17. 8. 2018, Piatok
Ako rannú rozcvičku volíme prechádzku historickým centrom mesta Chester, spojenú (ako inak) s anglickými raňajkami. Jano vyberá niekoľko kešiek, ja sa kochám architektúrou. Stavebným materiálom opäť vkusne dominujú tehla a kameň.
Chester
World's End (Wrexham)
V meste sa však nezdržiavame dlho, keďže máme pred sebou dlhú cestu na Birdfair s dvoma zastávkami. Posledný raz zabŕdame späť do Walesu (keďže Chester je už administratívne v Anglicku), keďže chceme na vresoviskách ešte skúsiť šťastie so snehuľami. Na túto lokalitu pri meste Wrexham (Wrecsam) sme dostali tip od jedného z miestnych birderov, ktorý ju považuje za "tutovku" nielen na snehule, ale dokonca aj na tetrovy hoľniaky. V stúpaní nad Wrexhamom vidíme pred sebou už známy obraz welšských kopcov, obsypaných vresom a stádami oviec.
Zo skromnej vegetácie vykúkajú pŕhľaviare červenkasté (Saxicola rubetra) a skaliariky sivé (Oenanthe oenanthe). Posúvame sa autom kúsok ďalej a zrazu periférne na pravej strane registrujeme 4 letiace kurovité vtáky - sú to ony, britský poddruh snehule kapcavej (Lagopus lagopus scotica)! Už len takýto letmý pohľad nás nesmierne teší, keďže sme mali tento druh na pomyselnom prvom mieste z vtákov, ktoré by sme počas tejto cesty chceli vidieť. Skenujeme oblasť, kam skupinka zaletela a tak prechádzame autom ešte asi 100 metrov ďalej a vystupujeme v týchto miestach. Všade okolo nás sú ovce (a kvantá ovčieho trusu), no nás teraz zaujíma jediné - nájsť aspoň jednu snehuľu bez toho, aby sme ju videli len letieť. Zrazu mi Janči posunkom ukazuje, aby som sa prikrčil. Dôvod stojí na čistinke medzi ovcami - samica snehule, bez okolkov si vykračujúca možno 70 metrov pred nami. Je nám zrejmé, prečo sa niekedy v literatúre nazýva aj snehuľa hnedá; chýba jej totiž biele brucho a v hnedom perí zostáva po celý rok (nepreperuje do bieleho operenia ako nominátny poddruh). Snažíme sa priplížiť bližšie, no ide o pomerne plaché vtáky a tak po prvotnom odbehnutí odlieta o kus ďalej do porastu vysokého papradia.
osamotená snehuľa uprostred čriedy oviec
Nevzdávame sa však a skúšame nájsť kŕdlik, ktorý sme sem videli zalietať. Na naše veľké prekvapenie sa nám to darí, ide pravdepodobne o vylietanú rodinku. Všímame si výrazne tmavšieho kohúta s mohutnými červenými "vankúšikmi" nad očami a bledšie mladé jedince. Mladé vtáky sú nepomerne nebojácnejšie ako osamotená samica a zvedavo po nás pokukujú spoza trsov vresu. Nad vresoviskom vidíme krúžiť aj dva dravce - samicu kane sivej (Circus cyaneus) nalietavajúcu na myšiaka.
vľavo samec, vpravo mladá snehuľa
zvedavé mladé snehule
kaňa sivá a myšiak
Snehule majú vskutku pádny dôvod na to strániť sa ľudí, keďže pre Britov sú obľúbenou poľovnou zverou; čo nám potvrdzuje aj miestny hospodár na štvorkolke, ktorého stretávame pri návrate k ceste. Keďže sa ich však nedarí rozmnožovať v zajatí, miesto umelého odchovu sa jednotlivé poľovné združenia starajú o ich prirodzené biotopy a odkupujú nové plochy, ktoré následne skultúrňujú tak, aby boli pre snehule čo najatraktívnejšie. Samozrejme, nemá to len svetlé stránky, keďže sa v honbe za čo najvyšším počtom snehúľ v revíri uchyľujú často k praktikám, ktoré sú nám, žiaľ, známe aj z našich končín - každoročne je niekoľko takýchto "snaživcov" odsúdených za streľbu po kaniach, prípadne myšiarkach močiarnych... Avšak v týchto chvíľach nemyslíme na takéto negatívne veci a prežívame len eufóriu z pozorovania týchto úžasných tvorov.
detail vresu a celkový pohľad na biotop snehúľ, roztrúsenými bielymi guličkami sú ovce
Smerom na Birdfair sa zastavujeme pri akvadukte v mestečku Pontcysyllte, poslednej pamiatke na zozname UNESCO. Je to naozaj len "rýchlovka", zastavujeme na krajnici, robíme niekoľko snímkov a ponáhľame sa ďalej, keďže čas letí a "spolupracujúce" snehule nám mierne narušili časový rozvrh.
Pontcysyllte Aqueduct
Myslím, že tu je na mieste, aby som čo-to spomenul aj k samotnému British Birdwatching Fair. História tohto "Glastonbury birdwatchingu", ako býva často v spojitosti s masovosťou akcie a podobnosťou s týmto hudobným festivalom aj v tom, že je postavený doslova na zelenej lúke, uprostred rezervácie Rutland Water. Tento rok je organizovaný už jeho 30. ročník, pričom každý rok je organizátormi vybraná jedna hlavná téma festivalu, na ktorej podporu ide veľká časť z výnosov celej akcie. Tento rok je cieľom vyzbierať financie na podporu vytvorenia najväčšieho národného parku v Argentíne, z ktorého budú profitovať najmä plameniaky, no aj milióny migrujúcich vtákov, pre ktoré je slané jazero Mar Chiquita jednou z kľúčových zastávok pre nabratie síl počas ich každoročného putovania po kontinente. Festival tradične začína v tretí augustový piatok a trvá do konca týždňa. Prebieha v 8 hlavných stanoch (ozn. "Marquee 1 - 8") približne s dĺžkou futbalových ihrísk, hlavného prednáškového stanu (Events Marquee) a niekoľkých ďalších menších stanov, v ktorých majú návštevníci možnosť zúčastniť sa prednášok a workshopov:
orientačný plán festivalu
Na jedno z troch obrovských parkovísk (Green Car Park B) prichádzame o pol druhej. Tá živá masa, hrnúca sa odvšadiaľ ku vchodom je ohromujúca. Človeku sa až nechce veriť, že ide o podobne "postihnutých" členov ľudskej spoločnosti, ako je on sám. Títo ľudia sem prichádzajú kvôli vtákom, a to je to, čo nás všetkých spája. S Jančim berieme hŕby propagačných letákov a ideme hľadať stánok NP Neusiedler See - Seewinkel, s ktorými máme dohodnutú spoluprácu o možnosti ponechania časti propagačných materiálov u nich na pultíku.
parkovisko praskajúce vo švíkoch, za nami sú ešte ďalšie desiatky radov áut
exteriér...
...a interiér stanov (Marquee 5)
Stále nemôžem uveriť, koľko je tu ľudí a vystavovateľov. Mám neutíchajúci pocit, že na to, aby som si dôkladne prezrel všetky stánky by som potreboval aspoň týždeň. Preto sa do prezerania púšťam ihneď, v aktuálnom stánku. Naberám prvé propagačné materiály a nemôžem sa vynadívať na rôznorodosť vystavovaných aktivít a firiem - sú tu cestovné kancelárie, zamerané na pozorovanie prírody, kníhkupectvá, národné parky, organizácie na ochranu prírody, birdwatcherské kluby, predajcovia optiky a techniky...
predajcovia techniky - Tamron
maskovanie pre fotografov
Vďaka významnosti tohto festivalu je pomerne reálne, že sa vám podarí naraziť aj na "celebrity" v rámci ochrany; jedna z nich práve prechádza popri mne - Nigel Marven, dokumentarista známy z mnohých televíznych programov o prírode (Big Cats, Untamed China, Ten Deadliest Snakes, Prehistoric Park, Wild Colombia...).
Nigel Marven (v slnečných okuliaroch)
Rozhodujem sa využiť možnosť návštevy dvoch prednášok, vchádzam preto do Harrier Lecture Theatre. Prvá prednáška sa týka zmien v ekosystémoch Nového Zélandu, zapríčineného introdukovaním nepôvodných druhov fauny, najmä vtáctva do miestnej biocenózy. Bola poňatá mierne "laicky", no aj tak bolo zaujímavé počúvať skúsenosti Paula Cumberlanda, ktorý strávil tohtoročný február na Južnom ostrove a mohol sa o týchto zmenách presvedčiť na vlastné oči. Druhým prednášajúcim bol Maďar Attila Steiner, ktorý prezentoval možnosti pozorovania až 40 druhov cicavcov na území Maďarska a Slovenska. Potešilo ma, že naša krajina mala zastúpenie aj tu.
prednáška Paula Cumberlanda o interakciách pôvodnej a introdukovanej avifauny na Novom Zélande
Teším sa však už na podvečer v hlavnom prednáškovom stane, keďže je na programe prednáška svetovo uznávaného dravčiara, Dicka Forsmana, o desiatich rokoch príprav jeho vynikajúcej knihy Flight Identification of Raptors. Prichádzam v predstihu; stan je natrieskaný prakticky do posledného miesta, pretože tu prebieha kvíz známych britských ornitologických osobností.
hlavný prednáškový stan počas kvízu
Po skončení kvízu sa osadenstvo stanu mení a presúva, čo využívam na strategické obsadenie miesta v prvom rade pod pódiom. Netrvá dlho a spoza plátna vychádza energicky vyzerajúci šesťdesiatnik, na rodeného Fína výrazne opálený - Dick Forsman. Využívam čas pred začiatkom prednášky a prosím ho o podpis publikácie, ktorú bude dnes prezentovať a ktorej výtlačok som kvôli tomuto momentu so sebou trepal celú cestu zo Slovenska. Forsman s úsmevom berie knihu do rúk, pýta sa ma na moje meno a píše venovanie. Plný vďačnosti si sadám na miesto a hryziem stoličku predo mnou v očakávaní, čo nové sa dnes dozviem. A poviem vám, sklamaný som rozhodne nebol.
Forsman stihol za hodinu odprezentovať toľko poučných, zaujímavých a vtipných informácií, že mi bolo naozaj ľúto, keď sa posledným slajdom prezentácie lúčil s publikom. Prebral témy určovania veku podľa stupňa preperovania; hybridizácie a taxonómie, farebných morf, cestovania za vtákmi, fotografovania a ďalších. Máte pri ňom pocit, že by ste mu ukázali aspoň priemerne kvalitnú fotografiu dravca zo Západného Palearktu, tak by mu k tomu jedincovi vystavil doslova rodný list... Skutočný odborník a profesný vzor na slovo vzatý.
Forsmana uvádzal predseda Rady RSPB, Kevin Cox
Forsman začína prednášku...
...na príklade orla kráľovského ilustruje zložitosť a nádheru určovania veku dravých vtákov na základe postupného preperovania...
...upozorňuje na prehliadanie niektorých druhov (menovite haje tmavej) z hľadiska rôznych farebných variácií...
...rozpráva aj o často vtipných príbehoch počas expedícií, napríklad o fotení kršiaka v Egypte, ktoré mu prekazili nadšení turisti...
...o vzniku titulnej fotky knihy v španielskych Pyrenejách...
...o fotení sokola bridlicového na vojenských ostrovoch v Egypte, kde mu po rokoch vybavovačiek povolili vstup na 2 hodiny...
...a napríklad aj o krížení medzi včelármi; jednoducho nezabudnuteľná hodina
Keďže prakticky všetky ubytovania boli v okruhu 30 km vypredané, rozhodli sme sa nájsť ho (doslova) 31 km od Birdfairu v Leicestri. Ide o pomerne veľké mesto (300 000 obyvateľov), a tak sme sa rozhodli si ho ešte vo večerných hodinách prezrieť. Je zaujímavé napríklad faktom, že v roku 2012 tu pod parkoviskom našli pozostatky tradične negatívne vykresľovaného panovníka Richarda III., ktoré boli následne uložené v mestskej katedrále.
železničná stanica, Leicester
600-ročná radnica a 1000-ročná katedrála, Leicester
