14. 8. 2018, utorok
Po pár hodinách spánku sa budíme okolo pol siedmej a hneď prichádzame do kontaktu s ďalšou britskou špecialitou, anglickými raňajkami. Tento pre nás nezvyčajne koncipovaný mix čo najsýtejšieho a podľa možností nezdravého jedla je pre našinca pomerne neobvyklým spôsobom, ako naštartovať svoj deň. Takéto raňajky sú obvykle zložené zo slaniny, klobásky, fazule, volského oka, pečenej rajčiny, šampiňónov a hash browns (obdoba našich zemiakových placiek). Netvrdím, že to nemôže byť zaujímavá kombinácia na ochutnanie a že sme vďaka nej vydržali s obedom až do tretej - štvrtej poobede, no po týždni nám už liezla aj ušami. Takto vyzerala verzia v Lutone:
English breakfast at it's finest
Po raňajkách má Janči pripravený bezprostredný program - prvá keška je len niekoľko sto metrov od nášho ubytovania. Idem sa prejsť s ním, keďže očakávané celodenné sedenie v aute v kombinácii s kotvou v podobe raňajok ma dostatočne odrádza od možnosti hlivieť na izbe. Vydávame sa teda dolu ulicou smerom k parku, pred ktorým sa rozprestiera niekoľko ihrísk na obľúbený britský šport, rugby. Rugby, rovnako ako celá plejáda iných športov (futbal, tenis; kriket), má svoj pôvod v Británii a práve tu sa teší aj najväčšej popularite.
rugbyové ihrisko - bežný zjav britských obcí
Táto prechádzka prináša ovocie aj v podobe prvých operencov na našom zozname - holuby hrivnáky (Columba palumbus) a čajky smejivé (Chroicocephalus ridibundus) nám lietajú nad hlavou, z ekotónu medzi ihriskom a parkom zasa registrujeme drozda čierneho (Turdus merula), stehlíka obyčajného (Carduelis carduelis) a orieška obyčajného (Troglodytes troglodytes). Zatiaľ aj nám dobre známe druhy, no pevne veríme, že čoskoro pribudne aj niečo "exotickejšie".
Nakladáme veci do auta a vydávame sa smerom na jednu z najznámejších anglických atrakcií, Stonehenge. Hneď na úvod cesty sa konfrontujeme so zabudovanou navigáciou v aute, ktorá dáva pokyny v štýle: "Please, turn next left". Briti si naozaj v komunikácii potrpia na zdvorilostné formulky, ktoré v reáli nemajú veľký význam, no sú prosto súčasťou slušného rozhovoru (napríklad, základom začiatku rozhovoru je vo väčšine prípadov fráza "How're you today?/How's your day?", čiže "Ako sa máte.", no nečakajte, že vaša odpoveď bude niekoho zaujímať). Medzičasom sa zžívame s autom a po miernych peripetiách s úplne zmenenou perspektívou pri držaní sa stredu vozovky a odbáčaní do správneho pruhu to zvládame celkom statočne a nevytvárame kolóny na pol grófstva. Keď sme už pri grófstvach, administratívne členenie Británie je tak zložité, že sa ním naozaj nebudeme zbytočne zapodievať (všetky tie -folky, -ssexy a -shiry sú neprehľadnejšie ako Integrovaný dopravný systém Bratislavského samosprávneho kraja). Cestou zaznamenávame haje červené (Milvus milvus), vrany čierne (Corvus corone), myšiaka hôrneho (Buteo buteo), volavku popolavú (Ardea cinerea), kavky tmavé (Coloelus monedula) a počas krátkej zastávky pre ďalšiu kešku pribudol brhlík (Sitta europea) a straky obyčajné (Pica pica). Do Stonehengu prichádzame miernou okľukou, keďže sme sa zastavili na oveľa menej známom Woodhenge, ktorý tiež zapadá do obdobia stavby svojho 3 kilometre vzdialeného skoro-menovca, no miesto pôvodných drevených pilónov sú miesta ich pôvodného státia vyznačené betónovými stĺpikmi.
Blížime sa k natrieskanému parkovisku pred návštevníckym centrom, parkujeme a predierame sa cez davy ľudí až ku búdkam so vstupenkami, kde po niečo vyše polhodine čakania platíme každý po 17,50 libier a pred nami sa otvára... len poľnohospodárska krajina, megalitická stavba je od centra nejakú tú míľu vzdialená. Našťastie, dostávame nápad využiť pristavené autobusy a odviezť sa cestou tam, pričom naspäť pôjdeme po vlastných. Ukázalo sa to ako prezieravá myšlienka, keďže na odvoz späť k centru čakal dlhý hadík ľudí; cestou tam sme sa viezli sami.
prvý pohľad na Stonehenge; samozrejme, v obklopení turistov
Konečne ho vidíme, symbol európskych pravekých stavieb. Celá výstavba až do finálnej podoby trvala vyše tisíc rokov a jej účel dodnes nie je celkom známy. Ide o určitý typ astrologického zariadenia, slnečných hodín, obradného a pohrebného miesta?... Názory sa rôznia, no všetky smerujú ku špecifickému géniu loci, ktorý zo Stonehengu akosi podvedome sála. Nie až tak majestátne, ako by si človek predstavoval, no i tak pôsobivé dielo ľudí mladšej doby kamennej. Každý balvan je vysoký okolo 4 a široký vyše 2 metre, v priemere vážia 25 ton. Je neuveriteľné, ako vtedajší obyvatelia Británie dokázali bez dnešnej techniky vyformovať túto stavbu do takejto komplexnej podoby. Vstup priamo k megalitom je, prirodzene, obmedzený. Dostanete sa k nim však na dostatočnú vzdialenosť, aby ste sa mohli zo všetkých strán vynadívať a pofotiť si ich. Je komické sledovať aj kolóny na priľahlej ceste, ktoré sa pred Stonehengom tvoria.
niekoľko rôznych pohľadov na Stonehenge
Ani tu si však neprestávame všímať život okolo nás a tak máme možnosť vidieť lastovičky (Hirundo rustica) a belorítky (Delichon urbicum) poletovať nad lúkami, všadeprítomné sú havrany čierne (Corvus frugilegus). Cestou späť šliapeme po vlastných a z polí naokolo pribúdajú škovránky (Alauda arvensis). Pred sebou máme ako na dlani obraz idylickej anglickej krajiny, aký si väčšina ľudí predstavuje - polia, pasienky s kravkami, sýpky...
Vraciame sa k návštevníckemu centru, kde je ešte menšia ukážka pravdepodobného vzhľadu obydlí ľudí, žijúcich v blízkosti Stonehengu a v malom múzeu je nám v krátkosti predstavená história lokality. Samozrejmosťou je rozľahlý obchod so suvenírmi.
návštevnícke centrum, po ľavej strane rekonštrukcia chatrčí pravekých ľudí
Po návšteve Stonehengu mierime ďalej na západ do mesta Bath. Ako už názov naznačuje, ide o kúpeľné mesto, ktoré využívali už Rimania v období, keď bola Británia rímskou provinciou. Z týchto čias sa v meste zachovali unikátne kúpele, ktoré sú zaradené do Svetového kultúrneho dedičstva. Po menších patáliách nachádzame parkovisko nie príliš ďaleko od centra. Okamžite po vystúpení z auta počujeme hlasný huriavk čajok. Ide o pre mňa dva nové druhy, o anglický poddruh čajky tmavej (Larus fuscus graellsii) a o čajku striebristú (Larus argentatus). Čajky sú všadeprítomné, a tak môžeme naraz obdivovať peknú architektúru mesta a zároveň na nej sediace "okrídlené sirény".
Bath
čajka tmavá anglická
čajka striebristá
Stavy našich žalúdkov signalizujú, že by potrebovali naplniť a tak sa rozhodujeme pre ďalšiu kulinársku špecialitu britskej kuchyne - pie, mäsový koláč. Pre mňa i Jana je to pre tento pokrm premiéra, no nie je to vôbec zlé. Srdcom historického centra sú, prirodzene, kúpele a katedrála. S Jančim sa rozdeľujeme, on platí ďalších 20£ za vstup do kúpeľov, ja sa uspokojujem s voľnou prehliadkou katedrály. Práve prebieha omša, a nie nezvyčajne pre anglikánsku cirkev ju vedie žena. Osobne sa sakrálnym stavbám doma ani v zahraničí nevyhýbam, keďže aj náboženstvo je súčasťou histórie a kultúry národa; preto je táto skúsenosť vždy vítaná.
priestor pred kúpeľmi
kúpele s dómom (Bath Abbey) v pozadí
V širšom centre sa zastavujeme v kaviarni a od nášho stola pozorujeme ľúty boj čajky tmavej s vrecom na odpadky, z ktorého sa jej po chvíli víťazoslávne darí vytiahnuť zbytok mäsového koláča. Okamžite sa okolo nej zhŕkli holuby, no čajka sa nemieni s nikým deliť a čo najrýchlejšie hltá kusy pie-u.
čajka, čakajúca na svoju príležitosť dostať sa k vrecu...
...darí sa to...
...ešte kúsok...
...voilà, a je to!
teraz sa len rýchlo napratať, čo to dá
Pomaly, ale isto nastáva čas toto malebné mesto opustiť, naposledy sa ešte kocháme jeho architektúrou. Jedno sa musí Angličanom nechať: vedia, ako to stavať...
lúčime sa s Bathom
Krátko sa zastavujeme v Bristole, aby sme ukojili Janovu neutíchajúcu túžbu po hľadaní malých krabičiek, respektíve len virtuálnom odfotení sa na určitom mieste. Zvládam to najmä vďaka okolitému prostrediu; Bristol je jedno z najkrajších a najvkusnejšie postavených miest, v ktorých som mal tú česť byť. Príkladná je najmä architektonická celistvosť zástavby, či už ide o historické budovy, alebo novostavby.
Mestská radnica (City Council) v Bristole
Bristolská katedrála
The Lord Mayor's Chapel, Bristol
Za Bristolom prechádzame cez Most Princa z Walesu (Prince of Wales Bridge) ponad ústie najdlhšej rieky Británie, Severn. Vchádzame do Cymru, čo je keltský názov pre "Krajinu červeného draka", Wales. Tento kraj je oddávna opradený rôznymi legendami. Obyvatelia si stále zachovali pomerne veľkú nezávislosť, aj keď boli k Anglicku pripojení už v 13. storočí. Všetky nápisy, ktoré vidíme sú dvojjazyčné - v angličtine a vo welštine, pre nás absolútne nezrozumiteľnom jazyku, v ktorom absentuje tak 70% samohlások na miestach, kde by ste ich normáne čakali (Ukžk frmy walskh jzyk w nšm pnimn b wyzrl as tkt = Ukážka formy waleského jazyka v našom ponímaní by vyzerala asi takto). Veľká väčšina obyvateľstva tejto trojmiliónovej konštituentnej krajiny sa sústreďuje na pobreží, najmä na industriálnom juhu (mestá Cardiff, Swansea, Newport) a čiastočne aj na severe (Wrexham). Vnútrozemie je kopcovité až hornaté s nepomerne menším zastúpením lesov ako u nás. Miesto nich sú kopce pokryté len nízkou vegetáciou, kde má často dominantné zastúpenie vres (Calluna), k čomu sa ešte neskôr dostaneme. Ubytovanie sme si našli v dedinke Pontypool v podhorí Národného parku Brecon Beacons. V domáckom prostredí nás už za tmy ubytoval starší Welšan s manželkou pôvodom z Ruska. Večer trávime pozeraním BBC a popod fúzy sa uchechtávame na špecifickom britskom humore. Spod rímsy na dome vyletujú na večerný lov netopiere...
