Po výdatných raňajkách nastupujeme do pristavených terénnych vozidiel. Až na jednu výnimku sú to Mitsubishi Delica. Pre nás trochu nezvyklé, všetky majú volant vpravo. Od vodiča sa dozvedáme, že sú to už jazdené auta, dovážané z Japonska. Napriek tomu, že v Gruzínsku platí kontinentálny štandard, t.j. jazda v pravom pruhu, temer polovica áut jazdiacich po tamojších cestách má volant na opačnej strane. Po krátkom čase vyrážame do terénu. Pár kilometrov za mestečkom schádzame z relatívne slušnej asfaltovej cesty na nespevnenú cestu a pred nami sa otvára pohľad na nádhernú zvlnenú krajinu pokrytú stepou s roztrúsenými kríkmi resp. nízkymi solitérnymi stromami. Zážitok nám intenzívne dopĺňajú pozorovania početných predstaviteľov tunajšej fauny. Už pri nastupovaní do áut pri hoteli registrujeme veľmi početné dážďovníky obyčajné a hlavne pastiere ružové (Sturnus roseus), ktoré tu plne nahrádzajú naše škorce. Ich početnosť je až zarážajúca, je to dominantný druh oblasti. V okolí Dedoplitskaro obsadzujú takmer každú budovu, každý strom.
Pastier ružový (Sturnus roseus) (I.Mikšík)
Tesne za mestom posádka prvého auta v kolóne fotografuje šakala (Canis aureus). My ostatní sa o tom dozvedáme až na prvej spoločnej zástavke.
Šakal zlatý (Canis aureus) (J.Nožička)
Postupne, ako sa vzďaľujeme od obce, pozorujeme ďalšie druhy vtákov v množstvách o akých sa nám môže na Slovensku iba snívať. Za oknami sa postupne objavujú škovran stepný (Melanocorypha calandra), strakoš kolesár (Lanius minor), strakoš červenohlavý (Lanius senator), strnádka čiernohlavá (Emberiza melanocephala), skaliarik plavý (Oenanthe isabellina), pipíška chochlatá (Galerida cristata). Tieto masovo vyskytujúce druhy dopĺňajú menej početné, ale stále veľmi hojné druhy, ako krakľa belasá (Coracias garulus), včelárik zlatý (Merops apiaster), škovránka krátkoprstá (Calandrella brachydactyla). Domov nám pripomínajú straky obyčajné (Pica pica), sojky obyčajné (Garullus glandarius), vrany popolové (Corvus corone), holuby hrivňáky (Columba palumbus) a drozdy čierne (Turdus merula). Nevidíme však iba vtáky, do našej pozornosti sa dostávajú aj iné živočíchy. Pri malej nádrži pozorujeme na brehu slniace sa 2 korytnačky močiarne (Emys orbicularis). Fotografi odolávajú pokušeniu a preto pokračujeme v ceste. Všetci veríme, že budú pózovať aj na spiatočnej ceste. Kolóna áut sa zastavuje až pri prvej korytnačke žltohnedej (Testudo greaca). Tento exemplár je statný kúsok, má cez 30 cm. V rezervácii je početná, v priebehu dňa sme nachádzali počas každej zástavky niekoľko kusov. Početné zastúpenie tu majú aj dravce. Postupne z auta pozorujeme myšiaky hôrne (Buteo buteo) a myšiaky hrdzavé (Buteo rufinus). Pristavujeme sa pri troch dravcoch, krúžiacich asi 50 m od cesty. Sú to orly krikľavé (Aquila pomarina). Na ďalšej zástavke nás pri vyschnutom koryte periodického vodného toku križujúcom cestu, upozorňujú členovia posádok áut idúcich pred nami na pár ležiakov stepných (Burhinus oedicnemus). My ich už nevidíme, ale máme ďalší dôkaz o jedinečnosti tohto územia.
Škovran stepný (Melanocorypha calandra) (I.Mikšík)
Strakoš kolesár (Lanius minor) (I.Mikšík)
Strnádka čiernohlava (Emberiza melanocephala) (J.Nožička)
Krakľa belasá (Coracias garulus) (J.Nožička)
Korytnačka žltohnedá (Testudo greaca) (J.Nožička)
Asi po deväťdesiatich minútach jazdy prerušovanej častými prestávkami auta zastavujú pod hrádzou. Nad hrádzou sa nachádza priehradná nádrž zachytávajúca jarné vody z topiaceho snehu z kaukazských chrbtov prinášané riekou Iori. Vystupujeme z áut a doprevádzaný našim sprievodcom vstupujeme do porastu pod nádržou. Je to relatívne bujný porast obkolesujúci riečku odtekajúcu z vodnej nádrže. Hneď na kraji nám Nica ukazuje hniezdo kúdeľničky lužnej (Remiz pendulinus). Niektorí sa zhlukujú okolo stromu s hniezdom s fotografickými ambíciami. Ostatní sa rozchádzame po teréne. Za chvíľu ma upozorňujú na asi 40 cm dlhého jaštera, slniaceho sa na starej kovovej rúre v suchom derivačnom kanáli slúžiacom na odvod vysokej vody z priehrady. Je to agama kaukazská (Laudakia caucasica), vyskytujúca sa v rozsiahlej oblasti južne od Kaukazu. V Gruzínsku sme ju bežne pozorovali v polohách do výšky cca. 1 300 m.n.m. Postupujúc pozdĺž kanála pozorujeme ďalšie exempláre agamy.
Laudakia caucasica (J.Nožička)
S klesajúcim terénom sa postupne zvažuje aj kanál, asi po 300 m sa dostáva na úroveň hladiny odtekajúcej rieky. Táto časť kanálu je samozrejme zaplavená, tvoriac malé jazierko oddelené od pôvodného koryta rieky hustým porastom tŕstia. V jazierku pozorujeme množstvo skokanov Pelophylax cf. bedriagae, jednu užovku fŕkanú (Natrix tessellata). Zaujímavejšie je však množstvo hláv trčiacich z vody. Patria korytnačkám kaspickým (Mauremys caspica), pri zbežnom počítaní narátam 12 exemplárov.
Korytnačka kaspická (Mauremys caspica) (J.Nožička)
Celá skupina postupuje ďalej, naša pozornosť sa sústreďuje na opakované volanie z hustého porastu okolo zarastenej cesty. Medzitým ako hľadáme pôvodcu tohto volania spozorujeme v kríkoch malého spevavca. Sivý chrbát, tmavosivý vrch hlavy a ružovkastá hruď svedčí o tom, že ide o samčeka penice tamariškovej (Sylvia mystacea). Penica sa v krátkej chvíli stráca a my sa opäť vraciame k hlasu z krovia. Pomaly sa blížime k miestu volania. Hlas sa však začína vzďaľovať až sa stratí úplne. V priebehu niekoľkých minút však zachytávame ďalšie volanie. Opäť sa stráca, ale po sérii pokusov a omylov plašíme z porastu nádherného samčeka frankolína tmavého (Francolinus francolinus). Preletí tesne pred nami, takže sme schopní plne registrovať detaily jeho sfarbenia. Žiaľbohu je to iba okamih, vták sa stráca niekde v poraste. Tešiac sa z ďalšieho pre nás exotického druhu mierime pomaly späť k hrádzi. Predierajúc sa hustým porastom plašíme robustného asi 1,5 m dlhého hada s charakteristickou kresbou na chrbtovej strane. Okamžite v ňom spoznávam užovku Elaphe sauromates, donedávna považovanú za východný poddruh užovky štvorpásej (E.quatorlineata). Keďže had uniká do diery v zemi, chytáme ho za chvost, aby sme ho mohli lepšie zdokumentovať. Neskoro! Z hada trčí iba chvost a vytiahnuť by sa dal iba s veľkým rizikom poranenia. Takže ho radšej púšťame a had mizne v diere. Návrat k autám nám pod hrádzou spestruje pozorovanie 3 jedincov žltorítky ryšavej (Cercotrichas galactotes). (Kto tento slovenský názov vymyslel?) Preletejúc od kríka ku kríku nás pomaly privádzajú k zaparkovaným autám. Občerstvujeme sa prineseným jedlom a hlavne vodou, pretože horúce slnko nás poriadne vysušilo.
Elaphe sauromates (J.Nožička)
Žltorítka ryšavá (Cercotrichas galactotes) (I.Mikšík)
Po chvíli nasadáme do áut a pokračujeme po hrádzi ďalej. Za chvíľu však stojíme znovu. V stavbe na hrádzi, pravdepodobne pôvodne slúžiacej ako malá hydroelektrárna, sa usadila kolónia sokolov bielopazúrových (Falco naumanni). Pozorujeme cca. 10 exemplárov týchto pre nás tak vzácnych dravcov. Poletujú okolo budovy, posedávajú na rôznych výčnelkoch alebo konštrukciách stavby, niektoré vletujú cez rozbité okná do interiéru budovy. Spoločnosť v budove im robia známi synantropy našich zemepisných dĺžok kavky tmavé (Corvus monedula) a belorítky obyčajné. Nad hladinou nádrže krúži adultný jedinec orliaka morského (Haliaetus albicilla), druh ktorý sme tu vôbec nečakali. Na vzdialenejšom brehu nádrže sa zdržuje niekoľko veľkých čajok. Pre veľkú vzdialenosť sa ich ani nesnažíme určiť.
Sokol bielopazúrový (Falco naumanni) (I.Mikšík)
Opätovne sa posúvame ďalej, opúšťame hrádzový priestor a po chvíli zastavujeme pod pahorkami nad nádržou. Prvotne sa nabažíme pohľadom na pózujúcu škovránku krátkoprstú a stúpame na pahorok. Prvou pozoruhodnosťou tohto výstupu je vyplašený lelek lesný (Caprimulgus europaeus). Pri prehliadke miesta, odkiaľ vyletel, nachádzame na zemi dve vajíčka v tesnej blízkosti neveľkého kríka. Po krátkej obhliadke hniezda postupujeme k vrcholu pahorku. Vrchol nám poskytuje panoramatický výhľad na vodnú nádrž a jej širšie okolie. Ako novinku registrujeme bociana čierneho (Ciconia nigra) letiaceho nad vodnou nádržou. Na temene pahorku plašíme pripomienku domova zajaca poľného (Lepus europaeus). Čiernobiely skaliarik s výrazným čiernym sfarbením chrbta nás vracia späť do exotickej reality. Mal by to byť samček skaliarika plešanka (Oenanthe pleschanka). Podľa vyjadrenia nášho gruzínskeho sprievodcu, v regióne sa bežne kríži s príbuzným skaliarikom škrapovým (Oenanthe finschii) a prakticky sa tu nevyskytujú čistokrvní jedinci. Tento jedinec sfarbením plne zodpovedá samcovi plešanky a tak ho priraďujeme k tomuto druhu. Pri návrate k autám pozorujeme ďalší druh, ktorý by sme u nás zbytočne hľadali. V rade kríkov vedúcich od cesty ku kaňonom vymletých vodou sa zdržuje niekoľko skalníkov žltohrdlých (Petronia petronia).
Škovránka krátkoprstá (Calandrella brachydactyla) (I.Mikšík)
Opätovne nasadáme do áut a pokračujeme v ceste. Prekonávame vyschnuté koryto hlboko zaryté do terénu, popri včelárikoch a krakiel, druhoch ktoré pravidelne pozorujeme od rána, tu vidíme ďalší zaujímavý druh, kuvika obyčajného (Athene noctua). U nás niekedy bežná, v súčasnosti vzácna sovička.
Slnko poriadne pripeká a vzduch v aute sa stáva pomaly neznesiteľný. Vodič auta trochu váha, ale nakoniec púšťa klimatizáciu. Po chvíli jeho váhanie plne chápeme. Kolóna zastavuje pri krúžiacom sa dravcovi nad zvlneným terénom. Vyskakujeme z áut a kocháme sa pohľadom na nádherný exemplár hadiara krátkoprstého (Circaetus gallicus). Keď sa nasýtime pohľadom na neho, posádky áut nastupujú do vozidiel a postupne odchádzajú. My nastupujeme ako poslední. Vodič otočí kľúčom a nič. Auto nereaguje a my sa pozeráme ako sa nám ostatné auta strácajú za obzorom. Šofér sa snaží krvopotne naštartovať a ostatní sa pokúšame mobilom spojiť s posádkami ostatných áut. Neúspešne! Územie nie je pokryté nám dostupným signálom a naše mobily zostávajú hluché. Od šoféra sa dozvedáme, že sa nám vďaka pustenej klimatizácie vybila batéria a bez pomoci ďalšieho auta sa asi nepohneme. Trochu rozpačito sa potulujeme okolo auta a čakáme. Vieme, že ostatní sa budú vracať touto cestou naspäť, tak sa neobávame silnejších zážitkov, ale do spevu nám tiež nie je. Našťastie, asi po dvadsiatich minútach sa jedno auto vracia. Keď som šoféra správne pochopil, niektorý mobilný operátor územie Chachuny predsa len pokrýva. Vodiči pomocou štartovacích kliešti auto zas oživujú a po chvíli doháňame kolónu.
Krajina okolo rieky Iori (J.Nožička)
Kolóna zastavuje na pahorku pokrytom hlinenými kopčekmi. Priblížením sa ku kopčekom vidíme, že sú to vlastne malé vývery bahna, z ktorých nepretržite vyviera riedke blato obohatené o čiernohnedé ropné škvrny. Prehľadávajúc okolie pahorku plašíme kuroptu čukar (Alectoris chukar). Neďaleké malé odpočívadlo, stôl s dvomi lavicami, svedčí o tom, že vývery sú atrakcia hojne vyhľadávaná návštevníkmi rezervácie. Využívame ho ku krátkemu odpočinku a pokračujeme ďalej v ceste.
Vývery bahna (J.Nožička)
Kuropta čukar (Alectoris chukar) (J.Nožička)
Opätovne zastavujeme na ďalšom pahorku. Na pokyn sprievodcu si berieme monokuláre so statívmi a ideme skúmať lokalitu. S pahorka sa otvára nádherný výhľad na badlandy porastené riedkym stromovým porastom. Hlavnou atrakciou však nie je pohľad na jedinečnú divokú krajinu, ale tri mohutné tmavohnedé dravce, vznášajúce sa v termike stále vyššie a vyššie. Sú to supy tmavohnedé, ďalší vtáčí klenot tohto úžasného kúta Gruzínska. Nica chvíľu pátra teleskopom po krajine a potom nám ukazuje hlavný dôvod tejto zástavky. Vo vzdialenosti cca. 1,5 km vidíme na vrchole nízkeho stromu mohutné hniezdo poskytujúce útulok veľkému tmavohnedému vtákovi. Je to mladý tohoročný sup tmavohnedý, očividne potomok páru vznášajúceho sa nad krajinou.
Sup tmavohnedý (Aegypius monachus) (I.Mikšík)
Asi po polhodine sa vraciame naspäť k autám, nasadáme a vydávame sa na spiatočnú cestu. Únava z tepla a dehydratácia otupujú našu pozornosť a tak viac menej letargicky hladíme na ubiehajúcu krajinu za oknami vozidla. Krakle, škovrany, strakoše, vtáky ktoré nás predtým privádzali do úžasu, teraz sotva vnímame. Za priehradou zastavujeme a vodiči rozdeľujú z bandasky poslednú vodu. Osviežení vodou sa vydávame na posledný úsek spiatočnej cesty. Ako obyčajne, vyrážame poslední, preto asi po 200 m jazdy prekvapene pozerám ako skupina rozhorčených pipišiek doráža približne na 50 cm dlhého jaštera, stojaceho v strede cesty. Podľa nápadného oranžového pruhu tiahnuceho sa pozdĺž trupu v ňom spoznávam scinka dlhonohého (Eumeces schneideri). Výkrikom zastavujem auto a skôr než niečo podniknem, scink mizne tak rýchlo, že šofér a spolucestujúci v aute nechápu čo sa vlastne deje. Na fotografovanie som nestihol ani pomyslieť.
Nie je to však posledné prekvapenie toho dňa. Asi po piatich kilometroch kolóna opäť zastavuje a posádky, pred nami idúcich áut, vyliezajú z vozidiel a pozerajú dohora. My samozrejme zastavujeme tiež, vyskakujem von a nad hlavou vidím pár zdochlinárov bielych (Neophron percnopterus). Skvelé, štvrtý druh supa za pár dní. Zážitok tohto dňa dopĺňa pozorovanie množstva vrabcov obojkových (Passer hispaniolensis). Zdržujú sa na nejakých bodliakoch rastúcich v tesnej blízkosti cesty. Ráno sme ich tam vôbec nepozorovali. Ešte sa zastavujeme pri jazierku s korytnačkami močiarnymi. Už ich tam však nenachádzame.
Obchádzame pahorok s kostolom a vraciame sa naspäť do Dedoplitskaro. Odkladáme si veci na hoteli a ponáhľame sa do ulíc doplniť tekutiny v miestnych výčapoch piva. Rehydratovaní sa vraciame naspäť do hotela. Schádzame sa pri večeri a dohadujeme nad programom ďalšieho dňa. Našou základnou požiadavkou je ráno čo najskorší odchod do terénu. Za mierny poplatok nám hostitelia pripravia raňajky na šiestu hodinu ráno. Výdatnou večerou a fľašou výborného miestneho vína zakončujeme tento výnimočný deň.
