16. 6. 2018, Sobota
Posledný celý deň strávený v Rumunsku, aj to väčšmi cestovaním ako birdwatchingom. Posledný raz navštevujeme Vadu, kde počet stagnatilisov stúpol na 8 a k pozorovaným druhom zapisujeme kalužiačika malého (Actitis hypoleucos). V trstine počujeme kontaktné volanie fúzatiek trstinových a vzápätí aj vidíme kŕdlik mladých vtákov.
jazierka vo Vadu
kalužiaky štíhle, na prvej fotke so šišilami
mladý samec fúzatky trstinovej
Prechádzame okolo kolónie prieložníkov a vidíme dvoch chlapíkov, ktorí vzpriamene kráčajú v kolónii a pozerajú na zem. Najskôr nám napadá, že sú to zlodeji vajec, no naša domnienka je našťastie vyvrátená, keďže jeden z nich prichádza k nám a po anglicky nám vysvetľuje, že sú Belgičania a pri fotení ešte za tmy stratili kľúče od požičaného auta a teraz ich nevedia nájsť... Našťastie, keď sme sa po vyše hodine vracali tou istou trasou, už tam neboli. Medzitým sa však udialo ešte veľa ďalších vecí. Pri "prebehnutí" kolónie rybárov sme žiaden nový druh neobjavili, no bolo pomerne komické sledovať len tak ledabolo rozmiestnené vajcia na štrkovom podloží a okolo nich chodiace rybáre. A predsa si každý svoje pozná...
kolónia rybárov
Strakoša sme zbadali približne v rovnakých miestach ako večer, akurát teraz sedel v hustejšej drevine; na vedľajšej hlošine na nás z hniezda vykúkali 3 mladé sokoly myšiare.
strakoš kolesár
mladé sokolíky
Skúšame ešte fotiť vrabce pri prírodných hniezdach, no akosi sa im nechce spolupracovať, takže volíme taktický ústup. No vynahradil nám to jeden zo šakalov, ktorý nám za bieleho svetla prebehol cez cestu a stratil sa v mori kvitnúcich kvetov na lúke po pravej strane auta, no toto pozorovanie sme si aj tak užili.
v tejto hlošine hniezdili vrabce obojkové
maskovaný šakal zlatý
Na pláži sa ešte pokúšame nájsť rybára sivého, no nedarí sa nám; aj keď nad morom vo veľkej diaľke vidíme nejaké rybáre poletovať, na takú vzdialenosť sa s istotou určiť nedajú.
pláž Vadu
pred odchodom si vychutnávame pohľady na mokraďné biotopy s fotogenickou továrňou v pozadí a na betónových pylónoch fotografujeme malé skaliariky
V Corbu balíme posledné veci a vyrážame smer Bukurešť. K diaľniciam dodám len toľko, že asi len v Rumunsku môžete vidieť na výjazde na diaľnicu náves upozorňujúci na zákaz jazdy na konskom povoze na diaľnici... Krajina sa začína meniť a objavujú sa prvé kopce, čo ale nebráni tomu, aby sa aj okolo diaľnice pásli ovce a poletovali krakle.
zaujímavý trojitý most Podul Anghel Saligny - diaľničný, starý a nový železničný; mesto Cernavodă
Cesta ubieha rýchlo a za 2 hodinky sme na okraji Bukurešti, vyše dvojmiliónovej metropole Rumunska. V týchto oblastiach badáme výrazný nárast disperzie "sociálnych pracovníčok"; darmo, hlavné mesto je hlavné mesto... Po menších kolónach sa z Bukurešti vymotávame a napriek pomerne vysokej premávke na diaľnici na Ploješť je premávka plynulá. Obedujeme v motoreste na okraji Campiny, kde mali doteraz najlepšie papanași (čítaj papanaš) - tradičný rumunský dezert zo šiškového cesta, poliaty smotanou a čučoriedkami.
Počasie sa nám začína po prvý raz počas našej expedície obracať chrbtom a kvapky klopkajú na karosériu Alhambry. Naším cieľom je Buşteni, podhorské mestečko, z ktorého vedie lanovka na hrebeň pohoria Bucegi, ktoré je súčasťou Južných Karpát a kde hniezdi "malý batman" - uškárik vrchovský. Práve táto populácia je známa tým, že sa drží blízko hornej stanice lanovky a turistických chodníkov; šípime analógiu s čavkami v Alpách. No hneď ako prichádzame k dolnej stanici lanovky vidíme, že niečo nehrá. Pribiehajú k nám miestni so zalaminovanými papiermi s cenovkami v rukách a oznamujú nám, že lanovku budú ešte vyše mesiaca rekonštruovať a hore sa tak máme možnosť dostať len na džípe, ktorý zhodou okolností každý z nich za mastný poplatok prenajíma... Ideme sa radšej presvedčiť na vlastné oči, no naozaj je na vchode do stanice lanovky vycapený papier v rumunčine s nápisom, z ktorého rozumieme "Iulie 2018" a okrem toho vidíme pristavenú kabínu lanovky v otvorenej dolnej časti a je nám jasné, že ujkovia z parkoviska nás nechcú ogabať, ale len šikovne využívajú situáciu. Najviac nás na celej tejto komédii rozčúlil fakt, že na webovej stránke lanovky sme nenašli žiadne upozornenie o prebiehajúcej rekonštrukcii a normálne bolo napísané, že od 15. júna štartuje sezóna.
pohorie Bucegi a nefunkčná lanovka v Buşteni
Znechutení sa rozhodujeme uškáriky z programu vypustiť a pomotať sa aspoň v lesoch okolo Buşteni. Naše rozhodnutie sa ukazuje ako rozumné, keďže ihličnatý les nám prináša nový druh v podobe králika ohnivohlavého (Regulus ignicapilla) a počujeme aj čížika a drozda plavého. Obdivujeme zachovalý stav lesa prakticky ešte v intraviláne.
úžasný ihličnan, ktorý prežil aj rozštvrtenie (možno bleskom) a vyhnal 4 nové kmene
pekný výhľad na Bucegi
Rumuni zaviedli veľmi prísne normy na obchod z drevom a je vidieť, že sa to vypláca. Celá oblasť patrí do Parcul Natural Bucegi, tešíme sa informačným tabuliam o chránenom území okrem rumunčiny aj v angličtine vedľa turistického chodníka. Rozhodujeme sa vydať sa po chodníku a skúsiť naďabiť na ďalšie druhy vtáctva preferujúce zmiešané až koniferné lesy. Tie na seba nenechajú dlho čakať a popri speve sýkorky čiernohlavej (Poecile montanus) počujeme a aj vidíme oba druhy králičkov a vylietanú rodinku vrchárky modrej. Po strome sa zas šplhá kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris) a na 9. deň cesty sa konečne ozýva brhlík (Sitta europaea).
králik ohnivohlavý
Lukáš s Jančim fotia vrchárky
Dojem nám kazí len veľmi nahlas púšťaná hudba z intravilánu, ktorú sme počuli aj pol kilometra vysoko na chodníku v lese. Nuž, nie všetko tu môže byť dokonalé. Pri zostupe sa nám podarí naďabiť na pekné porasty orchidey, ide najpravdepodobnejšie o nejaký druh vstavačov (Orchis sp.); za dodatočné určenie budem veľmi vďačný.
orchidea (vstavač)
Mierne sklamaní, no zato namiesto s jedným so štyrmi novými druhmi do zoznamu pozorovaných vtákov sadáme do auta a vydávame sa k bájnemu hradu Vlada III. Ţepeşa, Bran. Sme totiž v Sedmohradsku, resp. z latinčiny v Transylvánii, teda kraju za lesmi. Táto bájami o upíroch opradená oblasť vďačí za svoju povesť práve Vladovi Narážačovi a následne nabaleniu príbehu o Drakulovi v rovnomennom román írskeho spisovateľa Brama Stokera. Ide naozaj o kraj hôr a nepreniknuteľných lesov, aká to len paralela s "Hornou zemou, t. j. Felvidékom"; niet divu, že práve Oravský hrad bol zvolený ako lokácia pre natáčanie prvého filmu o upírskom grófovi. Apropo, Dracula v rumunčine znamená "Čert, Diabol" a nie draco (drak); kedže jeho otec, Vlad II., dostal prídomok Dracul; no bol aj členom rytierskeho Dračieho rádu, aby to bolo ešte zamotanejšie. Akási podivná mystika a nezlomná sila prírody sála z týchto miest dodnes, čo dodáva regiónu neodolateľnú atraktivitu najmä pre turistov zo západnej Európy, ktorí sa prichádzajú pozrieť na tento v ich ponímaní "divoký, exotický kraj". Pre nás to však až taký kultúrny šok nie je a neprekvapuje nás ani trhovisko pod hradom, čo je, ako som už spomínal na začiatku tohto trip reportu príznačné pre akékoľvek turisticky vyhľadávané miesta. Do vnútra sme sa už nehotovali, keďže hrad sa už pre návštevníkov zatváral, no poobzerali sme si ho aspoň pekne zvonku. Z vtákov registrujeme domové vrabčiaky, drozdy čvíkoty v parku a nad hradom krúžiaceho myšiaka.
hrad Bran v zajatí predajcov suvenírov...
...odtiaľto je to už lepšie
Celkovo má mestečko nesúce meno podľa hradu pekný historický charakter, no podobne ako u nás ho veľmi narúša vizuálny smog v podobe veľkých reklamných pútačov a, žiaľ, aj ošarpaných budov.
pekná architektúra v Brane, no s poškrvnou reklamy
Prechádzame mestom Rašnov, ktoré, podobne ako krajské mesto Brašov má na kopci nad mestom nápis nesúci názov na štýl Hollywoodu. Kľučkujeme Brašovom až do aglomerácie Sânpetru, kde máme zarezervovanú poslednú noc v penzióne Queen Mary. Na večeru ideme do Brašova na veľmi chutné rebierka a papanaš v reštaurácii zariadenej v rímskom štýle, Four Roses. Večer v penzióne ešte krátko pred polnocou počujeme kuvika.
