8. 6. 2018, Piatok
Ráno o 7:30 sa stretávame pri vchode do bratislavskej ZOO a po krátkom zvítaní a naložení vecí sa pripájame na diaľnicu smerom na našich južných "čípoš-susedov". Ešte na bašom území zaznamenávame lastovičky obyčajné (Hirundo rustica), straky obyčajné (Pica pica) a havrany čierne (Corvus frugilegos). S nádejou sa neďaleko hraníc pozeráme doprava dúfajúc, že zahliadneme dropy, no bezvýsledne. Bez problémov pokračujeme v ceste až k Budapešti, kde nás zbrzdí asi na pol hodinu kolóna kvôli kamiónu pri krajnici, no za hlavným mestom Maďarska cesta opäť hladko ubieha. Medzitým máme v okolí diaľnice možnosť vidieť kormorány (Phalacrocorax carbo) a beluše veľké (Casmerodius albus), volavky popolavé (Ardea cinerea); prelieta i včelár lesný (Pernis apivorus) a myšiaky hôrne (Buteo buteo). Počas cesty sa začala naplno prejavovať popri birdwatchingu aj ďalšia Jančiho "mánia" - geocaching, čiže virtuálny zber väčšinou fyzických krabičiek-kešiek, lokalizovaných na základe GPS súradníc. Vďaka tomu sme si však na odpočívadle pri diaľnici pripísali do zoznamu škovránka poľného (Alauda arvensis) a penicu obyčajnú (Sylvia communis). V meste Níreďháza (maď. Nyíregyháza) sme sa zastavili v tradičnej csárde na neskorší obed. Maďarská kuchyňa nesklamala a tak sme spokojne mohli pokračovať v ceste ďalej. Krátko za Níreďházou sa inak dobre vybudovaná diaľnica končí a smerom na rumunský Satu Mare už vedú len cesty maďarským vidiekom. To nám až tak neprekáža, keďže vďaka pomalšej jazde registrujeme ďalšie druhy vtáctva, medzi inými sokoly myšiare (Falco tinnunculus), hrdličky domové (Streptopelia decaocto), či hniezdiace bociany biele (Ciconia ciconia).
Prepracovávame sa až k hraniciam, kde prebieha kontrola dokladov, keďže Rumunsko reálne nepatrí do Schengenu a tak hranice (formálne) kontroluje. Priamo na budove hraničnej kontroly hniezdia belorítky obyčajné (Delichon urbicum). Po pár minútach prichádzame do prvého väčšieho mesta, Satu Mare, kde sa dostávame do kontaktu s už vyššie spomínaným balkánskym štýlom šoférovania. Potešili nás hvízdajúce dážďovníky obyčajné (Apus apus) okolo kostolnej veže. Za Satu Mare sa dostávame do rurálnej krajiny, kde nás prekvapuje rôznorodosť architektonických štýlov, ktoré miestni obyvatelia (najmä rómskeho etnika, tzv. Olašskí cigáni) radi využívajú:
kreativita a zároveň zmysel pre bizarnosť miestnych obyvateľov pri stavbe domov nepozná hraníc...
Pomaly sa krajina okolo nás začína zvlňovať a vstupujeme do rumunskej časti Karpatského oblúku, kde nás učupená v dolinke prekvapí dedina, ktorá nesie dvojjazyčnú ceduľu - pod názvom Huta-Certeze sa vyníma nápis Ľudovítovo údolie. Ako sa vďaka vševediacemu internetu dozvedáme, skutočne ešte stále časť populácie obce tvoria Slováci, ktorí sa sem presťahovali v polovici 19. storočia zo severu vtedajšej Hornej zeme pre potreby rozvoja sklárskych a železných hút (ako napovedá aj samotný názov).
V lesnatých oblastiach začínajú opäť pribúdať vtáčie druhy, známe však aj z našich končín - pinka obyčajná (Fringilla coelebs), ďateľ veľký (Dendrocopos major); na hranici lesa a v otvorenejších krovinatých biotopoch penica popolavá (Sylvia curruca), červienka obyčajná (Erithacus rubecula) a drozd čierny (Turdus merula); kolmé svahy zeminy slúžia ako hniezdne steny včelárikom zlatým (Merops apiaster).
Lemujeme rieku Tisu, oddeľujúcu Rumunsko od Ukrajiny. Dostávame sa až do turistickej obce Săpânţa známej "Veselým cintorínom", rum. Cimitrul Vesel. Jeho "veselosť" spočíva opäť v kontraste - z dôvodu smrti vzniká niečo nové, krásne; a síce maľované náhrobky z dreva, kovu, či porcelánu. Dozvedáme sa, že predná strana prezentuje dobré a zadná zasa zlé vlastnosti a pasáže zo života zosnulého. Pokoj na cintoríne stráži pomerne impozantný kostol.
Cimitrul Vesel
detail náhrobku traktoristu
Tradícia však siaha len do roku 1935, no ujala sa a až do súčasnosti si drvivá väčšina obyvateľov Săpânţy má hroby v takomto štýle. Je to zvláštny pohľad, no dáva človeku pocítiť aj trochu iný rozmer celkového vnímania života a smrti... Jedinečnosť tohto miesta však narúša charakteristický prvok (takmer všetkých) východoeurópskych turistických atrakcií, keďže okolo cintorína sú rozostavané šiatre predajcov rôznych jedál, suvenírov a hračiek.
Opúšťame Săpânţu a smerujeme ďalej na východ. Krajina sa zvlňuje čoraz viac, prichádzame do srdca kraja Valachov; práve odtiaľto pochádza veľká časť nášho tradičného folklóru, ktorý do odľahlých oblastí Slovenska v priebehu 14. - 17. storočia priniesli predkovia ľudí, ktorých vidíme okolo seba. Opäť nás premkýna zvláštny pocit, že sme akoby doma. Umocňuje ho návšteva dreveného pravoslávneho kostolíka v obci Bârsana, zapísaného do Svetového dedičstva UNESCO, ktorý nám opäť pripomína časť našej kultúry.
kostolík na vŕšku nad Bârsanou
Ďalšou zastávkou je skanzen a zároveň kláštor, situovaný na druhom konci Bârsany; je ňom situovaných niekoľko prevažne sakrálnych stavieb. Všímame si stopy po blate na ceste a až na druhý deň ráno sa v správach dozvedáme, že oblasťou sa len niekoľko hodín pred naším príchodom prehnali prívalové dažde. Príroda však vďaka tomu nádherne ožila a predviedla nám v žiare zapadajúceho slnka nádhernú paletu farieb:
sviežozelené svahy rumunských, tzv. Východných Karpát
Prechádzame cez doslova Bohom zabudnutý kraj, v dedinách len zriedkakedy vidieť elektrické stĺpy a v každom dvore sa na tradičných ostrvách suší seno. Rurálnu idylku dopĺňajú čriedy oviec a pasúce sa kravky na zelených kopcoch. Presúvame sa k našej poslednej zastávke pred ubytovaním; opäť ide o drevený kostol v Ieude, krčiaci sa pod mohutnými stromami priľahlého cintorína, na ktorých registrujeme rodinku ďatľov hnedkavých (Dendrocopos syriacus). Po vonkajšej prehliadke kostolíka už pokračujeme do Vişeu de Sus, kde máme zarezervované ubytovanie. Hneď po vynesení vecí na izbu ešte vychádzame na neskorú večeru do vyslovene "hipsterského" podniku, ktorý nám odporučil majiteľ nášho penziónu. Jeho vkus hodno pochváliť, keďže okrem tradičných rumunských špecialít vrátane bryndze sme si mohli vychutnať aj kvalitné grilované rebierka. Po gastrozážitku sme už šli naberať sily na zajtrajšiu cestu...
