Trip Reports

Len málo krajín sa môže pýšiť vzhľadom na svoju rozlohu takou biodiverzitou ako Kostarika. Vrátane tej vtáčej. Nie je síce v tomto smere na 1. mieste na svete, ako sa často nesprávne uvádza, no po odpočítaní drobných „paštátikov“ menších než 5 000 km² jej prislúcha stále ešte veľmi atraktívna 11. priečka (ak rátam aj Taiwan, ktorý je prekvapivo na 10. mieste). Tento ničnehovoriaci údaj je síce skôr len marketingovým ťahom (veď len v peruánskej biosférickej rezervácii Manú je na 17 900 km² zaznamenaných viac druhov než v celej Kostarike – a napriek tomu je Peru pre svoju veľkú rozlohu v tomto rebríčku oveľa nižšie, dokonca za nami), ale predsa len – na ploche iba o 4 % väčšej než Slovensko tu bolo pozorovaných už takmer 900 (so splitmi vyše 900) druhov vtákov, z toho vyše 600 hniezdičov. Berúc do úvahy relatívne nízku kriminalitu, ako aj veľmi nízku mieru výskytu nebezpečných chorôb je tento štátik, vklinený medzi dva oceány a dva svetadiely a týčiaci sa do výšky až 3 820 m n. m., priam predurčený k tomu, aby sa stal jedným z vtáčkarmi najvyhľadávanejších na svete. Na cestovanie nie je síce najlacnejšia, no keď človek naďabí na akciovú letenku, odolať možnosti vidieť všetku tú prírodnú rozmanitosť na vlastné oči je nesmierne ťažké.

KDE: Kostarika (Alajuela, NP Carara a Tárcoles, rezerv. Monteverde a Santa Elena, NP Cahuita a okolie, CHÚ Gandoca-Manzanillo, 3 hodiny aj sopka Poás, 2 hodiny v Puntarenas) a 1 večer na letisku v Paname

KEDY: večer 22. 1. – ráno 10. 2. 2014; v teréne 23. 1. – 9. 2. 2014

SPOLUCESTUJÚCI: Daniel Jablonski

FOTOGRAFIE: väčšina autor článku (Boris Demovič ml.); 12 je od Dana (viac jeho dobrých fotiek tu http://www.danieljablonski.com/en-f-Costa_Rica_2014 )

Bol začiatok novembra 2013, keď mi kamarát (herpetológ) Dano napísal, či by som s ním a ešte nejakým speleológom nešiel do Kostariky, do ktorej sme obaja už dlho túžili ísť. Spiatočné letenky z Viedne na prvý polrok 2014 boli práve totiž po neuveriteľných 460 €. Bežne stoja min. o 300 viac. Reku viem o tej akcii, ale na 21.3. – 13.4. mám už kúpenú letenku do Malajzie. Na menej než tri týždne by som tam nerád šiel a nechcem si všetku dovolenku v roku minúť na dve výpravy do trópov. A tiež toľko peňazí... Darmo ma spočiatku Dano prehováral, dlho som váhal, no spomenúc si na výrok Marka Twaina „O 20 rokov budete viac ľutovať to, čo ste neurobili ako to, čo ste urobili.“ som svoju šetrnosť prekonal a na rozdiel od speleológa, ktorý napokon od cesty odstúpil (viac ho láka Vietnam a Venezuela), som letenku kúpil. Kým nemá človek rodinu... treba spoznávať svet, snažil som sa sám pred sebou ospravedlniť hlbšie siahnutie do vrecka. Čo sme zaň dostali, sa dočítate v tomto článku. 

UŽITOČNÉ INFORMÁCIE

Aj napriek tomu, že Kostarika patrí medzi vtáčkarmi najnavštevovanejšie štáty sveta (ak nerátam zopár drobných tropických ostrovných štátikov, vzhľadom na rozlohu je nepochybne na 1. mieste) a informácií o nej a špeciálne birdingu v nej je na intenete v angličtine nepreberné množstvo, nájsť niektoré praktické informácie (najmä ohľadom cien) sa ukázalo byť neuveriteľne obtiažne, v niektorých prípadoch doslova nemožné. Hoci sa napr. sotva nájde vtáčkar, ktorý by v Kostarike nenavštívil Monteverde, nikde, absolútne nikde som sa nedočítal taký „bezvýznamný detail“, že vstupné na 1 biely deň tam stojí absurdných 18 $. Aby ste predišli získaniu takýchto vedomostí až v čase, kedy je už často neskoro (a neokúsili tak na vlastnej koži Murphyho zákon „Skúsenosť je niečo, čo získate tesne po tom, ako by ste to boli potrebovali.“), opäť som sa rozhodol zhrnúť z môjho pohľadu najdôležitejšie informácie do tejto prehľadnej kapitoly. 

Čas na návštevu: Podobne ako u iných tropických krajín, aj tu platí, že každý mesiac v roku je na vtáky dobrý. Rôzne druhy hniezdia v rôznu dobu roka, mnohé spievajú (takmer) celý rok, najmenej na jeseň, najviac od januára do apríla . Mimo leta sa tu dajú vidieť aj viaceré severoamerické druhy. Hlavné obdobie sucha trvá zhruba od decembra do apríla, kedy tu chodí aj väčšina turistov, vrát. vtáčkarov. Cesty sú zjazdné (no prístup na niektoré lokality vyžaduje auto s náhonom 4x4), otravného hmyzu je menej, dažďov tiež (hlavne na tichomorskej strane v nižších a stredných polohách; na karibskej prší viac-menej po celý rok, v niektorých oblastiach takmer vyrovnane, v iných v túto dobu ešte viac než na jeseň. Takisto aj vo vysokých horách môže kedykoľvek pršať.). Čakajte však vyššie ceny, húfy turistov a cesty plné áut. Náš výber termínu bol podmienený najmä požičaním si cez internet lacného auta bez náhonu na všetky kolesá (ku ktorému sme sa však nedostali...), s akým sa v období dažďov cestovať rozhodne neodporúča a na mnohé miesta ani nedá. Celkom dobrý článoček o načasovaní návštevy je napr. tu http://birdingcraft.com/wordpress/2012/12/06/some-tips-for-the-upcoming-season-for-birding-in-costa-rica/ - na tomto portáli je aj množstvo iných dobrých informácií k birdingu v Kostarike, napr. aj v článku „What you should know before taking a birding trip to Costa Rica in July“.  

Počasie počas nášho pobytu: Carara & Tárcoles: relat. horúco (nie však tak ako v nížinách Malajazie), slnečno, v pralese na pomery dažď. pralesa nie veľmi vlhko. Celkove oveľa znesiteľnejšie než v malajskom Taman Negara.  

Alajuela & San José: bez zrážok, pomerne teplo, no nie horúco, hlavne keď fúkal raz šialený vietor

Montoeverde & Santa Elena - relatívne chladno, bolo treba dlhé nohavice a pulóver, 1 večer by sa hodila aj vetrovka a čiapka. Zamračené, aj slnko, aj hmla, aj slabý dážď 1 večer. Hrozila aj búrka, nakoniec nás to obišlo.

Cahuita & Gandoca-Manzanillo: teplo až horúco, vyslovená horúčava však nie, zavše bolo bez trička človeku chladno. Viackrát pršalo, dosť oblačnosti, ale aj svietilo slnko, 1 deň (zo 7) dokonca skoro celý deň.

sopka Poás: počas nášho pobytu (11:20 – 14:30) prevažne mrholilo až pršalo, do toho hmla, no na to, že sme boli v 2 600 - 2 700 mnm, nie moc chladno (stačili 2 vrstvy). Ak nechcete dážď a hmlu, treba tam byť čo najskôr zrána.

Jazyk: Aspoň 1 človek v skupine by mal ovládať aspoň základy španielčiny, nakoľko anglicky vie vzhľadom na obrovský počet amerických turistov prekvapivo málo ľudí (výnimkou sú černosi v karibskej nížine). Aj za to málo, čo som sa po španielsky stihol naučiť z učebnice pre samoukov, sme boli veľmi radi... Rátajte však s dosť nezrozumiteľnou výslovnosťou a vo väčšine prípadov s neochotou hovoriť pomalšie. Následne aj s množstvom trápnych a komických situácií. Taktiež buďte pripravení na zopár odlišností latinskoamerickej španielčiny od tej „španielskej“ – líši sa najmä v zopár slovíčkach (v učebniciach zvyknú byť tie najfrekventovanejšie vypísané), v gramatike len nepatrne. Trochu aj vo výslovnosti – napr. J sa nečíta ako CH, ale ako H (toto som v žiadnej učebnici nevidel, len vypozoroval), Z sa číta ako normálne S.

Víza: Oficiálne pre Slovákov aj Čechov do Kostariky na pobyt do 90 dní netreba, v skutočnosti však musíte pred odletom zaplatiť na letisku 29 $, ináč vás do lietadla nevpustia.

POZOR!!! Do USA potrebujete určitú formu víz (tzv. ESTA za 14 USD) aj v prípade, že tam máte len krátke medzipristátie a letisko vôbec neopustíte!!! Treba ich vybaviť vopred cez internet.

Peniaze: Hoci oficiálnou menou je iba kostarický kolón, všade, kde sme boli, berú aj americké doláre a väčšinou ich preratávajú dosť presne, takže nepreplatíte. Nedajte sa oklamať hneď po prílete na letisku, kde pri zmenárni s mimoriadne nevýhodným kurzom uvidíte výrazný nápis, že budete ich peniaze potrebovať. Nebudete.

Doláre odporúčam zameniť už u nás. Veľa frustrovaných ľudí tam už týmto zabilo zbytočne veľa drahocenného času.

Počas našej cesty bolo 1 € = 1,323 $, čiže 0,756 EUR = 1 USD = 490-500 CRC (kostarických kolónov; niekde považovali $ za 490, zväčša však za 500 CRC. Na letisku by vám však dali za dolár len 430 CRC!).

Najlepšie lokality: Ich výber (pri ktorom treba zohľadniť nielen počet druhov vtákov a pravdepodobnosť ich zbadania, ale aj prístupnosť a cenu – na mnohé vedú len blatisté alebo štrkové cesty, nie všade sa dá dostať verejnou dopravou, mnohé sú draho spoplatnené, príp. obklopené výlučne drahými ubytovňami, niekde sa dá iba stanovať, inde sú zas povinní drahí sprievodcovia) patrí medzi najťažšie úlohy pri návšteve tejto malej-veľkej krajiny. Obzvlášť pri obmedzenom čase, ktorý máte k dispozícii. Ak by ste chceli poriadne pozrieť všetky len tie avifaunisticky najhodnotnejšie, potrebovali by ste dobré tri mesiace. A kopec peňazí, samozrejme – pokiaľ tam nejdete ako výskumník alebo iný šťastlivec, ktorému to platia daňoví poplatníci. Každopádne doporučujem aspoň:

-         jednu na nížinný tichomorský dažďový prales – najlepšou a najdivšou je NP Corcovado, ktorý je však pomerne zle prístupný, treba si vopred pýtať povolenie, je veľmi ďaleko,... – viď info na webe, ktoré si môže vyhľadať každý sám. Vybral som preto menší, bližší a autom bez 4x4 ľahko prístupný NP Carara (10 $/deň), poblíž ktorého je prímorská dedina Tárcoles, kde môžete vidieť aj nejaké vodné vtáky. Do úvahy prichádza ešte aj NP Piedras Blancas, ktorý je však podobne od ruky ako Corcovado, hoci ľahšie prístupný (aj bez auta 4x4), no zas s príšerne drahým ubytovaním. „Obyčajnými“ turistami je najnavštevovanejší aj autobusom ľahko dostupný NP Manuel Antonio (hlavne more pri ňom), ktorý je však vtáčou diverzitou najchudobnejší (hoci pre stredoamerického nováčika je aj ten veľmi zaujímavý), najmenší a tiež preľudnený.

-         jednu na nížinný karibský dažďový pra/les – žijú tu viaceré druhy, ktoré v Pacifiku nie (a opačne); iné, ktoré žijú na oboch „stranách“ Kostariky, sú často na jednej vzácne, zatiaľ čo na druhej strane pomerne bežné, takže vhodné je nakuknúť k obom oceánom. Najlepšou tu je rez. La Selva nachádzajúca sa v najnižšej časti NP Braulio Carrillo (pri ktorom nie sú mimo nej žiadne ubytovne), ktorá je však nechutne skomercionalizovaná. Navyše pohyb po jej chodníčkoch je povolený len s tiež nie lacným sprievodcom – niečo takéto sa nám obom hnusí. V jej okolí je ešte zopár súkromných rezervácií, kde to cialis tadalafil je však podobné. Vybral som preto Refugio nacional de vida silvestre Gandoca-Manzanillo (= national wildlife refuge G.-M. = národné útočisko divej zveri G.-M.; ďalej len GM) v JV časti štátu blízko Panamy, kde sme boli najdlhšie (4,5 dní) a vyše 2 dni sme strávili aj v Cahuita-e (lepšie než rovnomenný maličký NP s dobrovoľným vstupným bolo blízke okolie tohto mestečka. V NP je len jediný chodník kopírujúci hlučné morské pobrežie, kvôli čomu vtákov moc počuť, a teda ani vidieť nebudete.). GM síce nie je prales, ale sekundárny les na bývalých kávovníkových plantážach (možno aj preto sa doň neplatí žiadne vstupné), ktorý tým pádom nie je taký malebný, no ani hustý a birdwatching je v ňom vďaka tomu ľahší – hoc druhová pestrosť nižšia. Za zváženie stojí aj NP Tortuguero v SV časti, kde sa však po súši dá chodiť len v obmedzenej miere – pozorovanie pralesa a jeho obyvateľov sa tu deje prevažne z člnov plaviacich sa kanálmi. Navyše prístup doň je v záverečnej fáze len člnom, takže auto budete musieť nechať príslušný počet dní, ktoré tam hodláte stráviť, ďaleko mimo dohľad.

-         dve na horský dažďový a hmlový prales – ak máte viac času, dobré je vybrať aj 3 – 4 lokality. Jednu v Cordillera de Talamanca, jednu v Cordillera Central, jednu v Cordillera de Tilarán a ak vám ešte zvýši deň-dva, aj nejakú sopku v Cordillera de Guanacaste. Najznámejšou a asi aj najlepšou lokalitou je Monteverde v Cord. de Tilarán. Žiaľ, vstupné na 1 deň stojí až 18 $, s busom tam a späť (2x5 km) 22,8. Oplatí sa pozrieť aj neďalekú rez. Santa Elena (14 $ + bus tam a späť (2x7 km) = 22 $), kde je síce vtákov menej, keďže je vyššie položená, no uvidíte tu aj také druhy, čo v MV nie. V Cordillera Central sme strávili len 3 hodiny v upršanej sopke Poás – viac sa bez auta nedalo (10 $ vstup + 5 $ za bus tam a späť). Hory Cord. de Talamanca sme nenavštívili vôbec (najvychýrenejšou tu je Hora smrti – Cerro de la Muerte), ako ani kliešťami obsypané sopky Cord. de Guanacaste, kde sa však už nachádza suchší les.

Keďže kostarické hory siahajú až do 3820 mnm (Chirripó) a skladba druhov sa vertikálne postupne výrazne mení, za účelom maximalizácie pozorovaných druhov (ale aj biotopov – horské pralesy sú oveľa krajšie než nížinné) je vhodné nakuknúť do rôznych výšok, určite niekam medzi 1200 – 1600 mnm, ale aj medzi 2000 – 2500, príp. aj trochu vyššie. V najvyšších polohách žije už vtákov síce poskromne, no takmer žiadneho z nich v nížinách neuvidíte.

Ideálne by bolo ísť aj niekam do stredných výšok karibského povodia, najlepšie asi do upršanej (4 – 6 m zrážok ročne!), vyše 90 km² veľkej biol. rezervácie Hitoy Cerere (ca. 200 – 600 mnm), ktorá naväzuje na najväčší pralesný komplex Kostariky (predstavovaný najmä medzinárodným parkom La Amistad pokračujúcim v Paname). Žiaľ, je skôr pre výskumníkov. Bežní turisti tu nijaké ubytko nenájdu. Dá sa tu ísť v rámci 1-denného výletu autom (bus sem nejazdí), z prímorskej Cahuita-y to trvá 1,5 hod.

-         jednu na suchý tropický les – na rozdiel od napr. Malajzie sa v SZ Kostarike nachádza aj takýto biotop. Žije tu síce trochu menej druhov, no zas sa pozorujú ľahšie a prevládajú tu iné druhy, z ktorých viaceré v dažďovom lese (tak ľahko) neuvidíte. Navyše spoznáte nový typ krajiny, ktorá mňa osobne láka z fotiek mimoriadne. Chceli sme pozrieť NP Santa Rosa a NP Palo Verde, príp. nakuknúť aj do NP Lomas Barbudal, no pre nedostupnosť verejnou dopravou sa nám to nepodarilo :-(

-         jednu na sladkovodné/močaristé biotopy – veľa ich v Kostarike nie je, no ornitologicky sú mimoriadne cenné. Koncentrované sú najmä v S – SV časti, kde je aj vychýrené RNVS Caño Negro, ktoré sme však kvôli absencii auta takisto, žiaľ, nenavštívili. Okrem na vodu viazaných druhov tu zasahuje svojím areálom aj zopár vtákov žijúcich v severnejšej časti Strednej Ameriky, ktoré inde v Kostarike neuvidíte. Popri tých som si sľuboval najmä viaceré brodivce aj od NP Palo Verde, kde hneď vedľa suchého lesa sú aj významné močariny.

Posledné 2 z 5 hlavných biotopov Kostariky sme teda nenavštívili vôbec, čím mi očakávaný počet pozorovaných druhov klesol o dobrú štvrtinu.

Doprava: V záujme šetrenia vzácneho času jednoznačne odporúčam požičať si auto (hoci sa tým náklady, samozrejme, podstatne zvýšia), kvôli charakteru ciest na niektoré top lokality s náhonom 4x4 (v období dažďov je to nevyhnutnosť). Aj keď je to malá krajina, biotopovo je veľmi pestrá a oplatí sa tu pozrieť viac lokalít než napr. v podstatne väčšej Malajzii. Verejnou dopravou sa na všetky lokality nedostanete a byť odkázaný na stopovanie nie je vždy najšťastnejšie. Žiaľ, my sme boli nútení pohybovať sa autobusmi (zavše aj stopom), o ktorých môžem aspoň stručne povedať, že nie sú tak hrozne klimatizované ako v Malajzii (niektoré vôbec, čo som bol veľmi rád), sú o čosi lacnejšie než naše, nepohodlné (robené asi pre trpaslíkov – nohy som si musel dávať do uličky) a v zásade čisté. Nenechajte sa oklamať na autob. staniciach taxikármi (najmä v konurbancii San José), ktorí si vás hneď odchytia a snažia sa vás presvedčiť, že autobusom sa na želané miesto nedostanete, príp. že posledný šiel pred XY minútami a že nik vás tam nezavezie tak lacno ako on. Niekedy síce treba prejsť aj vyše kilometra s komplet batožinou na potrebnú zastávku/stanicu, ale ušetrených 100 Sk za to stojí.

Pri šoférovaní v noci mimo obcí dávajte veľký pozor na chodcov a cyklistov – aj v tej najčiernejšej tme chodia miestni bez akýchkoľvek svetiel (nepochopili sme, ako to  tí cyklisti dokážu. Ale dokážu.) a s obľubou v tmavom oblečení. Na hlavných ťahoch v plnej sezóne sa zas pripravte na nekonečné kolóny – dokonca aj hlavná tepna tiahnuca sa od Mexika do Argentíny, z mne neznámych dôvodov nazývajúca sa diaľnicou – Carretera interamericana – je len dvojprúdová, široká asi ako naša obyčajná medzidedinská cesta.

Ubytovanie: Na väčšine miest sme platili v hosteloch a tzv. cabinas 10 $ na osobu, v Kauite (Cahuita) 9, v Alahuele 2x 12,5 $, raz 17,5 a raz dokonca 20. Pravda, vyhľadávali sme tie najlacnejšie ubytovne; hotely sú podstatne drahšie, rôzne ekoturistické „lodges“ ešte viac. V takej La Selva počítajte s min. 90 $ za 2-posteľovú izbu – pričom treba mať na pamäti, že v období sucha – plnej sezóne – môžu byť tieto „lacnejšie“ obsadené a vám neostane iná než za 200$ / noc...

Izby boli prevažne malé a veľmi skromne zariadené – na niektorých nebolo okrem postelí, smetného koša a 1 malej poličky naprosto nič, inde aspoň 1 stolička, maličký stolík, raz aj skrinka. Veci sme mali preto väčšinou na zemi. Oproti Malajzii mali však jednu veľkú výhodu – sieťky na oknách, ktoré sme preto mohli nechávať cez noc pootvorené. Záchody (v pohode) a sprchy (často tečie len studená) sme mali niekde vlastné, inde spoločné s inými izbami. V umývadlách sa pripravte na nepochopiteľne krátké kohútiky, pod ktorými je často problém si umyť aj ruky. Našťastie v niektorých hosteloch (v Alahuele a Santa Elene) bola k dispozícii spoločná kuchynka, kde bol nielen normálny kohútik a drez, ale aj chladnička a sporák. Na niektorých lokalitách sa dá ubytovať iba v kempe vo vlastnom stane (napr. v NP Santa Rosa, ale aj pri NP Carara v Tárcoles (6 $/ os./ noc), pokiaľ nechcete dať 40 $/ os. za hotel.).

Strava a pitie: Jedlo je bezproblémové, no drahšie než u nás (v obchodoch npr. kilo chleba stálo v prepočte 100 Sk! 400-g fazuľ. konzerva 1,05 €, 1 kg syra min. 10 €, bežne však cez 20), dokonca o čosi drahšie než v Malajzii - hlavne v reštauráciách (porcia od 4-5 $), do ktorých sme chodili max. raz denne, niekde vôbec. Objednávali sme si takmer výlučne casados, čo je ryža, fazuľa, kuracie mäso, zelenina a niekde aj hranolky. Porcie tu sú o čosi väčšie než v Malajzii (bodaj by aj nie za 2 – 3x vyššiu cenu), dá sa z nich aj najesť.

Veľkým plusom tohto štátu je, že na väčšine územia je voda z kohútikov pitná a nemusíte preto kupovať drahú balenú (ktorú síce nikde nie je problém kúpiť, no dávať za 1 liter obyčajnej vody 0,8 – 1, niekde dokonca 1,5 $ mi príde absurdné); výnimkou je Karibik, kde sa ju piť z vodovodov neodporúča. Napriek tomu som ju pil aj tam (a nebolo mi nič) – až pokým nezačala jedného dňa tiecť žltohnedá...

Zdravotná bezpečnosť: Očkovanie sa odporúča proti tropickej klasike, t.j. žltačke A a B a brušnému týfu (voči ktorým sme už boli), tetanu (čo by mal mať každý Slovák) a okrem toho vzhľadom na vysokú početnosť (túlavých) psov aj proti besnote – riskli sme to však bez neho. Nenechajte sa strašiť maláriou a plniť beztak tučné vrecká farmaceutických spoločností – je tam takmer úplne eliminovaná. Vyskytuje sa už len niekoľko prípadov ročne v karibskej nížine (v Tortuguero však už nie). Kým r. 2006 bolo zaznamenaných ešte 2 903 prípadov, r. 2010 a 2012 to bolo už len po 8, r. 2011 dokonca len 1 a r. 2013 5 prípadov, pričom za posledné roky žiadny z nich zatiaľ neskončil smrťou. Možná je skôr nákaza horúčkou dengue (tiež prenášaná komármi, ktorých tam je v období sucha dosť málo; v Pacifiku a horách sme nemali naprosto žiadne), z ktorej sa však dá v pohode dostať, pokiaľ sa začne liečiť včas.

V tichomorskom níž. pralese boli kvantá agresívnych mravcov, v karibskom zas miniatúrnych kliešťov (za 2 dni cca 50 zavŕtaných a 50 lezúcich). Následky nemám, zdá sa, nijaké (až na jazvičky na chodidlách po mravcoch).

Ostatná bezpečnosť: Kostarika je na latinskoamerické pomery pomerne bezpečná, len v JV časti je v posledných rokoch zaznamenaná vyššia miera ozbrojených lúpeží turistov maskovanými mužmi s mačetami, zavše aj pištoľami, najmä v oblasti Manzanillo - Cahuita (hlavne v lese!) – kde sme napriek tomu strávili vyše 7 dní. Krušné chvíle sme zažili akurát so psami (nielen túlavými, ale aj v prítomnosti majiteľov, ku ktorým sa radšej nevyjadrujem) – jednoznačne odporúčam nosiť slzák. Pokiaľ nie sú ešte bezprostredne pri vás, ale majú tendenciu tak urobiť, osvedčilo sa mi hádzanie kameňov – niekedy sa stačí len zohnúť po imaginárny kameň na ceste a už trielia preč.

Pre každý prípad si zistite aktuálne telef. čísla Prvej pomoci, policajtov a pod. a napíšte si ich do mobilu.

Moje celkové náklady:

-       letenka – 460 €

-       záloha za auto, ku ktorému sme sa nedostali a ktorú nám nevrátili – 22,47 €

-       ubytovanie za 19 nocí – 191,5 $ = 144,77€

-       doprava v Kostarike – ca. 50 €

-        strava – ca. 108 € (na raňajky som však mával naše ovsené vločky, ktorých som si vzal 3 kg)

-       vstupy do chrán. oblastí – 52,10 $ = 39,39 €

-       kniha na určovanie vtákov + mapa Kostariky – ca. 20 €

-      cestovné poistenie – 15,33 € (keďže som šiel o 40 dní po návrate aj do Malajzie a v lete ešte do Chorvátska na Hvar, dal som si celoročné, kt. stálo 46, zatiaľ čo na púhe 3 týždne by vyšlo min. 30)               

-        odletový poplatok (skryté víza) – 29 $ = 21,92 €

-        ESTA za umožnenie medzipristátia na letisku v USA – 14 USD = 10,58 €

-        doprava z miesta bydliska na Viedenské letisko a späť – ca. 35,50 €

-       SPOLU:   ca. 928 € 

Ak by som zarátal aj tretinu z ceny očkovania za žltačku A a B a brušný týfus a vydanie medzinár. očkovacieho preukazu s tým spojené, keďže odvtedy som bol už na troch cestách v trópoch, kvôli ktorým by som ho podstúpil, bolo by to o 56,33 € viac.

Treba dodať, že keby sme sa dostali k požičanému autu, náklady by podstatne vzrástli. K zálohe sme mali doplatiť ešte 370,40 € (každý 185,20), plus by sme prejazdili mnoho sto km. V prípade objednania si terénneho auta rátajte s ešte vyššou cenou – za požičanie i spotrebu.

Náklady sa vám taktiež zvýšia v prípade, že ešte nie ste očkovaný proti žltačkám a bruš. týfu a idete ho absolvovať len kvôli jednej ceste (z toho vyplýva, že sa potom oplatí chodiť do trópov častejšie :-). Očkovanie však povinné nie je, takže kto to riskne bez neho, naopak ešte ušetrí.

Čo si nezabudnúť so sebou: Okrem klasických vecí potrebných na takéto cesty (kto to nevie sám, nemal by na takéto výpravy ani pomýšľať) by som dal zvlášť dôraz na cestovný adaptér amerického typu (zásuvky sú tam ako v USA, takže s našimi nabíjačkami by ste si tam nenabili nič) a okrem viacerých tričiek a aspoň jednych kraťasov aj dlhé nohavice a pulóver (v horách zvykne byť dosť chladno, ako aj v lietadle). Tiež nejakú maličkú (0,25 – 0,33-litrovú) fľaštičku, ktorou si z miniatúrnych kohútikov naberiete vodu do normálnych 1,5-litrových fliaš. Na prepratie vecí by sa zišla zátka do umývadla vhodnej veľkosti – čo bol však problém – vzal som dve, no aj tá menšia bola priveľká... Do horských oblastí sa teplokrvnejším zíde aj spacák, keďže v noci tam býva niekedy neuveriteľne chladno. Paplóny na izbe nečakajte; len plachtu a deku. Opaľovací krém by som už zobral tiež – vtáčkariť sa dá aj popri cestách, plážach, aj priamo v mestečkách, kde si na rozdiel od pralesa užijete aj tropického slnka. Čo mi opäť treba takmer vôbec nebolo (a ani som nemal), bol monokulár. V Caño Negro a Palo Verde by sa však na vodné vtáky zísť asi mohol – neviem, nebol som tam. Párkrát by som ho bol síce potreboval, no v rámci minimalizácie batožiny (ktorú som mal beztak slušnú) som sa ho vzdal. V pralese je skutočne nevyužiteľný, leda tak na jeho okraji, pri ubytovni alebo v polootvorených biotopoch za hranicami niektorých obcí či v zelenších častiach intravilánov.

Literatúra: Knihu na určovanie vtákov Kostariky som kúpil už v septembri 2012, keďže už vtedy (resp. dávno predtým) som si prial dostať sa raz do tejto tak ospevovanej krajiny (teraz si myslím, že až priveľmi). Na bookdepository.co.uk bola vtedy „The Birds of Costa Rica: A Field Guide“ (Richard Garrigues a Robert Dean, 2007) v tvrdej väzbe zlacnená z cca 60 eur na 10 – to som nemohol odmietnuť. Mäkká väzba sa však dá aj mimo akcie zohnať za 30 eur (čo je však podľa mňa vzhľadom na jej rozsah a kvalitu priveľa). Inú knihu na vtáky Strednej Ameriky nemám, takže sa vyjadrím len k tejto:

Na prvý pohľad veľmi pekná, robená na spôsob „Svenssona“, t.j. obrázky a texty s mapkami rozšírenia sú pokope na protiľahlých stranách. Nie je tu síce zobrazených a popísaných úplne všetkých cca 880 druhov (vypísané však sú), chýbajú však iba druhy, ktoré vidieť na hlavnej pevnine mimo ostrovčekov je extrémne vzácne (t.j. všetkých 18 rúrkonoscov, 1 faeton, 1 bahniak, 7 čajok, 4 rybárovité, 4 pomorníky, 1 kukučka a 2 strnádky) a pochopiteľne tie, ktoré boli 1.x v CR pozorované až po napísaní knihy. Bez ilustrácií sú aj mnohé ďalšie vagranty (v CR známe len z niekoľkých pozorovaní), text k nim však je. U druhov s pohl. dimorfizmom sú zobrazené spravidla ♂♂ i ♀♀, zavše aj mláďatá, pokiaľ majú nepredpokladaný svojský šat. Dravce sú väčšinou nakreslené v sede aj na letku (zvyčajne však len zospodu).

Svenssonovi sa však nevyrovná ani zďaleka. Prečo? Mapky sú, žiaľ, všetky jednou farbou (a zopár je navyše chybných), bez rozlíšenia celoročného/ zimného/ migračného/ letného areálu – to je spomenuté neprehľadne v texte (bez akýchkoľvek skratiek, ktoré sa tu vyslovene pýtajú) na úkor opisu druhu, ktorý by mohol byť podrobnejší – zvyčajne pozostáva len z 1 – 2 riadkov! Ďalšie 1 – 3 riadky sú venované správaniu a biotopu a na záver pár slov k opisu hlasu a dĺžka tela v cm (min. pri dravcoch by sa hodilo aj rozpätie krídel). Ešte horšie sú však na tom mnohé kresby – síce pekné, ale keď si začnete jednotlivé druhy gúgliť na fotkách, zistíte, že niektoré sú až tak neverné, že by ste daný druh v teréne z tejto knižky sotva určili. Väčšinou sú nepresné farby (niekedy až tak, že napr. sivý zobák je v skutočnosti žltý, fialová hruď, krk a hlava sú čierne, zelené telo je hnedosivé, sýtožlté brucho má byť takmer belavé), niekedy však aj absencia/prítomnosť pásky v krídle či nadočného pásika (o ich ne/výraznosti a hrúbke ani nehovorím). Najhoršie sú na tom spevavce č. Tyrannidae, radím však vygúgliť si fotky všetkých druhov (ideálne z Kostariky alebo susedných štátov) a napísať si do knihy k nezdareným obrázkom upresňujúce informácie. Väčšinou sú to síce len detaily, no pri množstve podobných druhov rozhodujú pri ich ID práve detaily. Samozrejme, niekedy je to len variabilita - tá by ale mala byť spomenutá v texte... Treba mať však na pamäti aj to, že nejedna fotka na internete je určená zle – neraz som na takú natrafil.

Kto vie španielsky, tomu môže poslúžiť aj stránka darnis.inbio.ac.cr

Ostatné: Ak myslíte birdwatching naozaj vážne a neuspokojíte sa s tým, keď vám nové druhy ukáže a určí za vás sprievodca (a tiež ak nemáte peňazí na rozhadzovanie), na naučenie sa tamojších vtákov si rozhodne nenechávajte menej než 3 mesiace. Ideálne aspoň pol roka. Samozrejme, pokiaľ nie ste nezamestnaný s ďaleko väčším množstvom voľného času. To znamená, že ak ich zatiaľ nepoznáte (koniec koncov aký blázon by sa drtil čo len 600 druhov, pokiaľ sa tam nechystá), nekupujte letenku menej než 4 mesiace vopred (objednaná kniha príde niekedy až o 3 - 4 týždne). Snažte sa ich naučiť rozpoznávať vizuálne v rámci možností čo najlepšie; oceníte to. Dodatočné určovanie prináša často veľa frustrácií a zlých určení, keďže ste nevedeli, na ktoré detaily ste sa mali pri často veľmi krátkych pozorovaniach zamerať. V ideálnom prípade aj hlasy (najlepšie z xeno-canto.org – pozor, aj tu sú zavše chybné určenia!), no to je pre ľudí, ktorí nie sú sluchovo špeciálne obdarení a nemajú nekonečné množstvo času, nemožné. Sám som sa ich stihol ako-tak naučiť len zopár. Je to slabá motivácia učiť sa stovky absolútne neznámych hlasov len kvôli 18-im dňom. Iné by bolo, keby tam začal človek chodiť pravidelne špeciálne za týmto účelom (ako napr. sprievodcovia vtáčkarských cestoviek). 

Ešte jedno upozornenie: s pozoruhodnou rýchlosťou sú na xeno-canto.org prijímané všetky najnovšie zmeny vo vedeckom názvosloví, pričom doterajšie platné názvy sú vymazávané a nie sú ponechávané ani len ako synonymá. Dôsledkom toho je, že ak si budete chcieť vyhľadať nahrávky druhu, ktorého latinák použitý v knihe sa už medzičasom zmenil, nenájdete ho. Je až neuveriteľné, koľko sa ich za tých 7 rokov od vydania knihy zmenilo. V takých prípadoch (najmä pri zmenách rodových mien) treba skúsiť anglický názov – tie sa menia pomalšie. No pri štiepení druhov nepomáha už ani to, keďže je potrebné vymyslieť aj nový ang. názov. Potom treba už len gúgliť...

Ďalšie cenné rady nájdete už v samotnom tripreporte. 

 

PRED CESTOU

Aj tejto mojej druhej výprave do trópov predchádzal prorocký sen, dokonca hneď niekoľko. Hoci knihu jej vtákov som mal už od septembra 2012 a hlavne hneď po jej obdržaní som si ju dosť prezeral (vďaka čomu sa mi potom učili jednotlivé druhy ľahšie a stačilo mi aj 2,5 mesiaca), až 17. augusta 2013 sa mi 1.x prisnilo, ako som v nej bol a pozoroval tam nejaké jej operence (v pamäti mi utkveli len pinky r. Euphonia). Na záver som však videl ďatlíka Picumnus innominatus žijúceho v JV Ázii. Nechápal som tú zdanlivú nelogickosť, ako ani to, prečo sa mi vôbec snívalo o Kostarike, keď som o nej v dohľadnom čase absolútne neuvažoval. Reku tá je mimo mojich finančných možností, podobne ako Ekvádor, Brazília, Belize a ďalšie krajiny, čo ma veľmi lákajú a nie sú zrovna najlacnejšie. Snáď raz v ďalekej budúcnosti... Na rok 2014 som plánoval Thajsko. Štvalo ma totiž, že z tých naj druhov som videl v Malajzii len zlomok. Zároveň som túžil spoznať aj novú krajinu. Vychádzalo mi to naňho, keďže drvivá väčšina malajských vtákov žije aj v ňom, plus má nemálo takých, ktoré Malajzia postráda a hlavne letenky do Malajzie sa celé leto pohybovali od 650 eur, čo som dať nemienil. Do Thajska od 510, no stále som čakal na akcie pod 450. Už som si aj pripravil itinerár, naučil sa všetky thajské druhy, mnohé aj po hlasoch, keď sa mi opäť raz potvrdilo staré známe „Človek mieni, osud mení.“. Bol večer 26.9., keď som naďabil na akciu, aká sa neodmieta – letenky z Budapešti do Kuala Lumpur a späť na rok 2014 po 405 eur! Bol som tam už síce, no len na zopár lokalitách a vtákov, čo som v nej nevidel, je viac ako tých, čo áno; o plazoch a cicavcoch ani nehovoriac. Stovky dôvodov sa tam vrátiť ešte aj dva razy. Thajsko si ešte musí počkať. Chcel som ísť pre zmenu tentokrát sám, nemusel sa preto s nikým dohadovať, len si to nechal cez noc prejsť hlavou (dúfajúc, že sa mi prisnije sen, ktorý ma pomkne, príp. odhovorí od nej) a ráno, hoci sa mi o nej neprisnilo nič, som letenku kúpil. Sen (veľmi živý) prišiel až o 3 dni neskôr – kráčal som malajským horským pralesom, prežíval obrovskú radosť z pozorovania vtákov, ktoré som tam r. 2012 nevidel, no na záver sa mi ukázal stredoamerický kvezal chochlatý. Po zobudení sa som bol rád, že predsa len mi prišlo znamenie, že sa tam skutočne dostanem, no zároveň som bol opäť zo seba zhrozený nad tým, že v sne sa ani nad takouto absurdnosťou vôbec nepozastavím. Kvezal predsa v Malajzii nežije, to viem už hádam od svojich siedmich rokov. Až 6.11. po kúpe neuveriteľne zlacnenej letenky (ktorá predstavuje pri takýchto cestách väčšinou najväčší výdaj) do Kostariky mi to dalo zrazu všetko zmysel a krásnu symboliku. V priebehu krátkeho času sa dostanem aj do Kostariky, aj do Malajzie. Neuveriteľné! Neskôr v novembri som mal ešte dva podobné sny, už čisto o Kostarike a jej vtákoch – v jednom som pozoroval o. i. ikonické ary Ara macao, v druhom viacero druhov č. Dendrocolaptidae.

Niekto sa môže čudovať, ako to, že som nemusel dve 3-týždňové dovolenky konzultovať najprv s riaditeľom (konzultoval som ich až po kúpe leteniek). Samozrejme, že by som mal, no pravda je taká, že vzhľadom na to, ako „veľmi“ mám svoju prácu rád, v prípade ich nepovolenia som bol pripravený dať výpoveď. Je to smutné, ale moja práca mi za nemožnosť dostať sa tak relatívne lacno do pre mňa tak zaujímavých krajín nestojí. Žiť treba teraz, na dôchodku môže byť už neskoro a ja v práci nežijem, len prežívam. 

 

Vysvetlivky: CR – Kostarika, AL – Alajuela (čítaj Alahuela), SJ – San José (čítaj San Hosé), CA – NP Carara (čítaj Karara), MV – Monteverde, R.SE – rezervácia Santa Elena (nemýliť si s polostrovom Santa Elena v SZ časti krajiny, ktorú sme nenavštívili), M.SE – mestečko Santa Elena, CT – Cahuita (čítaj Kauita), GM – Refugio Nacional de Vida Silvestre Gandoca-Manzanillo (Gandóka-Mansanyľo), MZ – obec Manzanillo.

Svetové strany a prídavné mená a príslovky od nich odvodené značím klasicky J, JZ, Z, SZ, S, SV, V, JV.

 

PRIEBEH VÝPRAVY STRUČNE

Keďže kvetnatejšie prerozprávanie mojich vtáčkarských výprav sa chce čítať asi len málokomu, napísal som tentokrát aj jeho zostručnenú a „odšťavnenú“ verziu, z ktorej sa aj nenáročný čitateľ dozvie aspoň to, v ktorý deň sme kde boli a čo robili (hoci to druhé spomínať väčšinou netreba – bolo to stále o tom istom, a síce takmer všetok voľný čas venovať prírode a hľadaniu jej obyvateľov, v mojom prípade najmä vtákov, v Danovom plazov a obojživelníkov). Pokiaľ v súvislosti s nejakou lokalitou píšem o bird(watch)ingu, jedná sa len o mňa – Dano sústreďoval všetko svoje úsilie na pátranie po studenokrvcoch. Napriek tomu niekoľko pózujúcich vtáčích klenotov nenechalo chladným ani jeho. Veď zostať celkom ľahostajný voči flegmatickému veľkému hrabavcovi Chamaepetes unicolor 2 m pred sebou na konári vo výške očí, roztomilým tukanom s pestrými a groteskne nadrozmernými zobákmi alebo siedmim druhom jagavých, rýchlosťou rozprávkových škriatkov miznúcich a zjavujúcich sa kolibríkov pri nektárovom kŕmitku nemôže azda nik, kto si dáva prívlastok „prírodovedec“. Ale teraz teda bez detailov a bez emócií:

22.1. – o 4:00 nadránom odjazd z BA vopred zajednaným taxíkom na letisko do Viedne, odtiaľ 6:55 odlet do Amsterdamu, z neho o takmer 4 hod neskôr 11-hodinový let do Panamy, z nej na hlavné letisko Kostariky (v Alahuele, nie San José), kam sme prišli cca 21:40 miestneho času (o 7 hod menej než u nás). Auto spoločnosti Europcar, ktoré sme si tu mali vyzdvihnúť, nenachádzame. Nocľah v AL.

23.1. – ráno prvý krátky mestský birdwatching, ináč doobedie zabité márnym vyjednávaním auta v sídle spoločnosti Europcar. Auto sme nedostali, celý pobyt v CR sme tak nútení pohybovať sa busmi, príp. stopmi.

Na obed presun taxíkom z AL do SJ, poobede busom zo SJ ku CA oproti dedine Tárcoles, v ktorej po dlhom hľadaní ubytka (predtým neúspešne pri ceste lemujúcej CA) nakoniec za tmy rozkladáme v neoficiálnom minikempingu na 3 noci Danov malý stan. Veľké batohy si na noc nechávame u majiteľov pozemku.

24.1. – kým Dano spal, pozrel som vtáky na blízkom tichomorskom pobreží a pri ústí neďalekej riečky Tárcolites, ináč deň strávený najmä v pralese CA na chodníčkoch vo viac-menej kopcovitom (hoci nížinnom) teréne za hlavným vstupom do NP.

25.1. – opäť takmer celý biely deň v CA, tentoraz na severnejšom chodníku vedúcom prevažne neďaleko malej riečky, kde nad primárnym lesom prevláda sekundárny (bývalé banán. plantáže). Hlavne kvôli krokodílom sme pozreli aj most nad riekou Tárcoles. Ráno a večer opäť aj morské pobrežie a ústie Tárcolites.

26.1. – doobeda presun busom do Puntarenas, odtiaľ po 2 hodinách do M.SE. V hosteli El Tucán tu ostávame 4 noci.

27.1. – cez deň birdwatching v MV, v noci neúspešný herping v lese v okolí M.SE pri dákom jarku

28.1. – birdwatching popri ceste medzi MV a M.SE s troma krátkymi vybočeniami po neznačených chodníčkoch do pravdepodobne súkromných pralesov (načierno)

29.1. – birdwatching v R.SE

30.1. – pre drahé vstupné do pralesov v tejto oblasti (Monteverde – Santa Elena) a takmer totálnu absenciu plazov predčasne odchádzame do SJ a odtiaľ rovno do CT. Tu sa dávame na 6 dní dokopy s pražským dobrodruhom v mojom veku – Tomášom – a na 3 noci si platíme izbu v hosteli neďaleko vstupu do NP. Večer herping na okraji mestečka.

31.1. – NP Cahuita, neskôr poobede až večer som pozrel aj okrajové časti mestečka, kde sa birdwatching ukázal byť podstatne lepší než v prímorskom NP. Večer krátky herping v zelenom intraviláne CT bližšie k moru.

1.2. – ráno birdwatching na okraji CT a za ním, kde aj včera podvečer; trochu aj ďalej, až sme vyšli na hl. cestu, ňou istý čas späť, potom doprava po ceste medzi usadlosti do svahu, kde sme si nechtiac zaplatili farmára, ktorý nám ukazoval ich pasienky s kravami a les s úžitkovými drevinami. Neskôr krátke kúpanie sa v rozbúrenom zakalenom mori. Večer strávený vyberaním vyše 20 miniatúrnych kliešťov.

2.2. – o 9:00 presun busom do Manzanillo, kde si platíme izbu na 5 nocí. Poobede terén v GM na chodníčku idúcom viac-menej ponad pobrežie (no ďalej od neho než v CT), s niekoľkými krátkymi odbočkami hlbšie do sekund. lesa.

3.2. – krátky predraňajkový birding v obci a na okraji pralesa, cez deň terén po štrkovej ceste/-ičke (až postupne blatistom chodníčku) v Z až centrálnej časti GM, hlbšie vo vnútrozemí. Neskôr poobede krátka prechádzka po ceste na juh od Z časti obce. Dano s Tomášom šli štrk. cestou v Z časti GM na plazy ešte aj za tmy; už nie však ďaleko.

4.2. – skoro ráno klasicky krátky birding v obci + nakuknutie k mangrovom Z od nej, cez deň GM po chodníku, kde aj predvčerom, teraz však ešte ďalej. Podvečer opäť k mangrovom. V noci herping všetci traja tam, kde včera bezo mňa.

5.2. – ráno sa lúčime s Tomášom, ktorý odchádza do SJ a zajtra už do Čiech. Po predraňajkovom birdingu v obci deň opäť strávený v Z časti GM ako aj 3.2., zo štrkovej cesty sme odbočili na JZ doprava, kde aj predvčerom a aj na všetkých nočných terénoch, no tentoraz sme šli ešte ďalej, až sme sa dostali na okružný chodník na strmom kopci porastenom pralesom.

Podvečer na chvíľu po ceste za dedinou, v noci herping na osvedčenej lokalite v GM.

6.2. – 4,5 km po asfaltke do Punta Uva (cestou som, samozrejme, pozeral nejaké vtáky) s cieľom zaplávať si (pre obrovské vlny a zakalenú vodu bez možnosti pozorovať podmorský koralový svet som sa do mora nakoniec ani nehodil). Poobede z pláže späť a na chvíľu do Z časti GM smerom ako včera, no len k začiatku okruž. chodníka. Dano v noci ešte na plazy a žaby na staré známe miesto v GM, ja som už 2.x zabil večer vyberaním opäť vyše 20 miniatúrnych kliešťov.

7.2. – presun busom z Manzanillo do Limónu, odtiaľ ďalším do SJ, odtiaľ MHD-čkou do AL, kde po dlhom hľadaní nakoniec nachádzame voľnú izbu v prijateľnej cene. Platíme si ju iba na 2 noci.

8.2. – busom do horského usmokleného pralesa sopky Poás, po niečo vyše 3 hodinách sme už museli kvôli otrasným spojom ísť naspäť. Podvečer prechádzka po meste.

9.2. – ráno musíme opustiť hostel a nájsť si na poslednú noc izbu inde, čo sa ukázalo byť v nedeľu problémom. Nakoniec kotvíme v trochu drahšom hosteli, v ktorom sme spali aj prvú noc.

Od cca 11:00 snaha o terén v okolí mesta, resp. nad ním; kvôli sprivatizovanej a nekonečnými ostnatými plotmi obohnanej naprosto všetkej mimomestskej zelene (a aj mestskej, s výnimkou zopár miniparčíkov) nám neostalo iné než chodiť po asfaltke. Raz sme však načierno preliezli spadnutý plot, vďaka čomu som aj v tento deň videl v maličkej enkláve lesa pri potoku uprostred kávovníkových polí aspoň tri nové vtáky.

10.2. – budík 4:30, skoro ráno odchod MHD-čkou na letisko, z neho 8:40 štvorhodinový let do New York-u, odtiaľ po 2,5 hodinách čakania cca 7,5-hodinový let do Amsterdamu,

11.2. – kde sa počas 8-hod. čakania snažíme dohnať spánok stratený časovým posunom. Cca 16:15 prílet do Viedne, odtiaľ busom do BA, kde sa s Danom lúčim a odchádzam vlakom do TN a odtiaľ busom do podnájmu v Nemšovej.

PRIEBEH VÝPRAVY PODROBNEJŠIE

Komu stručný opis cesty nestačil a rád by sa dozvedel viac, môže tak učiniť tu. Jednotlivé pozorovania vtákov nebudem však spomínať ani v tejto kapitole – všetky som uviedol prehľadne systematicky do tej nasledujúcej („VTÁKY“). Pozorované cicavce a  plazy sú v príslušných kapitolách za nimi; zopár slov a fotiek k žabám (naozaj len zopár) je úplne na konci.

21.1.– po práci odchádzam s 80-l batohom na chrbte a 38-litrovým na hrudi autobusom z Nemšovej do Trenčína, odtiaľ vlakom do Blavy, v nej trolejbusom k Danovi do Dúbravky. Výnimočne som za túto teplú zimu rád – nemusím si brať toľko zbytočného zimného oblečenia. Kvôli stratenému mobilu na ulici v Dúbravke a jeho márnemu hľadaniu som zaspal až pred polnocou.

22.1.– a po menej než 200 minútach spánku nás už o 4:00 Danom objednaný taxík (každý platil 15 €) bral na Viedenské letisko. 6:55, stále pred rozvidnením, sme už odlietali do Amsterdamu. Počas vzlietania pri prechode sivými mračnami sme zažili úsvit tak náhle ako nikdy predtým. Ponurú zamračenú sychravú bezútešnú krajinu bez snehu i zelene v priebehu pár sekúnd vystriedala v žiari vychádzajúceho slnka zasnená, v ružovom nedozernom horizonte strácajúca sa a nirvánový pokoj duši navodzujúca nekonečná bledomodrá rajská perina. Už len do nej skočiť... Holandská KLM nám podávala vari najlepší celozrnný chlieb a syr, aký som kedy jedol (škoda, že len dva krajčeky) a keďže na Viedenskom letisku som si mohol po kontrole príručky napustiť v záchodoch prázdnu fľašu vodou, ani som tentokrát nesmädoval. V Amsterdame sme miesto písaných dvoch hodín čakali skoro štyri a navyše sa dozvedeli, že do Kostariky nepôjdeme cez New York s Deltou, ale (pre nepriazeň počasia v USA) cez Panamu opäť s KLM. Počas tohto 11-hodinového letu nepretržite v jase slnka nad oblakmi na nepohodlných sedadlách s minimálnym životným priestorom (obzvlášť keď sedíte v strede trojsedadla) nám dali Holanďania len dve normálne jedlá typicky lietadlových porcií (t.j. nejaké tie 3 hodiny vás udržia pri vedomí) a medzi nimi počas ôsmich hodín len jednu sladkosť... Škvŕkajúci žalúdok mi neustále vyčítal – čo si si len nezobral nejaký chlieb a syr, tie sa predsa môžu... Aspoň že vody dávali trochu viac než Egypťania (v Amsterdame sa po poslednej kontrole nedalo dostať k žiadnej vode, dokonca ani na záchod) a aj klíma bola miernejšia. Na letisku v Paname, kam sme prišli ešte za vidna (je tu o 7 hodín menej než u nás), som si kúpil za 9 $ najdrahší obed v živote (všetky medzinár. letiská sú napriek bezcolnej zóne abnormálne predražené a nechutne luxusné) a konečne sa poriadne najedol. Nielen smäd, aj hlad vie byť riadna sviňa... 

Do Kostariky sme na jej hlavné letisko Juan Santa María (v AL, nie SJ, ako sa nesprávne píše) prišli už potme, s hodinovým meškaním okolo 21:40. Než sme sa dostali k batohom a vykľučkovali z neho, bolo po desiatej. Cez internet požičanú Toyotu Yaris od spoločnosti Europcar sme si mali vyzdvihnúť priamo tu pred letiskom, no už v ňom nám ľudia iných spoločnosti povedali, že tí tu po desiatej už nebývajú. Vyšli sme von a na širokej ceste pred halou, s autom na aute, sme ho hľadali naozaj márne. Dlho sme sa však ani nesnažili (chyba!) – umorení deficitom spánku a dovedna 24 hodinami strávenými v lietadlách a na letiskách sme sa nechali zlákať prvým taxikárom, ktorý nás oslovil. Požiadali sme ho, či by nezavolal do Europcar – telefonovať po španielsky a ešte v tom hluku som si veru netrúfal. Tváril sa, že zavolal a že mu to neberú. Navrhol nám, že nás za 5 $ zavezie do dákeho hostela v centre Alahuely a ráno sa môžeme pokúsiť s nimi skontaktovať. Za maličkú izbu sme platili spolu 40 $ - naša najdrahšia noc. No hľadať nocľah takto neskoro v noci sa nám ozaj už nechcelo. Zajtra si musíme čo najskôr vyzdvihnúť auto a čo najrýchlejšie sa dostať na prvú lokalitu, aby sme mohli ísť poobede už na prvý terén a nestrácali zbytočne vzácny čas, takže sme sa chceli konečne aspoň ako-tak vyspať.

 svitanie nad Rakúskom 

 

23.1. – vstávam klasicky skôr než Dano a ešte pred raňajkami podnikám v blízkom parčíku a uličkách svoj prvý novosvetský birdwatching. Darí sa mi identifikovať 12 druhov a nálada sa mi konečne začína dvíhať. Po rýchlych raňajkách sa s komplet batožinou peši presúvame cca 2,5 km k letisku, kde sme za 2 $ opäť niekoho požiadali (v CR skutočne ani kura nehrabe zadarmo), aby zavolal Europcar. Do 10 minút tu dodávka tejto spoločnosti naozaj prišla – zaviezť nás do ich niekoľko km vzdialeného sídla. Tu sa po dlhšom čakaní dozvedáme (dokonca v angličtine), že vraj včera nás na letisku čakali až do polnoci, ale keďže sme ich nenašli, požičali auto niekomu inému (očividne podstatne výhodnejšie) a vzhľadom na plnú sezónu žiadne iné auto v podobnej cene pre nás nemajú. Za najlacnejšie by sme si museli doplatiť zhruba 600 $. Reku to nemyslia vážne, pozeráme na seba s kyslým úsmevom. Myslia... Dodnes mi znie v ušiach Danov zúfalý hlas pri slovách "But we need a car." Hm, to nikoho nezaujíma. Dlho sme sa ešte snažili o nájdenie nejakej imaginárnej alternatívy; chvíľami sa zdalo, že nejaké auto za rozumnú cenu od inej spoločnosti predsa len dostaneme, no nakoniec vysvitlo, že bez plného poistenia – čo sme riskovať nemienili. Ak si budete (kdekoľvek, nielen v CR) požičiavať auto, vždy len s „full insurance“ – bez ktorého sa v prípade nehody  nedoplatíte.

Zabili sme celé doobedie len pre to, aby sme sa dozvedeli, že sa budeme musieť pohybovať busmi, príp. stopmi... Aby to nebolo málo, nechali sme sa ich nagélovaným pracovníkom ešte aj oklamať, že do blízkeho SJ, kam sme sa potrebovali dostať (odkiaľ chodia busy do celej krajiny vrát. našej prvej destinácie), odtiaľto žiadny autobus nejde, ale oni nás tam veľkoryso zavezú za 35 $ (neskôr sme zistili, že z AL chodí bus do SJ za 1,06 $). Dano to zjednal na stále zlodejských 30, no viac sa nám hádať už nechcelo, čas neúprosne letel, mali sme všetkého po krk, tak reku dobre. V SJ sa nás hneď na stanici snažil oklamať taxikár, že smerom na CA (Kararu) žiadny bus nejde (neskôr tvrdil, že ide, no až neviem kedy a cesta trvá 3 hod – v skutočnosti 1,5), ale on nás tam ochotne zavezie za 130 $. Už sme sa však nijakým pochyderným Týkom (Kostaričania sa podľa koncovky, ktorú používajú pri zdrobnelinách, prezývajú „Ticos“) odrbať nenechali (tváre väčšiny ľudí tu na mňa pôsobia dosť neúprimne, dravo a nevyspytateľne) a zistili si, že treba ísť busom za 5 či 6 $ na Jaco [Hako] a šoférovi povedať, kde chceme zastaviť. Poprosil som ho o to necelé 3 km za (= JZ od) vstupom do NP, pri moste a križovatke oproti dedine Tárcoles. Podľa (neaktuálnych) info na webe malo byť totiž zhruba 2 km za vstupom nejaké dobré ubytko. Nadarmo sme ho vyzerali z autobusu a nadarmo sme sa tam potom peši naťažko v prichádzajúcej tme terigali, nič mimo jedného extra luxusného komplexu sme nenašli. Ani z ďalších niekoľkých nových druhov vrát. jedného z cieľových (Ara macao) som sa nedokázal moc tešiť, keď som videl, že nám hrozí spánok bez strechy nad hlavou. Dano vzal síce aj malý stan, no jednak ho tu ani nebolo kde rozložiť, jednak sme sa celí spotení potrebovali aj umyť a hlavne sme chceli – keď už dnes sa nám to nepodarilo – vyraziť zajtra pokiaľ možno hneď ráno konečne do pralesa a nechať niekde uprostred ničoho na cudzom kontinente stan a veľké batohy s množstvom vecí bez dozoru bolo neprípustné. Rovnako ako ísť do vlhkého horúceho pralesa naťažko so všetkou (v mojom prípade vyše 30 kg) batožinou a ešte popri tom venovať všetku energiu na beztak v pralese neľahký birdwatching. Zašli sme teda (už potme) do Tárcoles, kde sa však nájsť nocľah ukázalo byť rovnako ťažké ako pri ceste medzi pralesom a bujnou vegetáciou ostnatými plotmi ohradených lúk. Oba lacnejšie hostely sú zavreté, jediný hotel tu je pre nás neprijateľne drahý (78 $/ izba). Chodili sme po dedine hore-dolu, až nám už celým zúfalým zastavil dáky dobrák s rodinou, ktorej syn nás zaviedol na zastrčený dvor blízko oceánu, kde si za 6 $/ os./ noc môžme postaviť stan. Je tu aj pitná voda, záchod a sprcha (hoc len studená, to však v nížinách trópov moc nevadí), takže nie je čo riešiť. Hlavnú batožinu si môžme cez noc nechávať u sympatických majiteľov pozemku, čo sme radi, keďže v malom stane by sme sa s ňou nepomestili a nechávať ju vedľa stanu napospas ich všade pobehujúcim (niekedy zúrivo brechajúcim) psom, ako aj potenciálnym zlodejom by nebolo najrozumnejšie. V stane spíme len s malými batohmi s najcennejšími vecami.

Večer som šiel ešte na krátky prieskum priľahlého štrkovo-bahnitého pobrežia (oceán tu je kalný a zavše sa v ňom vyskytne aj krokodíl, napriek tomu sa v ňom zopár miestnych cez deň kúpavalo) a ústia malej riečky Tárcolites.

Alajuela. Presúvame sa naťažko z centra na letisko.

24.1. – napriek včerajšej únave a dvom predošlým krátkym nociam som sa zobudil (asi kvôli čas. posunu) už okolo 3:20, opäť len po niekoľkých hodinách bezsenného spánku. Šiel sa prejsť k nie viac než 100 m vzdialenému moru, znova si ľahol, no už nezaspal. Nadránom využívajúc Danov spánok som tam šiel zas a pokochal sa niekoľkými ďalšími novými (prevažne vodnými) druhmi.

Po raňajkách opúšťame dedinu (v ktorej a bezprostredne vedľa ktorej sa dá tiež kadečo vidieť; typický kolorit tu dotvárajú pestré škriekajúce ary) a vychádzame na hl. cestu. Tu stopujeme auto, čím sme si ušetrili 3 km chôdze po neuveriteľne frekventovanej ceste (z ktorej mi napriek tomu tiež zopár druhov pribudlo) k  hlavnému vstupu do NP Carara, 52 km² veľkého fragmentu pralesa uprostred inak príšerne zdevastovaných (až na väčšiu časť polostrova Osa a Sladkého zálivu – Golfo Dulce, ako aj niektorých hôr nad Képosom (Quepos)) tichomorských nielen nížin, ale aj svahov hôr až od výšok často aj nad 2 700 mnm. Na rozdiel od Malajzie tu však nie sú nekonečné plantáže palmy olejovej alebo inej plodiny, ale je to tu oveľa pestrejšie, takže kultúrna krajina je prírodne podstatne bohatšia. A rovnako ako v Malajzii (a asi vo väčšine krajín sveta) tu je na rozdiel od Slovenska národný park skutočne národným parkom a v žiadnom z nich ani stopu po recentnej ťažbe dreva nenájdete. Kostarické pralesy síce v priebehu 20. storočia veľmi ťažko utrpeli, no od 90-ych rokov sa konečne kurz obrátil a dnes je CR na tom v oblasti ochrany prírody najlepšie spomedzi celej Strednej Ameriky. Pomohlo jej k tomu o.i. zrušenie veľké množstvo peňazí spotrebúvajúcej armády.

Platíme 10 $ a konečne vstupujeme do pralesa. Dlho nás v ňom ešte sprevádza neprestajný hukot áut z cesty poniže. Je tu zákaz vybáčať z chodníkov, ktorých úvodné úseky tu majú dokonca zábradlie. Keď sme boli raz kvôli vtákom a plazom len meter za ním, už nás na to upozornil sprievodca asi 10-člennej tlupy vtáčkarov. Veď tu ani nemôže uskutočniť žena malú potrebu, pomyslel som si. Ale môže – o kus ďalej sme natrafili na niečo, čo by sme v pralese rozhodne nečakali – okrem odpadkového koša aj záchod a umývadlo. Týmto som stratil posledné zvyšky beztak slabučkých dojmov divočiny.

Birdwatching tu je ľahší než v malajskom Taman Negara. Po prvé nie je tak extrémne vlhko a horúco, po druhé tu nie sú (aspoň teraz počas sucha) žiadne komáre ani pijavice, po tretie sú vtáky v CR krotkejšie a po štvrté ich je tu viac – no čo je zaujímavé, nielen druhov, ale aj jedincov. Na prvom džungľovom teréne mi tak aj bez znalostí hlasov pribudlo 18 nových druhov. V Malajzii nikdy viac než 13. Nebola to však prechádzka ružovou záhradou. Viaceré z nich som si vyslovene trpezlivo a opatrne predral húštinami mimo chodníkov. Najťažšie to bolo na začiatku, keď bol pre mňa každý vták nový a pri prvej vtáčej skupinke (veľa ich nebolo, no prvá bola ako na just najväčšia) som nevedel, kam skôr pozerať. Taktiež som ich nemal ešte „v oku“ a na spoľahlivé určenie mi zlomok sekundy poriadneho pohľadu väčšinou nestačil (obzvlášť keď tu je toľko podobných druhov). Našťastie kostarické vtáky vám doprajú väčšinou viac času než malajské.  

Podvečer som sa bol zas prejsť k moru a ústiu Tárcolites, no nič nové som nevidel. Dano šiel až za tmy, keďže v trópoch má drvivá väčšina hadov nočnú aktivitu, a pochodil lepšie..

 nadránom na tichomorskom pobreží Tárcoles

 banánovník v NP Carara 

 

 čudný bezstavovec

 

 

 stále NP Carara

 

 

 hlavný vstup do NP Carara 

odlesňovanie v CR v 20. st. (z knihy The Mammals of Costa Rica od Wainwright-a)

25.1. – opäť sa zobúdzam extrémne skoro (pred 3:30), (nad)ráno(m) opäť na chvíľu k moru a riečke, cez deň opäť do CA, no až trochu neskôr – predtým sme ešte šli (opäť stopom, ktorého sme sa opäť dočkali do 20 – 30 minút) na most nad riekou Tárcoles (cca 2,25 km po hl. ceste za HQ CA), známy bezpečným výhľadom na desiatky impozantných krokodílov. Vďaka takmer súvislým prúdom áut a množstvu ľudí, ako aj nejakým odpadkom v rieke je aj tu pocit divočiny nulový.

Z mosta sme sa vrátili po ceste dákych 650 m a do CA vošli tentokrát severnejším vstupom. Aj tu je vyberateľ vstupného, no vraví nám, že zaplatíme, až sa budeme vracať. Keď sme sa však vrátili (až po piatej), chlap tu už nebol, a tak sme na tomto vari najúspešnejšom vtáčom teréne v prevažne sekundárnom nížinnom lese na niekdajších banánovníkových plantážach neplatili nič. Priamo v lese som dnes určil až 26 druhov vtákov (a to aj napriek tomu, že sme doň prišli až po desiatej, teda po skončení najvyššej aktivity), z ktorých niektoré potešili mimoriadne. Dano sa v maličkej riečke, neďaleko ktorej ide tento chodník, neúspešne pokúsil chytiť mladého kajmana. Vďaka palici určenej špeciálne na hady pochodil však úspešne s krovinárom Bothrops asper.

Kostarické lesy sú bohatšie než tie malajské nielen na vtáky, ale aj na plazy (hoc u tých nie počtom druhov; jedincov sa však v nížinách nedá porovnať), a to dokonca (čo nechápem už vôbec) aj v období sucha. Videli sme tu toho podstatne viac aj napriek tomu, že dni sme tu mali asi o 1,5 hodiny kratšie než v lete v Malajzii – stmievať sa začínalo už pred šiestou, v pralese to bolo o ničom už po piatej, pri zamračenom počasí už po štvrtej.

V noci sme šli obaja ešte na plazy ku Tárcolites kúsoček za „kempingom“, v ktorom teraz cez víkend vyrašilo okolo nás ďalších niekoľko stanov a tiež áut (okrem nás však vospolok miestni), ktorých majitelia zabrali oba stolíky s lavičkami prítomné na pozemku a je problém sa tu kde najesť. Sú však veľmi milí, ponúkli nám aj niečo pod zub.

 rieka Tárcoles z "Krokodílieho mosta"

 

severná časť NP Carara je tvorená skôr sekundárnym lesom, v tomto prípade bývalou banánovníkovou plantážou

 

Tieto rozprávkovo nádherné a obrovské motýle r. Morpho (najmä v CA, ale aj v karib. lesoch) s neuveriteľne žiarivo modrými krídlami boli neskutočne plaché. Akonáhle sadli, sklopili krídla a pohľad bol len na fádne rubové strany.  

 

 26.1. – ráno ešte na chvíľu k oceánu a 9:30 sa už komplet zbalení presúvame busom do Puntarenas a z neho po dvoch hodinách čakania pod horúcim slnkom pri piesčitej pláži ďalším na druhú hlavnú lokalitu – horskú oblasť Monteverde, resp. M.SE. Počas vyše 3,5-hodinovej jazdy (hoci je to len 59 km) začínam byť rád, že sme sa k autu nedostali – po strmej štrkovoprašnej ceste so zákrutou na zákrute by to veru bez tereňáku bohviečo nebolo. Výhľady boli takmer vkuse na odlesnené svahy Cordillera de Tilarán, kedysi pokryté bujným pralesom, dnes slúžiace ako pasienky pre dobytok. M.SE (centrum je položené v cca 1 330 mnm, no domy siahajú až do vyše 1 420 m) nás privítalo podvečer takou kosou a vetriskom, že by sa tu človeku zišla aj vetrovka a čapica. Na štvrtý pokus zháňame prijateľnú (hoci extrémne skromne zariadenú) izbu v hosteli El Tucán, kde ostávame 4 noci (chceli sme dlhšie, no... nebudem predbiehať). Plusom je, že na prízemí je k dispozícii kuchynka so všetkým, čo k nej patrí.

  

pobrežie v Puntarenas s fregatami nad ním

Takto vyzerali moje nohy na druhý deň po hromadnom útoku kararských mravcov. Nevidno to asi, ale pľuzgiere, naplnené žltou tekutinou,  boli vyššie než širšie. Po určitom čase sčerneli a postupne zmizli. Po niektorých mám dodnes jazvičky. 

 

27.1. – Stále sa nemôže moje telo prispôsobiť časovému posunu a zasa sa po krátkom bezssenom spánku zobúdzam ešte za hlbokej tmy, hoc už trošku neskôr, po štvrtej. Ráno busom (2 $ za ca. 5 km) do slávnej rezervácie Monteverde. Potvrdzujú sa slová majiteľa nášho hostela – vstup tu skutočne stojí neuveriteľných 18 $. Hm, príroda začína byť v CR  len pre boháčov (a nielen tam – veď za také Plitvické jazerá v HR v lete zacvakáte takmer 24 €) – hoci tí sa svojím, spravidla pomerne veľkú ekologickú stopu zanechávajúcim spôsobom života najviac podieľajú na jej devastácii. Márne sa snažíme nájsť nejaké miesto, kadiaľ by sme vstúpili do pralesa načierno. A vzhľadom na vysoký počet strážcov to ani nechceme moc riskovať. Možno zajtra, dnes musíme najprv „zmapovať terén“. Dano platí nakoniec len 9 – hoci je už doktorand zarábajúci viac než ja, uznali mu študentský preukaz ISIC. Vyčítam si, že som si nevzal aj ja svoj starý, no vzápätí sa utešujem, že vzhľadom na fotku, na ktorej tam som ako 15-ročný, by mi ho na 99,9 % aj tak neuznali a len by som sa strápnil. Druhé utešovanie prichádza okolo štvrtej poobede, keď sa vraciam z pralesa po mimoriadne úspešnom birdwatchingu. A po vyše roku a pol s fotkami rozprávkovo krásneho horského tropického dažďového pralesa. A na rozdiel od Malajzie aj s nejakými fotkami vtákov – je ich tu viac a nie sú tak abnormálne plaché. No genius loci je vďaka húfom turistov a na pralesné pomery mimoriadne širokému hlavnému chodníku o poznanie slabší. Na ostatných, užších chodníčkoch je to trochu lepšie, no aj tu sa človek pod chvíľou s niekým obchádza. Dano však taký šťastný nie je. Zo studenokrvcov našiel len jedného anolisa. Bolo síce pomerne chladno, ale že ani žiadnu žabu... Zvláštne. Smejem sa nad slovami istého herpetológa, ktorý v jednej knihe píše „Monteverde is a must.“. Možnože v noci by to bolo lepšie, no to už sem nechodí žiadny bus. A ísť potme peši 5 km sem a 5 km naspäť sa nám moc nechce, obzvlášť pri vysokom riziku črtajúceho sa dažďa.

V snahe aspoň trochu vylepšiť dnešnú herpetologickú bilanciu ideme spolu s mladým slovenským párikom, na ktorý naďabil v M.SE Dano, ich autom do blízkeho okolia mestečka na nočný herping popri nejakom lesnom jarku. Anolisa tentokrát strieda nejaká žaba. Skrátka výsmech, po ktorom v mrholení odchádzame naspäť. Čo sa týka vtákov, nepočul som žiadnu sovu ani lelka. Aj oni majú asi radi hviezdnatejšiu oblohu...

Od krajanov sa dozvedáme, že v SJ je to na uliciach po zotmení samý žobrák, prostitútka a pasák. Nechce sa nám to veriť, no už o tri dni budeme aj my mať možnosť vidieť tú tvár Kostariky, akú vám v reklamných a turistických prospektoch neukážu. Mimochodom ako som neskôr zistil, CR je v "sexturistickom rebríčku" druhá na svete - hneď po Thajsku.

 

 aj naše izbové rastliny sme mali možnosť vidieť

 

28.1. – opäť ráno busom k HQ MV. Keďže znova platiť nehorázne poplatky nemienime, pokúšame sa vniknúť do rezervácie načierno. Nejakých 200 m pred HQ vedie z príjazdovej cesty doprava dolu do pralesa chodníček, ktorý sa po chvíli rozdvojuje. Doľava sa očividne dostanete do MV. Pokiaľ vás, pravdaže, nenačapia strážcovia. Hneď traja sa z ničoho nič pri nás objavili. Ďalší moment, keď vašu hoci aj žalostne biednu španielčinu mimoriadne oceníte. Po anglicky nevedel z nich totiž nik. Stojac pár metrov od križovatky opačným smerom než MV som im povedal, že do rezervácie sme si kúpili lístky včera a dnes chceme ísť pre zmenu pozrieť prales doprava (čo bola čiastočne pravda – moja zvedavosť ma nútila nakuknúť aj tam). Vraj pokiaľ nepôjdeme do rezervácie, ich do toho nič, ale upozorňujú nás, že toto, ako aj chodník vpravo, je súkromný pozemok a ak nás chytí vlastník, môžeme mať problémy. Poďakoval som im za info, keďže sme o tom nevedeli (skutočne tu nikde nebol žiadny nápis či tabuľka), oni že niet za čo a odišli. Chvíľu sme váhali, či skúsime ísť aspoň tým súkromným pralesom (nemôžem si pomôcť, ale už toto samotné slovné spojenie mi znie absurdne), ale napokon sme sa vrátili na cestu. Problémy mať nepotrebujeme, snáď sa bude dať dostať niekam zadarmo do pralesa aj legálne. Nedalo. No ilegálne som sa ešte 2x nakrátko po očividne veľmi málo používaných chodníčkoch dostal. Inak som vtáčkaril (zakrátko sme sa rozdelili a každý šiel späť do hostela v M.SE sám) najmä z hlavnej cesty spájajúcej MV s M.SE, raz aj na priľahlom oplotenom (načierno prelezenom, samozrejme) pasienku, podvečer ešte pri dákej bočnej ceste. V kultúrnej krajine birdwatching síce postráda jedinečné čaro pralesa, no je ľahší a uvidíte nejaké druhy, ktoré priamo v pralese ani nežijú. Hlavne na dravce tozvykne byť lepšie, no okrem v celej CR bežných kondorov morkovitých a havranovitých som ani dnes žiadneho nevidel. Napriek tomu to bol opäť vcelku úspešný deň. Znovu však len pre mňa – Dano videl opäť len jedného a toho istého anolisa. Ja z plazov okrem takisto 1 anolisa ešte 1 Sceloporus-a. Cestou som sa dal do reči s dvoma americkými študentkami z Džordžie, ktorých univerzita tu má nejaký kampus. Sú tu už tretí mesiac, jedna sa podieľa na biol. výskume, ďalšia rieši nejaké sociálne záležitosti. Tichúčko som im závidel – ja som sa mohol dostať z našej VŠ tak akurát do „blbého“ (rozumej v porovnaní s CR prírodne nie moc zaujímavého) Nemecka alebo Rakúska, pomyslel som si. A aj tam chodiť prevažne len z intráku do školy a späť. Prekvapilo ma však, že za tú dlhú dobu tu videli len 3 hady. Síce na ne sa nezameriavajú, ale aj tak. Veď to u nás ich na bezcieľnych potulkách prírodou nájdem viac. Aj keď zbadať ich je v neprehľadnom pralese nepomerne ťažšie. Aj keď majú väčšinou vyčkávaciu stratégiu lovu (tzv. sit and wait strategy; u nás zočí človek hada najčastejšie vďaka pohybu, resp. jeho šuchotu, keďže korisť zháňajú prečesávaním terénu), aj keď je veľa nočných – ale vzhľadom na tú diverzitu proste nechápem.

 

 

 na tomto mieste (+ jednom strome asi 15 m za mnou) som videl až 4 druhy piniek

29.1. – ráno o 7:00 busom tentoraz na opačnú stranu, ku vzdialenejšej a vyššie položenej R.SE, ktorá je už typickým hmlovým pralesom. Za vstup platím 14 $, Dano vďaka ISIC-u len 7. Spolu s 2x 4 $ za bus ma aj tento výlet vychádza teda vyše 400 Sk, hoci o 2 $ menej než MV predvčerom. Ranná hmla birding poriadne sťažuje. Našťastie netrvala dlho a znova som tak mohol pozorovať zopár nových druhov v čarokrásnom prostredí tropického horského dažďového pralesa. Aj tu však duch miesta narušuje nadmerné množstvo turistov, hoc trochu menšie než v MV. Dano ani dnes so studenokrvcami nepochodil (nevidel naprosto nič, hoci nazeral pod každý koreň, peň, konár, papraď,... ja som mal šťastie len na 2 mladé anolisy), hory ho naprosto sklamali a navrhuje, aby sme sa presunuli ku Karibiku už zajtra (pôvodne sme tu chceli ostať min. 5 dní). Hoci aspoň jeden deň by som tu ešte rád ostal (najmä kvôli jedinečnej kotinge trojfúzej, jednému z nesplnených cieľov), drahé vstupné do tunajších pralesov ma donútilo Danovi vyhovieť... Za tmy som šiel spolu s jedným mladým nemeckým párikom bývajúcim v našom hosteli hľadať povyše v mestečku leňochoda, ktorého tu videli na nízkom strome vedľa cesty poobede. Bez úspechu. 

 

 

 prales v rez. Santa Elena je azda najrozprávkovejším lesom, aký som kedy videl

 horský tropický dažďový prales vo všeobecnosti patrí medzi najkrajšie, najtajomnejšie, najmalebnejšie a najfotogenickejšie biotopy našej planéty

 

 

 

 

 

 

 

 

30.1. nadránom sa tak ešte za tmy balíme a busom 6:30 sa presúvame do SJ. Odtiaľ sa po nejakom čakaní poberáme ďalším autobusom pre trpaslíkov (ešteže som si mohol dať nohy do uličky) do Karibiku. Na okraji SJ vidím 1.x v živote slum, kde v plechových a drevených búdach jedna vedľa druhej žije tá „najspodnejšia vrstva“; nepochybne väčšina žobrákov a prostitútiek SJ, ktorí v systéme „nekonečných možností“ inú možnosť skrátka nemajú. V duchu si kladiem otázku, ako dlho budeme ešte žiť v spoločnosti, v ktorej sa ľudia delia podľa majetku do vrstiev...

Ďalej prechádzame cez miestami dosť upršané karibské nížiny (najmä v okolí slávnej La Selva) do CT. Tu po vystúpení na stanici sa dal Dano do reči so sympatickým pražským dobrodruhom – rovesníkom Tomášom, ktorého sme prijali do partie. Dva týždne tu robil v nejakej hydinovej farme, odkiaľ pre neznesiteľný chladničkový chlad utiekol a teraz si chce aspoň trochu pozrieť krajinu, zaplávať si v mori a tak. Na tretíkrát nachádzame obstojnú 3-posteľovú izbu neďaleko vstupu do rovnomenného NP Cahuita, v ktorej ostávame 3 noci. Až tu sa 1.x stretávame s komármi, našťastie nie vo veľkom množstve.

Večer sme chceli ísť do NP, s desením sa však dozvedáme, že po 16:00 je vstup doň zakázaný. To už aj príroda má úradné hodiny??? Vstupné je tu výnimočne dobrovoľné, strážnik je tu aj v noci, takže prípadnou nemožnosťou zacvakať to nebude. Že by zase raz tá prekliata bezpečnosť, pod zámienkou ktorej sa uzákoňuje čoraz viac absurdností? Na africkej savane plnej levov, hyen, leopardov, hrochov, byvolov, slonov či nosorožcov by som to pochopil, ale tu mi opäť ostáva iba rozum stáť. Najmrzutejší je z toho Dano, pretože od nočného terénu v NP Cahuita si veľa sľuboval. Bežným tu má byť npr. krovinár B. schlegeli. Žiaľ, keďže NP je z jednej strany ohraničený morom a z druhej riečkou (z ktorej vykúkali kajmanie oči), neostalo nám nič iné, než skúsiť nočný herping niekde pri okraji mestečka. Napokon sme vôbec neľutovali.

 Mestečko Santa Elena. Tu sme spali 4 noci.

 neprívetivé San José

 

31.1.- ráno všetci traja (postupne sme sa však roztratili) do prímorského pralesa NP Cahuita. Široký chodník ide vkuse poblíž rozbúreného mora, kvôli ktorému vtáky moc nepočuť (vidieť som ich tiež veľa nevidel). Počas dažďa, ktorý nám bol súdený v priebehu doobedia až trikrát, sú tu útechou viaceré prístrešky. Najviac som však premokol počas slnečnej pauzy medzi prehánkami – snažiac sa odfotiť na pláži padnutý kokosový orech (najbanálnejšia vec, aká tu existuje) som sa nedbajúc na tunajšie vlny otočil k moru chrbtom – a zrazu som bol vo vode po stehná. Ešteže to neschytal foťák.

Jediným prítomným chodníkom som prešiel až na druhý koniec maličkého NP, odkiaľ som šiel stopom do CT. V jej riedko osídlených za/okrajových častiach s množstvom zelene, tzv. zelenom intraviláne, chodiac po štrkovej ceste medzi sekundárnymi lesmi, záhradami, krovinami, chatkami (domácich i pre hostí), lúčkami a pod. sa ukázal byť pooobede až večer birdwatching podstatne lepší než v NP.

Tomáš si bol medzitým zaplávať v mori – vraj teplé ako káva, no totálna zakalenosť a mohutné vlny šnorchlovanie naprosto znemožňujú. Škoda, na koralové útesy som sa tiež veľmi tešil.

Za tmy som šiel s Danom opäť v intraviláne CT na plazy, tentoraz však bližšie k moru, kde sme v malom vodnom toku mali šťastie na jedného mimoriadne vzácneho hada.

 prímorský, vetrom šľahaný les v NP Cahuita má zas iný charakter

 Nevábny pochmúrny rozbúrený a zakalený Karibik ma sklamal na plnej čiare. Kde sa hrabe na Jadran... Nemôžem uveriť tomu, že len pár 10 m predo mnou to pod hladinou kypí pestrým podmorským životom.

 

  náš skvelý parťák počas väčšiny pobytu v Karibiku - Pražák Tomáš 

1.2. – s Danom doobeda na a za okraj CT, poobede sme prešli cez hl. cestu kúsoček SZ od CT cestou pomedzi zopár usadlostí vyššie do svahov, ktoré sme chceli pozrieť tiež. Spýtali sme sa preto na cestu dákeho miestneho, ktorý sa podujal nás tam niekam (kam, to sme nevedeli) zaviesť – čo sme nechceli; chceli sme len ukázať smer. Poukazoval nám nevábne dobytčie pasienky lemované pralesom, kde sme pod- a preliezali ostnaté ploty, ako aj pestované úžitkové stromy na pasienkoch i v lese; dozvedeli sa, že toto všetko patrí jeho strýkovi; rozbil nám kokosový orech a ponúkol aj nechutný durian, na záver dokonca aj celý trs banánov a nakoniec si za toto 2-hodinové vnuknutie sa (z ktorého sme po informačnej stránke kvôli jeho naprostej neznalosti angličtiny ani veľa nemali a čo sa týka vtákov, ešte menej) zapýtal 20 $. Reku 10 $ za hodinu? Ja zarábam sotva 3. Snažil som sa mu vysvetliť, že sme si nijakého sprievodcu platiť nechceli, o nič sme sa mu neprosili, len ukázať cestu. Afektovaný úsmev mu z tváre zrazu zmizol, vystriedali ho výrazy nasrdenosti a pobúrenia. Dano mu nechcel dať nič, no úplne sa z toho vykľučkovať nedalo. Napokon sa musel uspokojiť s 10 $. Pokrytecky sme sa rozlúčili a rýchlym krokom odcválali do CT.

Na izbe som si našiel následne takmer 50 miniatúrnych kliešťov (skoro všetky na ľavej nohe, najmä na chodidle), z ktorých polovica bola už zavŕtaná. O zábavu som mal postarané na celý večer (ktorý Dano využil na herping v CT)... Pinzeta švajčiarskeho nožíka sa osvedčila mimoriadne. Zhruba polhodinové kúpanie sa v mori nepomohlo – a dlhšie sa mi v ňom byť aj napriek jeho príjemnej 30-stupňovej teplote, akú človek v Chorvátsku nezažije, nechcelo. Kvôli bahnitému piesku a vysokým vlnám totálne zakalené; nevidel som jedinú rybičku, len plávajúce riasy. Nechcelo sa mi veriť, že pár desiatok metrov pred nami sú koraly. A plávať ďalej na more by bolo vzhľadom na jeho rozbúrenosť a bezohľadných surfistov (jeden mi asi 30 m od brehu prešiel takmer po hlave) dosť nebezpečné.

 helikónia

samozvaný sprievodca nám lúpe kokos 

 pasienky jeho strýka na rozhraní s (zatiaľ ešte stále) pralesom

 pestovanie úžitkových drevín v niekdajšom pralese

 kakaovník

2.2. – o 9:00 sa aj s Tomášom presúvame busom do blízko Panamy ležiacej dediny Manzanillo, v ktorej karibská asfaltka končí. V Z časti obce si u sympatickej černošky platíme na 5 nocí 3-posteľovú izbu (síce s minimálnym priestorom, no keďže od rána do večera sa snažíme byť vonku, nevadí nám to) v Cabinas Veraneras. Narýchlo sa vybaľujeme, niečo zajeme a hybaj s Danom do terénu. Prechádzame popri dlhej piesčitej pláži s hlučnými ľuďmi i psami celú dedinu, až sa dostávame do GM na chodník viac-menej kopírujúci morský pobrežie, na rozdiel od NP Cahuita ďalej a vyššie od mora, ktoré tým pádom nemá na birding taký rušivý vplyv (mohutné vlny však počuť trochu aj tu). Duch miesta je tu však výrazne slabší, nakoľko sa nejedná o prales, ale sekundárny les, presnejšie bývalé kávovníkové plantáže. Je tým pádom oveľa redší, najmä krovitá etáž je pomerne slabo vyvinutá, čo dodáva lesu miestami až parkovitý charakter. Birdwatching je však tým pádom ľahší, aj keď len do určitej miery, pretože zas (v porovnaní s CA) diverzita sa tu zdá byť trochu nižšia. Na rozdiel od pralesov sa tu opakuje väčšinou zopár druhov, z ktorých najmä jeden je zvlášť dominantný (v pralese nie je početnostne žiadny druh vyslovene dominantný; s nepatrným zveličením sa dá povedať, že čo vták, to iný druh. Málokedy vidíte aj toho najbežnejšieho vtáka viac než 2 – 3x za deň). Z hlavného chodníka ide zavše smerom do vnútrozemia nejaký vedľajší, no každým jedným sme po krátkom čase narazili na ostnatý plot (na ktorom som raz pri behu v poraste v snahe stihnúť určiť letiaceho vtáka utŕžil najväčšie zranenie na tejto výprave) a súkromný pozemok. Keď sme sa raz cez jeden takýto čiastočne zvalený plot dostali na maličkú banánovníkovú plantáž, zjavil sa tam majiteľ a pýtal si už 5 dolárov ze to, že sme sa ocitli na jeho v džungli skrytom pozemku. Nedali sme mu, samozrejme, nič, len sme v pokoji odišli.

Cestou späť, už blízko dediny a pláže sa na nás vyrútili dva veľké psy, zastali asi meter od nás a začali agresívne brechať. Dano mal v ruke aspoň statív, ale ja naprosto nič a keby dotyčný pitbul chcel (alebo keby som dal najavo strach a začal utekať), už by som tieto riadky asi nepísal... Poviem vám, stáť zoči-voči jeho odpornej štekajúcej papuli niekoľko minút a tŕpnuť, čo mu skrsne v bedni, nie je zrovna to, za čím by ste chceli cestovať na dovolenku. Čo nás však najviac dorazilo, bol neskorší príchod ich majiteľov (dáki bieli tridsiatníci), ktorí sa len spokojne prizerali. Nakoniec si to psiská rozmysleli a odbehli k svojim pánom; od tohto momentu som však chodil po dedine a na počiatočných úsekoch chodníkov v lese zásadne s palicou.

Tomáš si chcel zatiaľ zašnorchlovať, no je to tu rovnaké ako v CT. Životu nebezpečné vlny, ešte nebezpečnejší surfisti premávajúci sa len niekoľko 10 m od brehu a naprosto kalné more, v ktorom by človek nevidel žraloka ani na jeden meter. Opäť sme sa museli uspokojiť s vedomím, že tie koralové útesy tu proste sú. No na ich prezeranie (čo je jeden z najsilnejších zážitkov, aký môže človek v prírode zažiť) bude treba zájsť niekam inam...

Na večeru sme šli do reštiky hneď vedľa našej ubytovne (majitelia sú tí istí), kde nám sympatická černoška dožičila najväčšie porcie casados, akých sme sa v CR dožili. Konečne normálne zasýtenie. Bodaj by aj nie za 2800 CRC...

Tomáša však napadol aj lacnejší spôsob zasýtenia – všade navôkol sa tu predsa povaľujú kokosy! A tak sme sa zahrali aj na Robinzónov. Odstrániť kopru bez nožíka by však bolo hrdinským činom. Vzal som si kúsok dužiny aj pre prípad hladovania do lietadla – kde som so smútkom zistil, že je už plesnivá... Kým pri kokose viac než jeho chuť bolo pre mňa zážitkom jeho lúpanie a rozbíjanie, pri banánoch to bolo naopak. Až teraz, v 26-ich rokoch som zistil, ako chutí skutočný banán. Chuť sa opísať nedá, treba tam proste ísť a dať si BANÁN; nie to, čo kúpite pod týmto názvom u nás.

Na nočnú vychádzku sme pre dážď nešli.

naša ubytovňa v Manzanillo

 a pohľad od našej verandy

pri obrovskom mravenisku v GM

3.2. – čas pred raňajkami, kým Dano s Tomášom ešte spali, som každé ráno využíval na krátky birding v obci, príp. tesne za ňou a vždy mi už takto na svitaní pribudol aspoň 1 nový druh. V pralese je zavčas rána na vtáky svetlo ešte prislabé (preto mi neskoršie vyrážania do terénu ani moc nevadili), no na jeho okraji a v polootvorených biotopoch zelenších obcí je to na ne najlepší čas. V Mansanyľu môžete vidieť skutočne kadečo, aj chriaštele (Aramides cajanea) vykračujúce si po štrkovej ceste. Typickú zvukovú kulisu tu (a aj v lese) vytvárajú najmä bohovsky sa ozývajúce majestátne trupiále Psarocolius montezuma, pestrozobé tukany Ramphastos sulphuratus (ktoré väčšinou len počujete) a ráno a podvečer strašidelné hlasy vrešťanov.

Dnes sme šli do Z časti GM – najprv asfaltkou 450 m na juh od obce a z nej doľava (na JV) štrkovou cestou, ktorá sa postupne zužovala, až sa z nej stal blatistý pachodníček. Cestou sme 2x nakrátko vybočili, viac chodníkov som tam nevidel. Tu taktiež o žiadnej divočine hovoriť nemožno, navyše pozorovanie z cesty (hoc štrkovej) s oblohou nad vami nikdy nemá to čaro čo chodníček vinúci sa pralesom s jeho klenbou nad sebou. Zavše narazíte aj na lúčky a kone, spočiatku aj domy, no a samozrejme ostnaté ploty, ľudí a ich psov. Našťastie nie veľa – húfy turistov z MV tu nečakajte. V podstate všetky vtáčkarské cestovky mieria totiž do lepšej (a mnohonásobne drahšej) La Selva.

Neskôr poobede som sa ešte poprechádzal trochu po dedine a po ceste kúsok za ňou – oboje sa oplatilo. O.i. som v priebehu 5 minút videl až tri druhy tukanov!

Za tmy podnikli ešte Dano s Tomášom herping v úvodnej časti štrkovej cesty a jej najväčšej odbočky na JZ, kde sme boli aj cez deň a veru som im mal čo závidieť...

 

4.2. – po plodnom predraňajkovom birdingu (nakukol som aj k mangrovom kúsok za dedinou) som šiel s Danom do GM hlavným chodníkom idúcom neďaleko pobrežia, kde aj predvčerom, dnes sme však šli ešte ďalej. Krajšie to tam však rozhodne nebolo, skôr naopak – chodník sa mení na asi ako dvojprúdová cesta široký priesek sekundárnym lesom, ktorý je na oboch stranách prístupný väčšinou len pár až niekoľko 10 metrov – naľavo je oceán, napravo nepretržité ostnaté ploty vymedzujúce súkromné pozemky. Vo vzdialenejšej časti je otravným aj neustále strmé klesanie a stúpanie tejto priesekovej blatisto-lúčnej cesty, ak ju tak môžem nazvať. Má to len jednu výhodu – väčšie druhy sa pozorujú ľahšie. Prekvapením boli najmä dravce, ktoré som tu videl hneď dva. V malajskom Taman Negara (priamo v ňom, nie v priľahlej obci) za 9 dní ani jedného (hoci na jar 2014 zopár už áno).

Poobede som šiel znova k mangrovom za obcou a kvôli zopár bahniakom aj k priľahlej, ľuďmi moc nenavštevovanej piesočnej pláži.

Po zotmení všetci traja na plazy a žaby tam, kde Dano s Tomášom včera bezo mňa. Žije to tu neporovnateľne viac než v Malajzii. A nielen plazmi (za 2 hodiny až 5 hadov v 4 druhoch! Cez deň našiel Dano len jedného – chodiť na ne za tmy je v trópoch skrátka nevyhnutné), ale aj cicavcami – v priebehu polhodiny tri zaujímavé druhy!

 

Počas jedného ranného birdingu v MZ som naďabil aj na tohto megachrobáka, samicu nosorožteka Megasoma z č. Scarabeidae, podč.Dynastinae

 

Dano fotiaci si mravčiu megaautostrádu

 

neznáme páriace sa fúzače z podč. Lamiinae v GM

 

krabík v banánovníku asi 20 metrov v džungli nad morom  

 

 Karibik pri Manzanillo

 

5.2. – ráno sa lúčime s Tomášom – musí už ísť do SJ/AL, zajtra ráno odlieta už totiž do Prahy.

Po rannom birdingu v dedine som šiel s Danom na štrkovú cestu v Z časti GM a z nej užšou cestičkou na JZ, kde podnikáme nočné výpravy, tentoraz sme však šli o kúsoček ďalej na lúku, na okraji ktorej bola voľajáka budova. Na jej balkóne stála pani, ktorej sme sa po krátkom neúspešnom hľadaní spýtali na pokračovanie tejto cesty. Ukázala na roh lúčky, kde vedie do neoploteného (!) a nespoplatneného (!) pralesa (áno, do pralesa! Tu už sekundárny les končí.) nebadaný chodníček, ktorým môžeme ísť vraj až do Panamy. Razom je duch miesta mocnejší. No birding ťažší... A po krátkom čase nachádzame niečo, čo by mnohých pomklo otočiť sa späť – nápis „súkromný pozemok“ a značku zákazu vstupu. Nie však nás. Nevdojak sa mi v mysli vynárajú slová Seattle-ho, indiánskeho náčelníka Duwamišov (po ktorom je pomenované mesto Seattle), ktoré povedal prezidentovi USA pri nútenom predaji ich zeme r. 1855: „Ako je možné oblohu či teplo zeme kúpiť alebo predať? Táto predstava je nám cudzia. Keď nevlastníte sviežosť vzduchu a trblietanie vody, ako ich môžete od nás kúpiť? ... Zem nepatrí človeku. To človek patrí zemi.“

Prišli sme na križovatku, kde doľava/rovno sa ide strmo do kopca a doprava dolinkou popri jarku. Reku poďme hore, možno tam bude fauna trochu iná. Možno aj je, veľa sme z nej však nevideli. Po našťastie nie moc dlhom strmom stúpaní (čiastočne v daždi) na hrebeň sme došli k nejakej chajde, pri ktorej sa ešte dymilo z pahreby. Vzduch bol však čistý, a tak sme šli chodníčkom po hrebeni ďalej, vyššie, až sme prišli na iný hrebeň, ktorým sme sa rozhodli ísť doprava mierne nadol a postupne sa tak vrátiť. Predsa len nevieme, kam to vedie a nijakú mapku tejto oblasti nemáme. Po čase začal klesať chodník strmšie a krátko na to sme narazili na drevený domček „nalepený“ po celom obvode kmeňa vysoko na mohutnom strome. Visí z neho lano, dolu je prístrešok a lavička, na ktorej leží prilba a lezecké potreby. Obaja sme už na internete čítali o nejakom príbytku na strome v kostarickej džungli a nižšie na dolinke jeho majiteľa, ktorý v ňom a z neho žije, aj stretávame. Je ním Slovák Peter Garčár. Spolu s miestnym Týkom tu sprevádza nejaký anglicky komunikujúci párik.

„Chlapci, kde sa tu beriete?“ – znela jeho prvá veta, keď sme k nim prichádzali rozprávajúc sa jazykom, ktorý už ušičujne veľmi dlho nepoužíva. Zbytočný bol strach z porušenia zákazu vstupu – ľudskosť a národné súcitenie boli silnejšie. Je tu vraj veľa toho, čo by nám náš krajan rád ukázal; žiaľ, pozajtra ráno odtiaľto už odchádzame, zajtra chceme ísť pre zmenu inam a o pár dní opúšťame už aj celú CR. Dal nám aspoň vizitku, rozlúčili sme sa, zakrátko došli k známej križovatke (hurá, nezablúdili sme!) a späť na izbu.

Podvečer som sa šiel zas prejsť po ceste za dedinu a v noci sme opäť šli na osvedčené miesto hľadať tvory, ktoré vidieť cez deň je len o obrovskej náhode. Dnes to už však tak plodné nebolo.

zavše nám situáciu komplikoval dážď...

 stromové obydlie Petra Garčára v GM

6.2. - kým Dano spal, opäť som pred raňajkami naháňal vtáky v dedine a za ňou, potom sme šli cestou do 4,5 km vzdialenej osady Punta Uva, kde má byť vraj najkrajšia pláž a miesto na šnorchlovanie v celej karibskej časti CR. Cestou z asfaltky zopár druhov potešilo (a aj zopár psov pohrozilo, našťastie však nijak vážne), no v naprosto drvivej väčšine sa už len opakujú tie bežnejšie. Chcelo by sa to už presunúť zas inam... A to aj za podmorským životom – neužil som si ho totiž ani tu. Rovnako pieskom zakalené more a bláznivé vlny ako všade inde. V diaľke sa dokonca tvorili vodné steny, ktoré by aj malé loďky spláchli ako nič, nieto človeka. Na rozdiel od Dana, ktorý si vlny užíva (pravda, len blízučko brehu, ďalej by to mohla byť samovražda), som sa ja doňho ani nehodil, len nohy ovlažil. Z Karibiku odídem teda bez toho, že by som videl čo len jedinú rybku – za to psa som v mori aj na pláži videl. Psy sú tu proste všade. Hm, až neskôr som zistil, že na šnorchlovanie je oveľa lepší pacifický polostrov Nicoya ...

Späť opäť peši po hlavnej ceste, no pred MZ sme ešte vybočili na chvíľu do pralesa GM, kde aj včera, teraz poobede však len po známu križovatku pri jarku. Tu sme si dlhší čas posedeli (po tých každodenných celodenných pochodoch majú toho naše nohy už celkom dosť), najedli sa a výsledkom bolo po druhý raz na mojom tele do 50 miniatúrnych kliešťov, z ktorých polovicu som už musel vyťahovať pinzetou... Opäť takmer všetky na ľavej nohe a v rámci nej najmä na členku a nárte. Snáď nič nechytím... Prekliate trópy. Spomínam si na sen z tejto noci, v ktorom som bol v jarnom sade nejakej slovenskej dediny a hovoril si, ako je tu krásne. Zacnelo sa mi za domovom. Nie, nie je toto kraj pre mňa. Som rád, že som mal možnosť vidieť CR na vlastné oči, ale žiť by som tu veru nechcel. Niečo úplne iné je pozerať sa na malebné koruny majestátnych pralesných stromov zhora (ako to často vidno v dokumentoch Jean-a Arthusa Bertranda alebo Nicholasa Hulota) a niečo iné je trmácať sa 20 - 30 metrov pod nimi bahnitými chodníčkami. Žiadne slnko a romantický lesk jeho žiary, len prítmie, vlhko, blato, nijaký výhľad, prepotené telo, šaty aj batoh, kliešte, mravce, komáre, obrovské a tuhé pavučiny a žiadna vôňa dodávajúca mnohým krajinám, či už sú to naše horské smrečiny alebo suché slnečné jadranské pobrežie, ich jedinečnú, ducha človeka povznášajúcu atmosféru.

Dano šiel na nočný herping na známe miesto aj dnes. Ja som mal čo robiť, aby som si vybral všetky kliešte. Hodil som sa na nejakých 20-30 min do nočného mora, no svine malé sa nepustili.

cesta medzi MZ a Punta Uva

 riečka, ktorú sme križovali

pláž Punta Uva

7.2. - posledný ranný birding v Karibiku, balíme sa a o 10-ej sa presúvame busom s prestupom v Limóne do SJ. Chceme pozrieť aj nejakú sopku a zdá sa, že najschodnejšia bude Poás. Tam bude ale lepšie vyraziť z AL. Opäť sa nás nejaký taxikár po vystúpení v SJ snažil oklamať, že do AL žiadny bus už nejde, no stačilo prejsť niečo vyše kilometra a do AL sme sa dostali MHD-čkou za cca 1,1 $. Keďže je piatok, s nájdením ubytka bol trochu problém, no nakoniec sa jednu dvojku za 25 $ zohnať podarilo. Platíme zatiaľ dve noci. Dano totiž uvažuje nad tým, že by sme tretiu a poslednú noc v CR pred ranným odletom mohli prečkať zadarmo na letisku. Moc sa mi táto predstava vzhľadom na dlhý let s dvomi medzipristátiami, ktoré nás čakajú, nepozdáva, ale reku uvidíme v nedeľu. Podvečer sme zisťovali, odkiaľ a kedy chodí bus na Poás. Traja opýtaní, tri rôzne odpovede. To je v CR bežné. Našťastie zisťujeme, ktorá je správna. V hosteli nám ešte majiteľ navrhuje, že nás tam môžu odviesť ich dodávkou podstatne skôr než autobus, čo by bola vzhľadom na fakt, že okolo obeda sa to viagra alcohol viagra alcohol tam takmer vždy zamračí a začne pršať, veľká výhoda, no ulakomujeme sa na 10-ich $, o ktoré by to každého z nás vyšlo drahšie...

8.2. - 9:15 busom z AL na sopku Poás. Nielenže šiel preplnenou Alahuelou a neskôr dlhými serpentínami pomaly, ešte sme poniže NP Volcán Poás aj 20 minút pri nejakom obchode stáli a k vstupu doň sme došli až po 11-ej. Pred ním sme  museli znova vystúpiť a po 10 $ kúpiť vstupné - na púhe necelé tri a pol hodiny, ako sa ukázalo, keďže posledný bus odchádza odtiaľto už 14:30! Aby to nebolo málo, pridala sa hmla a do polhodiny po vystúpení z autobusu začalo aj pršať. A na nechutne preplnených, čiastočne asfaltových chodníkoch, pri ktorých bol problém sa vyšťať bez toho, aby vás niekto videl a kde má človek pocit divočiny menší než na Devínskej Kobyle, nám pršalo alebo mrholilo väčšinu z toho mála času, ktoré sme mali na  tento jedinečný vysokohorský nízky prales k dispozícii. O plazoch mohol Dano len snívať. Chcel sa preto aspoň pokochať pohľadom na sopečnú lagúnu, na ktorú, nebyť hmly, by bol výhľad možno celkom pekný... Aj tú sme si mohli teda len predstavovať. Poviem to na rovinu - boli sme nasratí. Vedia veľmi dobre, že pekné počasie tu býva len ráno, že najneskôr na poludnie sa to tu zatiahne a dostaví sa hmla a dážď s presnosťou blízkej švajčiarskym hodinkám, no busom sa sem skôr ako 11:15 nedostanete. K vyhliadke na lagúnu ešte neskôr. A za tri hodiny v daždi im za to aj s cestou zacvakáte 15 $ - čo keby som mal platiť každý deň, miniem si trištvrte výplaty...

Aby to stále nebolo málo, kvôli extrémnej vlhkosti, ktorej tam bola moja novokúpená zrkadlovka vystavená, som po návrate na izbu nechal pre istotu baterku vysušiť a na podvečernú prechádzku distálne od centra som šiel preto bez foťáka. A prišiel tak o nádherný záber nového kolibríka...

9.2., nedeľa - Dano myšlienku prespať poslednú noc na letisku opúšťa a rozhodujeme sa zaplatiť si tu ešte jednu noc. Žiaľ, neskoro. Už majú plné. Musíme sa odtiaľto pratať a nájsť si nocľah inde. Nebolo to ľahké, no podarilo sa - symbolicky tam, kde sme spali aj prvú noc, len vo vedľajšej izbe. Narýchlo si len skladáme batožinu a vyrážame viac-menej naslepo niekam za mesto. V extraviláne je zelene dosť, iste tam je kopec zaujímavých vtákov i plazov, ktoré sme ešte nevideli a ktoré sa v človekom pozmenenej krajine dajú vidieť ľahšie než v pralese. Vyrazili sme síce neskoro, no to hlavný dôvod živočíšnej chudobnosti dnešného "terénu" nebol. Tým bola - rovnako ako v Španielsku a ako je aj v mnohých ďalších západných štátoch - sprivatizovaná a ostnatými plotmi obohnaná naprosto všetka krajina, na ktorú sme sa tak mohli dívať len idúc po asfaltke. A to sme šli hore do svahov nad mesto niekoľko kilometrov... Na jednom mieste, kde bol plot spadnutý, som však chodenie po asfalte už dlhšie znášať nemienil a plot preliezol. Dano síce nerád (v USA vás má právo majiteľ na svojom pozemku zastreliť, keď mu naň vniknete bez jeho súhlasu, a keďže v CR je vplyv USA očividne dosť silný, podobný zákon sa dá očakávať aj tu), ale napokon šiel za mnou aj on. Neľutoval som. V maličkej enkláve lesa prostred kávovníkových plantáží, cez ktorú tiekol potok, pribudli 3i nové vtáky. Aspoň niečo.

Tým naše spoznávanie kostarickej prírody končí. Sme radi, že sme ju mali možnosť vidieť, ale ak mám byť úprimný, vrátiť sa tu až tak veľmi netúžime. Príliš skomercionalizovaná. Večer posledné casados

pohľad na Alahuelu a množstvo zelene, do ktorej je prístup zakázaný...

10.2. - a po niekoľkých hodinách spánku znemožňovaného hlukom áut (zvuková izolácia izby nalepenej na ulicu bola nulová), ostrým svetlom v chodbe, ktorá nebola od izby celkom oddelená a blchami (príp.  plošticami) vstávam 4:30, idem na záchod, raňajkujem (uvedomujúc si, že toto všetko by mohol byť na letisku z časových dôvodov problém), definitívne sa balíme a pred šiestou odchádzame na bus, ktorý nás zaviezol na letisko. Pred checkin-om si bolo treba ešte vystáť radu na zaplatenie 29 $ za možnosť opustiť ich štát (ó, akí veľkorysí!), no všetko sme v pohode stihli a 8:40 sa už dívali na krajinu z lietadla. Točíme sa nad preľudneným Centrálnym údolím a príšerne zdevastovanými pacifickými svahmi Cordillera de Talamanca, prelietame ponad prevažne nechutne odlesnenú Nikaraguu, nádherné kubánske a neskôr floridské koralové ostrovčeky a po 4 hodinách (počas ktorých nám nepríjemné americké letušky dali len dva 25-gramové keksíky) pristávame v zasneženom NY. Vskutku je zaujímavé, prečo sú na stravu v lietadlách spoločnosti bohatších štátov ako USA či NL o toľko skúpejšie než o poznanie chudobnejší Egypťania či Turci. Skrátka je to tak.

Tu si jak takí pakovia musíme - hoci máme len 2,5-hod. medzipristátie s tou istou US spoločnosťou Delta - vyzdvihnúť a znova odovzdať hlavnú batožinu, nechať im odtlačky prstov a umožniť im odfotiť si nás (mimo USA som o takomto niečom ešte nepočul; našťastie to šlo aspoň pomerne rýchlo) a nastupujeme na 7,5-hodinový let do Amsterdamu.

niečo pozitívne pre inšpiráciu - vodu nevyžadujúce pisoáre na kostarickom letisku

Kuba z lietadla. Keď vidím to pobrežie, pýtam sa sám seba, prečo som sa len terigal celé dni po temných pralesoch...

11.2. - v ňom sa na nepohodlných sedačkách snažíme dohnať spánok ukradnutý časovým posunom a po ôsmich hodinách čakania odlietame do Viedne. Letiac ponad Holandsko a západné Nemecko krútim hlavou nad tým, ako môže niekto v tak človekom pretvorenej krajine žiť. Nemohol by som, ani keby som mal zarábať milióny. Ani jediný hektár prírody, len kanálmi popretkávané nekonečné hranaté políčka a v nich obec na obci, mesto na meste. Zavše nejaká malá plantáž, ktorú miestni možno mylne nazývajú lesom, a toť vsjo. Veľa prírody, ktorej možno dať prívlastok "divá", neostalo však ani u nás, a preto budem vďačný za každú možnosť dostať sa niekam, kde sa takou ešte aspoň ako-tak nazvať dá. A už teraz sa teším na Malajziu, do ktorej odlietam o 40 dní...