvú, že môžem nastúpiť na trvalý pracovný pomer (čo som si odrazu neprial skôr než v auguste). Nič z toho sa však nestalo, a tak sme 26. júna o 15:40 nastúpili na letisku v Budapešti do lietadla plní očakávaní, čo nám prinesie nielen moja, ale aj Samova a Danova prvá cesta medzi obratníky.
ZOPÁR ČÍSEL A ZAUJÍMAVOSTÍ
Kontinentálna Malajzia (ďalej len KM) je so svojimi 131 598 km2 len o trošičku väčšia ako Česko a Slovensko dokopy. Na tomto území je podľa atlasu vtákov JV Ázie od Craiga Robsona z r. 2008 zaznamenaných okolo 650 druhov vtákov, z toho zhruba 446 hniezdičov (z toho 8 introdukovaných). V porovnaní so štátmi Južnej Ameriky to síce nie je nič závratné, ale vzhľadom na to, že 429 z tých 446 druhov (čo je stále 2x viac než u nás, pričom viaceré z našich hniezdia u nás len v minimálnom počte a ani nie každý rok) bolo pred cestou pre mňa naprosto nových, bohaté zážitky boli zaručené. Pri troche šťastia stúpne európskemu vtáčkarovi, ktorý v JV Ázii ešte nebol, počet ním pozorovaných druhov o 200 alebo aj viac. A ak má niekto celú Európu akokoľvek dobre pobehanú, číslo sa aj tak moc nezmení. Len 20 druhov hniezdi totiž aj západne od Uralu a Bosporskej úžiny. A ak odpočítam splity, dokonca len 16. Z nich nám na Slovensku hniezdi iba 13 druhov. Nie síce všetky žijú na miestach, ktoré sme navštívili, ale drvivá väčšina aspoň na jednom z nich áno.
Obdivovatelia čajok si tu na svoje neprídu – nehniezdi tu ani jedna. Podobná bieda je tu aj so zúbkozobcami – hniezdia tu len dva. Pižmovka Asarcornis scutulata je už totiž vyhubená. Bahniaky tu sú prevažne na ťahu a v zime (viacero nehniezdičov sa tu však zvykne zdržovať v menšom počte aj v lete – hoci my sme nevideli ani jedného); hniezdi tu len 7 druhov, z toho tri veľmi vzácne (jakana Metopidius indicus je už v Malajzii vďaka človeku minulosťou). V porovnaní s Amerikou je to tu s papagájmi takisto chudobné – len 4 druhy. Dravcov je iba o niečo viac než u nás (20 hniezdičov; oba supy – Gyps bengalensis a Aegypius calvus – sú tu už vyhubené), takisto sov (14 hniezdičov). Tak čoho tu je taká diverzita v porovnaní so Slovenskom? No predsa spevavcov (min. 223 pôvodných hniezdičov), kúr (14 hniezdičov; bolo 15, ale páv Pavo muticus je už vyhubený.), ďatlovcov (36 hn., z toho 11 v čeľadi fúzaňovité – Capitonidae, resp. dnes už Megalaimidae), kukučiek (21 hn.), holubov (18 hn.), krakľovcov (26 hn., z toho 11 rybárikov a 10 zobákorožcov), lelkov (7 hn.) a dážďovníkov (10 hn.). Okrem papagájov sú druhým mimoriadne nápadným, hoci tiež nie početným radom, ktorý na Slovensku nemáme, trogóny (6 hn.).
Ak sa držím staršieho systému z 90-ych rokov (pretože tým najnovším - splitterským som stále akosi neprišiel na chuť... Okrem toho to bude takto zrozumiteľnejšie aj pre ľudí, ktorí nemajú v systematike vtákov sveta až taký podrobný prehľad), najbohatšou čeľaďou zo spevavcov v KM sú timáliovité so 43 hniezdiacimi druhmi (s rodmi Pteruthius a Erpornis, ktoré dnes už patria do inak severoamerickej čeľade vireovitých, to bolo dokonca 46). Za nimi nasledujú bylbylovité (Pycnonotidae) s 24 hn. druhmi, nektárovkovité (Nectariniidae) – 18, muchárikovité – 17, penicovité s.l. – 13, drozdovité – 12, nektárnikovité (Dicaeidae) – 10, húseničiarkovité (Campephagidae) – 9. Zaujímavými a pre túto oblasť typickými hniezdičmi sú aj pity – 6/7 (v závislosti od splitterstva), loboše (Eurylaimidae) – 7, či astrildy – 7.
Ak sa niekomu zdá tunajšia diverzita vtákov vzhľadom na Slovensko nie až taká vysoká, akú by v trópoch čakal, pri plazoch či obojživelníkoch sa mu rozhodne zdať nebude. Hadov tu je identifikovaných (vrátane niekoľkých len pred pár rokmi opísaných druhov) neuveriteľných 130 druhov (+ 4 na ostrove Tiomán), čo je 26x (!) viac než u nás. A to nerátam morské, s ktorými je ich ešte o 19 viac. Zo 130 „nemorských“ druhov 10 patrí medzi vretenicovité (z toho je až 8 stromových, prevažne zeleno sfarbených štrkáčovcov) a 10 medzi koralovcovité (3 kobry, 3 bungary a 4 koralovce r. Maticora, resp. Calliophis). Všetky ostatné sú pre človeka „smrteľne neškodné“ (niektoré dokážu spôsobiť krátkodobé zdrav. problémy, ale nie smrť) – teda až na veľké exempláre najdlhšieho hada sveta pytóna mriežkovaného. Kto si však myslí, že počas 3 týždňov takejto výpravy a ešte k tomu v júli, teda na plazy v jednom z najhorších mesiacov, by nemal byť problém vidieť aspoň polovicu z nich, hlboko sa mýli. Keby sme videli čo len 15 %, boli by sme riadni machri. V trópoch je síce diverzita vysoká, avšak hustota jedincov jednotlivých druhov často pomerne nízka. Navyše žije veľa druhov podzemným spôsobom života, veľmi veľa je nočných a nie málo ich je mimoriadne vzácnych – niektoré sú známe len z niekoľkých, či dokonca len jedného exemplára, ako napr. tajuplný Xenophidion schaeferi patriaci do samostatnej čeľade (najpríbuznejšej asi s veľahodíkovitými - Boleyridae), v ktorej sa okrem neho nachádza ešte jeden druh r. Xenophidion, takisto známy len z 1 ex., pre zmenu z bornejskej časti Malajzie. S nájdením takýchto druhov sa, pochopiteľne, reálne počítať nedá. No aj po odrátaní týchto veľmi až extrémne vzácnych (alebo aspoň zatiaľ nám unikajúcich) druhov, ako aj tých, ktoré s istotou nežijú na miestach, ktoré sme navštívili, ostáva stále vyše 100 druhov hadov, ktoré by sa mali dať nájsť nielen teoreticky, ale aj prakticky – hoci aj z nich je nemálo druhov vzácnych, no nie až tak, že by sa napr. nedala vygúgliť ani jediná ich fotografia. No aj vlk či rys sa dajú vidieť vo Veľkej Fatre aj prakticky a napriek tomu som ich ešte nevidel... Skrátka je známe, že v tropických lesoch môže byť človek na seba nanajvýš hrdý, ak sa mu v priebehu 3 týždňov podarí nájsť 10 % hadích príslušníkov.
Okrem hadov tu žije aj 116 druhov jašterov (z nich najviac gekónovitých (45 druhov), dosť aj scinkovitých (32) a agamovitých (29), 4 varany, 2 druhy z č. Dibamidae (menšie beznohé jaštery, u ktorých len samce mávajú zadné extrémne zakrpatené nôžky) a len 1 jašterica), 22 korytnačiek (z toho 4 morské) a vzácne aj 2 krokodíly (najväčší na svete krokodíl morský a veľmi ohrozená sladkovodná gaviálovitá Tomistoma schlegelii. Okrem KM žije ešte na Borneu a Sumatre (v Thajsku je už vyhubená) a jej celková populácia sa odhaduje len na 2 500 dospelých jedincov).
Za zmienku stoja aj cicavce. Lákadlom je napr. tapír (na rozdiel od troch fádne hnedo sfarbených amerických tapírov je tento ázijský kotrastne čierno-biely) a pre snílkov aj druhý nepárnokopytník - nosorožec Dicerorhinus sumatrensis, ktorého celkový počet vrát. zvyškových populácií na Sumatre a Borneu (v Thajsku, Mjanmare, Indii a Bangladéši je už vyhubený) sa odhaduje len na cca 250 ex. a hrozí mu bezprostredné vyhynutie. Vidieť ho v prírode na takejto výprave je prakticky nemožné. Z párnokopytníkov tu žije jeleň sambar, malý muntžak Muntiacus muntjak, 2 maličké pestré kančily r. Tragulus, vzácny horský serov Capricornis sumatraensis, najväčší tur na svete - tur gaur (Bos gaurus), v KM známy ako seladang (skôr však uvidíte jeho domestifikovanú formu Bos frontalis, známu ako gajal) a 2 diviaky. Ďalej tu žije slon indický, 8 opíc (3 gibony, ktorých spev prekoná spev azda všetkých vtákov, 3 hulmany a 2 makaky), 1 poloopica (roztomilý útloň Nycticebus coucang), šupinavec Manis javanica, úctyhodné množstvo netopierov, hmyzožravcov či hlodavcov (z nich najviac uvidíte veveríc, ktorých tu žije až -násť druhov, vrát. dvoch obrovských r. Ratufa. Žije tu aj -násť druhov poletušiek, ktoré sa však pre ich nočný život pozorujú veľmi ťažko. Exotickými sú aj dikobrazy Hystrix brachyura, Atherurus macrourus a Trichys fasciculata.), 3 druhy stromových tán (rad Scandentia), ktoré pripomínajú kríženca veverice a piskora, no a v neposlednom rade šelmy. Až 8 druhov mačkovitých (vrát. tigra a 2 leopardov), 9 takisto väčšinou krásne sfarbených cibetovitých, 3 mungá, psovitý dhoul (kuon), veľká žltavá kuna Martes flavigula, 3 vydry, lasica M. nudipes a najmenší medveď na svete - vzácny medveď malajský (Helarctos malayanus), s ktorým sa však, žiaľ, podobne ako s tigrom či nosorožcom reálne počítať rozhodne nedá. V príbrežných morských vodách (najmä v mangrovoch a plytkých pokojných moriach) možno vzácne vidieť aj dugonga.
UŽITOČNÉ INFORMÁCIE
Čas na návštevu: Na vtáky je najlepší pravdepodobne marec a apríl, kedy tam hniezdi najviac druhov a zároveň sú prítomné mnohé migranty a hibernanty zo severnejšej Ázie. Mnohí vtáčkari tam však chodievajú aj v máji či júni, kedy je zrážok v priemere menej a mnohé vtáky stále ešte spievajú. V auguste spievajú síce už len málo, no zas dozrievajú plody väčšiny drevín, čo priťahuje množstvo semeno- a plodožravých druhov, ktoré sa tak dajú pomerne ľahko vidieť. V septembri vtáky už spravidla síce nespievajú, no začínajú sem prichádzať prvé migranty zo severu. Zároveň však začína hlavné obdobie dažďov, ktoré trvá min. do januára a je obzvlášť výrazné v Taman Negara, kde napr. v decembri spadne priem. až 675 mm zrážok (naopak, najmenej ich tu spadne v apríli – priem. 139 mm – netreba však zabúdať na oveľa väčší výpar, než sme zvyknutí u nás – priem. denné teploty sú tam 33°C a nočné 24°). Vzhľadom na prítomnosť mnohých hostí zo severu sa však dá v zime aj napriek dažďom vidieť viac druhov než v lete, ktoré je z hľadiska vtákov asi najslabšie, obzvlášť júl. Napriek tomu sme tam šli práve vtedy. Prečo? Pretože boli relatívne lacné letenky, pretože sa nám skôr nedalo, pretože sa nám do jesene či nebodaj do zimy čakať nechcelo (a nechceli sme riskovať, že niekto z nás vtedy už z pracovných dôvodov nebude môcť) a hlavne – pretože V MALAJZII JE KAŽDÝ MESIAC NA VTÁKY DOBRÝ. Ibaže niektoré sú ešte lepšie... Takže moja rada znie: Choďte tam vtedy, keď sa vám bude dať a keď vymáknete lacnejšie letenky.
Víza: Pokiaľ Váš pobyt nepresiahne 90 dní, pre Slovákov aj Čechov víza do Malajzie netreba.
Zdravotná bezpečnosť: V porovnaní s inými tropickými krajinami je kontinentálna Malajzia na tom veľmi dobre. Napriek tomu nejaké to riziko vždy existuje (vyššie je v období väčších dažďov a krátko po nich, najmä medzi septembrom/októbrom a januárom/februárom). Okrem očkovania proti tetanu, ktoré by mal mať každý Slovák, sa odporúča aj proti brušnému týfu a proti žltačke, najmä typu A, no vzhľadom na možnosť kombinovanej vakcíny proti typu A i B a tiež vzhľadom na obrovské nebezpečenstvo, ktoré so sebou prináša typ B (hoci možnosť nákazy je veľmi malá), sa spravidla očkuje súčasne proti obom typom tejto zákernej choroby. Dlho som váhal, či sa nechať okradnúť o 141 eur (Toľko ma to stálo v Martine. V BA zaplatíte vraj o 60-70 eur viac), no nakoniec som sa nechal. Doživotné problémy s pečeňou naozaj nepotrebujem. Utešovať ma môže fakt, že očkovanie proti žltačke A je na celý život a proti B min. na 15 rokov. O dôvod viac navštevovať trópy aj v budúcnosti J
Malária je v kont. Malajzii pomerne vzácna (častejšia je na Borneu) a obzvlášť v „suchších“ mesiacoch a vzhľadom na často značne negatívne vedľajšie účinky, ako aj ďalšie nemalé finančné výdaje nie som ani zďaleka prvý, kto si odmietol dať čo len jednu antimalarickú pilulku. Oveľa častejšia je tu dengue, takisto prenášaná komármi. Ani proti tej sa nedá očkovať, no aj ona ak sa zistí včas, dá sa úspešne liečiť (a ľahšie ako malária).
Proti japonskej encefalitíde sa síce očkovať dá (hoci nie na Slovensku), no keďže je tam táto choroba veľmi vzácna a 3 dávky vakcíny vyjdú vraj na 330 eur, ľudia sa proti nej očkovať spravidla nedávajú a ani my sme neboli výnimkou. Je to tvrdý biznis.
Čo sa týka ostatnej bezpečnosti, Malajzia je úplne normálnou krajinou, voči ktorej netreba mať absolútne žiadne predsudky. Ak sa niekto nebojí ísť do New Yorku alebo Chicaga, potom strach dotyčného z Malajzie je iracionálny. Jedinou trochu nebezpečnejšou časťou je východný Sabah, ktorý sa ale nachádza na Borneu. Samozrejme, krádeže sa vyskytujú všade, takže cenné veci si treba strážiť.
Osožným môže byť poznanie tel. čísla zdravotnej pohotovosti a tiež polície – obe sú 999.
Čo si nezabudnúť so sebou: Určite treba poriadnu čelovku/baterku, silný repelent obsahujúci DEET (najlepšie taký, ktorý je aj proti pijaviciam, napr. Bushman), pršiplášť (kto sa však hodne potí, ako napr. ja, tomu je v trópoch často vhodnejší dáždnik), vibramy alebo inú pevnú terénnu obuv (okrem nich som mal aj turistické sandále, ktoré som však používal takmer výlučne v ubytovniach), cestovný adaptér typu G/Commonwealth (el. zásuvky sú tam totiž tohto typu, takže s našimi nabíjačkami by ste si tam foťák ani mobil nenabili), jedny dlhé nohavice (v horách „tropické“ teploty radšej neočakávajte), taktiež hore niečo dlhorukávové a ostatné klasické veci potrebné na akékoľvek cestovanie do zahraničia a za prírodou, čo je každému snáď jasné. Čo nám so Samom takmer vôbec treba nebolo (no mali sme), bol monokulár. V pralesoch je nevyužiteľný a bahniaky v Kuala Selangor neboli žiadne. Za celú výpravu som ho použil len štyrikrát! Taktiež sme vôbec nepotrebovali opaľovací krém, keďže v pralese si slnka moc človek neužije.
Doprava: Všeobecne v JV Ázii platí, že požičiavať si auto nemá zmysel – a obzvlášť ak plánujete navštíviť len niekoľko miest, na ktorých dlhšie pobudnete (čo je prípad väčšiny všetkých vtáčkarov). Medzimestské autobusové alebo minibusové spoje sú dobré (až na neskutočnú klimatizáciu, kvôli ktorej som si brával do autobusov na seba ďalšie tri vrstvy), jazdia presne a sú väčšinou trochu lacnejšie než u nás (hlavne sa neplatí za batožinu). Špecifiká sa dočítate v samotnom trip reporte.
Kam za vtákmi: Nebudem hovoriť o miestach, ktoré som nenavštívil – neviem o nich o nič viac, než si môže zistiť z internetu každý sám. Ani jedna z troch lokalít, ktoré sme navštívili, nesklamala. Na vtáky horských dažďových lesov je síce Bukit Fraser vraj lepší než Cameron highlands (BF je o.i. položený o cca 200 m nižšie), no výrazne drahší. Na vtáky nížinného tropického lesa je v KM Taman Negara asi to naj. Na mangrovy a nížinné lagúny (súce na bahniaky) sme vybrali známu lokalitu prírodný park Kuala Selangor. Táto ako jediná trošku sklamala – bahniak nebol ani jeden! Je jasné, že v lete ich býva menej ako na jar, na jeseň či v zime, no napriek tomu ich tu iní vtáčkari vídavajú aj uprostred leta. My sme však to šťastie nemali. Ako som neskôr zistil, bolo to asi preto, že sme nenavštívili kúsok južne odtiaľ vzdialenú pláž Jeram, známu hromadným výskytom bahniakov. Napriek tomu túto záverečnú dvojdňovú návštevu vôbec neľutujem, pretože som videl zas celkom iný biotop a pribudlo mi 20 nových druhov vtákov, 1 plaz a 1 opica.
Ubytovanie: sa dá skoro všade zohnať do 20 RM (malajských ringgitov) na noc, čo je 5,50 eura. Komfort je síce väčšinou nižší ako v Európe, ale prežiť sa to dá v pohode. Stan nemá zmysel brať. Komu nevadia spoločné mnohoposteľové izby, kde sa býva s naprosto cudzími ľuďmi (tzv. dormitories), toho môže vyjsť noc len na 10 RM.
Literatúra: Cez bookdepository.com som si kúpil (za cca 23 eur) Field guide to the birds of South-East Asia od Craiga Robsona (vydanie z r. 2008) a až na to, že na rozdiel od „nášho“ Svenssona sú obrázky oddelené od hlavných textov a chýbajú mapky rozšírenia, som s ním v zásade spokojný. Sú tam všetky druhy, ktoré sa čo len raz vyskytli v KM, Singapúre, Thajsku, Kambodži, Vietname, Laose a Mjanmarsku. Kresby (ktoré sú v takýchto príručkách podľa mňa lepšie než fotky) sú väčšinou verné, no niekedy sú farby v skutočnosti výrazne tmavšie alebo výraznejšie (napr. ďatle r. Blythipicus majú v skutočnosti zobák žiarivo žltý, ďatle r. Chrysocolaptes a Dinopium sú hnedšie/hrdzavejšie, Garrulax mitratus je oveľa tmavší a sivší, šámy Copsychus saularis a C. malabaricus nie sú tak modré, ale skôr čierne). Stručné opisy pri obrázkoch sa väčšinou od slova do slova opakujú v detailnejších textoch v druhej časti knihy (kde sú aj prepisy hlasov, biotop, hniezdenie a rozšírenie), čím sa zbytočne zabíja priestor, takže autor kľudne mohol zvoliť formu, aká je v Svenssonovi, teda že texty a obrázky každého druhu sú na protiľahlých stranách. Je totiž dosť frustrujúce vkuse listovať v knihe, aby som si pozrel k danému druhu niečo viac, alebo aby som videl, ako vlastne vyzerá vták, o ktorom si práve čítam. Ničmenej je to asi najlepšia kniha na trhu, takže jednoznačne ju odporúčam. Je síce pomerne objemná, no dá sa kúpiť aj „menšie balenie“ (a tým pádom lacnejšie), kde sú texty stručnejšie. Nedávno (v máji 2012) vyšiel síce nový atlas vtákov, zameraný vyslovene na túto oblasť – A field guide to the birds of Peninsular Malaysia and Singapore (autormi sú Allen Jeyarajasingam a Alan Pearson), no čo som si čítal, je to ten istý typ, t.j. bez mapiek rozšírenia, takisto kresby, ktoré sú v inej časti knihy ako hlavné texty k jednotlivým druhom, a hoci zahŕňa oveľa menšie územie a je aj menšia, je drahšia, takže nevidím dôvod, prečo ju uprednostniť.
Jazyk: Úradným je síce malajčina, no v podstate každý vie anglicky. Všetky informácie pre turistov sú tu aj v angličtine, takže sa ňou v pohode dohovoríte (a vôbec ju nemusíte ovládať dokonale).
Moje celkové náklady: očkovanie proti žltačke A a B (3 dávky), proti tetanu a medzinárodný očkovací preukaz – 141 + 15,50 + 12,50 = 169 eur
doprava z Martina do Budapešti a z Viedne do Martina, taktiež MHD v MT a BA = cca 34 eur (keďže mám Junior preukaz, na vlaky mám 40-%-né zľavy)
letenka (vrát. poistenia storna letenky a všetkých poplatkov) = 481 eur
doprava v Malajzii, ubytovanie na 22 dní, vstup do NP Taman Negara (stál každého na 10 dní len zanedbateľných 6 ringgitov, čo je asi 1,65 eura) a strava = 310 eur (počítam aj tú, hoci by sa nemala, pokiaľ nie je drahšia ako doma; a pokiaľ je, mala by sa odpočítať suma, ktorú by človek minul na ňu aj doma)
poistenie = 40 eur
Tieto hlavné náklady činia teda dokopy cca 1034 eur (vrátane jedla), no treba mať na pamäti, že v prípade ďalších podobných ciest sa už očkovať proti žltačkám dávať nebudem, ani medzinár. očkovací preukaz už nebudem kupovať a nasledujúce 3 roky mi odpadá aj očkovanie proti tetanu, takže ďalšia potenciálna cesta do JV Ázie do r. 2015 ma vyjde o 169 eur menej a po roku 2015 a 153,50 eur menej.
Taktiež nerátam atlasy vtákov, plazov a cicavcov, mapu Malajzie (9 eur) a cestovný adaptér typu G (necelých 5 eur aj s poštovným), lebo tie mám už navždy a opäť – pri ďalších návštevách Malajzie ich už kupovať nebudem.
Ostatné: nájdete v samotnom trip reporte.
SAMOTNÁ VÝPRAVA
Dlho som rozmýšľal, akú formu článku zvoliť – či takú, akú v mojich dvoch predošlých článkoch o výpravách v Grécku (teda klasický chronologicky usporiadaný trip report s uvedením v texte všetkých pozorovaní pre nás zaujímavých druhov) alebo chronológiu dodržať len na úrovni navštívených miest a nepísať, kto čo presne každý deň robil a videl a sústrediť sa hlavne na priebeh výpravy, pocity počas nej a z nej, tie najzaujímavejšie pozorovania, príhody a ponaučenia. Napokon som sa rozhodol, že v úvodnej a záverečnej časti (príchod do KM a odchod z nej), ako aj v Cameron highlands a Kuala Selangor použijem prvú formu (hoci nebudem vymenovávať úplne všetky pozorovania, no aspoň tie nové áno) a u Taman Negara druhú. Tam sme boli totiž najdlhšie, vtákov tam bolo najviac a prvá forma by skutočne nemala zmysel. Jednak sú tu pre nás zaujímavé skoro všetky druhy a trip report by nežiadúco nabral na rozsahu (čo by sa nechcelo čítať asi ani tomu najväčšiemu milovníkovi ázijských trópov a ich operencov), jednak by bol zaplnený stovkami údajov, ktoré Slovákovi, ktorý v JV Ázii ešte nebol a ani sa tam nechystá, absolútne nič nehovoria. Na koniec textu som dal však prehľadnú tabuľku so všetkými nami pozorovanými druhmi na jednotlivých lokalitách. Čitateľ okrem toho v podobe skúseností a vedomostí, ktoré sme nadobudli, nájde v článku aj ďalšie zužitkovateľné informácie (tie podľa mňa najdôležitejšie sú červeným).
Let z Budapešti do Káhiry, kde sme prestupovali do iného lietadla (avšak tej istej spoločnosti Egyptair) bol mojím prvým letom v živote a vôbec som ním nebol uchvátený. Najmä preto, že kvôli „protiteroristickým opatreniam“ je zakázané brať si do lietadla akúkoľvek tekutinu. V lietadle vám k čudnej zmesi jedál veľkoryso podajú 1 deci vody ako pre škôlkárov a keď si vypýtate, dajú vám ešte jedno. Keďže som zvyknutý piť veľa (rozumej čistej vody; alkohol nepijem vôbec) a bolo mi trápne si pod chvíľou pýtať jedno deci vody, smädoval som. Na letisku v Káhire, kde ma počas prechodu z lietadla do autobusu smerujúceho k letiskovej hale aspoň na chvíľočku ovial príjemný horúci africký vzduch, sme čakali od 18:50 až do polnoci. Keďže voda sa tu na toaletách piť z kohútikov neodporúča (jeden známy to raz skúsil a ležal potom dva týždne na infekčnom), boli sme nútení kúpiť si každý 1,5 litra obyčajnej čistej vody za neuveriteľné tri eurá. Darmo, že som mal vodu v hlavnej batožine – k tej sme sa dostali až v Malajzii. A smäd je sviňa. Krátko po polnoci sme leteli zas. Zas klimatizácia (našťastie okolo druhej zoslabla), zas smädovanie, najmä na druhý deň, po mojej najkratšej letnej noci v živote. Ďalšie, tentoraz dvojhodinové medzipristátie bolo v Bangkoku, kde sme ani nemenili lietadlo, len sme museli absolvovať koliečko po bangkokskom letisku, počas ktorého nás 5-krát skontrolovali (počas hlavnej kontroly som prišiel o tekuté mydlo, ktoré som si zabudol v Budapešti premiestniť z príručnej do hlavnej batožiny a ktoré mi tam za vnútorným zipsom vtedy nenašli. Thajci boli, žiaľ, dôslednejší ako Maďari.).
Prvé vtáky sme videli už pri thajskom letisku z okienok lietadla – zo 10 „našich“ šišíl bocianovitých, nejakú bielu volavku, nejaké vrany a škorce rodu Acridotheres. Preletiac ponad malajské horské lesy (prevažne skryté pod mrakmi) a nekonečné plantáže palmy olejovej v nížinnej západnej časti Malajzie sme za nejakú hodinu a pol už pristávali na letisku zvanom KLIA (Kuala Lumpur International Airport), hoci centrum Kuala Lumpur je až 70 km od neho. Na tomto letisku som videl stovky škorcov r. Acridotheres, no ani s ďalekohľadom som ich v prichádzajúcej tme a z pristávajúceho lietadla schopný identifikovať nebol. Vďaka introdukcii tu totiž do úvahy prichádza až 6 druhov, hoci len dva sú pôvodné.
KLIA je skutočné bludisko, kde by bol človek bez svetelných ukazovateľov naprosto stratený. K batožine sa ide letiskovým metrom! Hoci bol kvôli polhodinovému meškaniu prílet okolo 18:40 miestneho času (u nás 12:40 – Malajzia sa síce nachádza o 7 časových pásiem na východ od nás, no keďže tu nemajú letný čas, bolo tu len o 6 hodín viac), k batožine sme sa dostali až 19:40. Konečne som sa poriadne napil. Keďže na letisku bol nevýhodný kurz (hoci 1 euro bolo v tom čase rovné 4 RM, tam vám dali zaň len 3,60), zamenili sme len peniaze potrebné na presun do mesta (čo stálo každého 10 RM). Chyba! Po absolvovaní 75-minútovej jazdy abnormálne klimatizovaným autobusom (divím sa, že som aj napriek trom tričkám, pulóvru a dlhým šušťákom s kraťasmi pod nimi neochorel) a následnému presunu minibusom z Kuala Lumpur Central do časti Puduraya (odkiaľ sa vyráža do Cameron highlands) sme s hrôzou zistili, že napriek rušnému nočnému životu sú po deviatej už všetky zmenárne zavreté! V špinavej uličke sme našli nocľah po 20 RM na osobu, no nemali sme ringgity – a eurá tu neberú. Prvé plazy – gekóny Hemidactylus platyurus – síce potešili, no eurá nám nezamenili. Nakoniec sa to predsa len podarilo – v jednom z množstva „polostánkov“ nám predajca hodiniek zamenil 50 eur za 180 RM, teda za rovnako nevýhodný kurz ako na letisku (a to nám ich chcel najprv predať ešte drahšie, no vyjednal som aspoň takto). Čistú balenú vodu našťastie problém kúpiť nebol. Bola síce znateľne lacnejšia než na káhirskom letisku, no aj 2 ringgity (0,55 eur) sú za 1,5 litra obyčajnej vody pomerne dosť.
Už výhľad z lietadla dával tušiť, že časy, keď bola Malajzia prakticky celá pokrytá tropickým pralesom, sú dávno preč. Kým na horách stále dominujú, na nížinách kam oko dohliadlo, sa rozprestierali plantáže paliem olejových.
28.6. S časovým posunom som prekvapivo nemal nijaké problémy. Vstal som normálne za brieždenia, čo sa vyplatilo – už z verandy som chystajúc si ovsené vločky na raňajky pozoroval na blízkom strome prvé exotické vtáky, ktoré mi znemožňovali pokojne sa najesť. Najviac tu škriekalo introdukovaných škorcov Acridotheres javanicus, no bolo tu aj niekoľko A. tristis. Nikdy nezabudnem, akú obrovskú radosť som mal z prvého bylbyla Pycnonotus goiavier. Už v Cameronskej vysočine som pochopil, že je to tu v a pri ľudských sídlach celkom bežný druh, no birdwatching v ďalekých krajinách je úžasný práve v tom, že človek zažíva obrovskú radosť aj z toho najbežnejšieho druhu, keď ho vidí prvýkrát. Potom sa objavil samec holuba Treron vernans – je ešte krajší ako na obrázku. Postupne sa ukázal aj ďalší a tiež dve samice. Každý nový jednoznačne identifikovaný druh mi prinášal mohutnú vlnu nadšenia. Nasledovala vrana hrubozobá Corvus macrorhynchos, introdukované vrany C. splendens, ďalší introduk. škorec – A. grandis, s výrazným chocholčekom na čele, hrdlička Streptopelia chinensis a nádherný kovovo čiernozelený škorec s červenými očami – Aplonis panayensis. Ani jeden z množstva dážďovníkov neletel dostatočne nízko na bezpečné určenie, ale nevadí – 9 nových druhov pozorovaných z verandy počas raňajok uprostred veľkomesta sa postaralo o skutočne vydarený štart, hodný takejto výpravy.
Každý sme si v kurze 1 euro za 3,90 RM zamenili 300 eur a hybaj na stanicu Puduraya. Navrhol som ísť najprv do Kameronskej vysočiny/Cameron highlands (ďalej len CH). Dôvod? V horách je najmenšie riziko chytiť nejakú chorobu, takže ak ju má niekto z nás dostať, nech radšej ku koncu výpravy J. Bolo práve 9:30, keď sme sa dozvedeli, že 9:30 ide autobus do Tanah Rata, hlavného mestečka CH. Stanica je hotové bludisko, kde sa lístky kupujú na poschodí a pre každý autobus v inom okienku, no vďaka miestnemu chlapcovi, ktorý si takto privyrába, sme vôbec neblúdili. Kúpili sme lístky (po 35 RM), nasadli do opäť desivo klimatizovaného autobusu, ktorý nás ochotne počkal a 9:45 vyrazili.
Väčšina ľudí vraj považuje Kuala Lumpur za krásne moderné mesto. Ako to už u mňa býva pomaly pravidlom, ani tu nepatrím k väčšine. Budovami preplnená (moderné paneláky ostro kontrastujú s takými špinavými, ktorým niekedy ani naše cigánske nekonkurujú), ľuďmi preľudnená, špinavá, málo zelene, neprestajné prúdy áut a motoriek (zato bicykel som nevidel ani jeden) a všade cítiť ťažko definovateľný smrad. Charakter krajiny tretieho sveta sa nezaprie. A to som ešte nevidel rieku Lumpur... (Kuala Lumpur znamená Ústie rieky Lumpur). Tú česť som mal našťastie až na konci výpravy.
Po vykľučkovaní z tejto obrovskej konurbancie viacerých miest, ktorá má dokopy vyše 7,5 milióna obyvateľov, sme sa konečne mohli kochať výhľadmi na nádherné malajské lesy. To však netrvalo dlho – väčšinu cesty sme mali totiž výhľad na plantáže palmy olejovej. A niekde uprostred nich, asi po dvoch hodinách jazdy, sme mali na jednej benzínke prestávku pre nevyhnutné biologické potreby. Načo ju ísť vykonať na záchod, kde isto nič neuvidím a zbytočne miniem vodu, keď môžem ísť za benzínku? Nové druhy predsa číhajú na každom kroku. Sotva som vyšiel za plot, v maličkom vyschnutom kanáliku som zazrel – mladého varana Varanus salvator! Žiaľ, okamžite zaliezol do diery v kanáliku. Bežal som zavolať Dana, no varan sa už neukázal. Dano šiel prezerať okolie a ja som konečne začal vykonávať malú potrebu, keď mi vtom padol zrak na vlniace sa hadie telo vo vedľajšom vyschnutom kanáliku. Kričím: „Had! Tam, v kanáliku! Ide od nás, rýchlo!“ Dano ho však nemohol zbadať. Keď som konečne došťal, rozbehli sme sa za ním a dostihli ho. Bola to kobre podobná, no neškodná užovka Ptyas korros. Ešte sme ani neboli v teréne a už tu, pri olejovníkovej plantáži, prvý had. Reku v CH ich uvidíme ešte toľko, až nám z nich bude zle. Ako hlboko sme sa mýlili... Čo nás čakalo, sme však netušili a správne sme si naplno vychutnávali nefalšovanú radosť z vydareného začiatku.
Vtákov som z autobusu veľa nevidel; jediný za zmienku stojaci je hltavka Bubulcus ibis coromandus.
Poslednú zo štyroch hodín jazdy sme už síce mali krásne výhľady na panenský horský dažďový les, no chladničková klimatizácia (kvôli ktorej som si na seba navliekol ešte aj pončo) a nekonečné serpentíny mi robili z nej peklo. A keď si ešte dvakrát šofér zapálil, myslel som, že ma už fakt porazí. V spánku sa všetko prekonáva ľahšie, no ani spať sa nedalo, keďže autobus hlasno trúbil potenciálnym protiidúcim autám pred každou zákrutou. A keď sa chcete dostať zo 60 m n. m. do 1450, musíte tých zákrut absolvovať naozaj hodne...
V tejto diere (v Kuala Lumpur) sme prespali prvú noc. Ako prvého živočícha som tu videl potkana.
Z tejto ulice neďaleko aut. st. Puduraya sa šlo do uličky nášho nocľažiska.
Prvé plazy - gekóny Hemidactylus platyurus s typickým, hoc nie širokým lemom okolo tela a nôh - boli už v hlavnom meste
Párik holubov Treron vernans v Kuala Lumpur. Ich krása by vynikla, keby boli fotené miesto kompaktu poriadnou zrkadlovkou...
Výhľady z autobusu boli väčšinou dosť deprimujúce - nedozerné plantáže palmy olejovej. Vzhľadom na extrémne malý počet druhov schopných v nich prežívať sa im výstižne hovorí aj "zelená púšť".
Ptyas korros. Prvý had vždy veľmi poteší, hoci aj keď ide o jedného z najfádnejšie sfarbených druhov.
Ptyas korros spredu. Tohto extrémne pohyblivého hada bolo aj pre Dana veľmi ťažké presvedčiť, aby sa aspoň pár sekúnd nehýbal.
Cameron highlands
Konečne Tanah Rata! Prežil som. Aj tu je ten ťažko definovateľný „malajský“ stokový smrad, ale bolo mi to teraz celkom jedno. Hor sa do zháňania ubytovania. To sme opäť po 20 RM/osoba/noc (no čistejšie a krajšie) zohnali južne od hlavnej cesty, ďalej za Twin Pines resort. Žiaľ, iba na dve noci – potom mali už obsadené. Vybalili sme sa a šli sa najesť do indickej reštaurácie. Za 6 RM som mal síce bezmäsité, ale výborné jedlo. Štípalo ako čert, no po tej klimatizácii v autobuse mi to padlo výborne. Ďalšie dni som si už kvôli sýtosti dával v indických a pakistanských reštauráciách mäsité (kuracie) jedlá (zvyčajne po 8 RM), no mäsa bolo poskromne. Keď som si ho dal raz trochu viac, platil som už 11 RM. Jedlá boli však chutné a na štipľavosť som si rýchlo privykol. Čím sme však boli nemilo prekvapení, boli ceny v tunajších obchodíkoch s potravinami. Čakali sme lacnú JV Áziu, známy „raj batôžkárov“ – a ony boli vyššie než u nás! Kilo nie veľmi chutného chleba stálo 5,50 RM, 420-g fazuľová konzerva v paradajkovej omáčke, ktorá sa dá u nás kúpiť za 50 c, stála 2,60 – 2,90 RM, 0,5 kg obyčajných ovsených vločiek, aké kúpite u nás za 50 c, stálo cca 5 RM! Najprv som si myslel, že je to možno len turistická prirážka špecifická pre Tanah Rata, no v priebehu výpravy som pochopil, že jedlo je všade v KM o niečo drahšie než u nás. Čistú vodu sme kupovali v 9-litrových baleniach po 9,50 RM a rozdeľovali si ju potom do svojich 1,5-litrových fliaš – bolo to ekonomickejšie aj ekologickejšie, ako by si mal každý neustále kupovať 1,5-l balenia.
Na to, že sme len 4,5° zem. šírky nad rovníkom, tu je pomerne chladno. V kraťasoch a tričku som tu chodieval len cez poludnie, ináč som nosieval dlhé (hoci tenké) šušťáky a často aj pulóver. Treba si však uvedomiť, že sme sa nachádzali v cca 1 450 m n. m.
Zvyšok bieleho dňa sme venovali prechádzke po okrajovej časti mestečka (ktoré je tvorené v podstate len hlavnou ulicou s nepretržitou obojsmernou premávkou, ktorá sa smerom na východ rozdvojuje, a zopár bočnými ulicami). Aj tu sú vrany hrubozobé, bylbyly goiaviery, škorce A. tristis a hrdlička S. chinensis, no priamo v obci nám pribudli aj nové druhy – početné dážďovníky Collocalia esculenta, na drôte sedeli 2 Hirundo tahitica, po trávniku pobehovali šámy Copsychus saularis. Týchto 7 druhov sme tu stretávali každý deň a rýchlo nám zovšedneli. Silnejším zážitkom boli už dve pestré timálie Leiothrix/Mesia argentauris, 5 astrildov Lonchura punctulata, okánik Zosterops everetti, párik nektároviek Aethopyga saturata a napokon prekrásny samček bobuliara (č. Dicaeidae) Dicaeum ignipectus. Kúsok nad samotným mestečkom sme z protiľahlého svahu porasteného pralesom počuli jedinečný cikádovitý silnejúci hlas barbeta štetinatého Psilopogon pyrolophus (ďatlovec z č. Capitonidae, resp. dnes už Megalaimidae).
S príchodom tmy sme podnikli ďalšiu vychádzku, tentoraz už aj pralesom, hoci len v blízkosti obce frekventovaným chodníčkom č. 4, ktorý ide popri potôčiku až k miestnemu vodopádu. Nočné vychádzky pralesom sú vraj v trópoch na plazy a žaby najlepšie. Náš prípad to však nebol. Videli sme len ropuchu Duttaphrynus melanostictus a na dákej budove gekóny Hemiphyllodactylus titiwangsaensis. Nevadí – pozitívne naladeného ma stále držala užovka Ptyas korros – no aj tak je to čudné. Z vtákov sme počuli Otus spilocephalus a Strix leptogrammica. Po prvom dni, kedy sme ešte neboli ani poriadne v teréne, som mal už teda 17 nových druhov vtákov + 3 počuté, s čím som bol vrcholne spokojný.
Maličký trh v Tanah Rata a duriany, ktorých zákaz jedenia bol v každej budove.
Gekóny Hemiphyllodactylus titiwangsaensis sme našli na budove uprostred pralesa už za úplnej tmy.
29.6. Myslel som si preto, že po prvom celom dni strávenom v teréne to bude možno aj dvakrát toľko. Opäť raz veľké oči...
Už za svitania ma vylákali z izby rozjarené vtáčie hlasy. Pôvodca hlbokého ú-ú-ú sa ukázal byť dlhochvostý holub Macropygia unchall, sediaci v protisvetle na strome vyššie na svahu. Bolo to jediný raz, čo som za 6,5 dní v CH použil, a zároveň mal dôvod použiť monokulár. A aj to len na vylepšenie vizuálneho zážitku – na ID stačil totiž hlas a silueta. Počul som ho tu ešte aj jedno ďalšie ráno. V okolí hostela pribudol aj prvý penicovitý vtáčik – krajčírik Orthotomus sutorius. Potom som sa už mohol v kľude naraňajkovať.
Rozhodli sme sa ísť chodníkom č. 5. Jednotlivé „jungle walks“ sú tu nazývané prosto číslami. Kým sme naň prišli, v obci a pri jej okraji nám pribudli dážďovníky Apus affinis, ľabtuška Anthus (richardi) rufulus a keď blízko dedinských políčok v ruderálnej ploche nadvihol Dano plech, tak aj druhý had – malá, celá čierna kobra Naja sumatrana. Nikto z nás, žiaľ, nemal v ruke palicu, ktorou by jej bol zabránil okamžite zmiznúť v bujnej bylinnej vegetácii, a tak nám ostala zvečnená len v pamäti našich nedokonalých mozgov. Tesne pred vstupom do pralesa nám pribudol aj prvý scink – obrovský jagavý Eutropis multifasciatus.
Prvýkrát v živote kráčam tropickým pralesom. Vďaka vychodenému chodníčku sa tu ide dobre, no bez neho by sa tu bez mačety chodiť nedalo, najmä kvôli pichľavým krovitým palmičkám. Je to les s veľkým L. Tie naše sú oproti nemu len také parky alebo plantáže. Bujná bylinná, ale najmä krovinová etáž, vysoká diverzita drevín, liany, do toho striedavo silnejúci a slabnúci exotický bzukot cikád – len vtákov tu akosi moc nie je. Iba sem-tam nejakého počuť. A vidieť? Ak, tak len neidentifikovateľnú siluetu. Naveľa sa nám ako-tak ukázal samček Aethopyga saturata. Krásny, no radi by sme aj niečo nové. Veď tu má žiť toľko toho! S plazmi a obojživelníkmi to bolo ešte horšie – ani jeden! Dano, ktorý nestál pod chvíľou kvôli každému vtáčiemu hlasu, získal pred nami náskok. Keď som ho dostihol, hovorí mi, že tu na nás čaká, lebo tu bol dlhšiu dobu nejaký ďateľ. Kurnik... Tak sme sa tu aj so Samom rozložili a čakali. Najedol som sa nie moc chutných sušienok, no ďateľ sa ani po 20 minútach neobjavil. Šiel som teda ďalej. Po nejakom čase, na mieste, kde nebol prales až tak hustý, som opäť chvíľu posedel, no objavila sa len drobná veverička (pravdepodobne Exilisciurus exilis) a dáky dlhochvostý spevavec – než som však priložil ďalekohľad (ďalej len ďh) k očiam, odletel. Keď moji druhovia stále neprichádzali, vrátil som sa naspäť. Dozvedám sa, že Samo medzitým videl nielen toho ďatľa, ktorý sa ukázal byť žlnou Picus/Chrysophlegma flavinucha, ale aj nové spevavce Heterophasia picaoides a Abroscopus superciliaris. Tiež videli vevericu, no inú, väčšiu. Mám ja ale smolu... Každým ďalším krokom po chodníčku smerom nahor bez toho, že by som videl poriadne čo len jedného vtáka, sa moja frustrácia stupňovala a nadšenie z pralesa opadalo. Až nakoniec, tesne pred spojom chodníka č. 5 s chodníkom č. 3 (ďalej sme už nešli), sa nám ukázala timália Alcippe peracensis – hoci len na zlomok sekundy. Cestou späť potešilo zopár síce nie nových, no mimoriadne pestro sfarbených mesií Leiothrix/Mesia argentauris (najmä jedna, voči ktorej som sa na chvíľočku ocitol na asi 2 metre) a prvá opica – hulman Presbytis (melalophus) siamensis. Z protismeru priskákal vpravo od nás po konároch stromov, na jednom z nich si na chvíľu sadol, takže sa mi ho podarilo krásne vidieť aj v ďh, no po pár sekundách odskočil ďalej a zmizol. Ako taký lesný duch, ktorý „made my day“. Toto pozorovanie som si za tento deň cenil najviac. Keď sme vyšli z lesa, opäť sme prehľadávali miesto, kde bola kobra, no nič. Obďaleč potešil aspoň ďalší scink E. multifasciatus a pod blízkym haraburdím gekón Hemidactylus frenatus. V skupinke stromov už dolu pri ceste mi pribudol dnešný šiesty a posledný (!) nový vták – Oriolus chinensis. Svoje sklamanie som nezakrýval. Ani Dano nie – veď v pralese nevidel jediného studenokrvca. Prvé dni má byť nových druhov predsa najviac, v trópoch desiatky za deň! Ornitológ Tomáš Grim, ako aj herpetológ David Hegner si Kameronskú vysočinu pochvaľujú. Sú oni takí dobrí alebo sme my takí slabí? Robíme v niečom chybu alebo je to proste len smola? Lámal som si nad tým hlavu celý večer a dúfal, že to je tá posledná možnosť.
Dano so Samom nestrácali nádej, a tak sa šli prejsť týmto chodníkom aj večer. Nechcelo sa mi ísť, reku beztak tam uvidíte hovno, pomyslel som si. Mýlil som sa. Videli jednu žabu – lietavku Rhacophorus bipunctatus (žabu s „lietacími“ blanami, vďaka ktorým dokáže plachtiť zo stromu na strom). Ja som sa bol podvečer prejsť zas chodníčkom kúsok nad obec, kde sa včera z protisvahu ozýval Psilopogon. Ozýval sa tu aj dnes, no ukázať sa opäť neráčil.
Škorec Acridotheres tristis - jeden z najbežnejších synantropných druhov - sa nehanbil hľadať potravu ani pod autami...
drozdovitá šáma Copsychus saularis je niečo ako u nás drozd čierny, až na to, že je totálne synantropná (aspoň na základe našich pozorovaní)
hrdlička S. chinensis - ďalší bežný synant. druh
scink Eutropis multifasciata - podľa všetkého najbežnejší plaz polostrovnej Malajzie
Prvýkrát v živote kráčam tropickým pralesom... a zisťujem, že sa v ňom fotí naozaj ťažko...
Tretí druh gekóna - Hemidactylus frenatus, jeden z najbežnejších gekónov JV Ázie, introdukovaný aj na iné časti Zeme
http://www.youtube.com/watch?v=mq9r0UsH7Mc
Exotická cikáda bola v skutočnosti ešte podstatne hlasnejšia.
30.6. padla voľba na chodník č. 10, ktorý ide na Gunung Perdah (1551 mnm) a z neho až na G. Jasar (1670 mnm; gunung znamená hora, vrch). Rovnako ako chodník č. 5, aj tento vystupuje pohorím nad obec, a teda sme mohli čakať podobný biotop, ale aj podobné fiasko ako včera. Dúfali sme však, že snáď sme mali včera len smolu, že to bola výnimka z pravidla. A možno sme mali tentokrát pravdu...
Prvý vták nám pribudol už na okraji pralesa – z asfaltky pozorovaný vejárnik Rhipidura albicollis, ktoré sme v CH vídavali oddnes každý deň. Potešili aj 3 scinky Eutropis multifasciatus s iným vzorom než tie včerajšie a než sme sa vnorili do pralesa, v nejakej záhrade sme z blízkeho stromu počuli Psilopogon pyrolophus. Následné vizuálne pozorovanie tohto exotického vtáka bolo dovtedy mojím najsilnejším malajským ornitozážitkom. Priamo v pralese nám postupne pribudli penicovité (resp. dnes už prvý patrí medzi cetiovité a druhý medzi kolibiarikovité) vtáčiky ratanárik Phyllergates cucullatus a Seicercus montis, nádherný brhlík Sitta azurea (na sto metroch som ich videl až štyroch, z toho dva sa naháňali) a 2 červeno-čierno sfarbené samce Pericrocotus solaris. A ďalší Psilopogon! Tentoraz som ho načapal podľa všetkého pri jeho hniezdnej dutine. Timáliu Garrulax mitratus a 4 ex. Heterophasia picaoides sme videli len vďaka malej čistinke. Ešte vyššie, kde sú už stromy zas o čosi nižšie, sa nám ukázal ďalší barbet, hoci nie tak pekne ako Psilopogon – Megalaima franklinii. A o chvíľu ďalšia. Cestou sme ich však počuli viac. Popri nej sa premávali aj 2 timálie Chrysominla strigula a ďalšie 3 ratanáriky. Potešila aj ďalšia veverica – červenobruchá Callosciurus erythraeus. Ďalej sa nám už ísť nechcelo – dochádzala voda aj jedlo a hlavne bolo treba ešte poobede nájsť nové ubytovanie. Nevyšli sme ani na Gunung Perdah – nie preto, že by sme nevládali, ale preto, že pokiaľ chcete v tropickom lese niečo vidieť, musíte sa pohybovať pomaly. Pod chvíľou treba kvôli neznámemu hlasu alebo pohybu vo vetvách stáť, pretože aj keď sa vám podarí identifikovať a dobre vidieť len výraznú menšinu z toho, čo zaregistrujete, pokiaľ by ste nezastavovali a len šlapali a šlapali ďalej, nevideli by ste pravdepodobne naprosto nič. Cestou naspäť sa nám v celej svojej nádhere ukázal sýtomodro sfarbený samec Niltava grandis a v prvom väčšom zmiešanom kŕdliku, na ktorý sme naďabili, nám pribudla timália Stachyri(dopsi)s chrysaea. A potom sa neďaleko od nás začali ozývať hlasné hulákania – gibony! Žiaľ, onedlho stíchli a neukázali sa nám. Mojím 13.-ym novým druhom bola v tento úspešný deň nektárovka – pavučiarka Arachnothera magna. Opäť sme videli mesie (dokopy aspoň 8), opäť Alcippe peracensis – jediný vták, ktorý mi pribudol včera v pralese. Nižšie sme videli ďalšie 2 Stachyris chrysaea a v záhrade pod pralesom, ako aj priamo v obci v areáli jedného hostela ako drahokamy okolo kvetov poletujúce nektárovky Aethopyga saturata. Teraz sme však potrebovali nájsť nové ubytovanie, čo sa ukázalo byť problémom. Bola totiž sobota a cez víkendy to tu býva všetko poobsadzované. Ubytovanie si treba preto zajednať vždy cez pracovný týždeň. Napokon sme sa uskromnili s izbou v Twin Pines resort, ktorá sa izbou nazvať ani nedá. Situovaná v podkroví prakticky bez okien, okrem 4 matracov (s myšacími hovnami) s plachtami a vankúšmi sa na ploche 4 x 2,75 m toho veľa nezmestí, na najvyššom konci vysoká 1,80 m, takže sme sa tam ani nevystreli, na druhom konci vysoká asi pol metra... No jednu noc vydrží človek hocikde. 15-ich ringgitov na osobu však hodná rozhodne nie je.
Cestička, ktorou sa ide k nášmu prvému ubytovaniu, kde sme spali prvé dve noci. Už tu sme sa kvôli neznámym vtáčím hlasom zvykli zdržať ráno min. 15 minút - a väčšinou aj tak zbytočne. Vtáky sa tu dokonale skrývajú, úplný opak povestne krotkých vtákov Austrálie.
umelá roklinka porastená pralesom pod chodníkom č. 10, prakticky hneď za Tanah Rata
Horský tropický dažďový les je skvost sám o sebe.
http://www.youtube.com/watch?v=ZWJrGXHZhzI
Nie, hlas (v skutočnosti oveľa silenjší) medzi 0:16 a 0:22 naozaj nepatrí cikáde, ale jedinečnému barbetovi štetinatému Psilopogon pyrolophus
http://www.youtube.com/watch?v=LAVrz7pMNEI
Drobný klenot Kameronskej vysočiny - nektárovka Aethopyga saturata, ktorá tu ekologicky zastupuje americké kolibríky.
