30. 5. 2016, Pondelok
Navštívené lokality: -
Ráno, 20 minút pred šiestou nasadáme do auta a trielime na letisko v Málage, kde nám o 7:15 odlieta lietadlo späť domov. Po menších komplikáciách odovzdávame auto a s hodinovým náskokom do odletu prichádzame do odletovej haly. Uchlácholení tým, že náš let nie je ešte na žiadnom z panelov si dávame v pohodičke raňajky a dôsledky nám v spánkovom deficite dakpovediac nedochádzajú... Okolo trištvrte na sedem sa ideme nahlásiť do check-inu, kde s hrôzou zisťujeme, že kufre už nenakladajú, nemáme čas sa dohadovať, a tak musíme s celou batožinou utekať k lietadlu. Po tom, ako nám na bezpečnostnej kontrole vyhádzali z kufrov všetko, čo by sme mohli použiť na únos lietadla, vrátane celej sestrinej kozmetiky. Nechávajú mi len plastovú fľaštičku s roztokom na kontaktné šošovky. Behom, za ktorý by sa nehanbil ani Usain Bolt, prebiehame s dvadsaťkilovými kuframi, preplietame sa cez spleť duty-free obchodov a bežíme odušu ku nášmu gate-u. Zúfalo, takmer s plačom kričím na celú halu -"PLEASE, PLEASE, WAIT FOR US!!!" Predsa to stíhame a letušky na nás ešte s úsmevom reagujú: "It is okay, you have 11 minutes", čiže na podobné scenáre sú pravdepodobne zvyknuté a trénované. Cestou k lietadlu ešte zastihneme vozík s batožinou, a tak sa šťastlivo zbavujeme nášho kufra, dúfajúc, že je to vozík do nášho lietadla. Absolútne vyčerpaní a unavení padáme do sedadiel a čakáme na odlet. Čakáme 15, 20, 30 minút a stále nič. Pilot nám oznamuje, že týmto lietadlom pre závadu na chvoste nepoletíme. "Hm, fajn, ďalšie trmácanie a niekoľkohodinové čakanie", pomyslím si. Našťastie, nemal som pravdu. Postupne po nás prichádzali autobusy,odvážajúce nás k pripravenému náhradnému lietadlu, takže okolo deviatej sme sa zdvihli smerom na Bratislavu, kde sme krátko po poludní v poriadku pristáli.
