Prírodou Gruzínska

tetragallus ikonaVyužívam ponuku českej cestovnej kancelárie Primaroute na cestu do regiónu, ktorý ma lákal už od mladosti. V osemdesiatich rokoch bola príroda Kaukazu a Zakaukazska nedosiahnuteľným snom. Preto neváham a okamžite sa chytám možnosti cestovať za vtákmi do Gruzínska, ktorú organizuje cestovná kancelária pána Nožičku. Prehováram môjho častého spoločníka v potulkách po prírode Jana Jurana (vôbec sa nebránil) a prihlasujeme sa na akciu.

01.06.2018 Odlietame spojom z Prahy gruzínskou spoločnosťou priamo do Tbilisi. Let trvá cca. 4 hodiny. Pred letiskovou halou v Tbilisi sa schádza 22 účastníkov zájazdu a 21 kusov batožiny. Opäť sa stretávame so zlyhaním leteckej dopravy, jednému z nás neprišla batožina. Nasadáme do autobusu, ktorý nás už očakáva a spolu so sprievodcom Nicom odchádzame do hotela. Bývame v hoteli Astoria v tesnej blízkosti štadiónu Dynamo Tbilisi.

Čaká nás 10 dní pobytu v lokalitách podľa výberu vedenia Primaroute s partnerskou spoločnosťou v Gruzínsku. Vzhľadom na jedinečnosť a totálnu odlišnosť gruzínskeho písma od latinky používam v texte anglickú transkripciu miestnych názvov, ktorá je vďaka Google najdostupnejšia. Ako fotograf som na tejto akcii zlyhal, preto využívam fotografie ďalších účastníkov akcie. Fotografie do článku poskytli Jozef Nožička (www.primaroute.cz) a Ivan Mikšík (www.natureblink.com). Autor snímku je uvedený pod obrázkom za popisom. V texte popisujem v drvivej väčšine moje pozorovania, pozorovania iných účastníkov akcie uvádzam iba sporadicky. Takisto neuvádzam niektoré pozorovania pre nás bežnejších druhov, ktoré som si včas nepoznačil a neskôr som ich už nevedel správne zaradiť.

02.06.2018

Po štandardných raňajkách nasadáme do autobusu a vyrážame smerom do provincie Mccheta-Mtianeti na Veľký Kaukaz. Asi po pol hodine sa dostávame z mesta a mierime po diaľnici smerom na západ. Komfortná jazda je však v krátkej chvíli prerušená, autobus odbočuje smerom na sever a cestou pozdĺž hraníc s Osetskom mierime smerom na Vladikaukaz k ruským hraniciam. Kvalita cesty je nevalná, úseky s rovným asfaltovým povrchom striedajú úseky s početnými výmoľmi resp. s úsekmi, ktoré sú v súčasnosti v oprave alebo na opravu čakajú. Kvalitu vozovky okrem náročných klimatických podmienok testuje množstvo vozidiel idúcich obidvoma smermi. Hustota dopravy zodpovedá významu cesty. Je to jediná pozemná spojnica Gruzínska so susediacim Ruskom. Cesta oboma smermi je preplnená početnými kamiónmi. Dominujú vozidlá s gruzínskou a ruskou ŠPZ. Početné sú však aj turecké, arménske a azerbajdžanské kamióny vlečúce sa nekonečnými serpentínami. Náročnosť cesty do kopcov dokumentujú početné kamióny odstavené vedľa cesty s otvorenými kapotami. Predpokladám, že väčšinou chladia motory, ale zvýšená aktivita pri niektorých svedčí aj o závažnejších problémoch, ako je prehriaty motor. Samozrejme po ceste ide aj množstvo osobných automobilov a malých mikrobusov tzv. maršrutiek, zabezpečujúcich verejnú osobnú dopravu po trase. Spočiatku zalesnené svahy míňame asi po hodine jazdy. Máme dve zástavky pri odpočívadlách, kde v stánkoch ponúkajú najrôznejšie domáce produkty, včelím medom počnúc a rôznymi výrobkami z ovčej vlny a kožušín končiac. Pri vodnom rezervoári Zhinvali máme popri početných stánkoch možnosť aspoň zvonku si prezrieť aj pevnosť Ananuri. Pevnosť bola založená dynastiou eristavis (vojvoda) z Aragvi, ovládajúcich región. Aragvi je rieka, údolím ktorej vedie cesta do nášho cieľa. Po prekonaní lesného pásma sa dostávame do pásma horských lúk, čím sa nám otvára pohľad na nekonečné kaukazské úbočia. Vo výške cca. 2 200 m.n.m. prechádzame vysokohorské stredisko Gudauri. Je to chaotická zmes hotelov, parkovísk, lyžiarskych zjazdoviek a vlekov. V silnom daždi sa zastavujeme na obed v reštaurácii pri ceste. Z ponuky si vyberám silnú hydinovo polievku chikhirtma. Ako všetky gruzínske polievky aj táto je dosť výživná na to, aby ma udržala v dobrej kondícii až do večere. Po nasýtení sa venujeme, pokiaľ nám to dážď dovolí, aj vtákom v okolí reštaurácie. Najpočetnejšie sú trasochvosty biele (Motacilla alba) a žltochvosty domové (Phoenicurus ochruros), reprezentované subspéciou ochruros, typickou oranžovým sfarbením peria na bruchu. Pozorujeme aj niekoľko čaviek, určiť druh sa nám však pre zlú viditeľnosť nedarí. Pokračovaním cesty v krátkej chvíli dosahujeme rozvodie. Počas krátkej zástavky si obzeráme nádherné horské scenérie a v rýchlosti sa oboznamujeme s vtákmi okolo parkoviska. Nad svahmi lietajú letky dážďovníkov skalných (Tachymerptis melba) a dážďovníkov obyčajných (Apus apus). Pri ceste sa zdržuje niekoľko trasochvostov horských (Motacilla cinerea), skaliarikov sivých (Oenanthe oenanthe). Tí šťastnejší z nás pozorujú stehlíkov horských (Carduelis flavirostris).

Phoenicurus ochruros

Žltochvost domový (Phoenicurus ochruros ochruros)  (I.Mikšík)

Prechodom hrebeňa vo výške cca. 2350 m.n.m. sa dostávame do povodia rieky Terek. Zastavujeme pri dedinke Kobi učupenej pod strmým skalným útesom. Už po niekoľkých desiatkach metrov vidíme prvé červenáky karmínové (Carpodacus erythrinus). Patrí k charakteristickým vtákom Gruzínska, bežne sme ho pozorovali v horách Veľkého a Malého Kaukazu. V stenách útesu registrujeme brehule skalné (Ptyonoprogne rupestris), belorítky obyčajné (Delichon urbica), žltochvosty domové a prvú kaukazskú špecialitu - kanárika vrchovského (Serinus pusillus). Nádherné kanáriky s tmavou hlavou a nápadnou žiarivo oranžovou škvrnou na temene hlavy neustále poletujú pred nami, posedávajú na kameňoch alebo plote. Nad krajom útesu prelietava silueta veľkého dravca. Úzke krídla a dlhý špicatý chvost nás nenechávajú na pochybách. Prelietnuvšia silueta patrí bradáňovi žltohlavému (Gypaetus barbatus). Keďže sup sa okamžite stráca, naďalej sa venujeme vtáctvu útesu a dediny. Po chvíli nachádzame nám dobre známeho orieška obyčajného (Troglodytes troglodytes) a kukučku obyčajnú (Cuculus canorus). Postupujeme ďalej dedinou, jediní obyvatelia obce ktorých stretáme, sú dva psy dodržujúce diskrétny odstup. Netrvá dlho a nad nami sa objavuje ďalší druh supa – sup bielohlavý (Gyps fulvus), niekoľko exemplárov prelietava ponad dedinou a stráca sa nám nad útesom. Na našu veľkú radosť sa opätovne objavuje bradáň nad obzorom a zosadá na pahorok vzdialený asi 500 m.

serinus pusillus

Kanárik vrchovsky (Serinus pusillus) a červenák karmínový (Carpodacus erythrinus) (I.Mikšík) 

cuculus canorus

Kukučka obyčajná (Cuculus canorus) (I.Mikšík)

 Gypaetus barbatus

Bradáň žltohlavý  (Gypaetus barbatus)  (J.Nožička) 

V krátkej chvíli prilieta ďalší krúžiac nad terénom. Zosadnuvší jedinec sa po chvíli dvíha a do extázy privádza lovcov fotografii preletujúc tesne nad našimi hlavami. Vo vzdialenosti snáď 50 m od nás mení smer a pozdĺž útesu odlieta preč. Zážitky z lokality obohacuje pozorovanie početnej populácie drobných jašteríc druhu Darevskia caucasica.

Darevskia caucasica2

Darevskia caucasica (J.Nožička)

Naspäť k autobusu sa poberáme roztrúsení v malých skupinách. Našu nejednotnosť využíva väčší zo spomínaných psov a napáda jedného účastníka skupiny. Výsledkom útoku je pohryzená noha a skúsenosť, že treba rešpektovať miestnych psov. Pri autobuse dezinfikujeme ranu a nastupujeme na posledný úsek dnešného dňa. Asi po 20 km sa dostávame do Stepantsmindy, cieľa dnešnej cesty. Zatiaľ čo sa my ubytovávame v Ilia state university hotel, náš pohryzený spolucestujúci s vedením skupiny a domácim sprievodcom odchádza vyhľadať zodpovedajúce lekárske ošetrenie. Keďže do večere je ešte ďaleko, využívame možnosť sa poobzerať po okolí hotela. Je hustá hmla, takže veľa toho nevidíme. Radosť nám robí chrapkáč poľný (Crex crex) ozývajúci sa kúsok od hotela. Pri večeri sa schádzame kompletní, už aj s ošetreným účastníkom, ktorý dostal prvú dávku vakcíny proti besnote. Deň zakončujeme pestrou a bohatou večerou podávanou vo forme bufetového stolu.

Crex crex

 Chrapkáč poľný (Crex crex)  (J.Nožička)


 Ráno o šiestej hodine sa schádzame pred hotelom. Chvíľu obdivujeme v rannom slnku Kazbegi, najvyšší vrch Gruzínska (5 050 m.n.m.).

Kazbegi

Kazbegi  (P.Valachovič)

Odchádzame opačným smerom na pozorovanie pod kopec, od hotela to je vzdialené menej ako kilometer. Na mieste stretávame skaliariky sivé, drozdy kolohrivé (Turdus torquatus), drozdy trskotavé (Turdus viscivorus) a strakoše červenochrbté (Lanius collurio). Zo svahu nad nami sa pravidelne ozýva volanie velekurov kaukazských (Tetraogallus caucasicus), Nica ich intenzívne hľadá pomocou monokuláru. Medzitým vo svahu prelieta a vzápätí zosadá niekoľko veľkých čiernych vtákov. Časť z nich sú krkavce veľké (Corvus corax), dva z nich však patria k členovi takzvanej „veľkej kaukazskej päťky“ tetrovovi kaukazskému (Lyrurus mlokosiewiczi). Sú síce veľmi ďaleko, ale zreteľne rozlišujeme červenú škvrnu nad okom a charakteristicky zahnuté chvostové perá. Medzitým v inej časti svahu objavujeme stádo východného kozorožca kaukazského (Capra cylindricornis), známeho aj pod menom dagestánsky tur. Opäť sú veľmi ďaleko, bez možnosti získať slušnú fotografiu. Volanie velekurov sa stále ozýva, ale vtákov nevidíme. Nica nám síce jedného ukazuje, ale vzhľadom k tomu, že sa vôbec nehýbe, považujem to iba za kameň. Pre silný chlad sa vzdávam ďalšieho hľadania velekura a s dvomi spoločníkmi sa vraciame na hotel. Neľutujeme, nad hlavou nám preletuje bradáň žltohľavýhája tmavá (Milvus migrans). V hoteli sa zohrievame, raňajkujeme a odchádzame autobusom spoločne na ďalšie lokality. Dolinou rieky Terek mierime smerom k ruským hraniciam.

oenanthe oenanthe

Skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe) (I.Mikšík)

Turdus torquatus

Drozd kolohrivý  (Turdus torquatus) (I.Mikšík)

terek

Rieka Terek (J.Nožička)

Z autobusu pozorujeme niekoľko kŕdľov divých holubov skalných (Columba livia). Autobus zastavuje na akomsi parkovisku pri ceste, vychádzame z autobusu a priamo z parkoviska pozorujeme supov bielohlavých sediacich v skalnej stene priamo nad parkoviskom. Z parkoviska odchádzame k vodopádu Gveleti, miestnej turistickej atrakcii. Úzky horský chodník je plný turistov, neposkytuje veľa možnosti na ornitologické pozorovania. Na horskom potoku pokyvuje chvostom kalužiačik malý (Actitis hypoleucos). Pri vodopáde pozorujeme čavky červenozobé (Pyrrhocorax pyrrhocorax), hniezdiace v skalných štrbinách priamo nad vodopádom. Nad skalnými hrebeňmi takmer neustále poletujú supy bielohlavé. Pri spiatočnej ceste k autobusu opäť nachádzame kaukazské jašterice Darevskia caucasica. Od vodopádu sa vraciame naspäť do Stepantsmindy. Zastavujeme v rušnom centre mestečka a ideme do priľahlého parku pri rieke. Nica nám po chvíli pátrania ukazuje kolibiarika zelenkavého (Phylloscopus nitidus), spievajúceho a pózujúceho v lesíku priamo oproti rušnému parkovisku s početnými reštauráciami.

Gyps fulvus

Sup bielohlavý (Gyps fulvus) (I.Mikšík)

gveleti Vodopád Gveleti  (P.Valachovič)

phylloscopus nitidus

Kolibiarik zelenkavý (Phylloscopus nitidus) (J.Mikšík)

Vyberáme si jednu z reštaurácii na parkovisku, kde si dávame typické gruzínske jedlo khachapuri, niečo ako gruzínsky chlieb zapekaný so syrom. Zapíjame to najtypickejším gruzínskym pivom Kazbegi. Poobede vyrážame do údolia riečky Snotshkali, niekoľko kilometrov od Stepantsmindy. Zastavujeme pri akomsi močiari. Hneď ako vystupujeme z autobusu, pozorujeme množstvo hnedých skokanov, odskakujúcich spod našich nôh. Napriek vysokej variabilite sfarbenia, všetky patria k druhu Rana macrocnemis, jedinému hnedému skokanovi oblasti. Prechádzame popri močiari a postupne nachádzame všadeprítomné červenáky karmínové, prhľaviara červenkastého (Saxicola rubetra). Nad skalným hrebeňom prelieta pár orlov skalných (Aquila chrysaetos). Na lokalite nachádzame ďalší druh obojživelníka ropuchu obyčajnú (Bufo bufo). Presúvame sa na ďalšiu lokalitu bližšie k hotelu. Podľa Nicovej informácie je to vynikajúca lokalita na pozorovanie tiahnucich dravcov. Dravcov nevidíme, za to na lokalite nachádzame ďalšieho člena „veľkej kaukazskej päťky“ kolibiarika hnedochrbtého (Phylloscopus lorenzii).

saxicola rubetra

Prhľaviar červenkastý (Saxicola rubetra) (I.Mikšík)

Phylloscopus lorenzii

Kolibiarik hnedochrbtý (Phylloscopus lorenzii) (J.Nožička)

Pozorovaním završujeme dnešné putovanie a vraciame sa späť na hotel. Keďže je ešte relatívne skoro, z hotela opäť odchádzame pod svah s tetrovmi. K dvom tokajúcim kohútom tetrovov kaukazských pribúda aj jedna sliepka. Vysoko vo svahu sa po skalách presúvajú 2 kaukazské kozorožce. Popri štandardných skaliarikoch sivých pozorujeme doposiaľ nevidené druhy - stehlíka konôpku (Carduelis cannabina) a hýla obyčajného (Pyrrhula pyrrhula). Týmito pozorovaniami ukončujeme dnešné pozorovania a odchádzame na večeru do hotela.

Carduelis cannabina Stehlík konôpka (Carduelis cannabina) (J.Nožička)

 


 

 Ráno vstávam ešte pred šiestou a idem vyzbrojený teplým oblečením proti chladu opäť pod svah. Tesne pod svahom dobieham pár počerných ornitológov, keďže máme rovnaký cieľ púšťam sa s nimi do reči. Prišli z Iránu, pre mňa sú rovnako exotickí ako ja pre nich. Chcú vidieť tetrovov, tie sa však neukazujú. Ja pátram po velekuroch, ktoré sa periodicky ohlasujú zo svahu. Asi po desiatich minútach skutočne nachádzam monokulárom na horizonte velekura kaukazského, usadeného na temene svahu. Je síce vzdialený minimálne 1 500 m, ale zreteľne vidím, ako sa pohybuje a z času na čas sa ozýva s natiahnutým krkom. Ukazujem ho iránskym kolegom a takisto práve prichodivšiemu nemeckému turistovi. Velekur je síce aktívny, ale miesto neopúšťa a tak ho pozorujeme asi 15 minút. Lúčim sa so spolupozorovateľmi a odchádzam na raňajky. Dnes nás čaká náročný deň.

Po raňajkách nasadáme do objednaných taxíkov a vezieme sa na náprotivný svah k ikonickej stavbe lokality k chrámu Gergeti Trinity. Vystupujeme z áut a vydávame sa na horský pochod smerom k hore Kazbegi. Cestou pozorujeme veľký kŕdeľ čaviek žltozobých (Pyrrhocorax graculus) rozptýlený na svahu. Početné sú tiež ľabtušky vrchovské (Anthus spinoleta), žltochvosty domovédrozdy kolohrivé. Populácia ľabtušiek je zrejme vystavená veľkému predačnému tlaku. Vidíme ako jedna čavka prenasledovaná dospelými kradne z hniezda mladú ľabtušku. Po oblohe prakticky nepretržite plachtia supy bielohlavé, zoznam dravcov dopĺňajú myšiaky hôrne ruské (Buteo buteo vulpinus) a ojedinelé sokoly myšiary (Falco tinnunculus). Na skupine kríkov spieva kolibiarik hnedochrbtý a nádherným spestrením je stretnutie s tretím členom veľkej kaukazskej päťky, s ktorým sme sa už zoznámili na svahu nad hotelom s velekurom kaukazským. Tentoraz máme možnosť pozorovať ho zblízka, je vo vzdialenosti asi 150 m. Pozorovanie využívame na krátky odpočinok a po chvíli stúpame ďalej. Stúpajúcou nadmorskou výškou neredne iba vzduch, ale aj naše rady. Do výšky prvých snehových polí sa z nás dostáva asi polovica. Podľa výškomera sme vo výške 2 975 m.n.m. Znovu rozkladáme monokuláry a Nica trpezlivo pátra po snehových jazykoch. Asi po desiatich minútach nám ukazuje jeden z cieľov nášho výstupu červenáka veľkého (Carpodacus rubicilla). „Болъшая чечевица“ ako ho nazývajú Rusi je ďalší člen veľkej kaukazskej päťky. Tento druh sa zdržuje vo výške okolo 3 000 m.n.m. Pre mňa, vzhľadom na jeho bezúspešne hľadanie na jednej z mojich bývalých výprav, je to top pozorovanie celej akcie. Na pruhoch trávy medzi snehovými jazykmi sa zdržujú 2 samce a 1 samica tohto zaujímavého druhu. Pozorujúc vtáky sa na mieste zdržujeme asi pol hodinu. Občerstvujeme sa prineseným jedlom a plechovkovým pivom Kazbegi. Nica je asi tiež spokojný s výsledkom, pretože otvára fľašu Sarajashvili, vynikajúceho gruzínskeho brandy, a postupne nás všetkých ponúka.

P6046561

 

P6036000

Kaukazské panorámy (I.Mikšík) 

 

 anthus spinoletta

Ľabtuška vrchovská (Anthus spinoleta) (I.Mikšík)

 

tetraogallus caucasicus

Velekur kaukazský (Tetraogallus caucasicus) (I.Mikšík)

 

carpodacus rubicilla

Červenák veľký(Carpodacus rubicilla) (J.Nožička)

 

Časť skupiny sa pripravuje na ďalší pochod za posledným členom veľkej päťky žltochvostom bielokrídlym (Phoenicurus erythrogaster), ostatní sa chystajú na návrat. Ja som tento druh už kedysi videl, preto sa chcem vrátiť. Lákajú ma nižšie polohy cez ktoré sme prefrčali cestou nahor. Navyše sa začína mračiť a padať prvé dažďové kvapky. Z balenia nás vyruší veľký tieň mihnúci sa nám nad hlavami. S úžasom pozerám ako sa od nás kopírujúc terén pomaly vzďaľuje mohutný sup tmavohnedý (Aegypius monachus). Ďalšie fantastické pozorovanie! Sup sa stráca v mrakoch a my sa rozchádzame. Časť skupiny pokračuje smerom k vzdialenej chate pod Kazbegom, ostatní sa vraciame naspäť. Z pohodovej vychádzky nás preberá hustnúci dážď a tak pridávame do kroku. Cestou stretávame niekoľko skupín zmoknutých horolezcov smerujúcich do kopcov. S niektorými sa púšťame do reči, všetko sú to Rusi s ambíciami zdolať Kazbegi. Po skúsenostiach z predošlých dní, opatrne obchádzame mohutného pastierskeho psa, stojaceho uprostred chodníka. Patrí k nedávno uznanému plemenu - krátkosrstý kazbecký pes "Nagazi". Našťastie má však o nás iba platonický záujem, ktorý mu s vďakou opätujeme. Míňame niekoľko stád ovci a koní a premočení do nitka sa dostávame na stanovište taxíkov pri kostole. Po dohode s vodičom, chvíľu čakáme až sa naplní taxík pasažiermi a ideme do hotela. Medzitým prichádza aj premočený zvyšok skupiny a zháňa povoz k hotelu. Osprchovaní a suchí sa schádzame až pri večeri. Žltochvosta nevideli, miesto neho videli jediného uškárika vrchovského (Eremophila alpestris) a murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria) výpravy.

 

ovčiarsky pes

Krátkosrstý kazbecký pes "Nagazi" (P.Valachovič)

 


 

Ráno sa opäť schádzame pod svahom s tetrovmi. Tetrovov nevidíme, našu pozornosť upútajú 2 samce skaliara pestrého (Monticola saxatilis). Samozrejmosťou lokality sú skaliariky sivé, drozdy čierne, sýkorky veľké, v skalách na svahu sa pohybuje 7 kusov kozorožcov kaukazských. Vraciame sa späť na hotel, balíme sa, raňajkujeme a nasadáme do autobusu. Mierime naspäť do Tbilisi. Pár kilometrov za Stepantsmindou pozorujeme z autobusu prvé gruzínske včeláriky zlaté (Merops apiaster). Sme prekvapení ich prítomnosťou vo výške okolo 2 000 m.n.m. Opakovane kontrolujeme skalnú stenu pri dedinke Kobi. K druhom spred troch dní pribúda sokol sťahovavý (Falco peregrinus), a orol skalný.

Monticola saxatilis

Skaliar pestrý (Monticola saxatilis) (I.Mikšík)

 

troglodytes troglodytes

Oriešok obyčajný (Troglodytes troglodytes) (I.Mikšík)

ptyonoprogne rupestris 

Brehuľa skalná (Ptyonoprogne rupestris) (I.Mikšík) 

 

Ďalšou zástavkou je monument v priesmyku Jvari. Je to monštruózna polkruhová stavba vedľa cesty. Nie je mi jasný jej zmysel, snáď má slúžiť ako odpočívadlo vodičov s výhľadom na okolité hrebene a vrcholy. Aktuálne je uzavretá pre rekonštrukčné práce. Obchádzame ju a chodíme pozdĺž strmého zrazu nad hlbokým údolím za stavbou. Je tu veľa turistov, takže vtákov tu veľa nie je. Poletujú tu sokoly myšiary, čavky červenozobé, v doline vidíme krkavce veľké. Dlho sa na tomto rušnom mieste nezdržujeme a pokračujeme. V daždi míňame Gudauri. Nad rozptýlenými stavbami na rozlúčku s Kaukazom krúži 7 supov bielohlavých. Opúšťame Veľký Kaukaz a blížime sa k Tbilisi. V reštaurácii pri ceste zastavujeme sa na obed.  Ja si dávam si kharcho, ďalšiu variáciu gruzínskej mäsovo-zeleninovej polievky.

 

 

Gudauri

"Odpočívadlo" Guduari (P.Valachovič)

V Tbilisi na letisku preberáme stratenú batožinu a pokračujeme smerom na východ. Ráz krajiny sa mení, silne mi pripomína rumunskú Dobrudžu. Len vtáky typické pre Dobrudžu stále nevidíme. Prichádzame do Dedoplitskaro, správneho strediska oblasti. Kým Nica ide vybaviť povolenie vstupu do pohraničia my ideme nakupovať na miestne trhovisko. Nakupujeme si potraviny na ďalšie dni, pretože obedy budeme tráviť v prírode. Po nákupoch odchádzame na hotel. Opäť je to Ilia state university hotel, ponúkajúci rovnaký komfort ako v Stepantsminde. Po večeri sa ideme prejsť po okolí hotela. Ako sme predpokladali, krátko sa nám ozýva výrik malý (Otus scops).

 


 

Po výdatných raňajkách nastupujeme do pristavených terénnych vozidiel. Až na jednu výnimku sú to Mitsubishi Delica. Pre nás trochu nezvyklé, všetky majú volant vpravo. Od vodiča sa dozvedáme, že sú to už jazdené auta, dovážané z Japonska. Napriek tomu, že v Gruzínsku platí kontinentálny štandard, t.j. jazda v pravom pruhu, temer polovica áut jazdiacich po tamojších cestách má volant na opačnej strane. Po krátkom čase vyrážame do terénu. Pár kilometrov za mestečkom schádzame z relatívne slušnej asfaltovej cesty na nespevnenú cestu a pred nami sa otvára pohľad na nádhernú zvlnenú krajinu pokrytú stepou s roztrúsenými kríkmi resp. nízkymi solitérnymi stromami. Zážitok nám intenzívne dopĺňajú pozorovania početných predstaviteľov tunajšej fauny. Už pri nastupovaní do áut pri hoteli registrujeme veľmi početné dážďovníky obyčajné a hlavne pastiere ružové (Sturnus roseus), ktoré tu plne nahrádzajú naše škorce. Ich početnosť je až zarážajúca, je to dominantný druh oblasti. V okolí Dedoplitskaro obsadzujú takmer každú budovu, každý strom.

sturnus roseus

Pastier ružový (Sturnus roseus) (I.Mikšík)

 

Tesne za mestom posádka prvého auta v kolóne fotografuje šakala (Canis aureus). My ostatní sa o tom dozvedáme až na prvej spoločnej zástavke.

Canis aureus

Šakal zlatý (Canis aureus) (J.Nožička)

Postupne, ako sa vzďaľujeme od obce, pozorujeme ďalšie druhy vtákov v množstvách o akých sa nám môže na Slovensku iba snívať. Za oknami sa postupne objavujú škovran stepný (Melanocorypha calandra), strakoš kolesár (Lanius minor), strakoš červenohlavý (Lanius senator), strnádka čiernohlavá (Emberiza melanocephala), skaliarik plavý (Oenanthe isabellina), pipíška chochlatá (Galerida cristata). Tieto masovo vyskytujúce druhy dopĺňajú menej početné, ale stále veľmi hojné druhy, ako krakľa belasá (Coracias garulus), včelárik zlatý (Merops apiaster), škovránka krátkoprstá (Calandrella brachydactyla). Domov nám pripomínajú straky obyčajné (Pica pica), sojky obyčajné (Garullus glandarius), vrany popolové (Corvus corone), holuby hrivňáky (Columba palumbus) a drozdy čierne (Turdus merula). Nevidíme však iba vtáky, do našej pozornosti sa dostávajú aj iné živočíchy. Pri malej nádrži pozorujeme na brehu slniace sa 2 korytnačky močiarne (Emys orbicularis). Fotografi odolávajú pokušeniu a preto pokračujeme v ceste. Všetci veríme, že budú pózovať aj na spiatočnej ceste. Kolóna áut sa zastavuje až pri prvej korytnačke žltohnedej (Testudo greaca). Tento exemplár je statný kúsok, má cez 30 cm. V rezervácii je početná, v priebehu dňa sme nachádzali počas každej zástavky niekoľko kusov. Početné zastúpenie tu majú aj dravce. Postupne z auta pozorujeme myšiaky hôrne (Buteo buteo) a myšiaky hrdzavé (Buteo rufinus). Pristavujeme sa pri troch dravcoch, krúžiacich asi 50 m od cesty. Sú to orly krikľavé (Aquila pomarina). Na ďalšej zástavke nás pri vyschnutom koryte periodického vodného toku križujúcom cestu, upozorňujú členovia posádok áut idúcich pred nami na pár ležiakov stepných (Burhinus oedicnemus). My ich už nevidíme, ale máme ďalší dôkaz o jedinečnosti tohto územia.

melanocorypha calandra

Škovran stepný (Melanocorypha calandra) (I.Mikšík)

lanius minor

Strakoš kolesár (Lanius minor) (I.Mikšík)

emberiza melanocephala

            Strnádka čiernohlava (Emberiza melanocephala) (J.Nožička)

Coracias garulus

Krakľa belasá (Coracias garulus) (J.Nožička)

Testudo greaca

Korytnačka žltohnedá (Testudo greaca) (J.Nožička)

 

Asi po deväťdesiatich minútach jazdy prerušovanej častými prestávkami auta zastavujú pod hrádzou. Nad hrádzou sa nachádza priehradná nádrž zachytávajúca jarné vody z topiaceho snehu z kaukazských chrbtov prinášané riekou Iori. Vystupujeme z áut a doprevádzaný našim sprievodcom vstupujeme do porastu pod nádržou. Je to relatívne bujný porast obkolesujúci riečku odtekajúcu z vodnej nádrže. Hneď na kraji nám Nica ukazuje hniezdo kúdeľničky lužnej (Remiz pendulinus). Niektorí sa zhlukujú okolo stromu s hniezdom s fotografickými ambíciami. Ostatní sa rozchádzame po teréne. Za chvíľu ma upozorňujú na asi 40 cm dlhého jaštera, slniaceho sa na starej kovovej rúre v suchom derivačnom kanáli slúžiacom na odvod vysokej vody z priehrady. Je to agama kaukazská (Laudakia caucasica), vyskytujúca sa v rozsiahlej oblasti južne od Kaukazu. V Gruzínsku sme ju bežne pozorovali v polohách do výšky cca. 1 300 m.n.m. Postupujúc pozdĺž kanála pozorujeme ďalšie exempláre agamy.

 

Laudakia caucasica

Laudakia caucasica (J.Nožička)

 

S klesajúcim terénom sa postupne zvažuje aj kanál, asi po 300 m sa dostáva na úroveň hladiny odtekajúcej rieky. Táto časť kanálu je samozrejme zaplavená, tvoriac malé jazierko oddelené od pôvodného koryta rieky hustým porastom tŕstia. V jazierku pozorujeme množstvo skokanov Pelophylax cf. bedriagae, jednu užovku fŕkanú (Natrix tessellata). Zaujímavejšie je však množstvo hláv trčiacich z vody. Patria korytnačkám kaspickým (Mauremys caspica), pri zbežnom počítaní narátam 12 exemplárov.

 

Mauremys caspica

Korytnačka kaspická (Mauremys caspica) (J.Nožička)

 

Celá skupina postupuje ďalej, naša pozornosť sa sústreďuje na opakované volanie z hustého porastu okolo zarastenej cesty. Medzitým ako hľadáme pôvodcu tohto volania spozorujeme v kríkoch malého spevavca. Sivý chrbát, tmavosivý vrch hlavy a ružovkastá hruď svedčí o tom, že ide o samčeka penice tamariškovej (Sylvia mystacea). Penica sa v krátkej chvíli stráca a my sa opäť vraciame k hlasu z krovia. Pomaly sa blížime k miestu volania. Hlas sa však začína vzďaľovať až sa stratí úplne. V priebehu niekoľkých minút však zachytávame ďalšie volanie. Opäť sa stráca, ale po sérii pokusov a omylov plašíme z porastu nádherného samčeka frankolína tmavého (Francolinus francolinus). Preletí tesne pred nami, takže sme schopní plne registrovať detaily jeho sfarbenia. Žiaľbohu je to iba okamih, vták sa stráca niekde v poraste. Tešiac sa z ďalšieho pre nás exotického druhu mierime pomaly späť k hrádzi. Predierajúc sa hustým porastom plašíme robustného asi 1,5 m dlhého hada s charakteristickou kresbou na chrbtovej strane. Okamžite v ňom spoznávam užovku Elaphe sauromates, donedávna považovanú za východný poddruh užovky štvorpásej (E.quatorlineata). Keďže had uniká do diery v zemi, chytáme ho za chvost, aby sme ho mohli lepšie zdokumentovať. Neskoro! Z hada trčí iba chvost a vytiahnuť by sa dal iba s veľkým rizikom poranenia. Takže ho radšej púšťame a had mizne v diere. Návrat k autám nám pod hrádzou spestruje pozorovanie 3 jedincov žltorítky ryšavej (Cercotrichas galactotes). (Kto tento slovenský názov vymyslel?) Preletejúc od kríka ku kríku nás pomaly privádzajú k zaparkovaným autám. Občerstvujeme sa prineseným jedlom a hlavne vodou, pretože horúce slnko nás poriadne vysušilo.

 

Elaphe sauromates

Elaphe sauromates (J.Nožička)

cercotrichas galactotes

Žltorítka ryšavá (Cercotrichas galactotes) (I.Mikšík)

 

Po chvíli nasadáme do áut a pokračujeme po hrádzi ďalej. Za chvíľu však stojíme znovu. V stavbe na hrádzi, pravdepodobne pôvodne slúžiacej ako malá hydroelektrárna, sa usadila kolónia sokolov bielopazúrových (Falco naumanni). Pozorujeme cca. 10 exemplárov týchto pre nás tak vzácnych dravcov. Poletujú okolo budovy, posedávajú na rôznych výčnelkoch alebo konštrukciách stavby, niektoré vletujú cez rozbité okná do interiéru budovy. Spoločnosť v budove im robia známi synantropy našich zemepisných dĺžok kavky tmavé (Corvus monedula) a belorítky obyčajné. Nad hladinou nádrže krúži adultný jedinec orliaka morského (Haliaetus albicilla), druh ktorý sme tu vôbec nečakali. Na vzdialenejšom brehu nádrže sa zdržuje niekoľko veľkých čajok. Pre veľkú vzdialenosť sa ich ani nesnažíme určiť.

 

falco naumanni

Sokol bielopazúrový (Falco naumanni) (I.Mikšík)

 

Opätovne sa posúvame ďalej, opúšťame hrádzový priestor a po chvíli zastavujeme pod pahorkami nad nádržou. Prvotne sa nabažíme pohľadom na pózujúcu škovránku krátkoprstú a stúpame na pahorok. Prvou pozoruhodnosťou tohto výstupu je vyplašený lelek lesný (Caprimulgus europaeus). Pri prehliadke miesta, odkiaľ vyletel, nachádzame na zemi dve vajíčka v tesnej blízkosti neveľkého kríka. Po krátkej obhliadke hniezda postupujeme k vrcholu pahorku. Vrchol nám poskytuje panoramatický výhľad na vodnú nádrž a jej širšie okolie. Ako novinku registrujeme bociana čierneho (Ciconia nigra) letiaceho nad vodnou nádržou. Na temene pahorku plašíme pripomienku domova zajaca poľného (Lepus europaeus). Čiernobiely skaliarik s výrazným čiernym sfarbením chrbta nás vracia späť do exotickej reality. Mal by to byť samček skaliarika plešanka (Oenanthe pleschanka). Podľa vyjadrenia nášho gruzínskeho sprievodcu, v regióne sa bežne kríži s príbuzným skaliarikom škrapovým (Oenanthe finschii) a prakticky sa tu nevyskytujú čistokrvní jedinci. Tento jedinec sfarbením plne zodpovedá samcovi plešanky a tak ho priraďujeme k tomuto druhu. Pri návrate k autám pozorujeme ďalší druh, ktorý by sme u nás zbytočne hľadali. V rade kríkov vedúcich od cesty ku kaňonom vymletých vodou sa zdržuje niekoľko skalníkov žltohrdlých (Petronia petronia).

 

calandrella brachydactyla 2

Škovránka krátkoprstá (Calandrella brachydactyla) (I.Mikšík)

Opätovne nasadáme do áut a pokračujeme v ceste. Prekonávame vyschnuté koryto hlboko zaryté do terénu, popri včelárikoch a krakiel, druhoch ktoré pravidelne pozorujeme od rána, tu vidíme ďalší zaujímavý druh, kuvika obyčajného (Athene noctua). U nás niekedy bežná, v súčasnosti vzácna sovička.

Slnko poriadne pripeká a vzduch v aute sa stáva pomaly neznesiteľný. Vodič auta trochu váha, ale nakoniec púšťa klimatizáciu. Po chvíli jeho váhanie plne chápeme. Kolóna zastavuje pri krúžiacom sa dravcovi nad zvlneným terénom. Vyskakujeme z áut a kocháme sa pohľadom na nádherný exemplár hadiara krátkoprstého (Circaetus gallicus). Keď sa nasýtime pohľadom na neho, posádky áut nastupujú do vozidiel a postupne odchádzajú. My nastupujeme ako poslední. Vodič otočí kľúčom a nič. Auto nereaguje a my sa pozeráme ako sa nám ostatné auta strácajú za obzorom. Šofér sa snaží krvopotne naštartovať a ostatní sa pokúšame mobilom spojiť s posádkami ostatných áut. Neúspešne! Územie nie je pokryté nám dostupným signálom a naše mobily zostávajú hluché. Od šoféra sa dozvedáme, že sa nám vďaka pustenej klimatizácie vybila batéria a bez pomoci ďalšieho auta sa asi nepohneme. Trochu rozpačito sa potulujeme okolo auta a čakáme. Vieme, že ostatní sa budú vracať touto cestou naspäť, tak sa neobávame silnejších zážitkov, ale do spevu nám tiež nie je. Našťastie, asi po dvadsiatich minútach sa jedno auto vracia. Keď som šoféra správne pochopil, niektorý mobilný operátor územie Chachuny predsa len pokrýva. Vodiči pomocou štartovacích kliešti auto zas oživujú a po chvíli doháňame kolónu.

 

Chachuna1

 

 Chachuna22

Krajina okolo rieky Iori (J.Nožička)

Kolóna zastavuje na pahorku pokrytom hlinenými kopčekmi. Priblížením sa ku kopčekom vidíme, že sú to vlastne malé vývery bahna, z ktorých nepretržite vyviera riedke blato obohatené o čiernohnedé ropné škvrny. Prehľadávajúc okolie pahorku plašíme kuroptu čukar (Alectoris chukar). Neďaleké malé odpočívadlo, stôl s dvomi lavicami, svedčí o tom, že vývery sú atrakcia hojne vyhľadávaná návštevníkmi rezervácie. Využívame ho ku krátkemu odpočinku a pokračujeme ďalej v ceste.

 

 Chachuna

Vývery bahna (J.Nožička)

alectoris chukar

Kuropta čukar (Alectoris chukar) (J.Nožička)

 

Opätovne zastavujeme na ďalšom pahorku. Na pokyn sprievodcu si berieme monokuláre so statívmi a ideme skúmať lokalitu. S pahorka sa otvára nádherný výhľad na badlandy porastené riedkym stromovým porastom. Hlavnou atrakciou však nie je pohľad na jedinečnú divokú krajinu, ale tri mohutné tmavohnedé dravce, vznášajúce sa v termike stále vyššie a vyššie. Sú to supy tmavohnedé, ďalší vtáčí klenot tohto úžasného kúta Gruzínska. Nica chvíľu pátra teleskopom po krajine a potom nám ukazuje hlavný dôvod tejto zástavky. Vo vzdialenosti cca. 1,5 km vidíme na vrchole nízkeho stromu mohutné hniezdo poskytujúce útulok veľkému tmavohnedému vtákovi. Je to mladý tohoročný sup tmavohnedý, očividne potomok páru vznášajúceho sa nad krajinou.

 

Aegypius monachus

Sup tmavohnedý (Aegypius monachus) (I.Mikšík)

 

Asi po polhodine sa vraciame naspäť k autám, nasadáme a vydávame sa na spiatočnú cestu. Únava z tepla a dehydratácia otupujú našu pozornosť a tak viac menej letargicky hladíme na ubiehajúcu krajinu za oknami vozidla. Krakle, škovrany, strakoše, vtáky ktoré nás predtým privádzali do úžasu, teraz sotva vnímame. Za priehradou zastavujeme a vodiči rozdeľujú z bandasky poslednú vodu. Osviežení vodou sa vydávame na posledný úsek spiatočnej cesty. Ako obyčajne, vyrážame poslední, preto asi po 200 m jazdy prekvapene pozerám ako skupina rozhorčených pipišiek doráža približne na 50 cm dlhého jaštera, stojaceho v strede cesty. Podľa nápadného oranžového pruhu tiahnuceho sa pozdĺž trupu v ňom spoznávam scinka dlhonohého (Eumeces schneideri). Výkrikom zastavujem auto a skôr než niečo podniknem, scink mizne tak rýchlo, že šofér a spolucestujúci v aute nechápu čo sa vlastne deje. Na fotografovanie som nestihol ani pomyslieť.

Nie je to však posledné prekvapenie toho dňa. Asi po piatich kilometroch kolóna opäť zastavuje a posádky, pred nami idúcich áut, vyliezajú z vozidiel a pozerajú dohora. My samozrejme zastavujeme tiež, vyskakujem von a nad hlavou vidím pár zdochlinárov bielych (Neophron percnopterus). Skvelé, štvrtý druh supa za pár dní. Zážitok tohto dňa dopĺňa pozorovanie množstva vrabcov obojkových (Passer hispaniolensis). Zdržujú sa na nejakých bodliakoch rastúcich v tesnej blízkosti cesty. Ráno sme ich tam vôbec nepozorovali. Ešte sa zastavujeme pri jazierku s korytnačkami močiarnymi. Už ich tam však nenachádzame.

Obchádzame pahorok s kostolom a vraciame sa naspäť do Dedoplitskaro. Odkladáme si veci na hoteli a ponáhľame sa do ulíc doplniť tekutiny v miestnych výčapoch piva. Rehydratovaní sa vraciame naspäť do hotela. Schádzame sa pri večeri a dohadujeme nad programom ďalšieho dňa. Našou základnou požiadavkou je ráno čo najskorší odchod do terénu. Za mierny poplatok nám hostitelia pripravia raňajky na šiestu hodinu ráno. Výdatnou večerou a fľašou výborného miestneho vína zakončujeme tento výnimočný deň.

 


 

Ráno vstávame k dohodnutým raňajkám, ako obyčajne, veľmi pestrým. Nastupujeme do áut, tentokrát som si pribalil asi 2 litre vody navyše. Včerajší smäd bol krutý! Kolóna smeruje juhovýchodným smerom do prírodnej rezervácie Vashlovani. Prvý úsek absolvujeme po slušnej asfaltovej ceste, plynulosť jazdy narušuje iba pozorovanie kani močiarnych (Circus aeruginosus). Asi po 15 km schádzame na nespevnené cesty. Zastavujeme pri malom jazierku so skupinou budov opodiaľ. Najprv sa zameriavame na vodnú plochu a jej okraje. Z tŕstia sa nám vizuálne a akustický predstavuje trstienarik veľký (Acrocephalus arundinaceus). Omnoho zaujímavejšie však na nás pôsobia budovy. Na strechách sa stretávajú obidva tunajšie škorce - ružový aj obyčajný (Sturnus vulgaris). V okolí budovy poletujú krakledudky. Ďalej pokračujeme v ceste charakteristickej dvomi vyjazdenými koľajami a s pruhom vysokej trávy uprostred. Nie je to veľmi využívaná cesta. Charakter krajiny je v porovnaní s krajinou pri Iori dosť odlišný. Včera sme sa pohybovali po suchých kamenistých stepiach, dnes prechádzame úrodnou krajinou, cestou uprostred obrábaných obilných polí. Opäť pozorujeme druhy ako cestou do Chachuny - strnádky čiernohlavé, škovrany stepné, pipíšky chochlaté, včeláriky zlaté, straky a vrany. Dopĺňajú ich včera nepozorované škovránky poľné (Alauda arvensis), strnádky lúčne (Miliaria calandra), zopár hrdličiek poľných (Streptopelia turtur).

 

emberiza calandra

Strnádka lúčna (Miliaria calandra) (I.Mikšík)

 

Dostávame sa na okraj chráneného územia. Pred nami sa rozprestiera členitá zvlnená krajina porastená riedkym lesom. Gruzínsky Vashlovani znamená jabloňový sad. A skutočne krajina pripomína obrovský ovocný sad. Zastavujeme pri informačnej tabuli popisujúcej posledný dokumentovaný výskyt leoparda škvrnitého (Panthera pardus tulliana) v rezervácii. Bolo to v roku 2003. Napriek tomu, že Gruzínci podporujú vytvorenie stabilnej populácie tejto šelmy, napríklad reintrodukciou už vyhubenej gazely džejran (Gazella subgutturosa), ďalšie leopardy tu už pozorované neboli. Chvíľu sa zdržíme pri nádhernom výhľade na rezerváciu a postupujeme po jej okraji k ďalšej zástavke.

 

table

Tabuľa informujúca o poslednom výskyte leoparda ... (P.Valachovič)

Vashlovani

...a krajina, kde sa vyskytoval (J.Nožička)

 

Cesta končí pri základni rezervácii, momentálne obývanej jedným strážcom. Rýchlo sa rozliezame po teréne za ďalšími pozorovaniami. Nachádzame tu početnú populáciu kuropty čukar. Podchvíľou plašíme nejaké jašterice bez možnosti ich bližšie určiť. Nad obzorom pozorujeme krúžiť kaňu močiarnu a občas nám pred očami preletia holuby hrivňáky. Novým druhom pozorovaným v Gruzínsku je strnádka cia (Emberiza cia). Asi po hodine miesto opúšťame a presúvame sa do kaňonu vytvoreného periodickým vodným tokom. V súčasnosti je koryto rieky suché. Pri prvej zástavke pozorujeme nad hlavami vznášajúce sa orly kráľovské (Aquila heliaca). Na ďalšej zástavke vystupujeme z áut a volíme peší postup kaňonom. Kúsok od áut nachádzame prvú identifikovateľnú jaštericu, patrí k druhu Eremias velox. Tento druh jašterice, spolu s agamami kaukazskými, nám robí spoločnosť počas celej prechádzky kaňonom. Asi po 15 minútach prichádzame k skalnatej stene obsadenej početnými vtáčími hniezdami, dominantnými druhmi sú belorítky obyčajné, brehule skalné, dážďovníky skalné. Letky týchto druhov vtákov nás sprevádzajú počas celej púti kaňonom. Skalníky žltohrdlé dopĺňajú vtáčie spoločenstvo obývajúce skalnú stenu. Ďalšie spestrenie nám prináša prilietajúci čiernobiely skaliarik. Podľa bieleho chrbta ho priraďujeme k už spomínanému skaliarikovi škrapovému (Oenanthe finschii).

 

Eremias velox samec

Eremias velox (J.Nožička)

 

V zákrute za stenou zastavujeme k odpočinku, čo je pre nás výzvou preskúmať celé okolie. Na chvíľu sa opäť stávam herpetológom a skúmam kameň za kameňom. Úspech sa dostavuje asi pod desiatym kameňom. Chytám asi 15 cm dlhého dážďovke podobného hada Xerotyphlops vermicularis. Napriek tomu, že som tohto hada doposiaľ neúspešne hľadal po južnej Európe, podstatne viac ma zaujíma jeho spolubývajúci. Je to solifuga, asi 6 cm veľký pavúkovec, pravdepodobne solifuga egejská (Galeodes graecus). Nájdený jedinec sa stavia do obranného postavenia a výhražne cvaká chelicerami. Solifuga nie je jedovatá, ale jej pohryznutia sú údajne veľmi bolestivé. To samozrejme neskúšam, iba opatrne chytám miznúceho hada a kameň ukladám do pôvodnej polohy. Po zvečnení hada, opätovne odkrývame kameň a fotíme aj podráždenú solifugu. Pred odchodom, vo vedľajšom kaňone pripájajúcom sa k hlavnému, nachádzame ďalší druh penice – penicu silnozobú (Sylvia crassirostris). Posledným spestrením pobytu v kaňone je pozorovanie letiacich supov bielohlavýchzdochlinárov bielych. Na spiatočnej ceste do Dedoplitskaro zaznamenávame ďalší druh dravca, postupne vidíme niekoľko samcov kane popolavej (Circus pygargus). Až cestou naspäť si všímam početné hniezda vrabcov obojkových v korunách stromov lemujúcich úsek asfaltovej cesty.

 

Xerotyphlops vermicularis

Xerotyphlops vermicularis( J.Nožička)

 

 Solifuga

Solifuga (J.Nožička)

 

Míňame Dedoplitskaro a mierime na ďalšiu lokalitu - Eagle Gorge. Zastavujeme tesne za mestom, stúpame cez pastviská na vrchol pahorku. Sadáme si na skalnatý breh a ďalekohľady zameriavame na protiľahlý svah rokliny. Nica nám na úvod ukazuje obsadené hniezdo čierneho bociana. Ďalší obyvatelia rokliny sa nám predstavujú sami. V priebehu polhodiny postupne prilietajú, zosadajú a odlietajú supy bielohlavé, zdochlináre biele, myšiaky hôrne, sokol sťahovavýhadiare krátkoprsté. Po tomto úžasnom defilé dravcov sa odoberáme na hotel. Lacným a nie zlým pivom (0,5 l za 1 lari), chutnou večerou s fľašou miestneho výborného vína, dopĺňame energetický deficit a postupne sa uberáme spať.

P6079359 panorama

Eagle Gorge (I.Mikšík)

 

ciconia nigra

Bocián čierny (Ciconia nigra) (I.Mikšík)

neophron percnopterus

Zdochlinár biely (Neophron percnopterus) (I.Mikšík)

 

Ráno nastupujeme opätovne do autobusu a opúšťame slnkom zaliatu Kachetiu, cez Tbilisi mierime do provincie Javakhetia rozprestierajúcej sa na náhorných plošinách Malého Kaukazu. Hneď za Tbilisi sa autobus začína šplhať do hôr. Slnečné počasie sa mení na oblačné, zalesnené úbočia už prechádzame v hustom daždi. Nad pásom lesa sa otvárajú rozsiahle odlesnené plochy. Oblasť je riedko obývaná, míňame niekoľko šiatrových táborov. Podľa vyjadrenia domácich patria kočujúcim pastierom z Azerbajdžanu. Prechádzame niekoľko dedín a zastavujeme pri hlbokom kaňone Dashbashi rieky Khrami. Vystupujeme z autobusu a postupujeme pozdĺž asi 150 m hlbokého kaňonu. Nádherné krajinné scenérie berieme už ako samozrejmosť. Stretávame sa s nimi po celej trase. Z vtákov tu pozorujeme prvého jastraba krahulca (Accipiter nisus), prhľaviara čiernohlavého (Saxicola torquata), myšiakov hôrnych, ľabtušky hôrne (Anthus trivialis), straky a vrany. Na obzore za kaňonom vidím aj mojich posledných supov bielohlavých v Gruzínsku. Na kameňoch hojne roztrúsených pozdĺž našej trasy nachádzame drobné jašterice. Podľa Nica, potvrdzujú to aj dostupné internetové kľúče, patria k druhu Darevskia rudis. Prechádzame dedinou Dashbashi dolu ku kaňonu. V záhradách a porastoch okolo dediny sa nám opäť pripomínajú starí známi z Veľkého Kaukazu červenáky karmínové. Prezeráme si miestny pravoslávny kostol stojaci bokom dediny nad kaňonom rieky. Je otvorený takže si môžeme pozrieť aj jeho interiér. V sadoch pod kostolom sa ozýva krutohlav hnedý (Jynx torquilla). Prvý a posledný v Gruzínsku. Pre silnejúci dážď sa pomaly vraciame k autobusu.

 

Dashbashi kostol

Dashbashi kostol (P.Valachovič)

Našim ďalším cieľom, konečným pre tento deň, je hotel v dedine Tsalka. Ubytovávame sa v hoteli na brehu vodnej nádrže Tsalka na rieke Khrami (1 506 m.n.m.). Zvonku vyzerá ako priemerná turistická ubytovňa, interiér však ponúka komfort v postačujúcej miere. Na naše prekvapenie, jedinými hosťami hotela okrem členov našej skupiny, sú štyria Slováci. Pracujú na modernizácii železničnej trati spájajúcej Azerbajdžan s Tureckom. V Gruzínsku sú už niekoľko mesiacov a ešte tam niekoľko budú. Vybiehame z hotela a oboznamujeme sa s miestnou avifaunou. V bezprostrednej blízkosti hotela sú najnápadnejšie dudky chochlaté, lieta ich tu niekoľko. Všade prítomné vrany a straky tu dopĺňajú trasochvosty biele. Samozrejme nechýba ani červenák karmínový. Poberáme sa na breh nádrže. Najviac ma láka prítomnosť veľkých čajok poletujúcich nad hladinou resp. postávajúcich na brehoch vodnej plochy. Všetky patria k tunajšiemu endemickému druhu - čajke arménskej (Larus armenicus). Po hladine pláva niekoľko potápok chochlatých (Podiceps cristatus). Na vzdialenom protiľahlom brehu narátame asi 15 bocianov čiernych, 1 pár bocianov bielych (Ciconia ciconia) a obrysy dvoch pelikánov. Pre veľkú vzdialenosť sú neurčiteľné. Deň zakončujeme večerou. Je to typická gruzínska hustá polievka so zeleninou a kusmi mäsa, predpokladám baranieho. Dopĺňa ju gruzínsky chlieb, khachapuri, syry a ďalšie pochúťky. Odchádzame na izbu, pred zaľahnutím ešte zachytávame z balkóna volanie prepelice poľnej (Coturnix coturnix) z lúk nad cestou.

 

tsalka

Hotel v Tsalke (P.Valachovič)

 

carpodacus erythrinus1

Červenák karmínový (Carpodacus erythrinus) (J.Nožička)

 

Larus armenicus

Čajka arménska (Larus armenicus) (I.Mikšík)

 


 

Vstávame a ešte pred raňajkami ideme skontrolovať vtáky pri vode. Okamžite pri vchode sa k nám pripojí niekoľko psov a napriek tomu, že ich odháňame, trpezlivo nám robia na brehu spoločnosť. Sú to túlavé psy, ktorých je v Gruzínsku všade dosť. Rozkladáme ďalekohľady, nevidíme však nič nové. Dokonca aj pelikány sú približne na tom istom mieste ako včera. Pred raňajkami sa lúčime s našimi rodákmi, idú si za svojimi povinnosťami. Po raňajkách odchádzame aj my. Prechádzame bezlesou krajinou, míňame bezútešne vyzerajúce dediny s množstvom opustených chátrajúcich domov. Tie čo sú obývané poznáme podľa vychodených chodníkov vo vysokej burine a celých okien. Pôvodne tu bývalo množstvo Rusov, po nedávnych vojenských konfliktoch zostalo mnoho domov opustených. Na ceste sa zdržuje veľa psov, ktorých väčšinou ani nenapadne sa vyhnúť prichádzajúcemu autobusu. A tak sa autobus vyhýba im! Krajinu spestrujú občas myšiaky hôrne, vidíme aj niekoľko líšok (Vulpes vulpes). Zastavujeme pri prvom jazere - Paravani, s nadmorskou výškou 2 074 m.n.m. Je to najväčšie jazero v oblasti s rozlohou 37,5 km2. Okrem čajok arménskych pozorujeme niekoľko potápok chocholatých, jedného pelikána kučeravého (Pelecanus crispus). Po brehoch poletuje trasochvost žltý, elegantne sfarbený poddruh Motacilla flava feldegg, na prvý pohľad som si ho pomýlil so strnádkou čiernohlavou. Napriek nadmorskej výške opäť vidíme tunajší druh jašterice Darevskia rudis. Po stráňach nad cestou zbiera niekoľko žien korene akejsi rastliny, ktoré nakladajú do pohárov. Vidíme ich po celej trase Malým Kaukazom, je to popri pasení dobytka jedna z nemnohých ekonomických aktivít v oblasti. Tento región veľa pracovných príležitosti neponúka.

Jazero Paravani

Jazero Paravani (P.Valachovič)

 

Motacilla flava feldegi

Trasochvost žltý (Motacilla flava feldegg) (J.Nožička)

 

Darevskia rudis

Darevskia rudis (J.Nožička)

Ďalšou zástavkou je jazero Saghamo (1 996 m.n.m.). Cesta ide tesne vedľa brehu, takže stačí vystúpiť z autobusu a nastaviť optiku. Druhovo je podstatne pestrejšie obsadené ako predošlé. Naše rybníky nám pripomínajú kačice divé (Anas platyrhynchos), chochlačky sivé (Aythya ferina), chochlačky vrkočaté (Aythya fuligula), niekoľko chripľaviek (Anas strepera), jeden káčer kačice ostrochvostej (Anas acuta), lysky čierne (Fulica atra) a potápky chocholaté. „Domácku atmosféru“ slovenských rybníkov podčiarknutú čajkou smejivou (Larus ridibundus), narúšajú 2 pelikány kučeravé a niekoľko všadeprítomných čajok arménskych.

Ďalším cieľom je správne stredisko oblasti Ninotsminda. Mesto pôsobí omnoho optimistickejšie ako dediny, ktorými sme doteraz prechádzali. Je v ňom evidentný život. V centre mesta vystupujeme z autobusu a náš kamarát „s kynologickými skúsenosťami“ si ide po ďalšiu dávku vakcíny proti besnote. My sa ponevierame po centre, navštevujúc miestne kaviarne, pivárne, obchody s potravinami gruzínskych alebo arménskych majiteľov. Asi po jeden a pol hodine sa pohýname znovu. Tentoraz mierime na juh k arménskym hraniciam. Kvalita vozovky sa zhoršuje každým prejdeným kilometrom, napriek tomu, že je to jedná z mála spojníc Arménska z ostatným svetom. Pri obci Gorelovka plocha výmoľov výrazne prevyšuje asfaltový povrch vozovky. Je až neuveriteľné, ako pomaly sa posúvajú kamióny, motorky a osobné auta po tejto ceste medzinárodného významu. Obec je známa svojimi obyvateľmi, sú to tzv. duchobory, náboženská sekta vysídlená v 19. storočí do prakticky neobývaných oblasti Gruzínska, známych ako „Gruzínska Sibír“. Ich najväčšou necnosťou, kvôli ktorej boli vysídlení na perifériu ruského impéria, bolo absolútne odmietanie zbraní. Nakoľko duchobory odtiaľto postupne emigrujú, Gorelovka vyzerá ešte opustenejšia ako väčšina dedín, ktoré sme dnes prechádzali. Pozitívne je na tom iba to, že odchádzajúcich duchoborov nahradzujú bociany biele. Snáď na každej budove, na každej ruine je postavené bocianie hniezdo. Viaceré hniezda dosahujú úctyhodné rozmery, dvoj až trojmetrová výška vôbec nie je rarita. Treba podotknúť, že bocianie hniezda sú azda najoptimistickejším prvkom tejto depresie vyvolávajúcej dediny. Asi po dvadsaťminútovom kodrcaní dedinou odbočujeme z dopravnej tepny na nespevnenú cestu a teraz už podstatne rýchlejšie mierime z dediny von.

 

Gorelovka smer Arménsko

Gorelovka, smer Arménsko (J.Nožička)

 

Zastavujeme v rezervácii Bughdasheni, tvorenej neveľkým rovnomenným jazerom v nadmorskej výške 2 047 m.n.m.. Na jazere nás, v porovnaní s predošlými, prekvapuje čulý ruch. Jazero je domovom asi 250 húsok hrdzavých (Tadorna ferruginea). Asi 70 párov by tu malo aj hniezdiť, držíme sa však kraja jazera od cesty, tak prípadne hniezdne nory nemáme možnosť vidieť. Stretávame sa tu s chavkošmi nočnými (Nycticorax nycticorax) a belušami malými (Egretta garzetta). Na ostrovčeku popri nich odpočíva aj niekoľko kormoránov veľkých (Phalacracorax carbo) a početné čajky arménske. Po jazere sa plavia kačice divé, kačice chripľavky, lysky čiernepotápky chochlaté. Za jazerom vo vysokom trávnatom poraste sa popri bocianoch bielych prechádza pár žeriavov popolavých (Grus grus). Je to miestny poddruh Grus grus archibaldi. Jeho nepočetná populácia (okolo 75 párov) obýva náhorné plošiny Zakaukazska. Od nominatnej rasy sa táto nedávno uznaná rasa líši absenciou červenej farby na temene hlavy. Nad jazerom krúžia 3 pelikány biele (Pelecanus onocrotalus), po chvíli ich vystrieda pár pelikánov kučeravých. Nad lúkami pri jazere poletuje niekoľko cibíkov chochlatých (Vanellus vanellus), je to jeden z mála bahniakov, ktoré sme v Gruzínsku videli. Na brehoch jazera poletujú trasochvosty žlté, trasochvosty biele a objavujeme ďalšiu novinku - trasochvosta žltohlavého (Motacilla citreola). Spevavce dopĺňajú škovránky poľné, červenáky karmínové a trsteniariky malé (Acrocephalus schoenobaenus).

 

motacilla citreola

Trasochvost žltohlavý (Motacilla citreola) (J.Nožička)

 

Po ornitologickej „explautácii“ lokality smerujeme naspäť na hlavnú cestu a pokračujeme smerom k hraniciam. Asi 4 km pred hranicami zastavujeme pri jazera Madathapa (2 108 m.n.m.). Tak ako predošlé, aj toto jazero je rezerváciou tvoriacou Národný park Javakheti. Opäť vyťahujeme optiku a vystupujeme z autobusu. Na hladine pláva niekoľko pelikánov kučeravých, kačíc divých, kačíc lyžičiarok (Anas clypeata). Gruzínsky zoznam videných druhov rozširujeme o potápku červenokrkú (Podiceps grisegena). Niekoľko exemplárov pláva po hladine, po dlhšom pozorovaní ďalšie vidíme sedieť aj na hniezdach. V severnej časti jazera na akomsi polostrove je skoncentrovaný veľký kŕdeľ čajok arménskych. Za nimi na brehu je rozostavených niekoľko bocianov bielych. A opäť pár žeriavov popolavých zbiera potravu vo vysokej tráve. Jazero je rozsiahle, nedá sa z jedného miesta zistiť, či je žeriavov na lokalite viac. Pozorovania dopĺňame aj o jednu volavku popolavú (Ardea cinerea), jedinú ktorú som počas výpravy pozoroval. Nad hladinou vzdialenejšej časti jazera poletuje kŕdlik čoríkov bielokrídlych (Chlidonias leucoptera). Na brehu priamo pred nami poletuje prhľaviar červenkastý.

 

Jazero Mdatopa

Jazero Madathapa (P.Valachovič)

 

Podiceps grisegena

Potápka červenokrká (Podiceps grisegena) (J.Nožička)

 

Od arménskych hraníc sa medzinárodným „tankodromom“ opäť vraciame do Ninotsmindy, odkiaľ pokračujeme do mesta Ahkalkalaki. V meste odbočujeme na cestu vedúcu k tureckým hraniciam. Kvalita vozovky je neporovnateľná s predošlou. Hladká asfaltová cesta, praktický bez výmoľov nás vedie k ďalšiemu jazeru. Jazero Kartsakhi (1 799 m.n.m.) sa nachádza na hraniciach Turecka a Gruzínska. Zastavujeme na benzínovej pumpe asi pol kilometra od hraničného prechodu. Vystupujeme z autobusu a ženieme sa vyzbrojení optikou na breh jazera asi 300 m od cesty. Napriek tomu, že sme na rozhraní dvoch svetov, nikomu to neprekáža, nikto sa o nás nestará. Potkýnajúc sa na hrboľatom trávnatom teréne prichádzame na breh jazera. Na hladine sa zdržuje niekoľko desiatok pelikánov kučeravých, kačice divé, lysky čiernepotápky chochlaté. Na neveľkom ostrove, ležiacom už na tureckej strane, sa nachádza zmiešaná kolónia pelikánov kučeravých, pelikánov bielych, kormoránov veľkých a samozrejme tu nechýbajú ani čajky arménske. Podľa literárnych údajov je to jediná hniezdna kolónia pelikánov na trase, ktorú sme prešli. V Gruzínsku pelikány nehniezdia. Napriek tomu, že vodná hladina je veľmi atraktívna, pozornosť priťahuje aj úzky pás tŕstia lemujúci pobrežnú líniu. V krátkom čase, ktorý nám je na túto lokalitu dopriaty, pozorujeme v trstí vedľa seba druhy v zložení, ktoré sme nečakali. Ako prvý sa predstavuje červenák karmínový. V rýchlom slede pozorujeme potom cetiu južnú (Cettia cetti), trsteniarika bahenného (Acrocephalus scirpaceus) a trsteniarika tamariškového (Acrocephalus melanopogon). Zmes seversko-stredomorských druhov dopĺňa prhľaviar červenkastý. Ďalší prieskum lokality zastavuje do ďaleka znejúce „Odjééééézd!“ vedúceho výpravy. Potkýnajúc sa cestou naspäť si uvedomujem, že početné hrbolce s priemerom do 1 m sú vlastne krtince slepca druhu Spalax nehringi. Samozrejme, šťastie vidieť živý exemplár tohto výlučne pod zemou žijúceho hlodavca, sme nemali.

 

pelecanus crispus

Pelikán kučeravý (Pelecanus crispus) (I.Mikšík)

 

Autobus prebíjajúc sa dopravnou zápchou mieri naspäť do mesta Ahkalkalaki a odtiaľ dolinou rieky Paravani mierime na sever. Cesta nám z ľavej strany poskytuje pohľad na rieku, sprava je zas výhľad na Didi Abuli (3 301 m.n.m.), najvyšší vrch Malého Kaukazu v Gruzínsku. Pri pevnosti Khertvisi sa Paravani vlieva do rieky Kura. Autobus sa zas obracia proti prúdu rieky a ideme na juh. Zastavujeme sa v dedinke Tmogvi pri malom rodinnom hoteli. Vrháme sa na chladnúcu večeru, pozostávajúcu z domácich produktov. Ponúkajú nám aj domáce víno vyrábané tradičným spôsobom. Kvasenie muštu s neoddelenou strapinou a bobuľami, vínu dodáva špecifickú chuť, ktorú z nás však väčšina nedokáže prekonať. Po večeri sa rozdeľujú izby. Keďže veľkosť výpravy presahuje možnosti hotela, časť výpravy prespáva oddelene.

Trafic jam  "Traffic jam" (J.Nožička)

 


 

Ráno sa schádzame pred raňajkami a spoločne skúmame neveľké jazierko oproti hotelu. Postupne v ňom nachádzame trsteniariky veľké, sliepočky vodné (Gallinula chloropus), bučiačika malého (Ixobrychus minutus). Vo vode sa zdržuje slušná populácia zelených skokanov, mali by to byť príslušníci taxonu Pelophylax cf. bedriagae, podobne ako skokany z Chachuny. Herpetofaunu tu zastupuje jedná užovka obojková (Natrix natrix). V okolí jazierka a hotela sú veľmi hojné včeláriky zlaté.

 

ixobrychus minutus

 

Bučiačik malý (Ixobrychus minutus) (I.Mikšík)

Po raňajkách nastupujeme do autobusu a ideme obdivovať jednu z najznámejších historických pamiatok, skalné mesto Vardzia, na ktoré sú Gruzínci právom hrdí. Asi po 12 km sa na v protiľahlom svahu otvára pohľad na skalné mesto. Skalná stena je prederavená početnými otvormi ako švajčiarsky syr. Mesto vystavali panovníci dynastie Bagration kráľ Giorgi III a jeho dcéra kráľovná Tamara v stenách hory Erusheti na ľavom brehu rieky Kura. Skalná pevnosť slúžila od 12. storočia ako ochrana pred nájazdami Turkov a Peržanov. V súčasnosti Seldžuckých Turkov vystriedali davy turistov, nájazdom ktorých musia odolávať historické stavby vytesané v poddajnom nestabilnom pieskovci.

 

.vardzia2

 Vardzia (J.Nozicka)

vardzia4

Interier obydlia vytesaného v skale (P.Valachovič)

vardzia31

Fresky na stenách kaplnky vytesanej v skalnej stene (P.Valachovič)

Parkujeme na parkovisku, prechádzame zónou stánkov a reštaurácii a po kúpe lístkov stúpame nahor k skalným otvorom. Prezeráme si dômyselnú sieť obydlí v skalách so zabezpečeným zachytávaním dažďovej vody. V skalách boli vybudované priestory pre ustajnenie koní, miestnosti pre zhromažďovanie sa a takisto aj kaplnka s doposiaľ zachovanými freskami. Samozrejme, nám neunikajú ani vtáky zdržujúce sa alebo hniezdiace v areáli historickej pamiatky. Ako prvé sa nám už pri prekračovaní rieky ukazujú čajky arménske. Postupne v stenách vidíme ďalšie druhy charakteristické pre skalné biotopy, skaliare modré (Monticola solitarius), strnádky cia, belorítky obyčajné, brehule skalné, dážďovníky skalné, skalníky žltohrdlé, kavky tmavé, žltochvosty domové. V zozname si dopĺňame skaliarika okrového (Oenanthe hispanica), posledný piaty druh skaliarika žijúceho v Gruzínsku. S týmto druhom sme sa doposiaľ nestretali. Ďalším novým druhom je brhlík skalný (Sitta neumayeri), majúci niekde v skalách hniezdo, pretože ich tu vidíme naraz niekoľko. Opäť sa stretávame s agamami kaukazskými. Svet plazov dopĺňa ďalší druh jašterice Lacerta media. Presne ju určujem až na základe fotografii Pepa Nožičku, pretože ja mám šťastie iba na mladé exempláre a tie jednoznačne determinovať nedokážem. Po dvojhodinovej prehliadke schádzame na parkovisko. Obsadzujeme niekoľko stolov v reštaurácii. K hydinovému šašliku si dávam obstojné gruzínske pivo Aragveli, pomenované po gruzínskych národných hrdinoch z už spomínaného údolia Aragvi, brániacich Tbilisi pred nájazdom perzských vojsk.

 

sitta neumayer

Brhlík skalný (Sitta neumayeri) (I.Mikšík)

Petronia petronia

Skalník žltohrdlý (Petronia petronia) (I.Mikšík)

 

Lacerta strigata

Lacerta media (J.Nožička)

Poobede odchádzame si pozrieť ruiny pevnosti Khertvisi. Hradnú pevnosť okrem početných turistov navštevujú žltochvosty domovéskaliare modré. Sklamaním pre mňa je had v skalnatom svahu pri pevnosti, ktorý mi uniká bez toho, aby sa mi ho podarilo určiť. Na brehu rieky pri parkovisku vidím prvého gruzínskeho rybárika riečneho (Alcedo athis).

 

Khertvisi

Pevnosť Khertvisi (J.Nožička)

Posledným bodom programu dnešného popoludnia je prehliadka svahov oproti hotelu. Na prvej zástavke sa zastavujeme pri kolónii včelárikov. Spoločnosť im robia brehule riečnedudky chochlaté. Dudky sú najcharakteristickejšie vtáky okolia. Snáď každý pahorok, každá húština má svoje dudkové osadenstvo. Po chvíli sa posúvame o pahorok ďalej. Autobus nás vyváža asi 500 m do svahu. Podľa Nica by tu niekde mali hniezdiť brhlíky dlhozobé (Sitta tephronota). Miesto brhlíkov vidíme tradičné druhy dudky, skaliariky okrové. Nad svahmi prelieta kaňa popolaváhadiar krátkoprstý. Z nízkeho porastu sa ozýva clivý hlas strnádky záhradnej (Emberiza hortulana), ktorú po chvíli hľadania aj nachádzame. Pozorovaním niekoľkých vránagám kaukazských završujeme pozorovania a vraciame sa autobusom na hotel. Po chutnej večeri sedíme pred spaním s majiteľom hotela a početnými prípitkami vyprázdňujeme niekoľko fliaš vína. 

 

merops apiaster

 Včelárik zlatý (Merops apiaster) (J.Nožička)

Upupa epops

Dudok chochlatý (Upupa epops) (I.Mikšík)

 

Hľadanie brhlíka

Hľadáme brhlíkov dlhozobých (J.Nožička)

 oenanthe hispanica

Skaliarik okrový (Oenanthe hispanica) (I.Mikšík)

 

hortulana

Strnádka záhradná (Emberiza hortulana) (J.Nožička)

 


 

Dnes vstávame do posledného dňa v Gruzínsku. Večer budeme v Tbilisi a zajtra ráno letíme do Prahy. Pochutnávame si na posledných raňajkách a zbalení nastupujeme do autobusu. S radosťou vítam rozhodnutie vedenia výpravy ešte raz navštíviť lokalitu, kde sme včera neuspeli pri hľadaní brhlíkov dlhozobých. Na lokalite nás opätovne vítajú včeláriky, strnádka záhradná, niekoľko strákľabtušká poľná (Anthus campestris). Nica pozorne skenuje monokulárom z malej vyvýšeniny svah pred nami a o chvíľu víťazoslávne ukazuje na brhlíkov v dolinke pod nami. Skutočne pred nami poletujú 3 brhlíky, veľmi podobné brhlíkom zo skalných stien Vardzie. Pri podrobnejšej prehliadke rozoznávame hlavné rozdiely, ktorými sa rozlišujú brhlíky skalné od dlhozobých. Na základe mierne rozšírených čiernych pásov za okom tiahnucich sa až na chrbát, akceptujeme pozorovanie brhlíkov dlhozobých.

 

anthus campestris

Ľabtuška poľná (Anthus campestris) (I.Mikšík) 

 

sitta tephronota

Brhlík dlhozobý (Sitta tephronota) (I.Mikšík)

Krátko na to nastupujeme do autobusu a dolinou rieky Kury mierime na Tbilisi. Sledovanie meniacich sa scenérii spestrujeme zástavkou pri akomsi slepom ramene. Vystupujeme z autobusu a asi 500 m kráčame pozdĺž zarastajúcej vodnej plochy. Naše pozorovania obohacujeme o ďalšie rybáriky riečne, sliepky zelenonohé a 2 korytnačky bahenné.

 

Emys orbicularis

Korytnačka močiarna (Emys orbicularis) (J.Nožička)

 

Alcedo athis

Rybárik riečny (Alcedo athis) (J.Nožička)

 

Ďalšou zástavkou je až okraj kúpeľného mesta Borjomi. Po strmom svahu sa šplháme na kraj lesa a oboznamujeme sa v zrýchlenom móde s vtákmi lesa. Brhlík európsky (Sitta europaea), sýkorka uhliarka (Parus ater), sýkorka veľká a niekoľko ďalších sú výsledkom letmého pohľadu do gruzínskeho lesa. Potom nás čaká cesta do Tbilisi. Pri príchode robíme nákup darčekov pre svojich blízkych v obchodnom centre na periférii mesta. Vysokú hodnotu v očiach obdarených malo už spomínané brandy Sarajashvili. Ubytovanie v hoteli Astoria už poznáme. Ubytovávame sa a ideme si poobzerať priľahlú časť mesta. Za chvíľu som však z toho chaosu trhoviska v blízkosti hotela unavený a preto vítam možnosť návratu na hotel.

11.06.2018 Ráno nás čaká včasný presun na letisko a odlet do Prahy.

Tips - upload

Who's online

We have 669 guests and one member online