11. 6. 2018, Pondelok
Dnes sa to konečne takpovediac "rozbehlo" a máme možnosť naplno precítiť sever Balkánu z hľadiska scenérií aj pozorovaného vtáctva. Po odchode s Trestiany za Bălăbăneşti nachádzame ďalší z čriepkov kurióznej mozaiky - kríže, maketu stíhačky a zastávku autobusu vedľa seba pri ceste. Na stíhačke sedia škorce, zababrané od neďalekých čerešní.
stíhačka s krížmi, zastávka naľavo sa mi už "nezmestila"
škorec na krídle
O 10 minút pred Zimbru sa kocháme párom kolesárov, sediacich na elektrickom vedenia a zaletujúcich do topoľovej aleje pri ceste, kde pravdepodobne hniezdili. Odvšadiaľ sa ozývajú strnádky lúčne a škovránky. Chvíľku rozjímania v poli nám pretína letiaca silueta ďaleko nad poliami na východ, v ktorej vďaka monokuláru rozoznávame prvého myšiaka hrdzavého (Buteo rufinus), ktorý, ako sa neskôr ukáže, patrí v tejto časti Rumunska (Dobrudža a okolie) k najčastejšie sa vyskytujúcim dravcom.
Apropo, Dobrudža. Ide o historický región pobrežia Čierneho mora, siahajúci na severe od Delty Dunaja a na juhu je ohraničený bulharským pohorím Stará planina (staršie Balkán) a zo západu lemovaný Dunajom. Obývaná bola už v staroveku Thrákmi, bola súčasťou ríše Alexandra Veľkého i Rímskeho impéria (známy Trajánov val), bola začlenená do Bulharského štátu, na 2 storočia bola súčasťou východorímskej Byzancie, opäť pripadla Bulharsku a na takmer poltisícročie ju obsadili Osmania, až nakoniec bola roku 1878 rozdelená na väčšiu rumunskú Severnú Dobrudžu a menšiu bulharskú časť, zvanú Južná Dobrudža. Turbulentné časy zažívalo územie aj počas oboch svetových vojen, kedy eskalovali spory Rumunov a Bulharov o nárok na tento región. Po druhej svetovej vojne rozdelenie sa opäť vrátilo k ustanoveniu na severnú rumunskú a južnú bulharskú Dobrudžu. Je veľmi rôznorodou oblasťou z hľadiska prírodného (stepi, mokrade, nižšie pohoria) i kultúrneho (mix kresťanskej, osmanskej a pôvodnej polyteistickej kultúry).
Do takéhoto zaujímavého kraja teda smerujeme; no na to, aby sme sa doň dostali potrebujeme zdolať prírodnú prekážku, rozdeľujúcu Európu ako modrá stuha už od nepamäti - Istros, Danuvius, Danubio, Donau, Duna, Dunărea; správne, Dunaj. Táto rieka sa po vyše 2 500 kilometroch rozlieva do svojho ústa, najzachovalejšieho a druhého najväčšieho v Európe. Cez Dunaj prechádzame v meste Brăila, kde sa kompou prepravujeme do srdca Dobrudže.
Brăila
plavba kompou
Na druhej strane nás premkýna nadšenie z toho, že sme konečne tu. Dobrudža nám takmer okamžite začína zasväcovať svojich tajov. Po ľavej strane elektrické vedenie so sediacim živým zafírom - u nás už vymiznutou krakľou belasou (Coracias garrulus), po strane pravej jedno z myriád ramien, ktorého šírka pripomína hlavné koryto Dunaja v našich končinách; pozorujeme na nad ním poletujúce čoríky bahenné (Chlidonias hybrida), v tieni zaplavených stromov sediace kormorány malé (Microcarbo pygmeus), sliepočky vodné (Gallinula chloropus) a lysky čierne (Fulica atra), vedúce kuriatka pomedzi listy vodných rastlín a všetko to kypenie života takmer nepozorovane sleduje moja prvá čaplička vlasatá (Ardeola ralloides) v živote.
časť mokrade jedného z ramien
kormorán malý
obrovský topoľ, pod ním stojaci Janči
Măcin
Mokrade na chvíľu meníme za agrocenózy a predovšetkým skalnaté xerotermné biotopy severozápadného výbežku pohoria Parcul Național Munții Măcinului. Práve táto časť pohoria je známa výskytom viacerých atraktívnych vtáčích druhov. Jedným z nich je ľabtuška poľná (Anthus campestris), ktorá tu nachádza ideálny habitat a je početným druhom. Neprekvapuje nás ani 4 - 5 kraklí, spolu s "campestriskami" striehnucich z vyvýšených miest na dianie pod nimi. Pri zemi sa drží pre Stredoeurópana nemenej zaujímavý druh, ako predošlé dva, pomerne nenápadný skaliarik plavý (Oenanthe isabellina). Dostávame sa pred uzamknuté brány aktívneho kameňolomu na západnej strane Măcinu, kde sa mi po niekoľkých minútach plní "detský" ornitologický sen - simultánne s Jančim nachádzam na vrchole kameňolomu skaliara pestrého (Monticola saxatilis)! Jeden z vysnívaných druhov asi každého pozorovateľa vtáctva na Slovensku, kde ho postihol osud podobný krakli... A to nebolo všetko, pri posúvaní sa monokulárom po hornej hrane nachádzam postupne 3 samce a 1 vtáka s výzorom samice/juvenila. Síce ide o pozorovanie z viac ako pol kilometra, no ten nádherný pocit mi už nič nevezme. Vzápätí vidíme tieň dravého vtáka a popri stene zbadáme jeho nositeľa, v tento deň už 2. "rufinusa". Na opačnej strane kameňolomu z toho istého miesta monokulárom nachádzame aj tretí druh rodu Oenanthe, skaliarika plešanku (O. pleschanka). Nad kameňolomom prelieta ďalšia impozantná silueta a ja si v priebehu štvrťhodiny pripisujem už štvrtý "lifer", keďže ide o symbol Delty, pelikána ružového (Pelecanus onocrotalus).
ľabtuška poľná zhľadúva potravu z elektrického stĺpu
kameňolom v Măcine
Nestačíme sa ani spamätať z toho, čo sme práve videli a o kúsok ďalej registrujeme z hrany slnečnicového lánu a mladých agátovmladých agátov zvláštny, z našej domoviny neznámy spev. Na základe prvkov v ňom ho určujeme ako strnádku a nastavujeme monokuláre. Po chvíľke Janči hlási zatiaľ najväčší "špek" výpravy, spievajúceho samca strnádky čiernohlavej (Emberiza melanocephala)! Pomaličky sa približujeme, samec si nás vôbec nevšíma a stále sedí na agátoch Dostávame sa neuveriteľne blízko, čupíme pod košatým orechom a samec vyspevuje jedna radosť. Napadá nám vyskúšať reakciu na nahrávku - je okamžitá a intenzívna, uzávierky naplno cvakajú; samec dokonca sadá na slnečnice a do koruny "nášho" orecha, úžasné...
samček strnádky čiernohlavej
biotop strnádky čiernohlavej
Roztúženého "strnada" po chvíli opúšťame a presúvame sa o pár sto metrov na severozápad k miestnemu kláštoru, kde odparkovávame pri lesíku auto a ideme peši vyššie do svahu. Nad hlavami registrujeme ďalší neobvyklý hlas a Janči nadhadzuje, že by to mohol byť jastrab krátkoprstý. V lese všade okolo nás na listoch posedávajú kobylky zelené, ideálna potrava pre výrika; zrazu začujeme šuchot v tráve a vidíme aj jej pohyb. Jeho pôvodcom je korytnačka žltohnedá (Testudo graeca ssp. iberica), ktorú som najprv mylne považoval za jej príbuznú korytnačku zelenkastú (T. hermanni), no doma som na základe porovnania určovacích znakov prišiel k záveru, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou o "grékyňu"; o pár metrov ďalej sme našli ešte jednu, veľkostne dosahovala asi len jednu tretinu väčšieho jedinca.
korytnačka žltohnedá
Pri malej kaplnke odbáčame vľavo a otvára sa pred nami lesostep. Z plochej skaly sa rozhliadame po okolí a opäť počujeme rovnaký zvuk ako pri výstupe. Nedá nám to a púšťame nahrávku jastraba krátkoprstého (Accipiter brevipes) a hlasy sa zhodujú. Vzápätí si určenie potvrdzujeme aj vizuálne, jastrab vylieta z porastu pred nami a prelietava nad lesom. Opäť ďalší druh, s ktorým sa nedalo na istotu rátať.
"krátkoprstý" lesík
letiaci jastrab krátkoprstý - koláž
Pri zostupe sa nám podarí zazrieť aj ďalšie dva dravce, sokola myšiara a myšiaka hrdzavého; pravdepodobne rovnakého jedinca (príp. jeho partnera z páru) ako v lome. Pri kaplnke nás zas poteší ešte jeden zástupca triedy Reptilia, jašterica trávová (Podarcis taurica), nebojácne pózujúca v poraste.
samček jašterice trávovej
Janči fotí modela-jaštericu
Skúšame ešte nájsť aj strnádku záhradnú, no ani provokácia hlasom neprináša žiadne ovocie. Cestou dolu znova obdivujeme kobylky a sliedime po korytnačkách. Počas návratu po rovnakej poľnej ceste máme možnosť sa pokochať krakľami aj pipíškou na love.
prvé bližšie stretnutie s krakľou...
...vzápätí nahradené ešte bližším
pipíška s potravou v zobáku
Zhodujeme sa, že páľava je neznesiteľná a je čas na taktický ústup do stravovacieho zariadenia v rovnomennom mestečku, ktoré nesie celé pohorie. Krmom sa nám stalo tradičné mici (čítaj mič), rumunské čevabčiči. Po obede sme pokračovali v prieskume pohoria, no tentoraz na východnej strane užnám známeho výbežku. Typickým vtákom úpätí Măcinu je dudok, popri ceste sme vyplašili 2 jedince a pri prvej zastávke pozorujeme ďalší pár. Na tomto mieste - nízkotrávnom pasienku hraničiacom s lesostepou - nás víta rodinka skaliarikov plavých, celkovo 3 vidíme 3 mladé vtáky a 2 adulty.
fázy preletu mladého skaliarika plavého z konára na konár; na poslednej fotke súrodenci
namosúrený rodič-skaliarik
Charakter lesostepi nad pasienkom nás opäť láka skúsiť šťastie na hortulanu, a tentoraz nebolo márne. Po chvíľke začujeme spev z hustého porastu drevín a vieme, že máme vyhrané. Sadáme si pod hlošinu a čakáme, ako sa situácia vyvinie. Postupne počujeme až 4 rôzne samce strnádky záhradnej (Emberiza hortulana), no poriadne sa nechce ukázať ani jeden a aj keď preletujú v tesnej blízkosti, hrajú sa s nami na skrývačku...
to najlepšie, čo sa nám podarilo z plachých strnádok záhradných odfotiť
Zameraní na koruny drevín si by sme si skoro ani nevšimli, čo sa nám tmolí pri nohách, nebyť Lukáša. Zrazu nás len upozornil, že je to VEĽKÉ; a naozaj, nikto z nás sa s takým veľkým zástupcom rovnokrídlovcov ešte nestretol. Bradyporus dasypus je totiž naozaj riadny "macek", veľký 60 - 70 milimetrov, samice s kladielkom ešte o dobrý centimeter viac. "Cvrčkokobylky" veľké ako prst nás okamžite fascinujú, hortulany hádžeme za hlavu a hráme sa s makrofotením - sledujeme samičku, zapichávajúcu kladielko do sypkej pôdy a neďaleko sa tmoliaceho samca. Postupne nachádzame desiatku týchto predhistoricky vyzerajúcich tvorov v pomere 3 M ku 7 F. Nikde predtým ani potom sme sa s týmto obrími nelietavými kobylkami v Rumunsku nestretli, iba v tomto ekotónovom biotope. Kedysi sa vyskytovali aj na puste centrálneho Maďarska, no druh je v súčasnosti u našich južných susedov evidovaný ako vyhynutý. Nad hrebeňom vidíme prelietať ďalšieho u nás veľmi vzácneho dravca, orla malého (Hieraaetus pennatus), a to rovno v páre.
samička B. dasypus
biotop E. hortulana a B. dasypus
Našim posledným cieľom je menší kameňolom, odkiaľ sú na rumunskom Birdingu hlásené pozorovania skaliara. Keď prichádzame k lomu, sme mierne skeptickí a odrádza nás aj fakt, že areál je oplotený. Z kontajnerovej búdy vychádza strážnik a snažíme sa mu rukami-nohami vysvetliť, čo tu hľadáme. Pomohla moja chabá znalosť taliančiny a ilustrácia skaliara v Svenssonovi a chlapíkovi sa rozžiarili oči, živo gestikuluje smerom k pravému okraju kameňolomu a opakuje po taliansky "destra, destra", čiže "vpravo, vpravo". Ešte nám aj radí, že oplotenie sa na hrane lomu končí a že ak chceme, môžeme ísť zhora. To nás presviedča a skúšame šťastie. Zhora máme skvelý výhľad na celý ťažobný oblúk a po prvý raz sa relatívne zblízka pozeráme na samčeka skaliarika plešanku. Názov plešanka pochádza z ruštiny, slovo pleš má rovnaký význam ako v slovenčine a zjavne odkazuje na bielu čiapočku na inak čiernej hlave tohto operenca.
skaliarik plešanka, samec
Janči fotografuje "kampestrisku", no po skaliaroch ani stopa. Chalani to teda vzdávajú a pomaly sa vracajú k auto, no mne to predsa len nedá. Moje nasadenie je korunované úspechom, vidím letieť mladého skaliara. Okamžite volám Jančiho s Lukášom naspäť a skúšame nájsť aj sploditeľov tohto mladíka. Sadám si na hranu lomu a ďalekohľadom sledujem svah podo mnou. Zrazu dám ďalekohľad dolu z očí a pozriem doprava - ani nie 20 metrov odo mňa sa vyníma podľa môjho názoru najkrajší spevavec Európy, samček skaliara pestrého. Ani nedýcham, stláčam spúšť a modlím sa za dobrý záber. Skaliar ma chvíľku pozoruje a vzápätí odletí do sute na úpätí svahu, kde ho strácam z dohľadu. Výsledok si môžete pozrieť a zhodnotiť sami:
samec skaliara pestrého
hniezdny habitat skaliara pestrého
Plný euforického šťastia sa vraciam k autu so snímkami na karte, ktoré si veľmi cením nie tak pre technickú kvalitu, ale pre zážitok ktorý sa s nimi spája. Ďalším cieľom je už len nájsť tohto fešáka niekde v Bielych Karpatoch, či v Slovenskom krase... Pri našom odchode nad lomom krúži nádherne sfarbený včelár lesný. Počas návratu na hlavnú cestu opäť narážame na fotogenické dudky zbierajúce potravu (Janči prvého ani nie 10 metrov od nás ohlásil habkaním od nadšenia ako "Dud..du...du...DUDOK!") a už menej fotogenické skaliariky plavé, schovávajúce sa v kríkoch.
dudok chochlatý
Ubytovanie sme pre dnešnú noc zarezervovali v prístavnom meste Tulcea, vstupnej brány do vlastnej Dunajskej delty; keďže práve v týchto miestach sa Dunaj vetví na 3 hlavné ramená - Kilijské (tvorí hranicu s Ukrajinou a v mieste ústia Prutu do Dunaja aj polkilometrové hraničné pásmo s Moldavskom), Sulinské (najviac využívané na vstup do splete ramien, keďže ich rozdeľuje približne na polovicu) a Svätojurajské (ohraničuje Deltu z juhu). Práve rozľahlosť (4 152 km2, z toho 3446 km2 v Rumunsku) a súčasne nedotknutosť zabezpečila, že bola zaradená do Svetového zoznamu prírodného dedičstva UNESCO a je súčasne aj Biosférickou rezerváciou.
zaujímavá animácia zmien Dunajskej delty od začiatku letopočtu, dôvodom sú najmä nánosy, ktoré Dunaj prináša zo svojej púte po 11 európskych štátoch
(zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/File:Danube_Delta_evolution.gif)
No ešte predtým, ako dorazíme do Tulce nás ešte zaujme striebristo sfarbená líška (Vulpes vulpes), ktorú sme sprvu považovali za šakala. Prechádzame dedinou Cerna, kde Lukáš upozorňuje na kuvika (Athene noctua), ktorého zbadal počas jazdy. Vyskakujeme z auta, a naozaj, vidíme ho vo veľmi fotogenickom prostredí, v okne opustenej budovy. No jeden cvak a je preč, zalezený niekde vo vnútri. Po tomto zážitku sledujeme už len sadajúci plášť noci na Dobrudžu a za svetiel pouličných lámp sa ubytovávame v Penzióne Delta a vyrážame na neskorú večeru. Zajtra nás už čaká méta každého európskeho birdera - ramená Dunajskej delty...
strieborná líška
kuvik na okennom ráme, Cerna
