Keď som si začal plánovať víkend birdwatchingu na juhovýchode USA, ani som netušil, akú perlu tohto kontinentu sa mi podarí zvoliť. V rámci služobnej cesty do Severnej Karolíny som váhal, či obetovať 3,5 hodiny cesty autom na pobrežie, alebo ostať niekde vo vnútrozemí a objavovať krásy tamojších lesov. Rozhodnutie však pri prehliadaní satelitných máp padlo na úchvatné piesčité pobrežie Atlantického oceánu. Už tak na mape to vyzeralo, že lokalita nemôže sklamať a tento predpoklad sa aj naplnil.

Moje lietadlo z Indianapolisu do Chicaga meškalo a tak som nestihol prípoj (aj pri lietadlách sa to tak volá?) do Raleigh, hlavného mesta NC. Po 4 hodinách čakania na letisku som už ani neveril, že sa tam aj dostanem, ale osud bol ku mne milosrdný. Ako jediného cestujúceho z čakacej listiny na voľné miesto ma nakoniec vyzvali nastúpiť. Lietadlo už bolo zavreté a pripravené na odlet, ale nakoniec sa všetko podarilo a ja som s veľkou úľavou sledoval, ako sa odliepame z letištnej dráhy pri pomaly zapadajúcom slnku. Z Raleigh ma čakala cesta 3,5 hodiny prenajatým autom na pobrežie, kde som mal rezervované ubytovanie od piatka večera do pondelka rána, takže plné dva dni. Vďaka tme som si veľmi nemohol užívať výhľady na okolie. Jediné, čo sa zmenilo, keď som sa začal blížiť k pobrežiu do tých bažinatých oblastí, bola riadne hustá hmla. Podchvíľou som čakal že sa z nej vynorí nejaká príšera. Nakoniec sa vynorili iba dva nesmierne dlhé mosty križujúce zálivy. Po chvíli hľadania som našiel svoj penzión a veľmi unavený sa hodil do postele.

Mokrade na Bodie Island neďaleko majáku. Podľa vyznačených streleckých miest sa tu zjavne dosť poľuje.

Ráno skorý budíček, raňajky na recepcii (tie sladké žemličky a mufiny a jeden jogurt u nás raňajkami nenazvú, ale čo už, hlavne že to bolo po ruke) a šup ho do auta smer juh. Ubytovaný som bol v Kill Devil Hills. Až na mieste som zistil, že priamo z okna mojej izby som videl na pamätník prvého letu bratov Wrightovcov. V prvý deň som si naplánoval, že pôjdem preskúmať pobrežie južne od môjho motelu. Podľa mapy sa tam nachádzalo viacero zaujímavých miest, vrátane chránených oblastí. Chcel som ísť aj priamo na pobrežie, ale aj na močiare a jazierka v okolí. Na rovinu poviem, že tu človek cíti, že je v poriadne rozvinutej civilizácii. Ani som z mesta nevyšiel a hneď som narazil na turistické informačné centrum. Nabral som nejaké materiály a so zamestnancom som sa začal baviť o vtákoch. Najprv sa tváril, že už nič špeciálne nemá, ale po družnom rozhovore som si získal jeho dôveru a ako za hlbokého socializmu, vytiahol nakoniec podpultový tovar – jeden z posledných výtlačkov checklistu vtákov z Outer Banks. Perfektne prepracovaný zoznam na na tretinky preloženom A4 formáte, v podobe skladačky. Ku každému druhu aj legenda o jeho výskyte po mesiacoch. Skoro som stratil reč, úplná pecka. Odkaz na stiahnutie na internete je tu: http://www.fws.gov/southeast/pubs/PeaIsland_birdlist.pdf

Bodie Island Lighthouse

Prvá moja zastávka viedla ku majáku, vedľa ktorého sa nachádzajú plytké jazerá a močariny. Maják opravujú a v tom čase sa nedal navštíviť. Ku rozhľadni viedla cestička s tabuľkou upozorňujúcou na hady v tráve. Rozhľadňa bola parádna a našťastie dosť dlho som tam bol sám. Neskorší návštevníci ju dosť rozkolísali. Na zábradlí sedeli volavky, ktoré ma veru pustili veľmi blízko na celkom dobré fotky aj s mojim starým kompaktom, ktorý som mal so sebou.

Maják na Bodie Island je práve v rekonštrukcií.

Chodník od majáku ku rozhľadni. 

Pozorovateľňa postavená rovno nad močiarom s otvorenou vodnou plochou vyzerala veľmi lákavo.

Močiar pri Bodie Island majáku má aj veľkú plochu otovrenej hladiny, kde sa zhromžďuje množstvo vtáctva.

Egretta tricolor - Tricolored Heron - volavky trojfarebné ma pustili na takú krátku vzdialenosť, že som tomu nechcel uveriť. Prakticky nemožné v našich končinách bez extrémneho maskovania.

Na vode som hneď videl brodiť viacero druhov volaviek, ibisy a množstvo kačíc. Väčšina však bola dosť ďaleko a v protisvetle a tak si myslím, že som viacero druhov vôbec neurčil.

Kačica ostrochvostá bola asi najbežnjším druhom z tejto čelade.

Kŕdel kvár bielych (Eudocimus albus - American White Ibis - kvara biela) sa kŕmil v plytkých vodách. Neďaleko skupiny som videl aj jedného mladého jedinca, ktorý bol dost tmavý a spočiatku ma mýlil, či sa nejedná i iný druh.

Vo vode sa pohybovalo aj viacero krabov, ktoré boli veľké a farebné. Malé spevavce z porastov som nevedel ani určiť ani nafotiť. V diaľke som zazrel pomerne bežný druh pre túto oblasť...

Cestou späť sa viac rozprúdil život v konároch stromov a kríkov a tak som mal šancu spozorovať niekoľko ďalších druhov.

Tento druh som si netrúfol správne určiť. Nápadne mi pripomínal Motacilla Flava, ale ten sa tu nevyskytuje. 

Asi najbežnejší spevavec, s ktorým som sa tu stretol, bol Dendroica coronata - Myrtle (Yellow-rumped) Warbler - horárik zlatohlavý

Toto je veľmi uškriekaný vták, ktorý sa nachádzal asi všade. Agelaius phoeniceus - Red-winged Blackbird - vlhovec červenokrídly

Taktiež jeden z najbežnejších druhov. Quiscalus major - Boat-tailed Grackle - vlhovec pobrežný

Ďalší dodatočne určený druh. Predpokladám, že sa jedná o Passerculus sandwichensis - Savannah Sparrow - strnádlik trávový.

Cape Haterras National Seashore

Celé pobrežie Atlantiku v tejto oblasti až po maják na Cape Haterras sa nazýva jedným menom a je chránené. Na rôznych miestach ale platia rôzne pravidlá. V podstate sa dá s vybaveným povolením jazdiť terénnym autom na mnohé časti a intenzívne to využívajú miestni rybári. Sú ale oblasti, kde je vjazd autom prísne zakázaný. Ja som sa na pobrežie dostal najprv na mieste kempu, ktorý bol v tom čase opustený. Celý biotop bol pre mňa veľmi zaujímavý, lebo na piesčité pobrežia mora prakticky nechodím. Keď som sa prebojoval až na pláž, čakalo ma príjemné prekvapenie. Pomerne silný vietor prinášal niekedy aj metrové vlny, na ktorých sa elegantne surfovali pelikány hnedé. Kopírovali vlnu a čakali, kde sa v jej vrchole objaví nejaká ryba. Vyzeralo to úchvatne a moje video to asi veľmi dobre nezachytí.

Takéto margarétky skrášľovali piesčité pobrežie v zarastených častiach.

Mosty prepájajú jednotlivé ostrovy tejto pobrežnej piesčitej bariéry.

Takto vyzerá breh, kam sa smie jazdiť aj terénnym autom. Povolenie vlastní asi každý, kto chce.

Fotografia nevystihne krásu kĺzavého letu akoby na morskej vlne. Pelecanus occidentalis - Brown Pelican - pelikán hnedý

Z tohto miesta som mal už výhľad na jeden z mostov, ktorý spája postupne ostrovy. Tieto síce nie sú také dlhé ako tie prístupové, ale aj tak som sa tešil na zvláštny zážitok z ich prejazdu. Predely medzi ostrovmi majú svoje názvy a tento sa volal Oregon Inlet. Na pobreží som na moje neskoršie počudovanie veľa toho nevidel a tak som šiel ďalej. Pri prejazde mostu má človek pokušenie sa pozerať všade len nie na cestu. Okolo lietajú kŕdle čajok a pelikánov. Rovno za mostom bola oblasť, kde odstraňovali následky hurikánu a tak sa veľmi nedalo dostať ku pobrežiu. Na jednom mieste som ale zbadal prvého bahniaka a tak som zastavil. Bol to kulík krikľavý.

Charadrius vociferus - Killdeer - kulík krikľavý