Španielsko, vtáčkarmi najnavštevovanejší štát Európy, som vždy chcel aspoň raz navštíviť aj ja, avšak tohto roku ešte nie. Mal som v pláne ísť s českou CK Carabus na prírodovedný zájazd do Dunajskej delty. Ten sa však túto jar pre malý počet záujemcov nekonal, a tak mi bol miesto neho ponúknutý so zľavou 1000 Kč 14-dňový (aj s cestou ) zájazd do stredného (čo do zem. šírky) Španielska za prírodou a tiež nejakými kultúrno-historickými pamätihodnosťami. Vzhľadom na to, že spanie bolo vo vlastných stanoch v kempingoch a bez stravy, sa mi cena zdala síce stále privysoká (po zľave 12 980 Kč, čo bolo vtedy 502 eur, čiže viac než je môj mesačný plat), ale keďže peňazí mám vďaka skromnému žitiu našetrených relatívne dosť a už dávnejšie som si povedal, že nechcem mať rok, kedy sa nedostanem na žiadnu prírodovednú zahraničnú výpravu a nič iné sa mi nerysovalo, ponuku som prijal. A hoci som ani zďaleka nevidel všetky zaujímavé vtáky a plazy, ktoré som vidieť mohol (na to by bolo potrebné tam ísť o 3 až 4 týždne skôr a hlavne do južnej časti, ktorú sme nenavštívili) a dokonca som na záver dovolenky v studenom počasí aj ochorel, rozhodne neľutujem. Niečo sa mi predsa len ukázalo, videl som zas novú krajinu, opäť som si trošku rozšíril obzory a v neposlednom rade som spoznal niekoľko nových skvelých ľudí.
KDE: 11 dní stredné Španielsko, konkrétne Katalánsko (delta Ebra), Aragónsko (Albarracín), Kastília La Manča (Cuenca a Toledo), Extremadura (NP Monfragüe, Trujillo a okolie, horské sedlo Tornavacas) a Kastília – León (horské sedlo Villatoro, Segovia a Calatañazor) a necelý 1 deň aj Francúzsko (delta Rhôny)
KEDY: 19. – 30. máj 2013
SPOLUCESTUJÚCI: Honza Hromádka (šéf cestovky), jeho dcéra Eva, 2 šoféri a 17 klientov - účastníkov zájazdu (Honza Bína, Pavel Skřivan (mimo mňa jediní dvaja skutoční vtáčkari), Karel a Marie Bulíčkovi, Jarda Vrána, Dana Brabcová, Lubor, Jana Kantorová, Zdeňka Štěpánová, Olga Suldovská a ďalší)
FOTOGRAFIE: autor článku (Boris Demovič ml.) a Dana Brabcová (ktorej touto cestou ešte raz ďakujem)
Po prespatí u kamaráta z gympla na vysokoškolskom intráku v Prahe v sobotu 18.5. sa začína moja prvá cesta západne od Rakúska. Autobus je hodne nepohodlný a je v ňom veľmi málo miesta na nohy, no vďaka nízkemu počtu ľudí mal každý celé dvojsedadlo pre seba a cca 24-hodinová jazda z Prahy (tí, čo nastupovali v Brne, šli ešte o 5 hodín dlhšie) cez Nemecko a Francúzsko do delty Ebra v Španielsku sa dala preto ako-tak vydržať.
Španielsku hranicu sme preťali 19.5. o 7:20 ráno. Keďže Španielsko má aj napriek svojej západnej polohe z nepochopiteľných dôvodov stredoeurópsky čas (taktiež aj letný, čiže hodinky si posúvať netreba) (nakoniec som zistil, že kedysi tu mali západoeurópsky čas, no za vlády fašistického Franca sa tu z dôvodu náklonnosti k Hitlerovi prispôsobil času Tretej ríše), rozvidnieva sa tu zhruba o hodinu neskôr. Čo som si v tomto štáte všimol ako prvé, boli takmer všade popri cestách nekonečné ostnaté ploty. Sprivatizovaná je tu skoro celá krajina (výnimkou sú horské, vysoko položené oblasti) a zájsť si niekam do prírody je väčšinou nemožné. Môžete chodiť po asfaltkách z mesta do mesta, ale beda, ak by ste chceli vybočiť čo len pár metrov do nejakého lesa, krovia alebo na nejaký pasienok či pole. „Coto privado, paseo/entrar prohibido“ (súkromný pozemok, prechod/vstup zakázaný) – všadeprítommý nápis na všadeprítomných ostnatých plotoch lemujúcich v nižších a stredných polohách skoro každú cestu. Bolo mi z toho... zle. Zlatý Balkán, zlaté Slovensko, pomyslel som si. Sprivatizovať ešte aj prírodu a v tak obrovskom rozsahu považujem za jednu z najodpornejších absurdností. Každú zastávku, či už kvôli natankovaniu alebo biologickým potrebám, som plánoval čo najviac pobehať aj blízke okolie – nové vtáky, ale najmä plazy sa tu dajú nájsť takmer hocikde. To by mi však v tom nemohli brániť tieto bez doškriabania sa do krvi nepreleziteľné ploty... Na prvej španielskej benzínke nechali súkromníci verejnosti trochu viac priestoru, vďaka čomu sme videli kolibiarika horského (Phylloscopus bonelli) (hoc ja len v diaľke spoza plotu) a 1 ďalšieho počuli, no nadobudli sme zas inú negatívnu skúsenosť. Počas ukazovania trasy vedúcim zájazdu na mape vpredu pri autobuse trom cestujúcim cez otvorené zadné dvere ukradli príručnú batožinu. Prvú veľkú radosť som mal nakoniec z toho, že mi nič nezmizlo. Mohol som mať po dovolenke... Nechal som si tam totiž všetky peniaze (200 eur) aj doklady... Až potom sme si všimli nápis, ktorý tu upozorňuje na časté krádeže. Odvtedy som takúto hlúposť (nechať si veci na sedadle v autobuse) už neurobil („vďaka“ čomu som ešte v ten deň prišiel takmer o doklady, ktoré mi pri jednom zbežnom herpetologickom prieskume vypadli z vačku nohavíc. Našťastie som ich našiel a druhýkrát sa mi tak riadne uľavilo. To som ešte netušil, ako veľmi ich budem cestou späť potrebovať...).
Na druhej zastávke na benzínke, niekde medzi Gironou a Barcelonou, som sa opäť pokúsil využiť maličký, ale herpetologicky veľmi vábny priestor pred ostnatým plotom. Prišiel som ku kríčku, o ktorom som si myslel, že by sa tam mohol skrývať nejaký had, keď v tom nejaký sivý, hadovito sa pohybujúci plaz z neho skutočne vytrielil. Zjavne bez nijakých výrazných škvŕn, zavalitý a krátky (do 50 cm), dal mi asi sekundu, počas ktorej som zaváhal a zmizol v inom kríčku, najskôr v diere v zemi pod ním, odkiaľ som ho už nevydúril. Jednoznačne nový druh a ja neviem, aký. Bol som za to naštvatý na seba po celú dovolenku a som doteraz. Vedel som, že hadov ani scinkov (do úvahy totiž prichádza aj Chalcides chalcides striatus) veľa neuvidím, mám jednu príležitosť, aj tú takto zahodím. Veď som videl, že vretenica to nie je, prečo som sa len po ňom okamžite nehodil?! – vyčítal som si donekonečna. S najväčšou pravdepodobnosťou to bola užovka slučková (Coronella girondica) – rátať si ju však nemôžem... Veľa druhov do úvahy síce neprichádza, ale pokiaľ sú čo len dva, je to skrátka neisté. Zaujímavosťou je, že Španielsko vzhľadom na svoju južnú polohu a veľkú rozlohu hadmi príliš neoplýva. Viac ich žije dokonca aj v Chorvátsku, ktoré je takmer 9x menšie a nachádza sa severnejšie (15 vs 13 druhov).
Z autobusu sme až na škorce jednofarebné (Sturnus (vulgaris) unicolor) z vtákov nič zaujímavé nevideli.
Do delty Ebra sme prišli ešte pred obedom. Už na ryžoviskách z autobusu som videl postupne 7 ibisov hnedých (Plegadis falcinellus), 3 šišily (H. himantopus), 2 čapličky (Ardeola ralloides), dosť čoríkov bahenných (Chlidonias hybridus), beluše malé (E. garzetta) a dokázal som s ďalekohľadom z pomaly idúceho autobusu identifikovať aj môj prvý nový vtáčí druh – niekoľko čajok ostrovných (Larus audouinii). Hrubý červený zobák doslova bil do očí.
Zakotvili sme v kempe pri obci Riumar priamo pri delte. Hneď na prvom krátkom herpetologickom prieskume v okolí kempingu potešil za poludňajšieho slnka na múriku sa slniaci gekón širokoprstý (Tarentola mauritanica). V tráve zašuchotali 3 jašterice, no ani jednu sa mi pre ich extrémnu ostražitosť a plachosť nepodarilo poriadne vidieť. Po rýchlom postavení stanov sme sa šli prejsť všetci do delty. Teraz sme si mohli čajky ostrovné vychutnať oveľa lepšie. Na oblohe prelietavali okrem volaviek purpurových aj ďalšie ibisy, ktoré na prvý pohľad budili dojem kormoránov – tie sme tu však nevideli žiadne. Niektorí šli len po vyhliadkovú vežu, my ostatní sme pokračovali ďalej chodníčkom cez slanomiľný trávnato-trstinový porast, nad ktorým sa ozývalo zopár väčšinou neviditeľných cistovníkov ryšavých (Cisticola juncidis). Dvoch sa mi vidieť síce podarilo, avšak len v podobe drobnučkých škvrniek postupne padajúcich z oblohy do bylinného, najmä trstinového porastu. Ich nezameniteľné, donekonečna sa opakujúce monotónne „dzip“ v kombinácii s veľkosťou, biotopom a správaním spoľahlivo vylučujú čokoľvek iné. Z vyhliadkovej drevenej „búdy“ bez vstupnej steny (niečo ako je aj na Nezideri) s oknami smerujúcimi na lagúnu sme videli na nej o. i. desiatky hrdzaviek (Netta rufina), zopár párov chripľaviek (Anas strepera), samca lyžičiarky (Anas clypeata), nad lagúnou lietali čoríky bahenné, 2 rybáre malé (Sterna albifrons) a preletela aj šabliarka (Recurvisrostra avosetta). To najzaujímavejšie, čo tu žije a čo tu pozorovali niektorí spolucestujúci pred 3 rokmi, keď boli na tomto istom zájazde (len o 8 dní skôr) – sultánku purpurovú (Porphyrio porphyrio) – sme však nevideli. Miesto nej sa nám tu pri tŕstí ukázala len sliepočka, lysky či potápka malá. Na ďalšiu podobnú pozorovateľňu som už nešiel – hlad ma prinútil vrátiť sa do kempu. Cestou doň som sledoval pipíšky, ktoré sa však zdali byť len obyčajné (Galerida cristata). Opäť mi prebehlo zopár jašteríc, z ktorých jednu som konečne identifikoval – jašt. tmavú (Podarcis hispanicus s.l.). Okrem nej sa mi na chvíľu ukázala aj iná, silno pozdĺžne pásikavá, avšak skôr, než som si ju stihol pozrieť v binokulári, zaliezla. Mohla to byť svojrázna j. červenochvostá (Acanthodactylus erythrurus), ktorej výskyt je tu známy.
Nebol by som to ja, keby som šiel do kempu najkratšou cestou. Reku pôjdem ešte dákych 100 metrov proti toku rieky. No nebolo tam nič, hlad ma už kmáril, tak som sa definitívne otočil. Do kempu som sa mohol vrátiť po asfaltke, no všimnúc si paralelnú lúčnu cestičku pomedzi krovie som dal pochopiteľne prednosť jej. A oplatilo sa. Popred mňa bleskurýchlo uháňal po tráve do krovia nejaký mohutný sivý užovkovitý had. Ešte som ani s istotou nevedel, čo to je, no mysliac na to, čo sa mi stalo ráno pri benzínke a čo už nikdy nechcem dopustiť, som sa po hadisku okamžite vrhol a chytil ho za zadnú časť tela. Malpolon monspessulanus! Konečne som sa dočkal tohto európskeho najjedovatejšieho (avšak pre človeka nie smrteľne, hrozí vám max. tak vracanie, bolesť hlavy, opuch a pod.) užovkovitého hada z podčeľade Psammophiinae, ktorej ostatní členovia žijú v Afrike a Ázii. Na Balkáne som ho (resp. jeho split M. (m.) insignitus) stále nevidel, čo ma už dosť štvalo. Keďže som si nechcel znepríjemniť dovolenku ani týmito banálnymi ťažkosťami, hadíka som si nohou pristúpil (treba mať v nohe primeraný cit, aby ste hadovi neublížili, ale zároveň aby vám nezdrhol), vyzliekol si pulóver (bolo dosť chladno), cez ktorý som ho chytil druhou rukou tesne za hlavu a takto som s ním šiel cca 350 metrov až k našim stanom. Keď sme si ho tí, ktorí sme boli v kempe, náležite vyfotili, za účasti nemeckej mamičky a jej dvoch zvedavých detí, ktorým som urobil o ňom krátku prednášku, som ho šiel vrátiť presne na miesto, kde som ho chytil. Vďaka nemu som ani moc nezávidel rybárku krátkozobú (Gelochelidon nilotica), ktorú videl Honza Bína a Pavel Skřivan v tom čase pri mori a ktorú som takisto ešte nikdy nevidel. Z hadov mám totiž ešte väčšiu radosť než z vtákov. Okrem nej tam videli aj pieskáriky belavé (Calidris alba), lastúrničiara (Haematopus ostralegus), prieložníky stepné (Glareola pratincola) či pobrežníky obyčajné (Calidris alpina). Podvečer, keď som sa konečne nasýtil, som šiel tým smerom aj ja, no na bahniaky pri mori bolo už neskoro. Na piesočných dunách som však videl pekne 3-4 prieložníky (potešili veľmi, pretože v Grécku som ich videl len na letku) a na oblohe preletelo 33 plameniakov. V noci tu bolo pred 3 rokmi vraj plno gekónov širokoprstých, no teraz sme nevideli ani jedného. Bol by som povedal, že to bude tým mimoriadne silným studeným vetriskom, kvôli ktorému som si musel dať i vetrovku a čapicu, no pred 3 rokmi tu bolo vraj podobne. Rozhodne nič na kúpanie :-D Za ostnatým plotom kempu sa ozýval akurát výrik (Otus scops).
naše stany v kempingu v delte Ebra
lagúna v delte Ebra, kde majú žiť sultánky purpurové (Porphyrio porphyrio)
to naj z tohto dňa - agresívny Malpolon monspessulanus
a ešte lahôdka od Dany Brabcovej
pieskové duny, na ktorých sa špacírovali prieložníky stepné (Glareola pratincola)
prieložník stepný
20.5. šli niektorí z nás aj napriek ešte chladnejšiemu počasiu a tmavosivej oblohe do delty opäť – veď na obed už odchádzame a pri mori, kde sa majú zdržiavať bahniaky, som ešte nebol. Keď som tam prišiel, Honza Bína, ktorý vyrazil skôr, mi vraví, že pred 5 minútami tu lietal nejaký veľký tmavý vták, najskôr pomorník. Bez monokuláru, ktorý nemal okrem mňa nik, sa však rozlíšiť nedal, no s ním by to bolo vraj pekné. Žiaľ, už sa neukázal. Je to už druhýkrát, čo som kvôli pár minútam prišiel o pekné pozorovanie pomorníka... A tak mi ostalo dívať sa len na desiatky rybárov sivých (Sterna sandvicensis), 2 čegravy (Hydroprogne caspia) či 5 pomerne odvážnych kulíkov morských (Char. alexandrinus). Medzitým začalo pršať a väčšinu cesty naspäť som kráčal už pod dáždnikom. Slnko vyšlo až na poludnie, presne pri našom odchode....
Cez prevažne človekom silno pozmenenú krajinu sme sa presunuli (opäť len na 1 noc) do kempu (cca 1 300 mnm) za vnútrozemským, vysoko položeným stredovekým mestečkom Albarracín v južnom Aragónsku. Je tu ešte väčšia kosa, než som si dokázal v Španielsku predstaviť. Večer sa pridal ešte aj dážď. No je to tu vraj normálne – pred 3 rokmi tu bolo dokonca pod nulou a snehový poprášok.
z vtákov ma v delte Ebra najviac potešili čajky ostrovné (Larus audouinii)
kulík morský (Charadrius alexandrinus)
červenkasté bralá rokliny nad Albarrasínom
Neviem, či mi bola niekedy v živote väčšia zima než v noci, resp. nadránom 21.5.2013. Ešte za hlbokej tmy, okolo pol piatej som sa po asi piatich hodinách spánku zobudil na neopísateľne odporný pocit chladu. Donútil ma vyjsť zo spacáku (ľutoval som, že som si nevzal ten najhrubší, ktorý máme, vhodný aj do mrazov – reku v Španielsku mi musí stačiť stredný...), obliecť si na seba všetky tri tričká, pulóver i vetrovku, čo som mal, na hlavu si dať čiapku a pod ňu ešte aj čelenku (rukavice som si žiaľ nevzal), vyjsť zo stanu a prechádzať sa po borovicovom kempingu. Ten je však malý, oplotený a v čiernočiernej tme naprosto nezaujímavý, takže ma to po krátkom čase prestalo baviť a urobil som to, čo vraj urobilo pred 3 rokmi viacero teplomilnejších ľudí – šiel do umývarok. Bolo tam predsa len teplejšie. No sadnúť sa tam dá len na studené kachličky... Začal som preto v piatich vrstvách robiť kliky a drepy, aby som aspoň na chvíľočku pocítil tú vzácnu nehmotnú vec, ktorú považujeme väčšinou za samozrejmosť – teplo. Na variči som si potom zohrial vodu, urobil raňajky a konečne začal normálne fungovať.
Po zbalení čiastočne mokrého stanu a rannom pozorovaní spievajúceho škovránika stromového (Lullula arborea) na drôte za stanmi nás autobus vyhodil o pár kilometrov ďalej, odkiaľ sme mali prísť chodníčkom cez borovicový les so starovekými drobnými skalnými maľbami na vopred stanovené miesto, z ktorého sa presunieme ďalšie cca 4 kilometre do Albarrasínu. Kto tú trasu prejde skôr než za 3 hodiny a nebude sa mu chcieť čakať na bus, môže ísť po ceste ďalej smerom do mestečka, kde pobudneme ďalšie 3 hodiny. Super, opäť teda v podstate voľný program. Po včerajších mračnách a vetrisku ani stopy. Miesto toho čisto modrá obloha a síce slabé, ale dušu silno hrejúce slnko. Reku po tej príšernej kose a včerajšej absencii čohokoľvek vzácnejšieho si zaslúžim po dvoch dňoch opäť niečo zaujímavé. Počúvajúc dudka z opačnej strany než sú skalné maľby som sa od ostatných odtrhol hneď na začiatku – v tej borine moc toho neuvidím. Absencia ostnatých plotov mi umožnila prejsť na druhú stranu cesty, do polootvorenej krajiny so solitérmi, príp. skupinkami borovíc a krov a už po krátkom čase som druhýkrát v živote pozoroval strnádku ciu (Emberiza cia). A krajšie než 1 párik v lete 2009 v albánskej časti pohoria Prokletje počas zostupu z najvyššieho vrchu Dinaridov Maja Jezercä. Ľutoval som len, že som si nevzal zrkadlovku. Vtedy som ju mal, ale strnádky mi poodleteli, teraz, keď mi krásne pózovala na vrchole nízkeho stromku, som mal len slabý kompakt... Keď ide človek autobusom, batožiny sa väčšinou nedá vziať toľko ako do auta a v mojom prípade mal statív s monokulárom prednosť. Spievali škovrániky, v diaľke sa na kríku ukázala strnádka svrčivá (Emberiza cirlus), ktorú by som na Balkáne takto vysoko rozhodne nečakal a v skupinke nízkych borovíc som začul spev králička ohnivohlavého (Regulus ignicapillus). Následne som ho pozoroval v celej jeho nádhere pomerne zblízka aj vizuálne, čo je v našich horách mimoriadne obtiažne, pokiaľ nemá človek nič, čím by ho privábil. Celý natešený som už zanedlho došiel vo veľkom predstihu na miesto, kde má o 12-ej čakať bus a tentoraz už po asfaltke šiel ďalej. Ani tá nesklamala. Na jednom kríku potešil sedmohlások štebotavý (Hippolais polyglotta) (jeho spev mi oveľa väčšmi pripomínal nejakú stredomorskú penicu), na druhom zas nádherný samec penice okuliarnatej (Sylvia conspicillata), ktorého som si takisto v monokulári vychutnal v ideálnom svetle so všetkými detailami, ktoré sa v knihách píšu. Následné vybočenie z cesty do polokultúrnej krajiny nad malebný útes prinieslo zas ovocie v podobe dvoch kurôpt červených (Alectoris rufa), ktoré som vyplašil v poraste nejakej vikovitej plodiny a po ich opätovnom nájdení som jednu videl nakrátko utekať aj v ďalekohľade. Nádherný vták. Okrem nich tu boli aj 2 ľabtušky poľné (Anthus campestris) a párik strakošov červenohlavých (Lanius senator). Preťal som cestu a na svahu nad ňou spievali v kríkoch ďalšie 2 sedmohlásky štebotavé a krásne som pozoroval aj samčeka dlhochvostej hrdzavo-sivej penice hnedej (Sylvia undata) (jej slovenské meno mi naozaj do hlavy nejde). Behom jednej vychádzky nádherné pozorovania oboch druhov peníc, ktoré nežijú ani u nás, ani na Balkáne. Pocit radosti dosahoval maxima. Na oblohe sa ukázal sup bielohlavý (Gyps fulvus) a v tráve pod kríkmi šuchotali min. 2 jašterice krikľavé (Psammodromus algirus). Zišiel som dolu na cestu a trochu nižšie, pri potôčiku tečúcom popri ceste som v listantých stromoch pozoroval penicu slávikovitú (Sylvia borin), plus ďalšiu neďaleko som počul. Tu ma už vzal do blízkeho Albarrasínu náš autobus. Čas určený na prehliadku jeho hradieb a pod. som sa snažil samozrejme využiť opäť na vtáky a plazy. Chvíľu som šiel popri potoku, kde sa mi ukázala ďalšia penica slávikovitá a spieval tu aj kolibiarik horský a od neho som vyšiel hore do kamenistého svahu s výhľadom na kopce, ale aj hradby, na ktoré priletelo typicky sa ohlášajúc min. 17 čaviek červenozobých (Pyrrhocorax pyrrhocorax). 5 nových vtákov, 1 jašterica, paráda, chýba tomu už len had, vravel som si. Opäť tu zakrúžil sup bielohlavý. Priamo v Albarrasíne som pred odchodom videl ešte samicu muchárika čiernohlavého (Ficedula hypoleuca), popri parkovisku sa slnilo -násť jašteríc tmavých (Podarcis hispanicus) a v kríkoch potoka za parkoviskom spievala cetia (Cettia cetti). Bol som prekvapený, že vystupuje tak vysoko (1130 mnm). No spev jednoznačne patril jej a krátko som ju nakoniec aj videl. A hor sa do Kuenky (asi to vyzerá divne, ale v prípade, že chceme skloňovať cudzie názvy, treba ich transkribovať do slovenčiny, a teda napísať „do Cuency“ by bolo asi nesprávne. Koniec koncov asi len málokomu zíde na um napísať „do Warszawy“, no tých západných slov sa akosi bojíme...). Cestou sme niekoľkrát stáli; prvý raz už krátko za Albarrasínom, pri tzv. supej skale (jednej z viacerých; ostatné boli však až v Extremadure). Sotva sme vyšli z busu, zjavil sa tu nad nami zdochlinár biely (Neophron percnopterus). Poletovali tu brehule skalné (Ptyonoprogne rupestris) a o chvíľočku sa tu objavil aj sup bielohlavý a hadiar (Circaetus gallicus). Zdanlivo paradoxne ma najviac potešili tie brehule, keďže som ich videl zatiaľ len raz a veľmi dávno, r. 2003 v slovinských Julských Alpách, kedy ich ešte za mňa určil otec. Ešte väčšiu radosť mi však urobila druhá zastávka pri dákej riečke, určená k čisto biologickým potrebám. Mysliac na žaby, z ktorých som zatiaľ nevidel žiadnu, som zišiel k jej brehu, kde mi po pár minútach padol zrak na nejakú krásnu podlhovastú vzorku napol vo vode a napol na štrkovom brehu – mláďatko užovky vretenicovitej (Natrix maura)! Tak predsa len som sa dočkal v tento najúspešnejší deň (ktorý začínal tak desivo-mrazivo) aj hada. Opatrne som ju zdvihol a celý bez seba bežal s ňou k autobusu a neskrývajúc emócie som kričal „Natrix maura, Natrix maura!“ Spolucestujúci ma mohli mať za blázna, no mne to bolo jedno. Tretí deň a druhý zo siedmich druhov hadov, ktoré mi mohli na tejto dovolenke pribudnúť. A keby som bol ráno predvčerom na benzínke pohotovejší, mohol som mať možno už aj tri. Začína to celkom sľubne, hovoril som si v duchu... To som ešte netušil, že ďalšieho hada uvidím až na Slovensku...
Po absolvovaní niekoľkohodinovej jazdy opäť prevažne nezaujímavou krajinou sme zakotvili neďaleko Kuenky v kempingu, ktorého umývarky, rovnako ako oboch predošlých, takisto postrádali to, čo je napr. v Chorvátsku, ale i u nás samozrejmosťou – toaletný papier a mydlo. Ešteže som mal svoje... Večer nám tu pískal výrik a na opačnom konci kempu ešte druhý.
prvá z viacerých strnádok cií (Emberiza cia) a jedna z mnohých situácií, kedy som ľutoval, že som si nevzal zrkadlovku
prvý z mnohých strakošov červenohlavých (Lanius senator)
Albarracín a jeho hradby, na ktorých boli čavky červenozobé
na múrikoch okolo parkoviska sa slnili jašterice tmavé (Podarcis hispanicus)
"supia skala", pri ktorej sme videli zdochlinára (Neophron p.), hadiara (Circaetus g.), supa bielohlavého (Gyps f.) a brehule skalné (Pt. rupestris)
užovka vretenicovitá (Natrix maura)
a jej pestré brucho
22.5. – Nadránom som okrem zahúkania sovy obyčajnej (Strix aluco) počúval v bezprostrednej blízkosti môjho stanu aj intenzívne pískanie dvoch výrikov. Kým som sa však z neho o šiestej vyhrabal, zmĺkli. Opäť som sa tak skoro zobudil len „vďaka“ odpornému chladu, hoc už trošku znesiteľnejšiemu než včera. Stále sme boli dosť vysoko – v cca 1200 mnm.
Na dnes bola doobeda plánovaná prehliadka skalných útvarov tzv. Začarovaného mesta a poobede Cuenca. Keďže do odchodu (9:00) mi ostávali ešte 3 hodiny, šiel som sa prejsť po ostnatým plotom ohraničenom kempingu (ako všetky v Španielsku), či nenájdem nejakú dieru, ktorou by sa dalo prejsť do okolitej krajiny. Našiel som. A už kúsok za kempingom som pod dákou bývalou pieskovňou s balvanmi a roztrúsenými borovicami a krami vyplašil 2 králiky divé (Oryctolagus cuniculus). V susediacom rozľahlom borovicovom lese som počul len kolibiarika horského (očividne najbežnejší kolibiarik Španielska; iného sme za celých 11 dní ani nepočuli) a zopár škovránikov, z ktorých 1 pekne pózoval na borovici nad pieskovňou. Pod ňou som cestou späť do kempu, takisto na borovici, no nizučkej, pozoroval ešte strnádku ciu.
Začarované mesto (Ciudad encantada; vstup stál 3 eurá) pozostávajúce z malých i veľkých balvanov všakovakých tvarov v borovicovom presvetlenom lese bolo síce pekné, no zo zverov som videl a počul len králičky ohnivohlavé, krahulca, 3 jašterice krikľavé a 2 tmavé. Pred 3 rokmi tu našli mŕtvu nádhernú jaštericu pávookú (Lacerta lepida). Bol som prekvapený, že vystupuje až tak vysoko.
Podobne chudobná na vtáky bola i Cuenca, situovaná pri hlbokých impozantných kaňonoch až dvoch riek – Júcar a Huécar (čítaj Chúkar a Uékar). Nad útesmi Uékaru potešilo aspoň zopár dážďovníkov skalných (Apus melba) a dokonca aj na strechách domov čavky červenozobé. Pred 3 rokmi tu videli viacero dravcov, vrát. orla malého.
Druhú noc spíme v tom istom kempe. Nad našimi stanmi pozorujeme s manželmi Bulíčkovcami okrem zopár včelárikov (Merops apiaster) aj 2 hadiare. Večer sme sa snažili posvietiť si na výriky, ktoré tu odhadujeme aspoň 4 a niektorým sa ho/ich vidieť skutočne podarilo. Mne nie. Umýval som vtedy riad po večeri...
jedna z mnohých bizarných skál v Začarovanom meste (Ciudad encantada)
Hoci jašteríc krikľavých (Psammodromus algirus) som videl v Španielsku desiatky (niektoré aj s krikľavo oranžovým sfarbením nad zadnými nohami a i okolo krku), ani jedna sa mi nepodarila poriadne odfotiť...
kaňon rieky Huécar na okraji Kuenky, kde hniezdil okrem belorítok aj dážďovník skalný (Apus melba)
23.5. Opäť sa zobúdzam na chlad, no už o deviatej, pri našom odchode bolo takmer normálne teplo. Pred týmto definitívnym odchodom z Kuenky som zas podnikol krátku vychádzku za kemp, na ktorej som vyplašil tentoraz len jedného divého králika a krásne zblízka pozoroval kolibiarika horského. Dva výriky sa sporadicky ozývali tentokrát ešte aj dosť dlho po brieždení, no vidieť sa mi ich opäť nepodarilo, a tak mi ako jediné spomienky na túto roztomilú sovičku aj naďalej ostávajú len tri krátke prelety v kempingu na chorvátskom Krku.
Dnes bolo na programe ďalšie historicky zaujímavé mesto – Toledo. Cestou doň sme z autobusu videli všadeprítomné strakoše červenohlavé, no po dravcoch, ktorými má Španielsko oplývať, akoby zľahla zem. Do Toleda (na parkovisko v SV časti centra (konkrétne 39°51'50.63"S a 4°1'14.62"Z) sme prišli niekedy predpoludním (okolo 11-ej?) a na prehliadku mesta sme mali až okolo 7 hodín. Ostatní šli obdivovať katedrály a pod., ja som sa snažil z neho čo najrýchlejšie vykľučkovať a skúsiť šťastie v jeho vyprahnutom okolí. Dilema bola, ktorým smerom sa mám vydať. Najprv som šiel popri pravom brehu Tacha (kde som videl jediné 3 vrabce poľné za celý pobyt – inak všade len domové) proti jeho prúdu, až som sa dostal k spletisku diaľníc, ktoré ma donútilo otočiť sa nazad. Vo vysokých bylinách utekali predo mnou pravdepodobne 2 kuropty červené a poletovala tu Hirundo daurica. Prešiel som cez most Alcántara na ľavý breh a cestou hore do svahu. Z jednej uličky som sa musel vrátiť kvôli vojenskému priestoru, z druhej kvôli nemocnici. Na múriku pri nej potešili 3 kusy iných foriem sfarbením veľmi variabilnej Podarcis hispanica. V diaľke som si všimol postupne preletieť od rovinatej pláne pri Tachu severne odo mňa priamo nad centrum mesta 3 hltavky (Bubulcus ibis). Kam to len zaletujú... Ďalej som šiel po hlavnej do kopca, až po 39°51'10.24"S 4°0'59.22"Z, kde som vybočil prašno-štrkovou cestičkou na JV. Z nej som šiel chvíľu popri jarku (v bylinnom brehovom poraste ktorého sa chvíľu obšmietala vlha (O. oriolus) – zaujímavý úkaz; u nás som ju videl vždy len na stromoch), a potom do kopca porasteného roztrúsenými krami a nízkymi stromkami. Tu vyspevovali 2 penice sivé (Sylvia melanocephala), pobehovali jašterice krikľavé a potešil aj ďalší králik divý. Najviac som si však vychutnával teplo, priam horúčavu. K o n e č n e !!! Po vybehnutí na pahorok som zbehol z neho zas dolu na cestu, trochu ďalej, kde som sa okrem najedenia sa natiahol na lavičku, vystavil svoje telo slnku, zavrel oči a aspoň na chvíľu si vychutnával tú klasickú dovolenkovú atmosféru – hoci bez prítomnosti mora a nejakého blížneho. Predsa len keď človek vkuse behá po teréne úporne sa snažiac nájsť v ňom čo najviac želaných tvorov alebo sa pod chvíľou presúva v autobuse alebo skoro každý deň stavia a balí stan a všetky svoje veci alebo sa usiluje vysporiadať sa s chladom, je to aj trochu únavné.
Po asi polhodine oddychu som sa rozhodol vrátiť sa naspäť do mesta. Chcel som ešte prezrieť rovinu v SV ohybe rieky. Keď je možnosť dať prednosť pred asfaltkou nejakej štrkovej/hlinitej/lúčnej/lesnej ceste/ičke, väčšinou ju dám. Predsa len je tak vyššia šanca stretnúť niečo zaujímavé. Tak som urobil aj teraz, hoc šlo len o krátky, asi 130-metrový úsek – od 39°51'6.07"S a 4° 0'59.54"Z po bod, kde som z cesty vybočil. Keď som už k nemu prichádzal a dokončoval túto krátku obchádzku, v silnom popoludňajšom slnku mi padol zrak na lelka ležiaceho pri okraji cestičky, 4 či 5 metrov odo mňa. Okamžite som zamieril pohľadom k jeho krku – má ho hrdzavý! Lelek červenokrký (Caprimulgus ruficollis)!!! Tep sa mi v momente zvýšil asi na dvojnásobnú úroveň a od radosti som nie prvý raz urobil chybu, ktorú budem ľutovať do konca života. Vzhľadom na vzdialenosť a svetlo som mohol mať aj s mojím kompaktom skutočne krásne fotky... keby som si ho trochu prizúmoval. To som aj chcel, no reku najprv si ho cvaknem aj s krajinou, aby som aj po rokoch videl, ako a kde som ho zbadal. Dal som si preto najširšie ohnisko, ktoré ešte dokonca vzďaľuje, cvakol a miesto aby som ho teraz odfotil už s aspoň miernym zúmom, urobil som pomaličky jeden krok smerom k lelkovi. Reku má zatvorené oči, jeden opatrný krok ho nemôže splašiť. Splašil... Poodletel asi 25 metrov na skalu 3 - 4 metre nad cestou. Keď som si ho chcel už len tak spomienkovo odfotiť aspoň tam, sotva som zdvihol ruky k foťáku, definitívne zaletel do kríkov. Hm, aspoň som ho identifikoval – na rozdiel od plaza na benzínke, snažil som sa utešovať. No márne; bol som na seba naštvatý celý zvyšok dňa. A som doteraz, keď si na to spomeniem. Lelky totiž všeobecne patria medzi moje veľmi obľúbené vtáky a tento druh už druhýkrát vidieť nemusím. A už vôbec nie takto krásne, sediac za bieleho dňa na dopľutie odo mňa.
Rovina v ohybe Tacha bola síce oplotená, no aspoň popri rieke viedla cestička. Až na dve sporadicky spievajúce cetie a zopár belúš malých tam však nič za zmienku stojace nebolo.
Podvečer sme rozložili stany v kempe El Greco situovanom na ľavom brehu Tacha, v najzápadnejšej časti Toléda. Keďže aj ten bol celý oplotený, musel som prejsť s Honzom Bínom zopár uličiek, aby sme sa dostali k diere v plote, cez ktorú sa dá dostať k rieke, kde by mali byť hltavky. Už počas príchodu sem zaletelo zopár kŕdlikov nielen chavkošov a kaviek, ale skutočne aj hltaviek. Sadali do listnatých stromov ostrovčeka v rieke. Ostali sme až do súmraku (no nie do úplného zotmenia) a napočítali ich cca 280! Toľko som si ich pokope nedokázal ani predstaviť. A to je jasné, že mnohé prileteli už pred nami a niekoľko isto ešte aj po nás. Ďaleko najsilnejšia populácia v celej Európe.
Škorec (obyčajný) jednofarebný (Sturnus (vulgaris) unicolor) sa od nášho odlišuje čiastočne aj hlasom. Okrem typického škorčieho škriekania vydáva aj veľmi melodické, flautovité tóny
jedna z mnohých foriem jašterice tmavej (Podarcis hispanicus s.l.)
pahorok nad Tolédom a zároveň biotop penice sivej (Sylvia melanocephala)
Dokumentačka lelka červenokrkého (Caprimulgus ruficollis), ktorá mohla byť aj s mojím kompaktom krásnou fotkou. Keby som v kritickej chvíli nestratil rozum...
a cesta, na okraji ktorej sedel
Tajo v Toléde - tu večer zaletelo min. 280 hltaviek (Bubulcus ibis)
Hltavka chochlatá (Bubulcus ibis) - v mnohých častiach Európy najvzácnejší brodivec. Nie však v Toléde.
24.5. hneď ráno balíme zas stany a vydávame sa na západ do Extremadury, do najsľubnejšieho miesta celej dovolenky – nár. parku Monfragüe. Až cestou doň začíname konečne vídať z autobusu aj dravce (dosiaľ len veľmi ojedinele, dali by sa napočítať na prstoch 1 ruky, aj to sme ich nevideli poriadne). Najmä supy bielohlavé, ale aj prvú haju tmavú (Milvus migrans). Pri dvoch neveľkých skupinách dobytka bolo cca 15 a 20 hltaviek (pravdepodobne tie z nocoviska na Tachu).
Na prvej zastávke pri Tachu v NP Monfragüe cestou do kempu som videl na skalnatom brale na druhom brehu okrem supov bielohlavých aj supa tmavohnedého (Aegypius monachus), 2 haje tmavé, 2 bociany čierne (Ciconia nigra), samca skaliara modrého (Monticola solitarius) (no len v monokulári), brehule skalné a vo svahu kúsok nad cestou strnádku ciu, 2 kuropty červené (jednu z nich som sledoval krásne na zemi a pomerne zblízka, avšak cez konáre kríka, takže fotiť sa nedala) a 2 jaš. krikľavé. Zatiaľ čo som márne hľadal hady vo svahu porastenom kríkmi, Pavel Skřivan videl nad bralami aj zdochlinára.
Ďalej sme stáli v maličkej dedinke Villareal de San Carlos (jediná priamo v NP), kde sa šlo do múzea. Aj tu som dal prednosť pred ním krátkej pochôdzke po okolí, čoho výsledkom bola rodinka diviakov v krásnom presvetlenom lese vyplašená z hustých vysokých bylín pri jarčeku hodením kameňa (počul som tam totiž šuchot a chcel vedieť, či to nie je náhodou napr. tu žijúca ženeta). Najprv vybehol odtiaľ mohutný kanec, potom bachyňa, lanštiak a za nimi 2 pásikavé prasiatka. Inak len najbežnejšie plazy Španielska – jašterice krikľavé (odteraz JK).
Prešli sme ponad Tajo (okolo mostu lietali okrem belorítok aj 2 dážďovníky skalné) a zastavili sa na druhej supej zastávke (39°49'39.12"S 6° 3'27.65"Z), kde sme pozorovali supy bielohlavé na vysokom špicatom brale nad riekou len niekoľko desať metrov od nás. Okrem desiatok týchto najbežnejších dravcov Extremadury tu opäť krúžili aj 2 haje tmavé, 3 bociany čierne, 3 „dauriky“, na skalách boli min. 3 skaliare modré (2M + 1F) a na kríku pod nimi strnádka cia. V poraste okolo som hľadajúc hady videl zas len JK. Niektorí videli aj zdochlinára.
Ďalej a najdlhšie sme stáli pod hradom Monfragüe. Všetci okrem mňa šli naň (kde okrem supov videli na okolitých skalách aj niekoľko skaliarov modrých), ja som šiel na opačnú stranu – pomocou stromu som preliezol ostnatý plot a dal sa objavovať dehézu (riedko povysádzané korkové duby). Už po pár 10 metroch začali vylietavať z trávy na duby modrane strakovité (Cyaonopica cyana). Min. 8. Vskutku nádherné vtáky. Okrem nich som tu vyplašil ďalší párik kurôpt č., jaštericu pávookú (syn. pôvabná – Lacerta lepida) (no videl som len bleskový pohyb veľkej zelenej jašterice, tie modrá „oká“ ani náhodou), zas zopár JK, strakoša červ. a pekne zospodu hadiara. Keď som sa vrátil k busu, mal som ešte trochu času, tak som šiel smerom k hradu, no až naň som vyjsť nestihol. Ukázal sa tu v dobrom svetle o. i. sup tmavohnedý.
Neskoro popoludní sme konečne prišli do kempu Monfragüe na sev. okraji biosférickej rezervácie Monfragüe, v ktorom pobudneme až 4 noci. Super, 3 dni nebude treba baliť a stavať stan. Aj tento kemp je celý obohnaný ostnatým plotom, ako aj každá cesta v okolí, takže mimo nich a kempu sa tu prakticky nikam nedá ísť. Kemping je inak plný krotkých modraní priživujúcich sa na odpadkoch, ale aj nestrážených jedlách turistov, či dokonca v záujme získania čo najlepších snímok aj úmyselným prikrmovaním. S Honzom a Bulíčkovcami sme sa šli prejsť po ceste smerom na sever, kde sme okrem včelárika, strakošov červenohlavých (už písať nebudem, ako ani všadeprítomné strnádky lúčne) a počutia dudka (Karel ho aj videl) pozorovali 4 pipíšky vavrínové (Galerida theklae). Rozlíšiť ju od našej obyčajnej nie je veru ľahké, no silno fŕkaná hruď a jej spev (melodickejší, nie tak smutný, na prvé počutie odlišný od našich, ako aj tých v delte Ebra), ako aj to, že ju tu pred nami pozorovali aj iní vtáčkari, by mali byť zárukou toho, že sú to skutočne ony. V posledný večer pobytu videl Honza na jednej aj hrdzavý trtáč (čo sa len málokedy podarí a obzvlášť na jar, kedy tá hrdzavá farba ani nemusí byť prítomná).
Za tmy som ešte prebehol čelovkou budovy v kempingu, či nebudú gekóny širokoprsté. Boli. Načapal som ich min. 7. Kúsoček za kempingom kvákali nejaké exotické žaby, no pre ostnatý plot som sa k nim nedostal...
supie skaly týčiace sa nad Tachom v NP Monfragüe
a ich najbežnejší obyvateľ - sup bielohlavý (Gyps fulvus)
Pri supích skalách pohľad na oblohu bez prítomnosti supov bielohlavých hádam ani neexistuje. Leda tak v noci...
Zavše sa ukáže aj zdochlinár biely (Neophron percnopterus).
Na skalách sú celkom bežnými zas skaliare modré (Monticola solitarius).
Z cicavcov vídať v Monfragüe najčastejšie jelene.
dehéza pod hradom Monfragüe
a pohľad do nej z cestičky naň
charakteristickí obyvatelia kempingu Monfragüe - modrane strakovité (Cyanopica cyana cooki)
Radosť z ich prítomnosti vás prejde, keď vám začnú obsierať stan alebo vyjedať nestrážené jedlo...
pipíška vavrínová (Galerida theklae) - jeden z najťažších určovateľských orieškov Španielska.
25.7. Aj v tejto spaľujúcimi horúčavami známej provincii bola každé ráno celkom slušná kosa, hoc už nie tak neznesiteľná ako vyššie. Už okolo desiatej bolo však vyslovene teplo a na poludnie normálna horúčava. Teplotné rozdiely medzi ránom a po/poludním boli snáď aj 25°.
Prv než sme vyrazili do terénu, pozoroval som skoro zrána priamo v kempe upúpajúceho dudka. Žiaľ, chochlík nerozťahoval.
Dnešok i zajtrajšok patrili celé prechádzkam po nár. parku. Ráno nás do jeho centra zaviezol autobus, časť ľudí vystúpila pri moste Puente del Cardenal, časť (vrát. mňa, Honzu Bínu, Jardu a Bulíčkovcov) do Villareal de San Carlos. Odtiaľ sme šli spolu po značenom chodníku na 372 metrov vysoký Cerro Gimio (Villareal je len v mnm). Cestou sme videli okrem supov bielohlavých (dohodli sme sa, že na dravce sa budeme navzájom upozorňovať, len ak nepôjde o tohto ďaleko najbežnejšieho, hoci pre nás tak exotického dravca) strnádku ciu, svetlého orla malého (Aquila pennata), počuli 2 páry kurôpt a Jarda videl nad potokom aj nejakú užovku. Pozerajúc sa pár metrov odo mňa do kríkov celkom pokojne povedal „Had.“ Podľa tej intonácie som si myslel, že sa had nehýbe. Keďže sa ho bál chytiť, povedal som mu, nech sa nehýbe, aby ho náhodou nevyplašil, reku hneď som tam. Opatrne som tam prišiel, keď sa dozvedám, že had už zaliezol... Keby som bol vedel, že užovka už od začiatku pomaly mizla pod hustými kríkmi, priletím tam ako blesk... Čo už. Aj Jarda videl už len posledných cca 80 cm štíhleho sivastého tela bez výraznejšej vzorky. Najskôr nejaká Natrix alebo Malpolon.
Trochu dlhšie sme pobudli na vrchole s peknými výhľadmi na nielen pekné stredomorské porasty (v ktorých našli parťáci hniezdo supa tmavohnedého – všetci sme potom sledovali, ako tam zase pristáva), ale aj – a hlavne – nepeknú spálenú krajinu – hoci už pred mnohými rokmi, no kým tu bude zas nejaký vyzretý stredomorský les, potrvá to očividne hodne, hodne, hodne dlho. Celé kilometre štvorcové nár. parku sú porastené maličkými povysádzanými oplotenými stromkami, ktoré nie a nie vyrásť... Okrem početných supov b. a 1 supa tm. sme videli preletieť aj zdochlinára a cez rieku Barbaón vlievajúcu sa do Tacha preplávať 9 jeleňov. Cestou späť do dediny zas po inom chodníku (cez spálené stráne) už len JK. Z nej sme šli krátkym, no krásnym okruhom po červenej, ktorý som prešiel už včera a kde sme sa dnes na lavičkách za popoludňajšieho úpeku najedli. Doslova sediac pod figou a počúvajúc slávika ako v známej Waldemarovej piesni – ale okrem neho aj cetiu. Odtiaľ sme šli chodníčkom popod cestu k rieke, popri nej k mostu Cardenal (JK už ani nespomínam), prešli sme na druhú stranu, kde bol zaparkovaný autobus, no keďže do odchodu o šiestej ostávali ešte takmer 3 hodiny, šli sme sa prejsť ešte po značke do svahu nad nami, porasteného čiastočne nízkym stredomorským lesom, čiastočne takmer čisto hustými vysokými krami, v ktorých a cez ktoré sa v podstate nič nedalo vidieť. Na jednej čistinke bola veľká zelená jašterica – vraj pávooká, keďže iná by tu žiť nemala, no tie modré oká sme jej nevideli. Keď sme sa vrátili k busu, sprievodca mi hovorí, že tu pár metrov povyše sú v nejakej betónovej nádržke s vodou mloky. Šli sme teda tam a videli zopár mlokov Triturus boscai.
Večer som sa bol zas prejsť po ceste za kemping, no nič nové som nevidel. Prvýkrát som tu však počul výrika. Ten je snáď v každom španielskom kempingu.
úsvit v kempingu Monfragüe
NP Monfragüe, pohľad z Cerro Gimio na supie skaly
cez ohyb rieky Barbaón úplne vľavo preplávalo 9 jeleňov
Žiaľ, veľká časť NP Monfragüe je zničená dávnymi i nedávnymi požiarmi.
Miestami to vyzerá naozaj na zaplakanie...
mlok Triturus boscai
obyvateľ budov v kempingu Monfragüe - gekón širokoprstý (Tarentola mauritanica)
bližší pohľad na tohto milého tvorčeka a jeho lamelovité prsty
26.5. opäť autobus vyhodil ráno pred deviatou časť ľudí pri moste P. del Cardenal, časť (vrát. nás piatich) v dedinke San Carlos. Na jej okraji sme v umelej vodnej nádržke asi 10x10 m videli vyliezť na breh a slniť sa rodinku 6 korytnačiek bahenných (Mauremys caspica leprosa). Neskôr som sa dozvedel, že iná skupinka tam videla aj užovky vretenicovité. Pobrali sme sa dnes „žltým“ okruhom (spočiatku totožným s malým červeným) povyše rieky Tiétar, na ktorom sme o. i. videli zdochlinára, samca penice fúzatej (Sylvia cantillans) + ďalšieho počuli (miestnemu poddruhu na rozdiel od balkánskeho biely fúz ani nevidno), až 3 (2M + F) penice majstrovské (Sylvia hortensis) + ďalšie 2 počuli (všetky boli v list. stromoch; kríky im nestačia), čím som si skompletizoval na tejto výprave všetkých 5 v Španielsku žijúcich stredomorských peníc; ďalej párik sedmohláskov bledých (Hippolais pallida) a inak už len „bežné“ veci ako modrane či supy bielohlavé. Z plazov len -násť JK. Cestou k mostu sme na skalnatom brehu Tacha videli ešte skaliarika okrového (Oenanthe hispanica). Keďže sme boli opäť pri autobuse v predstihu, šli sa moji 4 spoločníci (Honza B., Bulíčkovci a Jarda) prejsť asfaltkou k „supej“ skale (z nových druhov videli orla skalného), kde sme stáli hneď v prvý deň a ja na hrad, keďže som na ňom ešte nebol. Z neho bolo pozorovanie lietajúcich supov b. ďaleko najkrajšie. Keď som sa vrátil k busu, 15 minút do odchodu som ešte využil na prejdenie sa krátkou hlinitou cestičkou poniže asfaltky, nad brehovým drevinovým úzkym porastom Tacha, kde som konečne videl jaštericu pávookú (Lacerta lepida) v celej jej nádhere – síce malú na jej pomery (do 35 cm; najväčší chytený jedinec tejto najväčšej európskej jašterice meral vyše 90 cm, pričom samce bežne mávajú do 65), no konečne s krásnymi čierno lemovanými modrými okami na bokoch tela. Večer sa pri kempingu podarilo Olge chytiť zhruba polmetrového samca tejto megajašterice – žiaľ, značne vychudnutého a apatického, s otvorenou ranou na chrbte, pravdepodobne od nejakého predátora. Chytiť túto jaštericu zdravú mimo obdobia krátko po vylezení zo zimoviska by bolo asi nemožné – ich ostražitosť a rýchlosť je nesmierna. Koniec koncov ako väčšiny stredomorských jašteríc.
Podvečer som sa bol prejsť po ceste na JV od kempingu, cez medzeru v plote som sa dostal aj priamo do dehézy, kde pred 3 rokmi videli na tmavých zlúpaných kmeňoch korkových dubov slniace sa jašterice pávooké, no nič nové som tu nevidel. Všade „len“ strakoše červenohlavé, strnádky lúčne, modrane a na oblohe zavše párik včelárikov či hají tmavých.
modrane chodili kontrolovať naše stany neustále
korytnačky bahenné (Mauremys caspica leprosa)
Korkový dub s obrezanou kôrou spodnej časti kmeňa a vetiev. Obdivuhodné, ako to tie stromy dokážu prežiť. Niektoré sú domovmi penice majstrovskej (Sylvia hortensis).
NP Monfragüe z rovnomenného hradu
supmi bielohlavými sa to doslova hemžilo
fotografi by si tu prišli na svoje
nekonečná dehéza
a skalnatý hrebeň s hradom nad ňou
ranená majestátna polmetrová jašterica pávooká/pôvabná (Lacerta lepida/Timon lepidus), ktorú chytila Olga
27.5. sme šli južne od NP aj celej biosf. rezervácie, niekam za Truchiľo, kde majú žiť dropy veľké i malé a dokonca aj stepiare. Z autobusu som videl okrem desiatok supov bielohlavých i tmavohnedých a viacero hají tmavých aj škovrany stepné (Melanocorypha calandra), 2 strakoše veľké (Lanius excubitor meridionalis) a Honza nás na poslednú chvíľu upozornil aj na výčnelok na starom dome – kuvika (Athene noctua). Autobus nás vyhodil v nejakej dedine, z ktorej sme šli v odpornom vetrisku nejakých 6 km pomedzi pasienky/lúky po asfaltke z oboch strán obohnanej ostnatým plotom. Pod chvíľou som síce monokulárom prečesával terén, no bez úspechu – tráva bola už na pozorovanie dropov skrátka príliš vysoká, na stepiare ani nehovoriac. A nehovoriac o extrémne sa chvejúcom až rozmazanom obraze v mojom nie zrovna prvotriednom monokulári (v tom vetre by to bol však problém asi aj s prvotriednym). Dropy veľké tu vraj videli na doterajších troch zájazdoch vždy, pred 3 rokmi vyplašili náhodne i 1 malého (ktorých má žiť v Extremadure až cca 20 000 párov). T.r. prvýkrát ani jeden. Ukázal sa však o. i. svetlý orol malý, 2 dudky, cistovník (opäť len ako škvrnka padajúca z neba do vlhkého porastu vysokých bylín), škovrany stepné, včeláriky a idúc po kraji cesty bol vyplašený ležiak (Burhinus oedicnemus). Po takmer 5 rokoch (ako ten čas letí... zdá sa mi to septembrové Grécko ako vlani) som si tak opäť vychutnal pohľad na tohto bohovského vtáka na letku.
Cestou do kempu sme stáli ešte v neslávne známom meste Trujillo (čítaj Truchiľo), rodisku jedného z najväčších zločincov všetkých čias – Francisca Pizarra. Div sa svete, stále tu straší jeho socha a väčšina miestnych je naň ho dokonca vraj hrdá (podobne ako mnohí Gruzínci na Stalina). Nie všetci tu však chodia obdivovať jeho sochu či katedrály. Vtáčkari majú iný dôvod – z Európy silno ubúdajúci sokol bielopazúrový (Falco naumanni), ktorý tu má byť stále hojný. Po úpornom hľadaní sa Honzovi Bínovi nakoniec min. jedného podarilo zbadať. Samec sokola sadol na vzdialenú kostolnú vežičku, na ktorej sme si ho v mojom monokulári vychutnali so všetkými detailami, ktoré sa pri ňom uvádzajú. Opäť raz sa potvrdilo, že aj slabý monokulár je neporovnateľne lepší ako žiadny (pravda, pokým nie ste v tropickom dažďovom pralese, kde by vám bol len na obtiaž). Bez neho by zostal totiž neidentifikovaný... Myslel som si, že to bude tutovka a napokon som bol nadmieru vďačný aj za tohto jediného, ktorého sme v limitovanom čase dokázali vidieť.
Večer som sa bol naposledy prejsť poza kemping Monfragüe, na rozlúčku sa ukázal o. i. dudok a párik pipíšok vavrínových.
Obrovská pestrá májka Berberomeloe majalis za Truchiľom. Za identifikáciu ďakujem Pavlovi Slávikovi.
"súkromný poľovnícky pozemok" - bežný nápis na tisíckach kilometrov ostnatých plotov znemožňujúcich ísť v nižších polohách mimo chránených území kamkoľvek do prírody. Ak aj u nás dospeje raz kapitalizmus do takýchto obludných rozmerov, nechcem tu žiť ani minútu.
Z vrabcov boli takmer úplne všade len domové. Alebo že by bol toto kríženec domového s obojkovým (P. hispaniolensis)?
modraňa na rozlúčku s Monfragüe
28.5. sa presúvame na sever do Segovie v Kastílii – León. Cestou máme 2 dlhšie pauzy. Prvá je v horskom sedle Tornavacas (1 275 mnm), kde sa bukom ešte len začínali rozvíjať listy. Najviac ma tu potešil párik strnádok záhradných (Emberiza hortulana). Počul som ešte 1-2 ďalšie a videli sme o. i. aj sedmohláska štebotavého, penicu hnedú, ako aj niekoľko obyčajných (Sylvia communis). A až 3 druhy jašteríc – žiaľ, všetko už známe – 2 JK, 2 tmavé a 1 podľa veľkosti pávooká (ďalšie dve som len počul šuchotať v makčii).
Druhá zastávka bola v sedle Villatorro (cca 1 390 mnm), ktoré nás privítalo doslova šialeným vetrom, kvôli ktorému poznámka Honzu Hromádky, že tu žije okrem jašterice pávookej aj Schreiberova, moc nadšenia vo mne nevyvolala. V takejto víchrici sú plazy skrátka a dobre zalezené. Nad týmto sedlom boli buky holé úplne. Oči vtáčkara tu potešili o. i. 2 škovrániky stromové, hadiar a z nízkych plazivých krovín vyplašený lelek obyčajný (Caprimulgus europaeus). Aj tu spievala strnádka záhradná. Keď sa vietor trošku skľudnil, počul som v trávovo-skalnato-kríkovom teréne zašuchotať aj 2 veľké zelené jašterice, jednu aj letmo videl, no o aký z tých dvoch druhov šlo, sa nedozviem.
Až tesne pred Segoviou (za ktoru sa v diaľke beleli zasnežené hrebene hôr) som videl prvú jednoznačnú haju červenú (Milvus milvus). V Monfragüe som mal len 1 neisté pozorovanie. Následne som ju pozoroval aj nevysoko priamo nad centrom mesta, v ktorom sme mali rozchod na niekoľko hodín. Okrem nej som tu videl ešte 2 včeláriky, 2 králiky divé (k jednému sa mi podarilo na poľnej ceste priblížiť sa na pár metrov) a konečne aj 2 vrabce obojkové (Passer hispaniolensis). V kempe hneď vedľa mesta pískal chvíľu večer výrik.
strnádka záhradná (Emberiza hortulana) v sedle Tornavacas v takmer 1300 m n.m.
holé stromy 28.5. v sedle Villatorro v cca 1400 m n. m.
najvyššie hory za Segóviou (ale aj inde, ako sme videli z autobusu už v Kastílii La Manča) boli ešte zasnežené
králik divý (Oryctolaguys cuniculus)
Všetky ostatné boli extrémne plaché, no tento jeden odbehol len na kraj cesty, a potom pre zmenu na jej druhý okraj.
Nakoniec idúc celkom povedľa mňa (hoci mohol ísť na druhú stranu) odhopsal preč.
29.5. som sa zobudil na 4°C a odporný vietor, ktorý prefukoval aj vnútrom môjho stanu, vanúc mi na hlavu trčiacu zo spacáku. To už moje telo neznieslo a aj napriek vykloktaniu si slanej teplej vody som trochu ochorel.
Na programe bol dnes presun zo Segovie až do Francúzska, s prestávkou v stredovekej dedine Calatañazor. Na jeho prehliadku sme mali 4 hodiny. V neďalekej rokline tu Honza B. pred 3 rokmi videl pravdepodobne preletieť skaliara pestrého. Vydali sme sa preto najprv tam. Sotva sme vyšli z autobusu, po pár minútach začalo mrholiť. Našťastie nie na dlho. V skalnatej tiesňave s roztrúsenými borovicami a kríkmi sa nám už po chvíli sediac vysoko nad nami 1 samček skaliara pestrého (Monticola saxatilis) skutočne ukazuje. Sranda, ako dokáže jediný vtáčik pozdvihnúť vtáčkarovi náladu na celý deň. Nakrátko odlieta preč a zasa sa vracia. Okrem neho tu je aj zopár čaviek červenozobých. Ideme hore do protiľahlého svahu, odkiaľ si ho vychutnávame v mojom monokulári. Neskôr pozorujeme aj samičku. Paráda. Zas začína mrholiť a poberáme sa do Kalataňazóru, na hradbách ktorého videl pred 3 rokmi Honza B. skalníka žltohrdlého (Petronia petronia). Žiaľ, toho sme nevypátrali. Za dedinou sme videli akurát 2 zdochlináre.
biotop skaliara pestrého (Monticola saxatilis)
Po úspešnom pátraní po skaliarovi pestrom. Zľava: ja, Marie Bulíčková, Jarda Vrána, Karel Bulíček a Honza Bína. Na základe oblečenia sa veru asi moc nezdá, že sme boli v Španielsku...
Ďalšie zaujímavé vtáky (hoci pre mňa už nič nové) sme videli až ráno 30.5. v delte Rhôny vo Francúzsku, do ktorej sme prišli už pred svitaním, okolo piatej. Privítala nás takým šialeným a studeným vetriskom, že aj v 3 tričkách, pulóvri, vetrovke, čelenke a čiapke mi bola zima. Počkal som preto ešte chvíľu v autobuse, kým sa o nejaký ten stupeň trošku oteplilo. Pri zaparkovanom autobuse (43°22'20.25"S 4°48'31.35"V) spievali 2 sedmohlásky štebotavé a na rohu štvoruholníkovitej vodnej plochy určenej na získavanie soli sa špacírovala pár metrov od brehu šišila. Dal som sa po ceste na JZ, kde boli o. i. ďalšie 4 šišily, desiatky plameniakov, do 10 čajok tenkozobých (Larus genei), 3 kazarky pestré (Tadorna tadorna), 3 páry chripľaviek, cistovník (opäť len ako dzipdzipujúca bodka padajúca do tŕstia), veľa rybárov ob., 4 rybáre malé a 4 šabliarky. Ďalej sa mi v hnusnom vetre a nezaujímavej krajine ísť po asfaltke nechcelo {keby som šiel ešte zo 2,5 km, prišiel by som k moru, kde Honza Bína videl hvizdáka malého (Numenius phaeopus), kulíka piesočného (Charadrius hiaticula), pieskárika belavého, kalužiaka sivého (Tringa nebularia), pobrežníka malého (Calidris minuta) a obyčajného (tých videl Pavel Skřivan desiatky a tiež 1 brehára čiernochvostého (Limosa limosa)}, tak som sa vrátil k autobusu a okolo 8:30, keď sa otvorila 40 m od nášho parkoviska vzdialená brána kempingu, dúfajúc, že si tu naplním vodou fľaše, vydal som sa doň (na SSV, smerom k rieke). Aké veľké a nemilé bolo prekvapenie, keď sme zistili, že voda tu nie je pitná a treba ísť po ňu do vyše 8,5 km vzdialeného mestečka Salin de Giraud. To som ešte nikdy v žiadnom kempingu nezažil. Trochu som sa tu pomotal, videl 4 čajky čiernohlavé (Larus melanocephalus) a šiel k busu – reku v ňom ešte nejakú vodu mám. Zabudol som však na to, že od 9:00 do 14:00 sa doňho nebude dať dostať, keďže šoféri sa potrebujú vyspať, aby zvládli ťahať 2 noci po sebe. K vode som sa nedostal, a teda mi neostávalo iné, než do toho najbližšieho, stále ešte 8,25 km vzdialeného mestečka ísť. Monokulár a statív mi taktiež ostali v autobuse, čo bola nakoniec výhoda, keďže sa mi bez nich ľahšie kráčalo. Cestou preletel lastovičiar (Falco subbuteo) a prieložník stepný, bližšie som sa dostal k zopár plameniakom a v krovinách medzi cestou a riekou spievali sedmohlásky štebotavé. Na posledné vyše 3 km sa mi podarilo stopnúť nejakú dodávku, čím som si pochod nudnou krajinou popri vodných plochách určených na ťažbu soli takmer úplne bez vtákov trochu skrátil. Keď som pochopil, že s Francúzmi sa anglicky tak ľahko nedohovorím (a veľa ich tu na uliciach prázdnych ani nebolo), zašiel som do prvého pajzlu, kde som kúpil 1,5 l obyčajnej vody za 2 eurá. Utešoval som sa tým, že v Káhire som dal za ňu až 3. Na požiadanie mi ešte nabrala barmanka zadarmo vodu z kohútika do mojej 2-litrovky, čím sa príšerná cena trochu zmiernila. Vyzbrojený po vzduchu druhou najcennejšou vecou som sa otočil naspäť. Teraz som už po necelých dvoch km (počas ktorých som videl hadiara) natrafil na muža nastupujúceho do auta, ktorý ma bol ochotný zobrať až k nášmu autobusu, keďže tam šiel. Už podľa optiky vidím, že je to takisto vtáčkar. Pochádza z Francúzska, no býva v kanadskom Venkúvri (asi preto vie alebo je ochotný hovoriť anglicky) a každý rok sem chodí na dovolenku. Potvrdzuje mi, že na bahniaky tu treba ísť v apríli, kedy sa ich dá na teraz naprosto pustých obdĺžnikovitých vodných aj (a najmä) bezvodných plochách vidieť aj 25 druhov za 1 deň. Hmmmm...
Nikam ďalej som už nešiel. Do tretej, kedy sme sa definitívne pobrali domov, už moc veľa času neostávalo, a tak som sa už len najedol a pobehal blízke okolie odstaveného autobusu, kde som videl akurát ďalšieho cistovníka – konečne aspoň trošku lepšie aj v ďalekohľade, hoc zase len vo vzduchu. Po odchode sme ešte krátko stáli na nejakej vyhliadke, kde však nijaký zaujímavý vták nebol a taktiež na mieste, kde sa ťaží soľ (kde si ju môžete dokonca kúpiť a vzhľadom na to, že tu odpadáva dovoz, 1 kg vás vyjde „len“ na cca 500 až 1000 Sk), a potom už smer Lyon, Nemecko a Česko.
krotká šišila
páriace sa plameniaky
kazarky pestré (Tadorna tadorna)
rybáre obyčajné, čajky tenkozobé (Larus genei), 5 šabliarok (R. avosetta) a 2 plameniaky
Bolo už po polnoci, keď ma v autobuse (po tom, čo sa mi konečne podarilo v nepohodlnej polohe zaspať) zobudili svetlá a nejaké komandantské hlasy. Otvorím oči a nechcem im veriť – fízli. Francúzski. Dokonca aj so psom. Tesne pred hranicou s Nemeckom. Očividne nahrádzajú niekdajších colníkov. Odmietajú hovoriť po anglicky, a tak sa len na základe ich gestikulácie domnievame (avšak správne), že musíme zložiť z horných odkladacích priestorov všetky naše veci. Nestačí im to a do uličky musíme dať celú našu príručnú batožinu. Ku každému batohu prišiel pes (podľa všetkého cvičený na vyhľadávanie drog) a čuchal. Pri niektorých sa na chvíľku zastavil a veselo vrtel chvostom. Fakt neviem, prečo si vybrali práve mňa. Nebol som jediný, ktorého jedlo (konkrétne syr) v batohu zaujal pozornosť ich psa. Musel som ísť so všetkými vecami von. Už krátko po tom, čo som bol zobudený, mi začala byť zima, no keď ma vytiahli von z autobusu, začal som doslova klepať kosu. Pokus o zotavenie sa z nachladnutia v Segóvii bol načisto zmarený. Vzali mi pas aj občiansky, z batožinového priestoru som si musel vybrať aj hlavný 80-litrový batoh a ísť so všetkými vecami k nim do ich blízkej základne. Konečne teplo. Vyhádzali mi celý obsah oboch batohov a pod chvíľou sa na niečo pýtali, čo to je (pravda, len po francúzsky – primitívny nacionalizmus im zabraňoval povedať čo len slovo po anglicky, hoci sa učia anglinu už od ZŠ a každý ju tam musí ovládať aspoň trochu. A hoci videli, že neviem po francúzsky ani slovo...). Okrem dvoch mužov tu prišla našťastie aj jedna žena, ktorá ako jediná bola ochotná ako-tak hovoriť anglicky. Otázky dvoch kolegov a ani moje odpovede však netlmočila. Najväčším problémom bolo vysvetliť ependorfky (maličké plastové skúmavky) naplnené etanolom, ktoré mi dal kamarát herpetológ, aby som mu vzal nejaké vzorky (našťastie som žiadne nemal), ak nájdem nejakého mŕtveho plaza. Aj soľ vyzerala podozrivo. Policajtka ju dokonca ochutnala, keďže mi neverili. Lámali si hlavu aj nad mojím vlastným tajným písmom v denníku (prehrabávali sa mi absolútne vo všetkom), že čo sú to za hieroglyfy. Keď mi nič nemohli nájsť, nakoniec ma pustili. V duchu aj nahlas nazývajúc francúzskych fízľov tými najvyberanejšími výrazmi nášho pestrého jazyka som sa dlho márne snažil pokračovať v spánku. Človek sa bojí, čo mu vyvedú v Malajzii alebo na thajskom či egyptskom letisku a nakoniec zažije takéto divadlo priamo v srdci EÚ. Ale aj to sú skúsenosti...
Do Brna sme šťastne došli 31.5. okolo 14:30, s veľkou rezervou na vlak, ktorý mi šiel 17:00 do Hraníc na Moravě. Odtiaľ ďalším vlakom do Žiliny k starým rodičom a bolo po dovolenke. Ako som písal už v úvode – napriek všetkým negatívam stála za to. No ak by som sa mal vrátiť do Španielska ešte raz (a rád by som sa), tak o nejaký mesiac skôr a pre zmenu (a aj pre vyššiu diverzitu vtákov i plazov) do južnejšej časti – Andalúzie, ale aj na niektoré iné lokality v Extremadure, v ktorej stále snáď na mňa čakajú okrem 5 zaujímavých druhov hadov aj oba stepiare, drop malý, orol jastrabovitý, kukavica chochlatá či luniak sivý. Svet je však veľký, lákajú ma aj desiatky iných miest, život krátky, voľný čas na cestovanie ešte mnohonásobne kratší, a preto si treba čo najviac vychutnať každú jednu výpravu, na ktorú sa človek dostane a čo najkrajšie na ňu potom spomínať. A veru je na čo.
ZOZNAM MNOU ZAZNAMENANÝCH DRUHOV VTÁKOV
Vysvetlivky: DE – delta Ebra, ALB – Albarracín, MFG – biosférická rezervácia Monfragüe (NP aj kemping sú jej podmnožinou), DR – delta Rhôny; v žltom – druhy, ktoré som videl len vo Francúzsku; tučným – druhy, ktoré sú u nás veľmi vzácne alebo sa vidieť ani nedajú; červeným – druhy, ktoré sa nedajú vidieť ani na Balkáne
1. Potápka chochlatá – Podiceps cristatus – DE, DR
2. Potápka malá – Tachybaptus ruficollis – DE
3. Chavkoš nočný – Nycticorax nycticorax – Toledo (mnoho desiatok, možno aj cez 100)
4. Hltavka chochlatá – Bubulcus ibis – cca 280 v Toléde, 2 skupinky po cca 15 a 20 ex. za ním smerom na Z
5. Čaplička vlasatá – Ardeola ralloides – 2 v DE
6. Beluša veľká – Egretta alba – sopár v DE, 1 za Tolédom
7. Beluša malá – Egretta garzetta – viac v DE, 2 za Tolédom
8. Volavka purpurová – Ardea purpurea – viac v DE
9. Volavka popolavá – Ardea cinerea – na viac miestach
10. Bocian biely – Ciconia ciconia – hocikde
11. Bocian čierny – Ciconia nigra – X v MFG
12. Ibis hnedý – Plegadis falcinellus – XY v DE
13. Plameniak červený – Phoenicopterus ruber – 33 v DE, oveľa viac v DR
14. Labuť veľká – Cygnus olor - DR
15. Kazarka pestrá – Tadorna tadorna – 3 v DR
16. Kačica divá – Anas platyrhynchos – DE, DR
17. Kačica chripľavka – Anas strepera – zopár v DE a v DR
18. Kačica lyžičiarka – Anas clypeata – 1M v DE
19. Hrdzavka potápavá – Netta rufina – desiatky v DE
20. Chochlačka sivá – Aythya ferina – X v DE
21. Chochlačka vrkočatá – Aythya fuligula – X v DE
22. Sup tmavohnedý – Aegypius monachus – max. 3 v MFG, viacero okolo Truchiľa
23. Sup bielohlavý – Gyps fulvus – najbežnejší dravec, v Extremadure všade, aj v Kastílii León z busu
24. Zdochlinár biely – Neophron percnopterus – 1 nad supou skalou za ALB, 1-2 v MFG
25. Orol malý – Aquila pennata – 1 v MFG, 1 za Truchiľom
26. Hadiar krátkoprstý – Circaetus gallicus – 1 za ALB, 2 nad kempom za Kuenkou, 1 v MFG, 1 v sedle Villatorro, z busu ešte asi 1-3x v Kastílii La Manča
27. Haja tmavá – Milvus migrans – v Extremadure 2. najbežnejší dravec, zopár aj v J Kastílii León
28. Haja červená – Milvus milvus – len Kastília León (počnúc Segoviou)
29. Kaňa močiarna – Circus aeruginosus – viackrát z busu v Kastílii La Manča, 1 aj za Truchiľom
30. Myšiak hôrny – Buteo buteo – len vo Francúzsku z autobusu zo 2 ex.
31. Jastrab krahulec – Accipiter nisus – Ciudad encantada
32. Sokol myšiar – Falco tinnunculus – DE, aj inde, hl. z busu
33. Sokol bielopazúrový – Falco naumanni – s istotou len 1M v Truchiľu
34. Sokol lastovičiar – Falco subbuteo – 1 v DR
35. Šišila bocianovitá – Himantopus himantopus – viac v DE a DR
36. Šabliarka modronohá – Recurvirostra avosetta – 1 v DE
37. Ležiak úhorový – Burhinus oedicnemus – 1 za Truchiľom
38. Prieložník stepný – Glareola pratincola – zopár v DE (niektorí ich videli desiatky), 1 v DR
39. Kulík morský – Charadrius alexandrinus – 5 v DE
40. Čajka ostrovná – Larus audouinii – bežná, hoc nie početná v DE
41. Čajka striebristá s.l. (žltonohá) – Larus argentatus s.l. (michahellis) – DE, DR
42. Čajka smejivá – Larus ridibundus – DE, DR
43. Čajka tenkozobá – Larus genei – viacero v DR
44. Čajka čiernohlavá – Larus melanocephalus – 4 v DR
45. Rybár riečny – Sterna hirundo – viac v DE
46. Rybár malý – Sterna albifrons – 2 v DE, 4 v DR
47. Čorík bahenný – Chlidonias hybridus – desiatky v DE
48. Čegrava veľkozobá – Hydroprogne caspia – 2 v DE
49. Sliepočka vodná – Gallinula chloropus – 1 v DE
50. Lyska čierna – Fulica atra – DE, DR
51. Kuropta červená – Alectoris rufa – párik nad ALB, šuchot párika za Toledom, 4 páry (z toho 2 len počuté) v MFG
52. Holub skalný – Columba livia – neviem, čo aj divý, alebo len forma domestica, hlavne na skalách pri Tolede
53. Holub hrivnák – Columba palumbus
54. Hrdlička záhradná – Streptopelia decaocto – na viac miestach
55. Hrdlička poľná – Streptopelia turtur – ani za boha si už nemôžem spomenúť, kde som ju počull, ale viem, že niekde áno
56. Kukučka obyčajná – Cuculus canorus – viac v MFG, hlas aj nad ALB
57. Sova obyčajná – Strix aluco – hlas v kempe za Kuenkou
58. Výrik obyčajný – Otus scops – 1 pri kempe v DE, 4 v kempe za Kuenkou, 1 v MFG, 1 v Segovii (ja len hlasy)
59. Kuvik obyčajný – Athene noctua – za Truchiľom
60. Lelek červenokrký – Caprimmulgus ruficollis – 1 za Toledom. Honza B. počul 4 za kempom MFG
61. Lelek obyčajný – Caprimmulgus europaeus – sedlo Tornavacas
62. Dážďovník skalný – Apus melba – útesy pri Kuenke, 2 pri moste Cardenal v MFG
63. Dážďovník obyčajný – Apus apus – hocikde
64. Velárik zlatý – Merops apiaster – hocikde
65. Dudok chochlatý – Upupa epops – hlas nad ALB, 2 MFG, 2 za Truchiľom
66. Krutohlav obyčajný – Jynx torquilla – hlas nad ALB
67. Žlna zelená – Picus viridis – Toledo
68. Ďateľ veľký – Dendrocopos major – kemp za Kuenkou, tuším aj MFG
69. Škovránok poľný – Alauda arvensis – nad ALB
70. Škovránik stromový – Lullula arborea – bežný nad ALB, aj za kempom za Kuenkou, spevy aj v MFG
71. Škovran stepný – Melanocorypha calandra – za Truchiľom
72. Pipíška obyčajná – Galerida cristata – DE, MFG (JV od kempu)
73. Pipíška vavrínová – Galerida theklae – 2 páry v MFG (sev. od kempu)
74. Lastovička obyčajná – Hirundo rustica – hocikde
75. Lastovička červenochrbtá – Hirundo daurica – 1 Toledo, viac v MFG
76. Belorítka domová – Delichon urbica – hocikde
77. Brehuľa skalná – Ptyonoprogne rupestris – supia skala za ALB, supia skala v MFG
78. Ľabtuška poľná – Anthus campestris – 2 nad ALB
79. Trasochvost biely – Motacilla alba - hocikde
80. Trasochvost žltý – Motacilla flava - DE
81. Oriešok obyčajný – Troglodytes troglodytes – bežný
82. Vrchárka modrá – Prunella modularis – sedlo Tornavacas
83. Červienka obyčajná – Erithacus rubecula – na viac. miestach, no málo
84. Slávik obyčajný – Luscinia megarhynchos – hocikde a aj dosť vysoko
85. Žltochvost domový – Phoenicurus ochruros – na viac. miestach
86. Skaliarik okrový – Oenanthe hispanica – 1M pri Tachu v MFG
87. Skaliar modrý – Monticola solitarius – viacero v MFG
88. Skaliar pestrý – Monticola saxatilis – rokľa za Kalataňazórom
89. Drozd čierny – Turdus merula - hocikde
90. Drozd trskotavý – Turdus viscivorus – kemp za Kuenkou
91. Pŕhľaviar čiernohlavý – Saxicola torquata – viacero nad ALB
92. Pŕhľaviar červenkastý – Saxicola rubetra – 1 F nad ALB
93. Penica čiernohlavá – Sylvia atricapilla – hocikde, no nie až tak hojná ako u nás
94. Penica slávikovitá – Sylvia borin – 2 nad ALB, 1 v ALB
95. Penica okuliarnatá – Sylvia conspicillata – nad ALB
96. Penica obyčajná – Sylvia communis – Tornavacas
97. Penica fúzatá – Sylvia cantillans – 2 v MFG + niekoľko spevov
98. Penica hnedá – Sylvia undata – nad ALB a v sedle Tornavacas
99. Penica sivá – Sylvia melanocephala – 2 pri Tolede, spevy pravdepodobne aj v MFG
100. Penica majstrovská – Sylvia hortensis – 2M + F + 2 spevy v MFG na žltom okruhu
101. Trsteniarik veľký – Acrocephalus arundinaceus – DE
102. Trsteniarik bahenný – Acrocephalus scirpaceus – 1 spev pri Tachu za Toledom
103. Svrčiak slávikovitý – Locustella luscinioides – 1-2 spevy v DE
104. Cistovník ryšavý – Cisticola juncidis – X v delte Ebr, 2 ex. za Truchiľom, 3 ex. v DR
105. Cetia západná – Cettia cetti – 1 v ALB, 2 spevy pri Tachu za Toledom, zopár spevov v MFG
106. Sedmohlások štebotavý – Hippolais polyglotta – 4 ex. nad ALB, 1-2 v Tornavacas, X v DR
107. Sedmohlások bledý – Hippolais pallida – párik v MFG
108. Kolibiarik horský – Phylloscopus bonelli – bežný v celom E okrem delty Ebra
109. Králiček ohnivohlavý – Regulus ignicapillus – nad i v ALB, v Ciudad encantada, tuším aj niekde inde
110. Králiček zlatohlavý – Regulus regulus – hlas 1 ex. v Kuenke
111. Muchr sivý – Muscicapa striata – na viacerých miestach
112. Muchárik čiernohlavý – Ficedula hypoleuca – J F v ALB
113. Sýkorka veľká – Parus major – na viacerých miestach
114. Sýkorka belasá – Parus caeruleus – kemp v ALB, tuším aj inde
115. Sýkorka uhliarka – Parus ater – nad ALB
116. Sýkorka chochlatá – Parus cristatus – nad ALB
117. Mlynárka dlhochvostá – Aegithalos caudatus – 2 či 3 kŕdliky kdesi
118. Kúdeľníčka lužná – hasy 2 ex. pri Tachu pri Tolede
119. Brhlík obyčajný – Sitta europaea – kemp pri Kuenke
120. Kôrovník krátkprstý – v borine za kempom pri Kuenke
121. Strakoš červenohlavý – Lanius senator – bežný v celom Španielsku okrem Katalánska
122. Strakoš veľký – Lanius excubitor meridionalis – 2 ex. za Truchiľom
123. Sojka obyčajná – Garrulus glandarius
124. Straka obyčajná – Pica pica – hocikde mimo MFG
125. Modraňa strakovitá – Cyanopica cyana – bežná v deheze v MFG, najviac priamo v kempe
126. Kavka obyčajná – Corvus monedula – stovky v Tolede, v menšom pošte aj niekde inde
127. Čavka čevenozobá – Pyrrhocorax pyrrhocorax – kŕdliky v ALB, Kuenke, Segovii a zopár i za Kalataňazórom
128. Vrana obyčajná – Corvus corone – viackrát zopár ex.
129. Krkavec čierny – Corvus corax – 4-5 nad ALB, aj v MFG
130. Škorec (obyčajný) jednofarebný – Sturnus (vulgaris) unicolor – hojný v celom E
131. Vlha obyčajná – Oriolus oriolus – hocikde
132. Vrabec domový – Passer domesticus – hojný v celom E
133. Vrabec poľný – Passer montanus – 3 ex. na brehu Tacha na okraji Toleda
134. Vrabec obojkový – Passer hispaniolensis – 2 v Segovii
135. Pinka obyčajná – Fringilla coelebs – hocikde
136. Stehlík konôpka – Carduelis cannabina – hlasy nad ALB, kŕdliky v Tornavacas a Villatorro
137. Stehlík obyčajný – Carduelis carduelis – hocikde
138. Zelienka obyčajná – Carduelis chloris – na viac miestach
139. Kanárik poľný – Serinus serinus – 1 z najbežnejších vtákov Španielska
140. Glezg obyčajný – Coccothraustes coccothraustes – 1 + hlasy 3 ex. pod hradom MFG
141. Krivonos obyčajný – Loxia curvirostra – hlasy kŕdlikov v kempe za Kuenkou (Bína nad ALB aj videl)
142. Strnádka lúčna – Miliaria calandra – hojná v celom E
143. Strnádka svrčivá – Emberiza cirlus – nad ALB
144. Strnádka ciavá – Emberiza cia – 1 nad ALB, 1 pri kempe za Kuenkou, X v MFG
145. Strnádka záhradná – Emberiza hortulana – X v sedle Tornavacas, 1 spev aj v sedle Villatorro
PLUS DRUHY, KTORÉ VIDELI INÍ ÚČASTNÍCI ZÁJAZDU
146. Bučiačik obyčajný – Ixobrychus minutus – 1 videl Pavel Skřivan v DE
147. Orol skalný – Aquila chrysaetos – 1 videli Honza Bína, Bulíčkovci a Jarda Vrána v MFG
148. Kaňa popolavá – Circus pygargus – 1M videl z busu cestou do Segovie Honza Bína
149. Sokol sťahovavý – Falco peregrinus – mladého na hniezde odfotili Bína, Jarda a Bulíčkovci nad ALB
150. Lastúrničiar strakatý – Haematopus ostralegus – 1 videli viacerí v DE
151. Kulík piesočný – Charadrius hiaticula – Honza B. v DR
152. Hvizdák malý – Numenius phaeopus – 1 Honza B. v DR
153. Brehár čiernochvostý – Limosa limosa – 1 Pavel v DR
154. Pobrežník obyčajný – Calidris alpina – videli ich v DE aj v DR
155. Pobrežník malý – Calidris minúta – 1 Honza B. v DR, Pavel ich tam videl tuším viac
156. Pieskárik belavý – Calidris alba – celý kŕdlik videl Pavel v DE (1 ex. aj iní), 1 videl Honza B. aj v DR
157. Kalužiak sivý – Tringa nebularia – 1 viacerí v DR
158. Rybárka krátkozobá – Gelochelidon nilotica – 1 Honza B., Pavel Skřivan a Jarda? v DE
159. Rybárik obyčajný – Alcedo atthis – niekto ho videl v DE
160. Skaliarik sivý – Oenanthe oenanthe – Honza B., Jarda a Bulíčkovci? nad ALB
161. Strakoš obyčajný – Lanius collurio – Bulíčkovci odfotili 1 M v Kastílii – León
