Rumunsko, osobitne Dunajská delta: dokonalý stratený svet divočiny v mori európskej civilizácie. Dávna zem Rimanov (čo patrične súčasní obyvatelia tejto oblasti využívajú ako turistické lákadlo), dnes krajina plná kontrastov a plná aj pre nás tým najzaujímavejším - vtáčími druhmi, ktoré by sme v takej koncentrácii a zároveň diverzite na Starom kontinente inde len ťažko hľadali. Za 10 dní sme stihli len načrieť do studne pozoruhodností, ktoré táto úžasná krajina skrýva. Ide o poklady obrovskej prírodnej, kultúrnej i historickej hodnoty, žiaľ, aj na nich sa už neľútostne začína prejavovať duch komercie a génius loci sa z týchto miest pomaly vytráca... No stále ide o krajinu, kde mátekaždú chvíľu možnosť stretnúť na (už) asfaltovej ceste konský povoz, na stĺpoch okolo ciest zahliadnuť belasý drahokam v podobe krakle belasej, alebo sa plaviť kľukatými zákutiami nekonečnej Medúzy dunajských ramien s pocitom prieskumu pralesov ďaleko v trópoch.
Počas našej cesty sme veľa ráz mali pocit Déjà vu - vskutku, nemálo miest sa podobalo na naše kraje, no na druhej strane sme každým dňom stále viac žasli nad rozmanitosťou rôznorodých krajinných obrazov, ktoré sa pred nami otvárali. Rumunsko je štátom veľmi dynamickým a rýchlo napredujúcim, s úrovňou poskytovaných služieb rýchlo dorovnávajúcou sa zvyšku Európy. Vďaka členstvu v EÚ od roku 2007 môže budovať a rekonštruovať infraštruktúru nebývalou rýchlosťou, často sme pri novo vyasfaltovaných cestách či renovovaných budovách zbadali cedule, známe aj zo Slovenska s vlajkou Únie a popisom realizovaného projektu. V úplnom protiklade s týmito poznatkami je Moldavsko, čo rozoberieme neskôr.
Rumunsko je zároveň, v porovnaní s minulými rokmi či desaťročiami dozadu, v súčasnosti naozaj bezpečniu krajinou. Za celých 10 dní sme sa nestretli so žiadnymi problémami; dokonca aj svorky túlavých psov, ktorými bolo Rumunsko nechvalne známe, sú už zdá sa minulosťou. Nie, že by sa úplne tohto problému zbavili, no dokázali ho značne redukovať na individuálne jedince popri cestách vďaka sterilizačnému programu. Špecifikom rumunských ciest však naďalej zostávajú vodiči, ktorí sú, mierne povedané, "typicky balkánski", čo v praxi znamená konštantnú rýchlosť +80 km/h v obci i mimo nej, k čomu sa často pridáva predbiehanie v takých situáciách, že našinec len zatvára oči a modlí sa, aby sa to obišlo bez ujmy na zdraví i majetku. Miernym problémom je aj komunikácia, keďže rumunčina patrí k románskym jazykom a pripomína skomolenú taliančinu/latinčinu s prvkami španielčiny a francúzštiny, no ak je vôľa, človek sa "rukami-nohami" dohovorí aj v najzapadnutejšej dedinke. Nemenej zaujímavé je i písmo, ktoré má ešte aj oproti slovenčine oveľa viac zložitých "kvačiek a chvostíkov".
V texte sa nachádzajú takto vyznačené hypertextové prepojenia (odkazy/linky), odkazujúce najmä na GPS pozíciu danej lokality, prípadne na stránku s väčším množstvom informácií o danej problematike. Pre lepšiu orientáciu v texte sú po prvý raz pozorované druhy na expedícii vyznačené tučným písmom; druhy zriedkavo sa vyskytujúce, resp. vôbec sa nevyskytujúce na Slovensku majú žlté podfarbenie; v prípade, že ide o pre mňa novo pozorovaného vtáka do life listu je názov červenou.
Plánom našej cesty bola "okružná jazda", zaberajúca to najzaujímavejšie najmä z hľadiska vtáctva. Posádku nášho Seatu Alhambra okrem mňa tvorili ďalší dvaja súputníci - Janči Dobšovič, ako konateľ CK Watching vedúci výpravy a hlavný šofér, a Lukáš Sekelský, IT-čkar a wildlife fotograf. Celú akciu pôvodne Janči zamýšľal pre 4 - 7 ľudí, no nakoniec sa z týchto plánov vykľula len takáto skromná uzavretá spoločnosť, čo však vôbec nebolo na škodu veci, práve naopak. Vďaka tomuto faktu sme si mohli celú cestu viac-menej ideálne prispôsobiť našim požiadavkám. Jej výsledok sa vám budem snažiť čo najvernejšie priblížiť v nasledujúcich riadkoch.
vyrážame z Bratislavy (zľava autor článku, Lukáš a Janči)
